Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 598/2026-19 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Šepeľovou, Námestie slobody 13/25, Humenné, proti postupu Krajskej prokuratúry v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4KPt 91/23/7700 a jej upovedomeniu č. k. 4KPt 91/23/7700-53 z 3. októbra 2025 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. decembra 2025 a doplnenou podaním z 22. decembra 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 4KPt 91/23/7700 a jej upovedomením označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje, aby ústavný súd napadnuté upovedomenie krajskej prokuratúry zrušil a aby zakázal krajskej prokuratúre pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľky. Súčasne požaduje priznanie finančného zadosťučinenia 5 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vzniesla 23. mája 2024 námietku zaujatosti proti osobe vyšetrovateľa Mgr. Ľudomila Šalatu v rámci trestného konania vedeného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Humennom pod ČVS: ORP-654/2/-VYS-HE-2021, v ktorom mala sťažovateľka postavenie obvinenej pre prečin nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Daný vyšetrovateľ o tejto námietke rozhodol uznesením z 24. júna 2024 tak, že sa nevylučuje z predmetného trestného konania.
3. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 11. júla 2024 sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra uznesením č. k. Pv 82/22/7702-87 z 21. mája 2025 tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušila uznesenie vyšetrovateľa, avšak z iných ako v sťažnosti uvádzaných dôvodov. Obsah námietky zaujatosti proti vyšetrovateľovi sa totiž podľa okresnej prokuratúry zakladal na nesprávnych záveroch pri vydávaní uznesení a nezákonnom procesnom postupe vyšetrovateľa vo vzťahu k výkonu domových prehliadok a prehliadok iných priestorov v trestnej veci sťažovateľky. Sťažovateľka vnímala a hodnotila postup vyšetrovateľa v tejto súvislosti ako nezákonný. V predmetnom uznesení okresná prokuratúra uviedla, že námietka voči osobe vyšetrovateľa sa zakladá iba na jeho procesnom postupe a nesvedčí o jeho pomere k predmetu trestného konania, k subjektom trestného konania, resp. k ich právnym zástupcom, prípadne k inému orgánu činnému v trestnom konaní. O takejto námietke sa v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekoná. Ak teda vyšetrovateľ o takto formulovanej námietke konal, postupoval v rozpore so zákonom. Okresná prokuratúra preto napravila vzniknutú procesnú situáciu tak, že uznesenie vyšetrovateľa napadnutým uznesením zrušila z dôvodu, že bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia vyšetrovateľa. Okresná prokuratúra pre úplnosť uviedla, že lehota na rozhodnutie o podanej sťažnosti sťažovateľky bola predĺžená v rámci interných predpisov prokuratúry vzhľadom na zvýšenú pracovnú zaneprázdnenosť a skutočnosť, že trestná vec bola predkladaná nadriadenej prokuratúre na účely rozhodovania o iných sťažnostiach sťažovateľky proti rozhodnutiam vyšetrovateľa. 4. Sťažovateľka následne podala žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku, ktorú krajská prokuratúra vybavila ústavnou sťažnosťou napadnutým upovedomením. V ňom uviedla, že preskúmala súvisiaci vyšetrovací spis, ako aj dozorový spis a zistila, že sťažnosť nie je dôvodná. Sťažovateľka podala sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa 11. júla 2024 a táto bola so spisom predložená okresnej prokuratúre až 14. marca 2025, pričom vyšetrovateľ sa za oneskorené predloženie ospravedlnil s poukazom na chybu pri odovzdávaní a preberaní elektronických dokumentov. Následne bola sťažnosť vybavená uznesením z 21. mája 2025, a to v predĺženej lehote stanovenej do 25. mája 2025 na základe žiadosti prokurátora odsúhlasenej vedúcou prokurátorkou, ktorá bola schválená 10. apríla 2025, teda ešte pred uplynutím interným predpisom stanovenej lehoty 20 pracovných dní. Uzavrela, že aj k odoslaniu uznesenia došlo v internej lehote (23. mája 2025), a preto je podaná ústavná sťažnosť nedôvodná. 5. Napadnuté upovedomenie krajskej prokuratúry bolo sťažovateľke doručené 20. októbra 2025. Trestné konanie vedené proti sťažovateľke sa následne právoplatne skončilo, a to uznesením okresnej prokuratúry č. k. Pv 82/22/7702-105 zo 7. novembra 2025 o zastavení trestného stíhania pre jeho neprípustnosť z dôvodu premlčania. II. Argumentácia sťažovateľky 6. Sťažovateľka namieta, že aj napriek zastaveniu trestného stíhania je napadnuté upovedomenie krajskej prokuratúry samostatným zásahom do jej práv, a to tým, že z preskúmania postupu prokurátora podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku urobilo formálny a neúčinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Artikuluje námietku, že takmer ročné rozhodovanie okresnej prokuratúry o jej sťažnosti podanej proti uzneseniu vyšetrovateľa je excesom zo zákona, ktorý
2
nemožno ospravedlniť žiadnymi objektívnymi okolnosťami, a tento stav nenapravila ani krajská prokuratúra. Naopak, postup okresnej prokuratúry odobrila a ako dôvod uviedla, že dozorový prokurátor okresnej prokuratúry bol pracovne zaťažený, čerpal dovolenku a jeho postup mal byť preto odôvodnený okolnosťami objektívneho charakteru, a teda akceptovateľný. Tvrdí, že nesprávny procesný postup okresnej prokuratúry spočívajúci v zjavne svojvoľných neodôvodnených prieťahoch krajská prokuratúra bez vecného preskúmania aprobovala, čím sa zo žiadosti podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku v jej prípade stal len deklaratívny úkon bez nápravného účinku. Takýto postup krajskej prokuratúry, neposudzujúc konanie o sťažnosti ako celok, neprípustne zredukovaný len na čiastkový prieskum konania (od administratívneho predloženia spisu okresnej prokuratúre, nie od rozhodujúcej skutočnosti, ktorou bolo podanie sťažnosti, pozn.), preto podľa sťažovateľky vykazuje znaky svojvôle a upovedomenie krajskej prokuratúry je arbitrárne, formalistické a vnútorne nekonzistentné. 7. Poukazuje na svoju predošlú ústavnú sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu okresnej prokuratúry z 21. mája 2025 (ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 681/2025-17 z 3. decembra 2025 v danej časti odmietol pre neprípustnosť, pozn.) a zdôrazňuje, že táto aktuálna ústavná sťažnosť smeruje proti novému aktu iného štátneho orgánu, ktorý samostatne zasahuje do jej práv. Dopĺňa, že interný pokyn krajskej prokuratúry nemôže byť meradlom ústavnosti a zákonnosti poskytovania inej právnej ochrany, a preto považuje odpoveď krajskej prokuratúry v napadnutom upovedomení na podstatu jej námietok za formálnu a zjavne nedostatočnú. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 9. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a porušenie práva na účinný opravný prostriedok (čl. 13 dohovoru) postupom a upovedomením krajskej prokuratúry, ktorým bol preskúmaný postup okresného prokurátora v prípravnom konaní na základe sťažovateľkou (vtedy v procesnej pozícii obvinenej) podanej žiadosti podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku. 10. Argumentačným východiskom sťažovateľky je (ňou opakovaná) námietka, že pri vybavovaní jej sťažnosti okresnou prokuratúrou došlo k nečinnosti a zbytočným prieťahom, ale na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd už uznesením sp. zn. II. ÚS 681/2025 odmietol jej (predošlú) sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresnej prokuratúry z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže sťažovateľka namietala prieťahy v čase, keď k nim už reálne nemohlo dochádzať. 11. Ústavnému súdu je takisto zrejmé, že sťažovateľka vyjadruje nespokojnosť s tým, ako sa orgány činné v trestnom konaní vysporiadali s jej námietkou zaujatosti proti osobe vyšetrovateľa, ale ako 3
správne okresná prokuratúra uviedla, o námietke voči osobe vyšetrovateľa, ak sa zakladá iba na jeho procesnom postupe a nesvedčí o jeho pomere k predmetu trestného konania, k subjektom trestného konania, resp. k ich právnym zástupcom, prípadne k inému orgánu činnému v trestnom konaní, sa v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekoná. Uznesenie okresnej prokuratúry z 21. mája 2025, aj keď vydané s časovým odstupom, tak bolo logickým krokom a viedlo k zrušeniu uznesenia vyšetrovateľa, ktoré vôbec nemalo byť vydané. Z hľadiska výsledku sa tak pre sťažovateľku nič nezmenilo (vyšetrovateľ nebol z konania vylúčený) a ani krajská prokuratúra pri preskúmaní postupu okresnej prokuratúry nemohla konštatovať opak. 12. Pokiaľ ide o samotné napadnuté upovedomenie krajskej prokuratúry, nemožno prisvedčiť názoru sťažovateľky, že je svojím obsahom formálne. Krajská prokuratúra v ňom zrozumiteľne uviedla dôvody, pre ktoré považuje postup prokurátora okresnej prokuratúry a jeho uznesenie za správne. Už samotný obsah predchádzajúceho rozhodnutia okresnej prokuratúry totiž celkom jasne signalizoval, že sťažovateľka so svojou námietkou zaujatosti proti osobe vyšetrovateľa nemôže byť úspešná. Napadnuté upovedomenie tak nejaví známky sťažovateľkou tvrdenej neodôvodnenosti, ale ani prípadnej arbitrárnosti. 13. Ústavnú udržateľnosť napadnutého upovedomenia nemôže spochybniť ani sťažovateľkou formulovaná námietka, že krajská prokuratúra nedostatočne reagovala na jej výhrady týkajúce sa posúdenia, či k prieťahom pri rozhodovaní o jej sťažnosti došlo v dôsledku nepredloženia veci vyšetrovateľom alebo v dôsledku nedostatočného dozoru nad vecou zo strany okresnej prokuratúry. V odôvodnení napadnutého upovedomenia totiž krajská prokuratúra jednoznačne uvádza, že za oneskorené predloženie veci je zodpovedný vyšetrovateľ, ktorý sa aj za svoje administratívne pochybenie ospravedlnil. Pre posúdenie veci je podľa ústavného súdu významná aj tá skutočnosť, že sťažovateľka sa v čase od podania sťažnosti (júl 2024) do je predloženia okresnej prokuratúre (marec 2025) o vec nezaujímala, nezisťovala si, kde sa jej vec nachádza, a teda prieťahy nenamietala v čase, keď vecou disponoval vyšetrovateľ. Ústavný súd preto odôvodnenie napadnutého upovedomenia krajskej prokuratúry považuje za dostatočné, zrozumiteľné a vyhovujúce požiadavkám, ktoré čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru kladie na typ preskúmavaného konania a rozhodnutia (upovedomenia), a teda za ústavne akceptovateľné. 14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 198/07, I. ÚS 348/2019). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (I. ÚS 165/2015).
4
15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. 16. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej ústavnej sťažnosti. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 14. októbra 2026
Peter Molnár predseda senátu
5