Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 520/2026-13
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/106/2024 z 28. januára 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu, ktorým (v časti jeho druhého výroku) odmietol dovolanie sťažovateľky. Sťažovateľka sa domáha zrušenia uznesenia najvyššieho súdu v napadnutej časti, vrátenia veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako aj náhrady trov konania. 2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou stranou v konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 18C/341/2013 o neplatnosť ustanovení o úvere. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18C/341/2013 z 3. júla 2015 určil vo výroku konkrétne ustanovenia zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 z 29. septembra 2005 (ďalej len „zmluva o úvere“) za neplatné a vo zvyšku žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky, ako aj žalobcov rozhodoval Krajský súd v Žiline, ktorý o odvolaniach rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Co/563/2015 z 10. februára 2016 tak, že odvolaniami napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti potvrdil a v nevyhovujúcej časti zmenil tak, že za neprijateľné zmluvné podmienky vyhlásil aj ďalšie vo výroku označené ustanovenia zmluvy.
3. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4Cdo/223/2016 z 25. októbra 2017 tak, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom potvrdzujúcom výroku a vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia najvyšší súd konštatoval, že došlo k prekvapivému rozhodnutiu, pretože krajský súd bol toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie predpisu, ktoré v dovtedajšom rozhodovaní nebolo použité a strany nemali možnosť sa k jeho aplikácii vyjadriť, pričom ho zároveň považoval za rozhodujúce. 4. Vo veci opätovne rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7Co/13/2018 z 18. apríla 2018, pričom výrok tohto rozsudku sa zhoduje s výrokom rozsudku sp. zn. 7/Co/563/2015 z 10. februára 2016 s výnimkou výroku o náhrade trov konania. Proti tomuto v poradí druhému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4Cdo/148/2018 z 30. júla 2019 tak, že ho ako nedôvodné zamietol. Sťažovateľka nespokojná s výsledkom dovolacieho konania podala proti predmetnému rozsudku najvyššieho súdu ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 43/2020 z 26. mája 2020, ktorým vyslovil porušenie sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru ústavný súd vyslovil v súvislosti s tým, že najvyšší súd nevidel vadu zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) v postupe odvolacieho súdu, ktorý doručil podanie protistrany, ktorým reagovala na výzvu súdu k možnej aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, sťažovateľke len dva dni pred samotným rozhodnutím v odvolacom konaní, a v tom, že sťažovateľke napriek jej žiadosti nebol oznámený termín verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom. Ústavný súd tiež nesúhlasil s tým, ako najvyšší súd posúdil druhú sťažovateľkou nastolenú otázku, a to či je banka oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu voči spotrebiteľovi v prípade existencie objektívnych okolností mimo dôvodov spôsobených klientom (spotrebiteľom), ak takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o úvere, keď túto v rozpore s jej zjavnou povahou právnej otázky vyhodnotil ako skutkovú. 5. Následne najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu opätovne rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu tak, že uznesením sp. zn. 4Cdo/141/2020 z 21. októbra 2020 označený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, že predmetom právneho posúdenia nebola otázka, tak ako bola nastolená sťažovateľkou, ale otázka, či ustanovenie 4.6 zmluvy o úvere, tak ako je formulované, spĺňa alebo nespĺňa podmienky výnimky uvedenej v § 53 ods. 15 písm. a) Občianskeho zákonníka, pretože podľa doslovného textu tohto ustanovenia sa oprávnenie banky jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu priznáva v prípade existencie „vážneho objektívneho dôvodu“, ale nie v prípade, „ak dôjde k zmene miery rizika klienta“. Právne posúdenie veci tak záviselo od interpretácie jazykového vyjadrenia predmetného ustanovenia, a to či možno zmenu miery rizika klienta subsumovať pod vážny objektívny dôvod, ako to má na mysli § 53 ods. 15 písm. a) Občianskeho zákonníka, resp. či zmena miery rizika klienta je alebo nie je tou objektívnou okolnosťou mimo dôvodov spôsobených klientom, ako to tvrdí sťažovateľka. Najvyšší súd konštatoval, že právne posúdenie veci týkajúce sa tejto časti sporu nezáviselo od právnej otázky formulovanej sťažovateľkou, lebo táto nedopadá na skutkový stav veci, a preto nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti
2
dovolania. Prisvedčil však sťažovateľke, že odôvodnenie neprijateľnosti a neplatnosti ustanovenia 4.6 zmluvy o úvere krajským súdom je nedostatočné a nedáva dostatočnú odpoveď na jej rozsiahlu argumentáciu. 6. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 8Co/151/2020 z 30. januára 2024, ktorým rozsudok okresného súdu sp. zn. 18C/341/2013 z 3. júla 2015 vo výroku, ktorým rozhodol o určení neplatnosti jednotlivých ustanovení zmluvy, potvrdil a vo výroku, ktorým zamietol žalobný návrh o určení jednotlivých ustanovení zmluvy ako neprijateľných podmienok a o určení neplatnosti a neprijateľnosti ustanovenia 4.6 zmluvy o úvere, ako aj výroku o trovách konania zmenil tak, že určil, že vo výroku konkretizované ustanovenia zmluvy o úvere sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a tiež určil, že ustanovenie 4.6 zmluvy o úvere v znení „banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4 úverovej zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených NBS. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase vykonanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve“ je neprijateľnou podmienkou a je neplatné. 7. Proti označenému rozsudku krajského súdu v rozsahu výroku o potvrdení rozsudku súdu okresného súdu vo výroku, ktorým rozhodol o určení neplatnosti jednotlivých ustanovení zmluvy, výroku o zmene rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým bol zamietnutý žalobný návrh o určení jednotlivých ustanovení zmluvy o úvere ako neprijateľných podmienok a o určení neplatnosti a neprijateľnosti ustanovenia 4.6. zmluvy o úvere, ako aj vo výroku o náhrade trov konania podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila s poukazom na § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a navrhla, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie. 8. O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím tak, že rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu v jeho zamietavej časti a určil neprijateľnosť zmluvných podmienok v ustanoveniach zmluvy o úvere čl. 11.1.1 v spojení s čl. 11.1.1.1, 11.1.1.2, 11.1.1.4, 11.1.2, čl. 11.4.1 v spojení s čl. 11.4.1.1, 11.4.1.3, 11.4.1.5, 11.4.1.8, 11.4.1.9, 11.4.1.12, 11.4.1.16, čl. 9.2.1 v spojení s čl. 9.2.1.1, 9.2.1.2, 9.2.1.4, 9.2.1.5, 9.2.1.6, 9.2.1.7, 9.2.1.8, 9.2.1.9 a čl. 9.2.2, a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (I. výrok) a dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vo výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým súd rozhodol o určení neplatnosti jednotlivých ustanovení zmluvy o úvere, a vo výroku o zmene zamietavého výroku rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej krajský súd určil, že ustanovenie 4.6 je neprijateľnou podmienkou a je neplatné, odmietol (II. výrok). 9. Sťažovateľka nespokojná s výsledkom dovolacieho konania v rozsahu druhého výroku napadnutého rozhodnutia sa obrátila na ústavný súd.
II. Argumentácia sťažovateľky
10. Sťažovateľkina argumentácia je predovšetkým postavená na tvrdení, podľa ktorého najvyšší súd nezohľadnil pri skúmaní dovolacích dôvodov svoje predchádzajúce rozhodnutia a rozhodnutia
3
ústavného súdu, ktoré výslovne prikázali krajskému súdu skúmať konkrétne okolnosti uvedené v jej vyjadrení z 3. augusta 2020 a riadne sa s nimi vysporiadať. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd jej svojím postupom odňal „možnosť právne argumentovať, keďže pre zmätočné odôvodnenie žalovaná nemohla podať dovolanie pre nesprávne právne posúdenie veci, v ktorom nedostala odpovede na relevantné argumenty rozporujúce záver odvolacieho aj dovolacieho súdu.“. 11. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že pred rozhodnutím krajského súdu nemala priestor na procesnú obranu proti rozhodnutiu o určení čl. 4.6 zmluvy o úvere za neplatný a za neprijateľnú zmluvnú podmienku a tento priestor nemala ani v prvoinštančnom konaní. Podľa jej názoru mal krajský súd v danom prípade umožniť stranám predložiť stanovisko a na účely jeho posúdenia vykonať dokazovanie alebo sa s ním vysporiadať na základe vykonaného dokazovania. Vyčítané vady civilného súdneho konania pred krajským súdom sťažovateľka prepája s námietkou arbitrárneho prístupu najvyššieho súdu, keďže na ne najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nereflektoval, hoci jednoznačne mal. Rovnako za neudržateľné považuje to, že najvyšší súd nezohľadnil okolnosť, že „prvoinštančné konanie, odvolanie a vyjadrenie k odvolaniu boli doručené ešte v čase účinnosti OSP.“ a tiež, že „v danom čase súd mal (na základe relevantnej judikatúry) žalobu zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.“. Sťažovateľka zastáva názor, že zmena právnej úpravy bola príčinou zmeny jej právnej argumentácie a táto bola riadne doručená krajskému súdu, a preto bol povinný „na ňu reagovať buď odôvodnením rozhodnutia alebo zrušením a vrátením veci na prvú inštanciu.“. 12. Sťažovateľka najvyššiemu súdu v závere vyčíta, že „v odseku 26 vysvetlil odôvodnenie rozhodnutia len vo vzťahu k neprijateľnosti čl. 4.6 zmluvy o úvere.“, pričom v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil dôvody určenia neplatnosti dotknutých ustanovení zmluvy. Zároveň ale tvrdí, že „[z] odôvodnenia je zrejmé, že dôvodnom určenia neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej podmienky čl. 4.6 má byť jej neurčitosť.“. Podľa sťažovateľky takýto dôvod „neprijateľnosti zmluvnej podmienky však nebol namietaný žalobcami, nebol predmetom konania pred prvoinštančným ani odvolacím súdom a žalovaná sa o ňom dozvedela až z rozhodnutia dovolacieho súdu.“.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
13. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky, ktorou namieta závery vyplývajúce z napadnutej časti uznesenia najvyššieho súdu. 14. Imanentnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu je taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. 15. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
4
16. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd posudzoval rozsudok krajského súdu predovšetkým z hľadiska tzv. procesnej nearbitrárnosti [§ 420 písm. f) CSP (dodržania štandardov odôvodnenia)], pričom rozsudok krajského súdu (v časti relevantnej pre toto konanie) z pohľadu referenčnej normy (§ 393 ods. 2 CSP) vyhodnotil za taký, ktorý bol riadne odôvodnený. 17. Sťažovateľka najvyššiemu súdu najmä vyčíta, že pri skúmaní dovolacích dôvodov nezohľadnil svoje predchádzajúce rozhodnutia a rozhodnutia ústavného súdu, ktoré výslovne prikázali krajskému súdu skúmať konkrétne okolnosti uvedené v jej vyjadrení z 3. augusta 2020. V reakcii na uvedenú námietku ústavný súd konštatuje, že nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 43/2020 z 26. mája 2020 časovo predchádzal jej podaniu z 3. augusta 2020 (preto na dané podanie sťažovateľky nemohol odkazovať) a označený kasačný nález ústavného súdu nesúvisel s rozhodovacou činnosťou krajského súdu, ale najvyššieho súdu. Ďalej je potrebné uviesť, že zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 141/2020 z 21. októbra 2020 (časovo a vecne nadväzujúceho na označený kasačný nález ústavného súdu) vyplýva, že najvyšší súd považoval za nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu pri posudzovaní neprijateľnosti a neplatnosti ustanovenia 4.6 zmluvy o úvere a v danej súvislosti uložil krajskému súdu dostatočným spôsobom reagovať aj na tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého osobitné právne predpisy oprávňujú banku na jednostranné vykonanie zmeny (fixnej či variabilnej) úrokovej sadzby úverov na bývanie bez nutnosti uzatvoriť dodatok k zmluve o úvere, a to s prihliadnutím na kreditnú kvalitu klienta (schopnosť spotrebiteľa splácať úver). Súhrn uvedených skutočností preto vedie k záveru, podľa ktorého predmetná námietka sťažovateľky nemá vecnú súvislosť s predchádzajúcimi rozhodnutiami najvyššieho súdu a ústavného súdu, a preto je zjavne neopodstatnená. 18. Čo sa týka tvrdenia sťažovateľky, že najvyšší súd jej svojím postupom odňal „možnosť právne argumentovať, keďže pre zmätočné odôvodnenie žalovaná nemohla podať dovolanie pre nesprávne právne posúdenie veci, v ktorom nedostala odpovede na relevantné argumenty rozporujúce záver odvolacieho aj dovolacieho súdu.“, ústavný súd konštatuje, že napriek snahe autenticky porozumieť tejto námietke nemohol identifikovať konkrétne pochybenie najvyššieho súdu, keďže jej obsah neumožňuje vytvoriť jednoznačnú a vnútorne súdržnú argumentačnú konštrukciu. A to preto, lebo Civilný sporový poriadok neumožňuje podanie dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu vydanému v dovolacom konaní, resp. ak mala sťažovateľka na mysli rozhodnutie odvolacieho (nie dovolacieho) súdu, proti ktorému nemohla pre nedostatok jeho odôvodnenia zostaviť svoju právnu argumentáciu, tak táto námietka má byť predmetom dovolacieho prieskumu, a nie ústavnosúdneho konania. 19. Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľky založenú na tvrdení, že v konaní nemala vytvorený dostatočný priestor na procesnú obranu vo vzťahu k záveru krajského súdu o neplatnosti a neprijateľnosti čl. 4.6 zmluvy o úvere (tento priestor nemala ani v prvoinštančnom konaní), pričom nevysporiadanie sa s touto námietkou zo strany najvyššieho súdu súčasne interpretuje ako prejav jeho arbitrárneho prístupu zároveň porušujúceho princíp dvojinštančnosti civilného sporového konania. 20. V reakcii na označenú námietku sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozhodnutia (body 23 a 24) je zrejmé, že najvyšší súd sa osobitne zaoberal postupom krajského
5
súdu, ktorým vyzval procesné strany na zaujatie stanoviska k možnému použitiu doteraz neaplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, čiže k právnej otázke zákonnej možnosti určenia nielen neplatnosti, ale aj neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred 1. marcom 2010 (§ 382 CSP). Z príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že procesné strany mali v odvolacom konaní vytvorený dostatočný priestor na sformulovanie svojich vyjadrení k posúdeniu neplatnosti a neprijateľnosti čl. 4.6 zmluvy o úvere, čo aj využili predložením viacerých písomných vyjadrení v priebehu odvolacieho konania. 21. Pokiaľ ide o namietané porušenie princípu dvojinštannsoti civilného sporového konania, ústavný súd uvádza, že samotná okolnosť, že určitá právna otázka bola po prvýkrát meritórne posúdená až odvolacím súdom, nepredstavuje v civilnom sporovom konaní sama osebe porušenie ústavnej požiadavky dvojinštančnosti. Ústavný súd opakovane judikuje, že civilné súdne konanie nie je z ústavnoprávneho hľadiska dvojinštančné. Rozhodujúce preto nie je, či sa k danej právnej otázke vyjadril už súd prvej inštancie, ale či strane konania bola pred rozhodnutím odvolacieho súdu poskytnutá reálna možnosť oboznámiť sa s novým právnym základom rozhodnutia a účinne proti nemu uplatniť svoju procesnú obranu. Túto požiadavku procesný predpis konkretizuje práve v § 382 CSP, ktorého účelom je kompenzovať nedostatky predchádzajúceho prvoinštančného právneho posúdenia tým, že zabezpečuje kontradiktórnu možnosť strany konania reagovať na nové právne východisko pred tým, než sa stane základom rozhodnutia odvolacieho súdu. Z už uvedeného dôvodu ani námietka o porušení princípu dvojinštančnosi civilného sporového konania nie je spôsobilá posunúť vec sťažovateľky do roviny meritórneho ústavnosúdneho prieskumu. 22. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, ktorou najvyššiemu súdu vyčíta, že „v odseku 26 vysvetlil odôvodnenie rozhodnutia len vo vzťahu k neprijateľnosti čl. 4.6 zmluvy o úvere“, a nie aj vo vzťahu k dôvodom určenia neplatnosti dotknutých ustanovení zmluvy o úvere, ústavný súd uvádza, že pre posúdenie predmetnej námietky je rozhodujúce, že záver o neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky bol založený na jej neurčitosti/netransparentnosti, v dôsledku ktorej dochádzalo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Konštatovaná neplatnosť zmluvnej podmienky bola následkom tohto záveru o jej neprijateľnosti (čo je zvýraznené aj odkazom najvyššieho súdu na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 111/2023 z 15. júna 2023); sama osebe teda nepredstavovala dôvod ani predpoklad, na ktorom by bol záver o neprijateľnosti založený. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že sťažovateľka si je tejto okolnosti plne vedomá, keď v ústavnej sťažnosti súčasne tvrdí, že „[z] odôvodnenia je zrejmé, že dôvodnom určenia neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej podmienky čl. 4.6 má byť jej neurčitosť.“. Za týchto okolností možno dospieť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti aj tejto námietky sťažovateľky. 23. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno v kontexte sťažnostných námietok považovať za také, ktoré by bolo zmätočné, prípadne zjavne neprimerané (excesívne), a preto, berúc do úvahy aj limitovaný ústavnosúdny prieskum (ústavný súd nie je bežnou opravnou inštanciou), nemôžu byť označené námietky sťažovateľky základom toho, aby jej záležitosť bolo možné posunúť do roviny meritórneho ústavnosúdneho prieskumu.
6
24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). 25. Z už uvedených dôvodov ústavný súd postupom podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú, pretože medzi namietaným porušením označených práv a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nebola zistená kauzálna súvislosť. 26. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o jej ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2026
Libor Duľa predseda senátu
7