Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 495/2026-25
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov a zastúpených advokátom Mgr. Tomášom Kaščákom, Soľanková 16, Prešov, proti postupu Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2K/5/2006 takto
rozhodol:
1. Postupom Okresného súdu Prešov v konaní sp. zn. 2K/5/2006 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ich právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 2K/5/2006 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Každému sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 5 000 eur, ktoré im j e Okresný súdu Prešov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 1 541,12 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci 1. Ústavnému súdu bola 11. augusta 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov, ktorou sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom okresného súdu označeným v záhlaví tohto nálezu. Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Požadujú tiež priznanie finančného zadosťučinenia v súčte 40 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Sťažovatelia sú veriteľmi , podnikajúceho ako (ďalej len „dlžník“), na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz uznesením okresného súdu z 19. apríla 2006. Do funkcie správcu bol ustanovený . Sťažovatelia riadne prihlásili svoje pohľadávky do konkurzného konania a sú účastníkmi tohto konania. 3. Z doručenej chronológie vyplýva ďalej nasledovný skutkový stav: 4. Po vyhlásení konkurzu doručil správca konkurznému súdu správu o činnosti správcu 16. mája 2006, 2. júna 2006 a 7. júla 2006. Dňa 13. júla 2006 doručil súdu zápisnicu zo schôdze veriteľov. Následná správa o činnosti správcu bola súdu doručená až 4. januára 2011. 5. Uznesením z 8. marca 2013 uložil súd správcovi povinnosť podávať pravidelné štvrťročné písomné správy o stave konkurzného konania vždy do 15-teho dňa po skončení príslušného obdobia s tým, že prvú takúto správu má správca doručiť po uplynutí prvého kalendárneho štvrťroka 2013. Z chronológie nevyplýva, že by tak správca urobil. 6. Konkurzný súd vyzval správcu na doručenie podrobnej písomnej správy o stave konania a o úkonoch, aké správca vykonal v predmetnom konaní 26. januára 2021. Uznesením z 26. apríla 2021 bola správcovi uložená poriadková pokuta (200 eur). Následne súd podanie správy opakovane urgoval a správcu predvolal aj na informatívny výsluch, na ktorý sa však správca nedostavil ani svoju účasť neospravedlnil. Po opakovaných urgenciách bolo napokon Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky zaslané oznámenie o neplnení povinnosti správcom (27. októbra 2022). Uznesením zo 4. augusta 2023 bol z funkcie správcu odvolaný a na 14. september 2023 bola zvolaná schôdza veriteľov. 7. Uznesením z 22. septembra 2023 súd ustanovil do funkcie správcu . Nový správca súd informoval o tom, že pôvodný správca neposkytuje dostatočnú súčinnosť, aby mohlo konkurzné konanie ďalej plynule prebiehať (vo veci dokonca podal aj trestné oznámenie, pozn.). Uznesením z 28. mája 2024 bola z tohto dôvodu uložená poriadková pokuta 3 300 eur.
2
8. Z chronológie vyplýva, že nový správca v pravidelných intervaloch doručuje súdu správu o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a o vykonaných úkonoch. Dňa 7. októbra 2025 doručil správca súdu žiadosť o udelenie záväzného pokynu – priamy predaj. Tento pokyn bol správcovi udelený 17. októbra 2025. Dňa 19. júna 2026 doručil nový správca súdu žiadosť o udelenie záväzného pokynu na speňaženie majetku a 10. augusta 2026 žiadosť o udelenie súhlasu s vylúčením majetku. 9. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 495/2026-14 z 9. septembra 2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v celom rozsahu.
II. Argumentácia sťažovateľov 10. Sťažovatelia namietajú, že napadnuté konanie trvá viac ako 20 rokov (od roku 2006), no napriek tomu nie je do dnešného dňa právoplatne skončené. Podľa ich názoru sú prieťahy v konaní spôsobené jednak nečinnosťou správcu konkurznej podstaty, avšak osobitne zdôrazňujú, že zásadný podiel na takto nepriaznivom stave konania nesie okresný súd, keďže je povinnosťou konkurzného súdu vykonávať dohľad nad činnosťou správcu a prijímať také opatrenia, ktoré majú viesť k odstráneniu nečinnosti alebo obštrukcií spôsobených správcom. 11. Uvádzajú, že súd sa od začiatku konkurzného konania, t. j. od 19. apríla 2006 až do uznesenia z 8. marca 2013, ktorým súd uložil správcovi povinnosť predkladať štvrťročné písomné správy o stave konania, a teda po dobu viac ako siedmich rokov, nevykonal žiaden úkon vo veci a uspokojil sa len s piatimi podaniami od správcu. Súd podľa sťažovateľov vyzval správcu na podanie podrobnej správy až 26. januára 2021 – po 8 rokoch od uloženia povinnosti a v čase, keď malo byť súdu predložených už 31 štvrťročných správ. 12. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že 30. júna 2023 podala podnet na odvolanie správcu. Ani zmena správcu však neviedla k postupu v konkurznom konaní, a preto sťažovatelia podali 25. mája 2026 sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
III. Vyjadrenie okresného súdu 13. Okresný súd v doručenom vyjadrení uvádza, že využil všetky zákonné možnosti na zabezpečenie ochrany veriteľov pred porušením povinností pôvodného správcu. Nový správca rovnako využíva všetky zákonné prostriedky, aby sa dostal k spisu, a pravidelne zasiela súdu reštančné správy a správy o stave zisťovania a zabezpečovania majetku dlžníka a o vykonaných úkonoch. Ústavnú sťažnosť považuje za neopodstatnenú. 14. S ohľadom na to, že ústavný súd ústavnej sťažnosti takmer v plnom rozsahu vyhovel a vyjadrenie sťažovateľov by neprispelo k ďalšiemu objasneniu veci, ústavný súd nezasielal vyjadrenie okresného súdu na repliku sťažovateľom. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že samotné vyjadrenie v podstatnom spočíva v doručenej chronológii vykonaných úkonov a vo vyjadrení nesúhlasu s opodstatnenosťou ústavnej sťažnosti.
3
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv neexistuje zásadnejšia odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98). 16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov. 17. V posudzovanej veci ide o konkurzné konanie, v rámci ktorého sú sťažovatelia v postavení veriteľov, ktorí si riadne prihlásili svoje pohľadávky. Toto konanie začalo vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka 19. apríla 2006 – v súčasnosti sa teda vedie už viac ako 20 rokov, čo je samo osebe bez potreby akýchkoľvek ďalších skúmaní potrebné označiť za ústavne neprípustné. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že v poslednom období konkurzný súd vo veci riadne koná a rovnako tak bez zbytočných prieťahov v súčasnosti postupuje aj nový správca. 18. Účelom konkurzného konania je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku. Naplnenie tohto cieľa vyžaduje spravidla riešenie väčšieho množstva skutkových a právnych otázok spojených so zistením a zabezpečením majetku patriaceho do konkurznej podstaty, jeho speňažením, zistením a následným uspokojením pohľadávok konkurzných veriteľov, riešením incidenčných sporov a pod. V dôsledku tejto skutočnosti možno spravidla konkurzné konanie z hľadiska kritérií uplatňovaných ústavným súdom v rámci posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní kvalifikovať ako právne a fakticky zložité (m. m. II. ÚS 85/04, II. ÚS 72/07). V okolnostiach prípadu však napriek tomu osobitnú právnu či skutkovú zložitosť nenamietal ani okresný súd. 19. Zásadnou skutočnosťou, ktorá mala celkom zrejmý a nepochybný vplyv na priebeh dotknutého konkurzného konania, bola absolútna nečinnosť pôvodného správcu konkurznej podstaty , ktorá bola konkurzným súdom ignorovaná po dobu viac ako 15 rokov – v podstate až v roku 2021 začal súd aktívne riešiť nepredkladanie správ o stave konkurzného konania a úplnú absenciu aktivity zo strany ustanoveného správcu konkurznej podstaty. 20. Podľa § 41 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je konkurzný súd pri výkone dohľadu oprávnený požadovať od správcu vysvetlenia alebo správy o priebehu konkurzného konania. Ak dochádza k prieťahom alebo porušovaniu povinností správcom, môže mu súd uložiť vykonanie potrebných opatrení na odstránenie nedostatkov. Nesplnenie tejto povinnosti je závažným porušením povinnosti správcu.
4
21. Miera zodpovednosti konkurzného súdu za postup správcu konkurznej podstaty je teda daná rozsahom jeho oprávnení vo vzťahu k správcovi. O prieťahoch v konkurznom konaní možno hovoriť, ak súd voči správcovi vôbec nevyužije prostriedky, ktorých účelom je zabezpečiť účinnú a rýchlu ochranu práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne až vtedy, keď je ich účinok minimalizovaný alebo vylúčený (I. ÚS 57/97, III. ÚS 199/02). 22. V tomto prípade konkurzný súd k dnešnému dňu zrejme využíva všetky dostupné prostriedky na to, aby konkurzné konanie mohlo byť čo najskôr ukončené. Zásadným krokom bolo odvolanie pôvodného správcu, avšak prišlo podstatne neskôr, ako malo – až v auguste 2023 (teda po viac ako 17-tich rokoch od vyhlásenia konkurzu, pričom správca prestal predkladať pravidelné správy konkurznému súdu už pár mesiacov po vyhlásení konkurzu – ešte v roku 2006). Napriek tomu ústavný súd postup konkurzného súdu v posledných rokoch hodnotí pozitívne – počnúc ukladaním poriadkových pokút, cez ohlásenie ministerstvu až po opakované urgencie. Nečinnosť nemožno vytýkať ani novému správcovi, ktorý s ohľadom na absolútny nedostatok súčinnosti zo strany pôvodného správcu využíva všetky dostupné prostriedky, aby mohlo byť konanie skončené. 23. Správanie sťažovateľov neprispelo k doterajšej dĺžke a priebehu napadnutého konania. V ich prospech hovorí aj podanie sťažnosti predsedovi súdu, na druhej strane však treba poukázať na to, že sa sťažujú až teraz, keď už súd nepochybne koná – teda v období, keď súd nekonal, ostali pasívni aj sťažovatelia. Ako uvádzajú v ústavnej sťažnosti, aj ich návrh na odvolanie správcu bol podaný až v roku 2023 (a na ten konkurzný súd pomerne bezodkladne aj reagoval). 24. S ohľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu bol v napadnutom konaní pri prerokovávaní veci nedostatočný, a to najmä v období do roku 2021. V napadnutom konaní bolo preto postupom okresného súdu porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). 25. K vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu môže dôjsť v prípade, ak namietané zbytočné prieťahy, ako aj celková doterajšia dĺžka preskúmavaného súdneho konania signalizujú, že v postupe súdu došlo k pochybeniam takej intenzity, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci možno uvažovať o odmietnutí spravodlivosti – denegatio iustitiae (napr. IV. ÚS 242/07, II. ÚS 418/2023). V napadnutom konaní ústavný súd splnenia týchto podmienok najmä s ohľadom na dlhotrvajúcu nečinnosť konkurzného súdu identifikoval, a preto aj v tejto časti ústavnej sťažnosti vyhovel a vyslovil porušenie práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu). Z totožných dôvodov pristúpil aj k vysloveniu porušenia práva sťažovateľov vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy) a práva sťažovateľov na pokojné užívanie majetku (čl. 1 dodatkového protokolu) (rovnako bod 1 výroku tohto nálezu). 26. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľov ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, pretože ku dňu prerokovania ústavnej sťažnosti nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené (bod 2 výroku tohto nálezu).
5
V. Primerané finančné zadosťučinenie 27. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04, I. ÚS 164/2018). 28. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd v neprospech súdu prvej inštancie hodnotil predovšetkým jeho absolútnu a nepochybne ústavne neakceptovateľnú dlhodobú nečinnosť, a to bez objektívneho dôvodu, ktorý by aspoň čiastočne legitimizoval uvedený postup. Na druhej strane v prospech súdu vyhodnotil skutočnosť, že v posledných rokoch, naopak, konkurzný súd aktívne využíva všetky dostupné prostriedky na kontrolu činnosti nového správcu aj vo vzťahu k absentujúcej súčinnosti zo strany pôvodného správcu. 29. V neprospech sťažovateľov vyhodnotil ústavný súd to, že aktívne namietajú prieťahy v posudzovanom konaní v podstate až v čase, keď už konkurzný súd nepochybne koná, zatiaľ čo nijakým spôsobom nepreukázali, že by boli aktívni v období, keď bol pasívny aj konkurzný súd. 30. Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia každému zo sťažovateľov 5 000 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
VI. Trovy konania 31. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania. Návrh na priznanie trov právneho zastúpenia ústavný súd posudzoval podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Zároveň vo veci aplikoval § 13 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb; zníženie sa uplatní pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby, keďže právny zástupca vo veci zastupoval dvoch sťažovateľov. Výška náhrady trov konania predstavuje sumu 1 252,94 eur. Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľov zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sadzbe 23 % od 1. januára 2026, pretože právny zástupca sťažovateľov je platiteľom tejto nepriamej dane. Celková výška náhrady trov konania predstavuje sumu 1 541,12 eur (bod 4 výroku tohto nálezu) (bod 4 výroku tohto nálezu).
6
32. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. októbra 2026
Peter Molnár predseda senátu
7