Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 613/2026-9 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , zastúpeného Mgr. et Mgr. Dušanom Strakom, advokátom, Námestie legionárov 5, Prešov, proti uzneseniu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/37/2025 z 26. marca 2026 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným uznesením najvyššieho správneho súdu. Napadnuté uznesenie navrhuje zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Sťažovateľ sa správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Centra právnej pomoci, kancelárie Prešov (ďalej aj „žalovaný“) č. KaPO/9156/2022, ČRZ: 36326/2022 z 31. marca 2022, ktorým žalovaný nepriznal sťažovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci vrátane predbežného neposkytnutia právnej pomoci vo veci dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/35/2021 z 2. novembra 2021. 3. O správnej žalobe rozhodol Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom sp. zn. PO-3S/26/2022 z 26. februára 2025 tak, že žalobu v zmysle § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP “) zamietol ako nedôvodnú. Rozhodnutie žalovaného vyhodnotil ako vecne správne a zákonné, keďže sťažovateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci v čase,
kedy jej poskytnutie bolo irelevantné z dôvodu uplynutia lehoty pre vykonanie procesného úkonu (podania dovolania), v súvislosti s vykonaním ktorého sa o priznanie právnej pomoci sťažovateľ dovolával. 4. Proti rozsudku správneho súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g), h), i) a j) SSP s tým, že bližšie zdôvodnenie kasačnej sťažnosti dodatočne doloží, keďže sa mu v lehote na podanie kasačnej sťažnosti nepodarilo zabezpečiť kvalifikované právne služby advokáta. V tejto súvislosti najvyšší správny súd požiadal, aby mu bol pridelený advokát na spísanie kasačnej sťažnosti. 5. Najvyšší správny súd vyhodnotil, že kasačná sťažnosť neobsahovala obligatórne náležitosti podľa § 445 ods. 1 písm. c) SSP, hoci sťažovateľ bol o náležitostiach kasačnej sťažnosti v rámci rozsudku správneho súdu riadne poučený. Uvedená skutočnosť bráni vecnému preskúmaniu rozsudku správneho súdu v kasačnom konaní, preto ju najvyšší správny súd napadnutým uznesením z 26. marca 2026 ako neprípustnú odmietol. 6. Vo vzťahu k dôvodom kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g), h) a i) SSP najvyšší správny súd konštatoval, že sťažovateľ ich neuviedol zákonom požadovaným spôsobom, ako to vyžaduje § 440 ods. 2 prvá veta Správneho súdneho poriadku. Uvedené ustanovenie Správneho súdneho poriadku jednoznačne vyžaduje, aby sťažovateľ v kasačnej sťažnosti priamo reagoval na právne posúdenie správneho súdu, čo však sťažovateľ neurobil. Sťažovateľ neozrejmil, od ktorej ustálenej rozhodovacie praxe kasačného súdu sa mal správny súd napadnutým rozsudkom odkloniť [§ 440 ods. písm. h) SSP], a rovnako neodôvodnil, akým spôsobom správny súd nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm. i) SSP]. Ako celkom irelevantný bol vyhodnotený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP, keďže z obsahu súdneho spisu a ani argumentácie sťažovateľa nevyplývala existencia uznesenia, ktorým by správny súd nemeritórne rozhodol o odmietnutí podania. 7. K žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu kasačný súd uviedol, že nie je povinný a ani oprávnený podľa SSP prideliť sťažovateľovi právneho zástupcu. Sťažovateľ si mohol sám ustanoviť advokáta alebo požiadať o právne zastupovanie Centrum právnej pomoci. 8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti považuje odmietnutie svojej kasačnej sťažnosti za prejav formalizmu. Nesúhlasí s tvrdením kasačného súdu, že kasačná sťažnosť neobsahuje kvalifikované dôvody. Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/35/2021 z 2. novembra 2021 podal dovolanie, ktoré nebolo spísané advokátom. Žalovaný iba na základe tejto skutočnosti dospel k záveru o zjavnej bezúspešnosti sporu. Správne orgány a aj súdy úmyselne odďaľovali poskytnutie právnej pomoci, aby jeho podanie mohli odmietnuť iba z toho dôvodu. Jeho správna žaloba nebola hodnotená podľa obsahu, ale iba formálne a týmto nedostatkom je poznačený aj postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Už v kasačnej sťažnosti uvádzal, že nemá trvalý pobyt a poštový priečinok je proti nemu hrubo zneužívaný, pretože je nereálne, aby ho každý deň kontroloval. Súdy mu neodpovedali, akú adresu má preto používať na doručovanie. V konaní pred správnym súdom a ani pred najvyšším správnym súdom nebol vypočutý, hoci sa toho domáhal. To hodnotí ako porušenie svojho práva na spravodlivý proces.
2
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 9. Ústavná sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho správneho súdu, ktorým bola odmietnutá kasačná sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku správneho súdu. Sťažovateľ namieta formálny prístup pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti s následkom porušenia jeho práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). 10. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Preskúmal, či ústavná sťažnosť sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 11. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok relevantnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05). 12. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). 13. Ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu relevantných právnych ustanovení, ktorých účinky by boli nezlučiteľné s uvedenými právami sťažovateľa alebo ktoré by popierali samotný obsah a zmysel aplikovaných noriem. Ústavný súd považuje najvyšším správnym súdom poskytnuté posúdenie splnenia procesných podmienok konania, za ktorých môže pristúpiť k meritórnemu
3
prieskumu veci, za ústavne akceptovateľné. Z odôvodenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovateľ si bol vedomý nedostatočného odôvodnenia kasačnej sťažnosti, keď deklaroval, že toto dodatočne doloží. K tomu kasačný súd uviedol, že sťažovateľ sa o možnosť doplniť či meniť obsah a rozsah kasačnej sťažnosti pripravil tým, že kasačnú sťažnosť podal v posledný deň zákonnej lehoty, ktorá je zároveň lehotou na jej doplnenie či zmenu vo vzťahu k sťažnostným bodom, resp. jej dôvodom (§ 445 ods. 2 a § 453 ods. 2 druhá veta SSP). Uvedený záver je prejavom korektnej aplikácie príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku a ústavný súd nemá žiaden ústavne relevantný dôvod do neho akokoľvek zasiahnuť. 14. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o doručovaní pošty do poštového priečinka a nemožnosti ho každodenne kontrolovať je potrebné uviesť, že dôvodom odmietnutia kasačnej sťažnosti bolo to, že neobsahovala obligatórne náležitosti. Z dôvodu absencie podstatných náležitostí bol znemožnený meritórny prieskum rozsudku správneho súdu. Preto najvyšší správny súd v súlade s procesnoprávnou úpravou o kasačnom konaní kasačnú sťažnosť sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ síce požiadal o ustanovenie advokáta na spísanie kasačnej sťažnosti, avšak ako kasačný súd uviedol, nemá povinnosť ani právomoc na jeho ustanovenie. Ústavný súd porušenie označených práv sťažovateľa nezistil. Procesný postup kasačného súdu v súlade s procesným právom nemožno považovať za porušovanie základných práv sťažovateľa. 15. Bez významu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu sú aj námietky sťažovateľa o tom, že nebol v konaní pred obomi súdmi vypočutý, keďže z argumentácie sťažovateľa nie je zrejmé, z akého dôvodu to bolo relevantné pre ústavnú udržateľnosť namietaného uznesenia. 16. Ústavný súd zároveň podotýka, že k vecnému prieskumu napadnutého uznesenia pristúpil v záujme materiálneho prístupu k ochrane práv sťažovateľa, keďže v predmetnej veci videl aj neopomenuteľne prítomný dôvod jej odmietnutia podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí spočívajúcich v nedostatku ústavnoprávne relevantného odôvodnenia ústavnej sťažnosti, a to aj napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu. Ústavná sťažnosť má po obsahovej stránke charakter ďalšieho opravného prostriedku. 17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že nič neindikuje, že by v ústavnoprávnej rovine došlo k zásahu do označených práv sťažovateľa. Preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 30. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
4