Advokáti.Digital
UznesenieÚstavný súd SR22. 10. 2026plný text

Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 631/2026 z 22. 10. 2026

CitáciaUznesenie Ústavného súdu SR z 22. októbra 2026, sp. zn. IV. ÚS 631/2026, ECLI:SK:USSR:2026:4.US.631.2026.1

Text rozhodnutia

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 631/2026-31 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateliek 1. , , 2. , , a 3. , , , zastúpených JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 12CoE/1/2026 z 26. augusta 2026 takto rozhodol: 1. Ústavný súd Slovenskej republiky u s t a n o v u j e maloletým sťažovateľkám 1. a 2. za kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec, F. Lehára 18, Lučenec. 2. Uznesenie o ustanovení kolízneho opatrovníka nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia Ústavným súdom Slovenskej republiky. 3. Ústavnú sťažnosť p r i j í m a na ďalšie konanie v celom rozsahu. 4. O d k l a d á právoplatnosť uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 12CoE/1/2026 z 26. augusta 2026, a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej. Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateliek a skutkový stav 1. Sťažovateľky sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. októbra 2026 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a sťažovateľky 1 a 2 aj porušenia svojich práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru, podľa čl. 16 a čl. 37 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj práv podľa čl. 15 a čl. 22 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uznesením krajského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľky navrhujú napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť

krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhujú odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia až do právoplatného skončenia konania o ústavnej sťažnosti. 2. Sťažovateľky v 1. a 2. rade pochádzajú z manželstva sťažovateľky v 3. rade a , štátneho občana Spojených štátov amerických. Sťažovateľky žili v Spojených štátoch amerických do júla 2021, následne sa odsťahovali na Slovensko. 3. Otec podal 6. júla 2022 návrh na nariadenie návratu sťažovateliek 1 a 2 do Spojených štátov amerických, ktorému Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 38P/105/2022 z 13. decembra 2023 vyhovel a zároveň rozhodol, že ak sťažovateľka 3 maloleté sťažovateľky nenavráti do Spojených štátov amerických do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia, otec je oprávnený prevziať ich na účely ich navrátenia. Súd zároveň rozhodol o povinnostiach otca po návrate sťažovateliek 1 a 2. 4. Predmetné uznesenie bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 12CoP/39/2024 z 12. februára 2025 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 12CoP/39/2024 zo 14. augusta 2025 (ďalej len „rozhodnutie o návrate“). 5. Sťažovateľky už v priebehu návratového konania prejavovali psychickú nepohodu pri konfrontovaní so situáciou, že by sa mali vrátiť na územie Spojených štátov amerických s otcom bez matky (ktorej neboli udelené víza), ktorá preto maloleté deti do Spojených štátov amerických v stanovenej lehote nenavrátila. Následne otec podal na okresnom súde návrh na výkon rozhodnutia o návrate, ktorému okresný súd uznesením sp. zn. 38Em/4/2025 z 11. júna 2025 vyhovel. Uvedené uznesenie malo byť sťažovateľke v 3. rade doručené pri uskutočnení výkonu 11. júna 2025, k čomu nedošlo, keďže sťažovateľka 3 s maloletými sťažovateľkami nebola v ten deň na adrese, kde mienil okresný súd uskutočniť výkon rozhodnutia, zastihnutá. Okresný súd adresoval v ten istý deň sťažovateľke 3 výzvu na dobrovoľné plnenie uznesenia o návrate. 6. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 3 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd potvrdzujúcim uznesením sp. zn. 12CoE/2/2026 z 26. augusta 2026. 7. Sťažovateľka 3 podala 16. júna 2025 návrh na odklad výkonu rozhodnutia, ktorý doplnila podaniami doručenými 20. júna 2025, 26. júna 2025, 8. augusta 2025 a 21. augusta 2025, v ktorých uviedla ďalšie skutočnosti odôvodňujúce jej návrh. 8. Komisár pre deti doručil okresnému súdu 23. júla 2025 návrh na svoje pribratie do konania a návrh na odklad výkonu rozhodnutia. 9. Uznesením sp. zn. 38Em/4/2025 z 3. októbra 2025 okresný súd odložil výkon rozhodnutia. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že zdravotný stav maloletých sťažovateliek považoval za tak vážne ohrozený, že v prípade, že by nepristúpil v tomto štádiu konania k odkladu výkonu súdneho rozhodnutia, život, zdravie a najmä priaznivý vývoj maloletých sťažovateliek by bol núteným výkonom rozhodnutia vážne ohrozený. 10. Otec podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie, ku ktorému sa sťažovateľka 3 vyjadrila 8. decembra 2025 a vyjadrenie doplnila 5. mája 2026 a 10. novembra 2025. 11. Vec bola následne predložená krajskému súdu, ktorý napadnutým uznesením sp. zn. 12CoE/1/2026 z 26. augusta 2026 zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn. 38Em/4/2025

2

z 3. októbra 2025 tak, že návrh sťažovateľky 3 a komisára pre deti na odklad výkonu rozhodnutia zamietol. II. Argumentácia sťažovateliek 12. V konaní o výkon rozhodnutia vedenom na okresnom súde sťažovateľka 3 predložila viaceré podania, v ktorých poukazovala na mimoriadne zlý psychický a následne aj fyzický zdravotný stav maloletých sťažovateliek, ku ktorého výraznému zhoršeniu došlo práve v súvislosti s výkonom rozhodnutia, teda s úkonmi smerujúcimi k odňatiu maloletých sťažovateliek sťažovateľke 3 s cieľom odovzdať ich otcovi na zabezpečenie ich návratu do Spojených štátov amerických, ktorý sa uskutočnil 14. júna 2025 (neúspešne). Tieto okolnosti opísala v podaní zo 16. júna 2025 doručenom okresnému súdu a predložila aj lekárske správy, z ktorých vyplynula dekompenzácia maloletých sťažovateliek po udalostiach zo 14. júna 2025, ako aj potreba ich hospitalizácie a ich nepriaznivého zdravotného stavu po prepustení z ústavnej starostlivosti. 13. Podľa sťažovateliek z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je celkom zrejmé, že toto je nezlučiteľné s § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 234 ods. 2, § 387 ods. 3, § 236 CSP. Rovnako je odôvodnenie tohto rozhodnutia nezlučiteľné s § 191 CSP, čím došlo k porušeniu práv sťažovateliek na súdnu ochranu. 14. Sťažovateľka 3 v podaní z 5. mája 2026 poukázala na to, že v konaní sp. zn. 12CoE/2/2026 predložila podanie z 5. marca 2026, v ktorom informovala súd o skutočnostiach týkajúcich sa zdravotného stavu maloletých sťažovateliek v súvislosti s požiadavkou súdu na ich prítomnosť na pojednávaní a zároveň neočakávaným pokusom o návštevu kolíznej opatrovníčky. Súčasne opísala ďalší vývoj psychického a somatického stavu sťažovateliek 1 a 2, ktorého výrazné zhoršenie si vyžiadalo ich ďalšiu hospitalizáciu. Zároveň uviedla opis psychoterapií, ktorým sa maloleté deti podrobujú. 15. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa o tomto podaní sťažovateľky 3 vôbec nezmieňuje, čo samo osebe vylučuje zlučiteľnosť jeho odôvodnenia s požiadavkou spravodlivého súdneho konania, keďže odvolací súd sa nielen nevysporiadal s obsahom týchto námietok, ale ani ich neuviedol. 16. Z § 389 CSP vyplýva, že dôvodom, pre ktorý súd môže odložiť výkon rozhodnutia, sú situácie, keď je život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletého výkonom rozhodnutia vážne ohrozený, čo v podaní z 5. mája 2026 vrátane podania z 5. marca 2026 sťažovateľka preukázala. Neuvedenie tejto argumentácie, dôkazov o nej a nevysporiadanie sa s ňou je bez akýchkoľvek pochybností postupom nezlučiteľným s označenými základnými procesnými právami sťažovateliek. 17. Ďalším podaním sťažovateľky 3, ktoré odvolací súd nijakým spôsobom nezohľadnil ani ho nepriznal, je jej podanie z 10. novembra 2025, ktorým reagovala na vyjadrenie otca a kolízneho opatrovníka k jej odvolaniu proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia. Je totiž vylúčené, aby bolo zlučiteľné s právom sťažovateliek na spravodlivé súdne konanie, aby podania predkladané v jednom a tom istom konaní vedenom na okresnom súde boli následne na odvolacom súde nezohľadňované a prehliadané len z dôvodu, že v pôvodnom konaní na okresnom súde (jednom) boli predkladané raz ako vyjadrenia k odvolaniu oprávneného proti uzneseniu o odklade výkonu rozhodnutia a raz ako jej vyjadrenia k vyjadreniam iných účastníkov k jej odvolaniu. V tomto

3

podaní sťažovateľka 3 poukázala na prepúšťacie správy maloletých sťažovateliek z ďalšej ústavnej starostlivosti, ako aj ich pretrvávajúce problémy po prepustení z hospitalizácie. Vo vzťahu k tomuto podaniu, ku skutočnostiam v ňom obsiahnutým a k dôkazom k nemu pripojeným odvolací súd nič neuviedol. 18. Dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie odložil výkon rozhodnutia, je vážne ohrozenie života, zdravia a priaznivého vývoja maloletých sťažovateliek výkonom rozhodnutia. Z obsahu všetkých správ z poskytovanej psychologickej, psychiatrickej starostlivosti maloletým sťažovateľkám, vyplýva bez akýchkoľvek pochybností celkom jednoznačne, že ich nepriaznivý psychický, ale aj fyzický stav je vyvolávaný obavami z ich odlúčenia od matky, odovzdania otcovi a odchodu do Spojených štátov amerických, čo je predmetom výkonu rozhodnutia. 19. Odvolací súd disponoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia všetkými lekárskymi správami, avšak z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom sa s obsahom týchto správ odborníkov z rôznych špecializačných odborov vysporiadal, ak konštatoval, že nepriaznivý psychický či zdravotný stav maloletých sťažovateliek bol priamym dôsledkom „manipulatívneho správania matky“. 20. Odvolací súd neobjasnil, akými myšlienkovými postupmi dospel k záveru, že sťažovateľke 3 sa darí viac než rok klamať zamestnancov jedinej detskej psychiatrickej liečebne v Slovenskej republike, pedopsychiatričku, zamestnancov Všeobecnej nemocnice s poliklinikou, n. o. Lučenec, a psychoterapeutku, keď všetci títo poskytovatelia zdravotnej starostlivosti identifikovali ako zdroj psychických a aj somatických problémov maloletých sťažovateliek ich obavy a strach z odlúčenia od matky a strach z toho, že si ich prevezme otec. 21. Ďalším absentujúcim prvkom v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu je vysvetlenie, z akého dôvodu posúdil vec odkladu rozhodnutia ako „právnu výhodu“ pre sťažovateľku 3, keď je celkom nesporné, že odklad výkonu rozhodnutia je inštitútom ochrany života a zdravia maloletých detí. 22. Napokon odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s povinnosťou posúdiť rozhodnutie o odklade výkonu rozhodnutia v súlade s povinnosťou zohľadňovať pri každej činnosti najlepší záujem maloletých detí, keďže najlepší záujem maloletých je imperatívom, ktorým je ovládané konanie vo veciach maloletých detí bez ohľadu na jeho povahu. 23. K porušeniu práv sťažovateliek 1 a 2 zakotvených v čl. 19 ods. 2 ústavy, v čl. 3 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, v čl. 16 ods. 1 a čl. 37 Dohovoru o právach dieťaťa, v čl. 15 a čl. 22 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím sú sťažovateľky 1 a 2 toho názoru, že ako maloleté deti a osoby so zdravotným postihnutím sú svojvoľným zasahovaním do svojho súkromného života vystavované situácii, keď môžu byť po zrušení rozhodnutia o odklade výkonu rozhodnutia kedykoľvek oddelené od matky a odovzdané otcovi, čo u nich vyvoláva takú úzkosť a strach, že im privodila zmenu ich zdravotného stavu, predovšetkým psychického zdravia do takej miery, že ich psychickú rovnováhu sa darí udržať v stave umožňujúcom im vykonávanie základných životných úkonov len za poskytovania dlhodobej nepretržitej podpory odborníkov z odboru psychológie a pedopsychiatrie. Odvolací súd im napadnutým rozhodnutím odňal jedinú ochranu pred takým konaním.

4

24. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je možné hodnotiť inak ako porušenie práv sťažovateliek nebyť vystavované neľudskému zaobchádzaniu. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti III.1. K bodom 1 a 2 výroku tohto uznesenia: 25. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé. 26. Podľa § 31 ods. 2 zákona o rodine žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len „kolízny opatrovník“). 27. O potenciálnu kolíziu záujmov ide aj v konaní o tejto ústavnej sťažnosti, keďže sťažovateľkami sú maloleté deti a ich matka – zákonná zástupkyňa a druhý zákonný zástupca je zúčastnenou osobou. 28. Podľa § 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon v piatej alebo šiestej časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným súdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok. Podľa § 68 CSP za fyzickú osobu, ktorá nemá spôsobilosť samostatne konať pred súdom (procesná spôsobilosť), koná pred súdom zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. Podľa § 69 CSP jedným z dôvodov na ustanovenie procesného opatrovníka fyzickej osobe je situácia, keď zákonný zástupca nemôže za fyzickú osobu konať. 29. O takýto prípad ide aj v prípade potenciálnej kolízie záujmov, a preto ústavný súd rozhodol o ustanovení kolízneho opatrovníka maloletým sťažovateľkám (bod 1 výroku tohto uznesenia). 30. V záujme rýchlosti a plynulosti konania zároveň rozhodol aj o okamžitej právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia o ustanovení kolízneho opatrovníka (bod 2 výroku tohto uznesenia). III.2. K bodu 3 výroku tohto uznesenia: 31. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateliek predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 32. Ústavný súd zistil, že sú splnené všetky ústavné a zákonné predpoklady na prijatie ústavnej sťažnosti sťažovateliek na ďalšie konanie v celom rozsahu, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých bude potrebné posúdiť v konaní vo veci samej, a preto ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

5

33. V ďalšom konaní bude ústavný súd predovšetkým skúmať, či v kontexte námietok sťažovateliek týkajúcich sa nevysporiadania sa s relevantnými námietkami sťažovateľky 3 a nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia došlo k porušeniu v bode 1 tohto uznesenia označených práv a slobôd sťažovateliek. 34. V konaní o prijatej ústavnej sťažnosti ústavný súd následne rozhodne aj o ďalších požiadavkách sťažovateliek uplatnených v petite ústavnej sťažnosti. III.3. K bodu 4 výroku tohto uznesenia: 35. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom. 36. Sťažovateľky navrhujú odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, poukazujúc na nepriaznivý zdravotný stav maloletých sťažovateliek, v dôsledku ktorého v prípade ich odňatia sťažovateľke 3 a odovzdania otcovi hrozí mimoriadne závažná ujma, teda ich úplná psychická a fyzická dekompenzácia. Napadnutým rozhodnutím sa pôvodné rozhodnutie o návrate maloletých stalo opäť bezprostredne vykonateľným. Ústavný súd k uvedenému konštatuje, že koncepcia vykonateľnosti uznesení obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku vychádza z pravidla (§ 238 ods. 3 CSP), podľa ktorého ak uznesenie ukladá povinnosť plniť, lehota na plnenie začína plynúť od doručenia uznesenia; jej uplynutím je uznesenie vykonateľné. Napadnuté uznesenie so záporným výrokom žiadnu povinnosť neukladá, a preto by odklad jeho vykonateľnosti neriešil podstatu hroziacej ujmy, keďže právoplatnosť tohto uznesenia by zostala nedotknutá, čím by právoplatne zanikol pôvodne povolený odklad výkonu rozhodnutia a prvostupňový súd by mohol bezodkladne pokračovať v nútenom návrate maloletých sťažovateliek podľa vykonateľného titulu vo veci samej. Návrh sťažovateliek na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia by preto nebol spôsobilý dosiahnuť účel mimoriadneho opatrenia podľa § 129 zákona o ústavnom súde, návrh je však právne transformovateľný na základe ďalej uvedených okolností. V dôsledku odloženia právoplatnosti nenastanú právne účinky zrušenia odkladu výkonu rozhodnutia, čím zostáva zachovaný doterajší právny stav odkladu výkonu priznaného prvostupňovým súdom, a teda výkon návratu maloletých do inej krajiny nemožno realizovať. 37. Ústavný súd vzal na zreteľ závažnosť právnych následkov právoplatného uznesenia krajského súdu a dospel k záveru, že v prejednávanej veci je potrebné rozhodnúť o odklade jeho právoplatnosti v súlade s § 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 444 ods. 1 CSP, a to do právoplatného skončenia meritórneho konania ústavného súdu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 22. októbra 2026 Libor Duľa predseda senátu

6

Rozhodnutia k rovnakým ustanoveniam