Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 605/2026-33 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Michalom Roháčom, Šmidkeho 494/65, Humenné, proti postupu Mestského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 85Em/9/2025 a proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 24CoE/3/2026-742 z 18. augusta 2026 takto rozhodol: 1. Ústavnú sťažnosť p r i j í m a na ďalšie konanie v celom rozsahu. 2. Návrhu na odklad vykonateľnosti n e v y h o v u j e . 3. Návrhu na vydanie dočasného opatrenia n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 85Em/9/2025 (ďalej len „napadnuté konanie“) spočívajúcim v nečinnosti pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky z 27. apríla 2026 na odklad výkonu rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prikázal mestskému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň žiada o priznanie finančného zadosťučinenia 2 000 eur a priznať jej náhradu trov konania pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť obsahuje taktiež návrh sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia a návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení podľa § 129 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je matkou maloletej , (ďalej len „maloletá“), pochádzajúcej z partnerského vzťahu s , ktorý je občanom Francúzskej republiky. 3. Návrhom doručeným mestskému súdu 29. apríla 2024 sa otec domáhal nariadenia návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu – Českej republiky – tvrdiac, že sťažovateľka premiestnila maloletú na Slovensko 25. januára 2024 neoprávnene, teda bez jeho súhlasu i vedomia, a to aj napriek tomu, že rozhodnutím príslušného českého súdu bolo sťažovateľke uložené zdržať sa vycestovania s maloletou mimo územia Českej republiky bez písomného súhlasu otca. 4. Mestský súd návrhu otca vyhovel a uznesením č. k. 78P/61/2024-561 zo 4. decembra 2024 nariadil návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu – Českej republiky – a sťažovateľke nariadil zabezpečiť návrat dieťaťa v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia. Určil, že ak si sťažovateľka svoju povinnosť nesplní a maloleté dieťa do krajiny jeho obvyklého pobytu nevráti, otec je oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloletú na tento účel prevziať. 4.1. Mestský súd v prejednávanej veci, aplikujúc Dohovor o občianskych aspektoch medzinárodných únosov detí [publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Haagsky dohovor“)], nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len „nariadenie“) a § 123 a nasl. CMP, dospel k záveru, že obvyklým pobytom maloletej je Česká republika, kde sa maloletá narodila a so sťažovateľkou žila až do jej neoprávneného premiestnenia na územie Slovenska. Maloletá bola v Českej republike prihlásená na trvalý pobyt, bola evidovaná v zdravotnom systéme Českej republiky a navštevovala tam detský klub. Rovnako tak všetky aktivity sťažovateľky, ako aj jej podnikateľská činnosť boli orientované na Českú republiku, kde sťažovateľka vlastnila viaceré nehnuteľnosti. Podľa mestského súdu sťažovateľka neoprávnene, t. j. bez jednoznačného a nespochybniteľného súhlasu otca, premiestnila maloletú z krajiny jej obvyklého pobytu na územie Slovenska. Toto konanie sťažovateľky vykazuje podľa mestského súdu všetky znaky medzinárodného únosu. 4.2. Súčasne sa mestský súd zaoberal existenciou výnimiek pre nenariadenie návratu maloletej sťažovateľky podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru a dospel k záveru, že tieto dané neboli. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania považoval totiž preukázané, že otec svoje opatrovnícke právo k maloletej vykonával a s premiestnením maloletej mimo Českej republiky sa nezmieril. Nebol teda daný dôvod na aplikáciu výnimky podľa čl. 13 písm. a) Haagskeho dohovoru. Rovnako nebolo preukázané, že by návrat vystavil maloletú fyzickej alebo duševnej ujme alebo ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie, teda nebol daný dôvod na nenariadenie návratu ani podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. K sťažovateľkou predloženým lekárskym správam mestský súd uviedol, že ich nepovažuje za relevantný dôkaz, pretože vyšetrenia maloletej a sťažovateľky sa uskutočňovali bez participácie otca. 4.3. Na základe odvolaní sťažovateľky a otca krajský súd uznesením č. k. 19CoP/24/2025-896 z 24. apríla 2025 potvrdil uznesenie o nariadení návratu maloletej podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 2 ods. 1 CMP ako vecne správne a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
2
5. Uznesením mestského súdu č. k. 85Em/9/2025-260 z 22. apríla 2026 bol nariadený výkon rozhodnutia uznesenia o nariadení návratu maloletej (ďalej len „uznesenie mestského súdu o výkone rozhodnutia“). V druhom výroku bol zároveň zamietnutý návrh na prerušenie konania. Proti tomuto uzneseniu (prvému výroku, pozn.) podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd uznesením napadnutým touto ústavnou sťažnosťou potvrdil. 5.1. Krajský súd poukázal, že aktuálna situácia je priamym dôsledkom nerešpektovania súdnych rozhodnutí sťažovateľkou, ktorá sa odmieta podrobiť uloženým povinnostiam a toto správanie nemôže požívať právnu ochranu napriek tomu, že sťažovateľka ospravedlňuje svoje konanie najlepším záujmom maloletého dieťaťa. K sťažovateľkinmu tvrdeniu, že inštitucionálny výkon rozhodnutia by bol v rozpore s najlepším záujmom maloletej, uviedol, že rodinná situácia maloletej sa dostala do stavu, keď iné ako inštitucionálne riešenie, teda riešenie vykonané príslušnými inštitúciami, je už len ťažko predstaviteľné. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľke bolo uložených aj viac než 120 peňažných pokút za neuskutočnenie styku otca s maloletým dieťaťom. Len samotným plynutím času po neoprávnenom premiestnení maloletej na územie Slovenskej republiky sa dcéra čoraz väčšmi odcudzuje vlastnému otcovi so všetkými negatívnymi následkami, ktoré bude čoraz ťažšie napraviť. 6. Mestský súd vo svojom vyjadrení z 23. septembra 2026 podal chronologický prehľad úkonov v napadnutom konaní v období od 28. apríla 2026 do 7. septembra 2026. II. Sťažnostná argumentácia a vyjadrenie amicus curiae 7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta pokračujúcu nečinnosť mestského súdu pri rozhodovaní o jej návrhu z 27. apríla 2026 na odklad výkonu uznesenia mestského súdu o výkone rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 CMP. Apeluje na riziko reálneho uskutočnenia výkonu rozhodnutia skôr, ako bude posúdená zákonná otázka, či samotný výkon za aktuálneho stavu maloletej neohrozuje jej život, zdravie alebo priaznivý vývoj. Druhá línia ústavnej sťažnosti namieta porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, ktoré malo byť porušené napadnutým uznesením krajského súdu. Krajský súd sám identifikoval vážnosť aktuálneho zdravotného stavu maloletej, napriek tomu však potvrdil uznesenie mestského súdu o nariadení výkonu bez toho, aby zabezpečil, že otázka aktuálneho ohrozenia maloletej bude záväzne posúdená pred fyzickým výkonom. 7.1. Podaním doručeným ústavnému súdu 19. septembra 2026 sťažovateľka doplnila ústavnú sťažnosť o listinný dôkaz – odpoveď krajskej prokuratúry z 8. septembra 2026 k žiadosti poškodenej (sťažovateľky) o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom konaní. Dozorujúcemu prokurátorovi bolo uložené zabezpečiť opätovné začatie trestného stíhania vo veci prečinu nebezpečného vyhrážania (zo strany otca maloletej). 7.2. Sťažovateľka následne podaním z 1. októbra 2026 doplnila ústavnú sťažnosť o oznámenie výsledku prešetrenia jej sťažnosti na prieťahy v konaní. Podpredsedníčka mestského súdu uviedla, že do dňa podania sťažnosti na prieťahy nebolo o návrhu sťažovateľky z 27. apríla 2026 rozhodnuté, preto sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní vyhodnotila ako opodstatnenú. Nad ďalšou plynulosťou konania bol nariadený dohľad.
3
8. K ústavnej sťažnosti sa z vlastnej iniciatívy vyjadril Úrad komisára pre deti (ďalej len „amicus curiae“) podaním z 25. septembra 2026. Keďže je orgánom, ktorý sa zaoberá posudzovaním dodržiavania práv dieťaťa (v tomto prípade na základe podnetu sťažovateľky), považuje za potrebné uviesť, že maloletá žije na území Slovenskej republiky dlhšie ako jeden rok, má tu príbuzenské väzby. Vyzdvihuje, že je nevyhnutné zohľadňovať, aby štát rigoróznym aplikovaním práva negatívne nezasiahol do života maloletých detí a aby nebol ohrozený ich psychický, fyzický, ako aj duševný vývoj. Apeluje, aby sa v prípade maloletej zohľadnil jej vek, zdravotný stav a aby nebola vystavená ujme z dôvodu neschopnosti dohovoriť sa v jazyku, ktorým hovorí jej otec. Musí byť zabezpečené, aby sa maloletej dala možnosť vyjadriť sa s ohľadom na jej vyspelosť. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 9. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nateraz nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 10. Ústavný súd zistil, že sú splnené všetky ústavné a zákonné predpoklady na prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie v celom rozsahu, pričom opodstatnenosť tvrdení v nej obsiahnutých sa posúdi v konaní vo veci samej. Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde). IV. Odklad vykonateľnosti a dočasné opatrenie 11. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, a to do právoplatnosti rozhodnutia mestského súdu o návrhu sťažovateľky podľa § 389 ods. 1 CMP z 27. apríla 2026, najdlhšie však do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu v posudzovanej veci. 12. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie a (i) uložil mestskému súdu, aby sa zdržal uskutočnenia výkonu uznesenia mestského súdu o výkone rozhodnutia, a to v rozsahu fyzického odňatia maloletej , z faktickej osobnej starostlivosti sťažovateľky, bez ohľadu na miesto, na ktorom sa maloletá nachádza, a jej odovzdania otcovi maloletej alebo inej osobe na účel jej návratu do Českej republiky a aby nevydal ďalší pokyn, poverenie, dožiadanie, upovedomenie alebo iný úkon smerujúci k takému výkonu, to všetko až do času právoplatnosti rozhodnutia o návrhu sťažovateľky podľa § 389 ods. 1 CMP z 27. apríla 2026, najdlhšie však do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, (ii) ak už mestský súd pred doručením tohto dočasného opatrenia vydal pokyn, poverenie, dožiadanie, upovedomenie alebo vykonal iný úkon, aby sa zdržal ďalších úkonov smerujúcich k jeho realizácii a aby bezodkladne upovedomil orgány a osoby, ktorým bol taký úkon adresovaný, že výkon sa po dobu účinnosti dočasného opatrenia nemá realizovať, (iii) otcovi maloletej sa ukladá zdržať sa výkonu oprávnenia prevziať maloletú na účel jej návratu do Českej republiky priznaného mu III. výrokom uznesenia o nariadení návratu maloletej v spojení s opravnými a odvolacími uzneseniami označenými
4
v I. výroku uznesenia mestského súdu o výkone rozhodnutia, to všetko až do času právoplatnosti rozhodnutia o návrhu sťažovateľky podľa § 389 ods. 1 CMP z 27. apríla 2026, najdlhšie však do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. 13. Dôvodí, že po aprobovaní uznesenia mestského súdu o výkone rozhodnutia krajským súdom je fyzický výkon právoplatne potvrdený, zatiaľ čo zákonný ochranný návrh podľa § 389 ods. 1 CMP zostáva bez rozhodnutia. Dočasný odklad vykonateľnosti neodníma oprávnenému exekučný titul ani nepredurčuje výsledok konania podľa § 389 ods. 1 CMP. Zachováva iba existujúci stav do času, kým bude možné poskytnúť účinnú ochranu pred zásahom, ktorého následky môžu byť nezvratné. Na obdobnej argumentačnej línii je postavený aj sťažovateľkin návrh na vydanie dočasného opatrenia. 14. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom. 15. Podľa § 130 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu verejnej moci, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. 16. Závažnosť hrozby neposudzuje ústavný súd abstraktne, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu, zohľadňujúc charakter zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa a intenzitu jeho vplyvu na sťažovateľa s ohľadom na jeho subjektívne pomery. Hroziaca ujma je z hľadiska svojej závažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu o odklade vykonateľnosti relevantná najmä v prípadoch, ak sú negatívne dopady výkonu rozhodnutia na sťažovateľove pomery citeľné a zároveň vytvárajú stav, ktorý je nereparovateľný alebo je reparovateľný len čiastočne, prípadne veľmi ťažko. Zhodné názory sú prezentované aj v odbornej literatúre (Macejková, I., Bárány, E., Baricová, J., Fiačan, I., Holländer, P., Svák, J. a kolektív. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020, s. 973 – 997). 17. Rozhodovanie ústavného súdu o dočasnom opatrení však musí spĺňať aj všeobecne formulované ústavné požiadavky kladené na zásahy do základných práv a slobôd ich nositeľov. Jednou z nich je aj proporcionalita, ktorá rovnako ako (ne)reparovateľnosť a citeľnosť predstavuje kritérium posudzovania závažnosti ujmy hroziacej sťažovateľovi. Aj pri realizácii opatrenia dočasnej povahy, akým je odklad vykonateľnosti podľa § 129 zákona o ústavnom súde, je ústavný súd povinný vyvažovať kolidujúce záujmy a subjektívne práva ním dotknutých osôb. Hoci totiž v konaní o ústavnej sťažnosti ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, nemôže stratiť zo zreteľa možný dopad legálne aprobovaného odkladu vykonateľnosti ako opatrenia dočasnej povahy na základné práva a slobody inej dotknutej osoby. Formulovaná požiadavka vystupuje do popredia ešte naliehavejšie, keď má byť dočasným opatrením dotknutá maloletá osoba a prieskum ústavného súdu sa týka zásahu, ktorý priamo ovplyvňuje vzťah maloletej k jej rodičom.
5
18. Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti (rozhodnutie v súvisiacej veci sťažovateľky sp. zn. IV. ÚS 348/2025 z 27. júna 2025) má vedomosť, že v Českej republike prebieha poručenské konanie vedené príslušným českým súdom, v rámci ktorého budú posudzované všetky relevantné aspekty týkajúce sa úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej sťažovateľke. Výkon uznesenia mestského súdu o výkone rozhodnutia o nariadení návratu maloletej neznamená preto automatické zverenie maloletej do osobnej starostlivosti otca. Krajský súd v rozhodnutí napadnutým touto ústavnou sťažnosťou uviedol, že obava z „únosu“ otcom je čisto iluzórna, pretože ak by aj došlo k výkonu rozhodnutia, ten nevykoná oprávnený svojpomocne, ale za asistencie súdu a iných orgánov. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v prípade separácie maloletej od sťažovateľky hrozí vznik nebezpečenstva závažnej ujmy. K tomu ústavný súd musí dodať, že v dôvodoch ústavnej sťažnosti nenašiel žiadny relevantný argument, ktorý by sťažovateľke (či už pri nútenom výkone rozhodnutia, alebo dobrovoľnom splnení povinnosti uvedenej v rozhodnutí) objektívne znemožňoval sprevádzať maloletú späť do Českej republiky a zabezpečovať tam o ňu potrebnú starostlivosť. 19. Inštitúty dočasnej povahy podľa § 129 a § 130 zákona o ústavnom súde majú výnimočný charakter, pretože predstavujú zásah do už existujúceho mocenského aktu štátom uznanej autority, ktorý požíva prezumpciu súladu s právom. Použiť ich je namieste len v okolnostiach vyznačujúcich sa nevyhnutnou mierou istoty o tom, že ony samy nebudú zdrojom citeľných a ťažko reparovateľných, prípadne celkom nereparovateľných zásahov do základných práv osôb odlišných od sťažovateľa. Ústavný súd s ohľadom na popísané riziká odkladu vykonateľnosti prípadne dočasného opatrenia navrhovaných sťažovateľkou konštatuje, že formulovaná podmienka splnená nie je. Preto návrhu sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a návrhu na vydanie dočasného opatrenia nevyhovel. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 14. októbra 2026 Peter Molnár predseda senátu
6