Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 601/2026-13 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , , zastúpeného JUDr. Jaroslavom Čiernym, Holubyho 51, Martin, proti uzneseniu Okresného súdu Martin sp. zn. 3Tp/60/2026 z 1. júla 2026 a proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2Tpo/41/2026 z 23. júla 2026 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutými uzneseniami okresného a krajského súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ požaduje zrušenie napadnutých uznesení, prepustenie z väzby na slobodu a priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom. 2. Uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej protidrogovej jednotky, protidrogového oddelenia stred, Banská Bystrica, ČVS: PPZ-40/PDJ-ST2025 z 29. júna 2026 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin nedovolenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor Okresnej prokuratúry Martin uznesením č. k. 1Pv/229/25/5506-90 z 23. júla 2026 ako nedôvodnú zamietol. 3. Trestné stíhanie bolo začaté na základe realizačného návrhu, z ktorého vyplýva podozrenie z páchania trestnej činnosti drogového charakteru páchateľmi, ktorí od presne nezistenej doby roku
2025 zabezpečujú dovoz pervitínu a kokaínu na územie Slovenskej republiky prostredníctvom nákladnej kamiónovej dopravy. Drogy majú páchatelia prepravovať tak, že na spodnú časť nákladného vozidla ešte v zahraničí umiestnia balík s drogami s hmotnosťou 5 kg. Spoločne s drogami sa umiestni na kamión aj GPS lokátor, ktorý slúži na kontrolu pohybu nákladného vozidla. Páchatelia potom dostanú informáciu o tom, ktoré vozidlo drogy preváža. Následne (už na Slovensku) páchateľ drogy z vozidla odoberie a drogy sa ďalej distribuujú na menšie množstvá odberateľom, prípadne konzumentom. V rámci vyšetrovania bolo vykonané odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 Trestného poriadku a sledovanie osôb a vecí podľa § 113 Trestného poriadku. 4. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3Tp/60/2026 z 1. júla 2026 vzal sudca pre prípravné konanie sťažovateľa do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, návrhu na nahradenie väzby písomným sľubom sťažovateľa nevyhovel a dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 2Tpo/41/2026 z 23. júla 2026 sťažnosť sťažovateľa zamietol. II. Argumentácia sťažovateľa 5. Sťažovateľ namieta, že skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, má nesprávnu kvalifikáciu podľa § 173 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, k čomu vyšetrovateľ iba stroho uviedol, že minimálna časť drogy bola určená na ďalšiu distribúciu konečným užívateľom. Množstvo, ktoré bolo sťažovateľovi zadržané pri domovej prehliadke, je podľa sťažovateľa bežným množstvom pre vlastnú potrebu. Trestné stíhanie podľa § 173 Trestného zákona je možné len vtedy, ak je v skutkovej vete uvedená aspoň jedna osoba, ktorej mala byť distribuovaná droga alebo ide o držbu značného množstva omamnej látky (podľa § 135b ods. 2 Trestného zákona obchodovaním s omamnou látkou nie sú činnosti, ktoré sú prechovávaním omamnej látky – prechovávaním omamnej látky je jej prechovávanie najviac vo väčšom množstve). Skutkovej vete obvinenia zodpovedá podľa sťažovateľa kvalifikácia podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona – sťažovateľ namieta nadkvalifikáciu skutku a to, že krajský súd sa s touto argumentáciou nevysporiadal. Ďalej sťažovateľ zdôrazňuje, že trestné stíhanie je proti nemu vedené preto, že pri domovej prehliadke bolo nájdených 3,11 g kokaínu. Vyšetrovanie ale vychádza z mylnej predstavy, že má sťažovateľ niečo spoločné s drogovou trestnou činnosťou spoluobvinených a obchodná spoločnosť sťažovateľa má zabezpečovať prepravu drog. Ak by sa však zároveň neviedlo vyšetrovanie vo veci spoluobvinených, bol by stíhaný len ako konzument. Podľa sťažovateľa bola hrozba pokračovania v trestnej činnosti formulovaná vágne, nejde o konkrétnu bezpečnostnú hrozbu. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti III.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu: 6. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa ktorého ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
2
ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Každá osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (II. ÚS 734/2017). 7. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu označených práv proti napadnutému uzneseniu okresného súdu opravný prostriedok (sťažnosť), ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti porušeniu práv sťažovateľa bol vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu krajský súd. Ústavnú sťažnosť preto ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pre neprípustnosť. III.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu: 8. Právna úprava týkajúca sa väzby (obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku) je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) dohovoru] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Lukanov proti Bulharsku z 20. 3. 1997, sťažnosť č. 21915/93, bod 43]. Z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05). 9. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodov a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. (a) či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené obvinenie, (b) rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, (c) o väzbe rozhodoval súd, (d) obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku, alebo okolnosti uvedené v § 71 ods. 2 Trestného poriadku, a (e) či osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02). Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 465/2011). Ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich z ústavného hľadiska možno pokladať za akceptovateľné a udržateľné. 10. Pre vzatie obvineného do väzby musia byť splnené formálne, ako aj materiálne podmienky, ktoré musia byť naplnené súčasne. Formálna podmienka dôvodov väzby sa prioritne viaže na existenciu zákonného a dôvodného uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré musí byť zákonné nielen z formálneho hľadiska, ale aj z pohľadu zákonnosti postupu príslušných orgánov pri jeho vydaní. Materiálna podmienka väzby má hmotnoprávnu povahu a posudzuje sa pritom, 3
(a) či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a (b) existencia niektorého (alebo viacerých) z dôvodov väzby. 11. Pokiaľ ide o naplnenie formálnej podmienky dôvodov väzby, ústavný súd uvádza, že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej protidrogovej jednotky, protidrogového oddelenia stred, Banská Bystrica, ČVS: PPZ-40/PDJ-ST-2025 z 29. júna 2026, a to za zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Následne bol sťažovateľ uznesením sudcu pre prípravné konanie sp. zn. 3Tp/60/2026 z 1. júla 2026 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2Tpo/41/2026 z 23. júla 2026 vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (preventívna väzba). 12. Súd však nesmie iba formálne vychádzať z uznesenia o vznesení obvinenia, ale musí skúmať a hodnotiť dôkazy, ktoré k vzneseniu obvinenia viedli. Ak dokazovanie nepotvrdzuje, že sa stal skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, nie je naplnená podmienka väzby (III. ÚS 33/2021). Pokiaľ ide o materiálne podmienky väzby, ústavný súd sa stotožnil s krajským súdom v závere, že z doteraz vykonaného dokazovania bolo na účely posudzovania podmienok väzby dostatočným spôsobom preukázané, že skutok, pre ktorý bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestných činov a existujú konkrétne skutočnosti nasvedčujúce tomu, že ho spáchal sťažovateľ. 13. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že jedným z podstatných dôkazov (avšak nie jediným), ktoré poukazujú na spáchanie trestného činu sťažovateľom, je výpoveď svedka z 12. septembra 2025, ktorý uviedol, že sťažovateľ má byť zapojený do rozsiahlej drogovej trestnej činnosti, do ktorej majú byť zapojení aj policajti kriminálnej polície v Martine. Uviedol, že sťažovateľ má špedičné spoločnosti, prostredníctvom ktorých zadovažuje kokaín z Bulharska, Macedónska, Švajčiarska a Slovinska. Ďalej sa vo výpovedi uvádza postup, akým sa drogy majú prevážať zo zahraničia – kontakt sťažovateľa v zahraničí prijme objednávku na kokaín (2 až 5 kg). Objednávka sa uhradí bitcoinovou peňaženkou. Na kamión sa následne pripevní kokaín zabalený v čiernom plastovom vreci (na vnútornú stranu palivovej nádrže). Sťažovateľovi príde obrazová správa pripevnenej drogy s informáciou o kamióne (polohu vie následne ako majiteľ sledovať). Po zaparkovaní sa následne droga odoberie, pričom kamionista spravidla nevie, že drogu vezie. Následne má sťažovateľ drogy vziať na chatu, kde ich rozdeľuje na menšie balíky a tie následne predáva. 14. Ďalej poukázal súd na úradný záznam príslušníkov odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline z 23. júna 2025, z ktorého vyplýva informácia o použití bitcoinovej peňaženky sťažovateľom (vrátane fotografie tejto peňaženky). Polícia tiež ohľadom trestného stíhania vypočula , ktorá poskytuje sexuálne služby. Ohľadom sťažovateľa vypovedala, že mu niekoľkokrát poskytla služby, pričom v rámci rozhovoru jej sťažovateľ ponúkol drogy – marihuanu a neskôr aj kokaín (na obrovskej tácke, kde bol najmenej 1 kg bieleho prášku, z ktorého si mohla odobrať, koľko potrebuje). Významné dôkazy mali byť zabezpečené pri domovej prehliadke obydlia sťažovateľa (v rámci ktorej boli zaistené drogy) a v neposlednom rade vyplývajú aj z utajenej prílohy k vyšetrovaciemu spisu (z dôkazov získaných
4
na základe príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky sťažovateľa). Nič nenasvedčuje tomu, že by boli dôkazy získané nezákonným spôsobom. 15. Nemožno sa teda stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, ktorý tvrdí, že by mal byť stíhaný len ako bežný konzument návykovej látky. Krajský súd sa veľmi dôkladným spôsobom vysporiadal s tým, že výpoveď svedka nie je jediným dosiaľ zabezpečeným dôkazom potvrdzujúcim prepojenie sťažovateľa na ostatných spoluobvinených (s poukazom najmä na záznamy z odpočúvania sťažovateľa). 16. Sťažovateľ namieta, že skutková veta neuvádza osoby, ktorým mala byť droga distribuovaná (teda je tu nesúlad medzi skutkovou a právnou vetou obvinenia), a nešlo ani o prípad držby značného množstva omamnej látky. Tvrdí, že ho nemožno stíhať podľa § 173 Trestného zákona, ale je ho možné stíhať len podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona. 17. V prvom rade nemožno konštatovať, že by sa krajský súd s touto argumentáciou sťažovateľa nijakým spôsobom nevysporiadal – ústavný súd poukazuje na strany 9 a 10 napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Ako zdôraznil, vzhľadom na dosiaľ vykonané dokazovanie možno prisvedčiť záveru, že sťažovateľ nebol len konzumentom drogy, ale je tu dôvodné podozrenie, že mal komunikovať priamo s odberateľmi (telefonicky, ale tiež prostredníctvom správ, šifrovaných aplikácií či osobne) a dohadovať množstvo, cenu, miesto a čas odovzdania drogy. 18. Ústavný súd ďalej poukazuje aj na to, že svedok vo výpovedi uviedol dve konkrétne mená, ktorým mal drogy obstarávať priamo sťažovateľ – alebo (matka má byť bývalá vyšetrovateľka) a . Tieto osoby mali podľa svedka chodiť po drogy priamo k sťažovateľovi a ďalej ich distribuovať. Mená ďalších osôb, ktorým mal sťažovateľ dodávať kokaín, vyplývajú aj z operatívneho zisťovania informácií – ide o , ktorý má kokaín sám užívať, ako aj ho ďalej predávať ďalším konzumentom v Martine a v Bojniciach, a , ktorá je konzumentkou omamných a psychotropných látok a ktorá má udržiavať blízky vzťah so sťažovateľom. 19. Ako (správne) uzavrel krajský súd, vyšetrovanie je len na začiatku a v rámci ďalej prebiehajúceho vyšetrovania sa predpokladá aj vykonávanie ďalšieho dokazovania, na základe čoho bude možné skutok upresňovať. Skutok nemožno hodnotiť izolovane a čisto formalisticky, ale v kontexte vykonaného dokazovania a v tomto smere aj ústavný súd súhlasí s názorom krajského súdu, podľa ktorého z dosiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že trestné stíhanie vedené podľa § 173 Trestného zákona je dôvodné. 20. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku môže byť obžalovaný vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obžalovaný, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil, a ak vzhľadom na osobu obžalovaného, povahu alebo závažnosť trestného činu, pre ktorý je trestne stíhaný, nie je v čase rozhodovania o väzbe možné väzbu nahradiť podľa § 80 alebo § 81 Trestného poriadku.
5
21. Pokiaľ ide o dôvody väzby, sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti uvádza, že hrozba pokračovania v trestnej činnosti bola krajským súdom formulovaná vágne. Ani s touto námietkou sťažovateľa sa ústavný súd nestotožnil. 22. Obavu z pokračovania v trestnej činnosti krajský súd vzhliadol jednak v osobe sťažovateľa, ale aj v povahe trestnej činnosti a v spôsobe, akým mal byť skutok spáchaný. Treba poukázať najmä na vopred premyslený a sofistikovaný spôsob, akým mala byť zabezpečená preprava kokaínu, dlhšie časové obdobia a najmä významné množstvá drogy, ktoré mali byť takto prepravované (v niektorých prípadoch aj do 5 kg). Sťažovateľ si mal trestnou činnosťou zarobiť 60 000 až 80 000 eur a tieto finančné prostriedky mali tvoriť nepochybne významný zdroj jeho príjmu. Nemožno neprihliadať tiež na kontakty na políciu a v tomto zmysle znalosti sťažovateľa o činnosti polície v súvislosti s vyšetrovanou trestnou činnosťou. Napokon nie je bez významu ani skutočnosť, že samotný sťažovateľ je konzumentom kokaínu aj marihuany (čo preukazuje lekárske vyšetrenie). 23. Podľa názoru ústavného súdu bola pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a jeho právom na osobnú slobodu. Napadnuté väzobné rozhodnutie bolo krajským súdom riadne a dôkladne odôvodnené. Ústavný súd poukazuje na veľmi konkrétne okolnosti a skutočnosti, na ktoré krajský súd prihliadal pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na prepustenie z väzby a krajský súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal aj s otázkou nahradenia väzby. 24. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti bola ústavná sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu odmietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa čl. 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 14. októbra 2026 Peter Molnár predseda senátu
6