Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 449/2026-14 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 5T/78/2020 zo 14. marca 2023 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/67/2023 z 19. októbra 2023 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo/72/2024 z 1. apríla 2026 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 49 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5T/78/2020 zo 14. marca 2023 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4To/67/2023 z 19. októbra 2023 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1Tdo/72/2024 z 1. apríla 2026. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv, zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. 2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5T/78/2020 zo 14. marca 2023 uznaný vinným z pokračovacieho zločinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu uložil podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov
so skúšobnou dobou na 3 roky s probačným dohľadom. Krajský súd uznesením sp. zn. 4To/67/2023 z 19. októbra 2023 zamietol podľa § 319 Trestného poriadku sťažovateľom podané odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5T/78/2020 zo 14. marca 2023 a najvyšší súd uznesením sp. zn. 1Tdo/72/2024 z 1. apríla 2026 odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľom podané dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4To/67/2023 z 19. októbra 2023. 3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti rozporuje (i) právne závery v súhrne všetkých súdov v ich inštančnom postupe, na podklade ktorých došlo k ustáleniu jeho viny za stíhanú trestnú činnosť, (ii) zákonný spôsob vykonania časti dôkazov preukazujúcich skutkový stav, z ktorého vo veci konajúce súdy vychádzali pri ustálení jeho trestnoprávnej zodpovednosti za stíhanú trestnú činnosť, a (iii) zaujatosť sudkyne okresného súdu, ktorá vo veci samej rozhodla. 4. V rámci arbitrárnosti právnych záverov súdov, na podklade ktorých došlo k ustáleniu jeho viny, sťažovateľ rozporoval predovšetkým ustálenie právnej otázky týkajúcej sa pojmového uchopenia verejného telekomunikačného zariadenia, resp. verejnej telekomunikačnej siete, ktorej prevádzku mal svojím konaním úmyselne ohroziť spôsobením poruchy jej prevádzky ako škodlivého následku svojho konania. Sťažovateľ dôrazne namietal, že vo veci konajúce súdy vychádzali pri ustálení tejto právnej otázky z písomnej odpovede Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb z 1. júla 2019, ktorý poskytovanie verejných elektronických telekomunikačných služieb poškodenou obchodnou spoločnosťou Obecné siete s.r.o. odvodzoval od (i) evidencie obchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o. ako podniku poskytujúceho verejné elektronické komunikačné siete a služby, (ii) informácií verejne dostupných na webovom sídle spoločnosti, (iii) všeobecných obchodných podmienok poskytovania verejných elektronických komunikačných služieb, (iv) kópií zmlúv na poskytovanie elektronických komunikačných služieb uzatvorených medzi obchodnou spoločnosťou a zákazníkmi, ktoré boli poskytnuté práve touto obchodnou spoločnosťou v prílohách uvedených e-mailových správ, keď tieto informácie neboli riadne oznámené ani na hlavnom pojednávaní, ako aj verejnom zasadnutí, v dôsledku čoho tak „súdy nemohli prihliadať na závery úradu vyplývajúce zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania a neboli vykonané na hlavnom pojednávaní či verejnom zasadnutí.“. Zároveň samotný Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb vo svojej písomnej odpovedi z 1. júla 2019 uviedol, že nie je oprávnený poskytovať záväzný výklad právnych predpisov v dotknutej oblasti a ani k aplikácii ďalších právnych predpisov, ako napr. k aplikácii Stavebného zákona, pričom podľa sťažovateľa sa ale vo veci konajúce súdy „pri výklade či posúdení naplnenia znakov verejnej telekomunikačnej siete odvolávali práve na právny názor uvedeného úradu.“. Sťažovateľ v ďalšom rozporuje aj spôsob získania písomného vyjadrenia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb z 1. júla 2019, ktoré malo byť poskytnuté priamo spoločnosti Obecné siete s.r.o., a nie orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, čo je/bolo v rozpore s § 3 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ za arbitrárny považuje aj právny názor najvyššieho súdu o tom, že „v zmysle definície podľa § 4 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách právne posúdenie zariadenia ako telekomunikačného zariadenia nevyžaduje rozhodnutie stavebného úradu o umiestnení stavby či stavebného alebo iného povolenia.“. Vo veci konajúce súdy podľa sťažovateľa vedome ignorovali potrebu poskytnutia odpovede na predostreté skutočnosti, a to aj napriek konkrétne vzneseným argumentačným námietkam vrátane zásadnej námietky o zhotovení predmetného zariadenia ako inžinierskej stavby v rozpore s právnymi
2
predpismi v stavebnej oblasti (išlo o inžiniersku stavbu, na ktorej zhotovenie bolo v zmysle vtedy platného a účinného Stavebného zákona nevyhnutné disponovať potrebným územným rozhodnutím príslušného úradu), v dôsledku čoho je tak možné ju považovať za „nelegálne zhotovenú vec.“. Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s názorovou optikou najvyššieho súdu, podľa ktorej odvodzoval povahu telekomunikačného zariadenia od tej skutočnosti, že slúžilo na prenos dát veľkému počtu osôb, „nakoľko pokiaľ nešlo o legálne zhotovené zariadenie, nemohlo z právneho hľadiska toto zariadenie napĺňať definíciu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z., keďže tento zákon sa môže vzťahovať len na zariadenia vytvorené v súlade s právnym poriadkom SR.“. V súhrne je tak sťažovateľ presvedčený o tom, že „nakoľko sa súdy riadne nezaoberali legálnosťou zariadenia poškodeného, nereagovali na argumenty vo vzťahu k vyjadreniu úradu a evidentne nesprávne vyhodnotili naplnenie definície všeobecne prospešného zariadenia“, porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a odsúdili ho „za konanie, ktoré nenapĺňa znaky trestného činu podľa § 286 Trestného zákona, keďže nedošlo k poškodeniu všeobecne prospešného zariadenia“, čím tak porušili aj čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru. 5. V ďalšej rovine sťažovateľ namietol zaujatosť sudkyne okresného súdu, ktorú sama vyhlásila a ktorú z konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5T/78/2020 krajský súd nevylúčil svojím uznesením sp. zn. 4Nto/13/2020 z 25. novembra 2020. Podľa sťažovateľa dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne z konania spočíval v jej dlhoročnom pomere a priamom zmluvnom vzťahu s poškodeným v trestnom konaní (obchodnou spoločnosťou Obecné siete s.r.o.), ktorý v čase jej návrhu na vylúčenie trval 6 rokov a pokračoval aj počas konania, keďže sa sama z dôvodu pociťovania dôvery k poškodenej spoločnosti rozhodla pokračovať v zmluvnom vzťahu. V rámci posudzovania nestrannosti zákonnej sudkyne bolo relevantnou skutočnosťou to, že (i) sama bola dotknutá výpadkom internetu vo svojej domácnosti, čo sama subjektívne vnímala negatívne, pričom ale (ii) z dôvodu subjektívne vnímanej lojality k poškodenému zotrvala naďalej v zmluvnom vzťahu s ním, čo vytvorilo stav nielen vnútorného konfliktu, ale aj objektívne vnímanej pochybnosti o jej nezaujatosti, čo predstavovalo dôvod na jej vylúčenie. V závere tak sťažovateľ zvýraznil, že «Krajský súd v Nitre samosudkyňu nevylúčil z rozhodovania veci a Najvyšší súd SR tento stav nespravodlivosti tiež nenapravil, dokonca pripustil, že by jej nevylúčenie posúdil ako „zákonné a správne“ (str. 14 Uznesenia NS SR), čím Okresný súd Nitra, Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR porušili právo Sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď o vine Sťažovateľa rozhodol zaujatý sudca.». 6. Sťažovateľ v ďalšom rozporoval postup súdov vo svojej trestnej veci, ktoré pri ustálení jeho viny vychádzali aj z dôkazov, ktoré nemali byť vykonané zákonným spôsobom alebo nebolo možné ich vnímať ako dôkazy pochádzajúce z jednotlivých dôkazných prostriedkov, v dôsledku čoho tak z nich získaný obsah nemohol byť dôkazne vyhodnotený pre objasnenie/preukázanie jeho zavinenia. V tomto smere sťažovateľ poukázal na vyjadrenia poškodených ku kamerovým záznamom, ktoré podľa najvyššieho súdu nadväzovali na ich výpovede na hlavnom pojednávaní, v dôsledku čoho tak „predstavujú skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, pričom tieto môžu slúžiť súdu na potvrdenie správnosti skutočností zistených počas dokazovania“. Podľa sťažovateľa sa poškodení len vo všeobecnej rovine vyjadrovali k ich existencii,
3
pričom „počas ich výsluchu však nestotožňovali záznamy zabezpečené do spisu so záznamami, o ktorých hovorili pri svojej výpovedi, teda z ich výsluchu vôbec nebolo jasné, či hovorili o tých istých záznamoch, ktoré boli predložené do spisu. V tomto smere pokiaľ sa mali poškodení vyjadrovať ku konkrétnym záznamom zo spisu, bolo potrebné ich počas ich výsluchu prehrať a umožniť im, aby sa počas výsluchu pod prísahou vyjadrili ku konkrétnym záznamom. Pokiaľ súdy pri stotožňovaní záznamov poukazovali na vyjadrenia poškodených podľa § 271 ods. 1 Tr. por. a v kontexte a s prihliadnutím na tieto ich vyjadrenia hodnotili kamerové záznamy ako dôkazy, neprípustné povýšili vyjadrenia poškodených podľa § 271 ods. 1 Tr. por. na dôkazy, hoci samotný Najvyšší súd SR konštatoval, že tieto vyjadrenia nemôžu byť dôkazmi.“. Obdobnou názorovou optikou sťažovateľ vníma aj rôzne úradné záznamy polície alebo analýzy orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ich vykonaním na hlavnom pojednávaní nenadobudli status riadne vykonaného dôkazu, keďže „úradný záznam nie je možné považovať za dôkaz (R 26/1986, porov. aj uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 5 T p/16/2019 zo dňa 25.4.2019), keďže ide o vykreslenie udalostí z pohľadu orgánov činných v trestnom konaní (či operatívy), pričom skutkový stav má zisťovať súd na základe vykonaného dokazovania a nie na základe vlastnej interpretácie vykonanej zo strany OČTK.“. II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 7. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 49 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodu arbitrárneho vysporiadania sa s námietkami sťažovateľa prednesenými v poslednom rade v dovolacom konaní a týkajúcimi sa (i) posúdenia kritickej otázky právneho posúdenia verejného telekomunikačného zariadenia, resp. verejnej telekomunikačnej siete (kľúčovej pre meritórne posúdenie veci), ktorej prevádzku mal sťažovateľ svojím konaním úmyselne ohroziť spôsobením poruchy, (ii) dôkazného preukázania tejto kritickej otázky v trestnom konaní v rámci vykonaného dokazovania, (iii) zaujatosti sudkyne okresného súdu v trestnej veci sp. zn. 5T/78/2020, ktorú sama vyhlásila v kontexte prejednania veci zaujatým sudcom, (iv) ustálenia viny sťažovateľa ako obvineného na podklade rôznych písomných podkladov, ako napr. vyjadrení poškodených ku kamerovým záznamom, úradných záznamov spracovaných príslušníkmi polície alebo písomného vyjadrenia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb z 1. júla 2019 zabezpečeného do konania poškodenou stranou, a nie orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom, ktoré nemali spĺňať atribút dôkazu podľa § 119 ods. 3 Trestného poriadku a nemali byť riadne vykonané na hlavnom pojednávaní. 8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. 10. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. II.1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu: 11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 12. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. 13. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. 14. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. 15. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno
5
obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci. 16. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie. 17. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5T/78/2020 zo 14. marca 2023 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4To/67/2023 z 19. októbra 2023, proti ktorému sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), e), g) a i) Trestného poriadku, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1Tdo/72/2024 z 1. apríla 2026 odmietnuté ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V nadväznosti na uvedené (a vzhľadom na to, že sťažovateľ ani netvrdí, že by svoje relevantné námietky nemohol uplatniť v odvolacom konaní a dovolacom konaní) ústavný súd odmieta ním podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 (prvá alternatíva) zákona o ústavnom súde, keďže právomoc najvyššieho súdu predchádza jeho právomoci v odvolacom, ako aj dovolacom konaní. II.2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a k namietanému porušeniu ostatných sťažovateľom označených ustanovení napadnutým uznesením najvyššieho súdu: 18. Ústavný súd v prvom rade dôrazne akcentuje, že konanie o ústavnej sťažnosti nie je pokračovaním trestného konania, ale osobitným špecializovaným konaním, ktorého predmetom je prieskum napadnutých súdnych rozhodnutí len v rovine porušenia práv a slobôd zaručených v ústavnom poriadku (čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavnému súdu ako nezávislému ochrancovi ústavnosti neprináleží vyjadrovať sa ku skutkovej podstate skutočností, na ktorých podklade bola alebo nebola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť určitej osoby, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. či sú/nie sú postačujúce na záver o jej danosti (čo v prezentovanej podobe nie je ani úlohou najvyššieho súdu v dovolacom konaní, keď jeho rola pri skutkovom prieskume zodpovedá kritériám prieskumu už právoplatného rozhodnutia o vine v zásade podľa kritérií hodnotenia ústavného súdu na základe ústavnej sťažnosti). Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať
6
iba ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch, a to z pohľadu, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a s právnymi okolnosťami dotknutej veci. Ústavný súd teda nie je možné vnímať ako tzv. skutkový súd, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. V naznačených súvislostiach ústavný súd už judikoval, že «nerieši „kauzu“, ale posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ak by aj sám dospel (pri riešení na úrovni zákona alebo skutkového stavu) k odlišným záverom, nie je to dôvod na zrušenie ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ak subjekt rozhodovania odôvodnil svoje závery dostatočnými a bez zjavného excesu produkovanými úvahami na svojej, teda zákonnej alebo podzákonnej úrovni.» (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 399/2022 zo 6. septembra 2022 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 83/2022). 19. Ústavný súd musí hneď v úvode skonštatovať, že v obsahu sťažovateľovej argumentácie celkovo chýba primeraný stupeň právnej oponentúry, keď záverom súdov len vo všeobecnej rovine vyčíta ich arbitrárnosť bez rozporovania konkrétnych dôvodov vyplývajúcich z obsahu napádaných rozhodnutí s dôrazom na vlastné názorové uchopenie kritických otázok, a to predovšetkým k napádanej otázke dôkazného nepoužitia úradných záznamov Policajného zboru alebo vyjadrení poškodených ku kamerovým záznamom a predovšetkým k právnemu posúdeniu pojmu verejného telekomunikačného zariadenia, resp. verejnej telekomunikačnej siete tak, ako ich ozrejmil, resp. sa k nim vyjadril najvyšší súd v napadnutom uznesení. V tejto súvislosti už ústavný súd nastavil odborné obsahové parametre ústavnej sťažnosti tak, že je povinnosťou sťažovateľa, aby „v rámci svojej argumentácie [§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde] kvalifikovane, a to aj v ústavnoprávnej rovine, polemizoval s ním spochybňovaným riešením relevantnej právnej otázky v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí (ak netvrdí, že také riešenie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne absentuje) – nepostačuje výlučne prezentácia vlastnej odlišnej (opozitnej) verzie odpovede na kritickú otázku. Sťažovateľ totiž musí preukázať, že napadnutým rozhodnutím došlo k neprípustnému zásahu do jeho základných práv alebo slobôd (čo musí ústavný súd preskúmať), nie (len) to, že on sám produkuje alternatívny (pre neho priaznivejší) právny názor (aj keď si taký názor môže ústavný súd v konečnom dôsledku osvojiť).“ (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 278/2025 z 10. júna 2025 publikované v ZNaU pod č. 17/2025). 20. V rámci posúdenia argumentácie sťažovateľa ústavný súd poukazuje na ústavne konformné uchopenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku [aj v spojení s dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] najvyšším súdom, ktorý zohľadňoval aktuálny judikatúrny vývoj v ostatnom čase, v zmysle ktorého dovolanie môže smerovať aj proti odôvodneniu rozhodnutia (v súhrne rozhodnutí oboch konajúcich súdov, v konečnom dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu) z hľadiska požiadaviek na odôvodnenie zodpovedajúce kritériám spravodlivého procesu (vo vzťahu k všetkým okolnostiam podstatným pre rozhodnutie), ktorého súčasťou je právo na obhajobu [dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], čo vyplýva aj z novšej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť
7
obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu), ale aj obhajobné práva v kontexte spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. 1 ústavy (s odrazom najmä v § 34 Trestného poriadku; porov. IV. ÚS 546/2020 – publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2021, v obsahovej nadväznosti aj napr. II. ÚS 411/2021, IV. ÚS 463/2021, IV. ÚS 491/2021, IV. ÚS 510/2021, IV. ÚS 555/2021, II. ÚS 559/2021, III. ÚS 302/2022, I. ÚS 343/2022, I. ÚS 339/2022, II. ÚS 514/2022, IV. ÚS 15/2023, II. ÚS 156/2023, IV. ÚS 355/2023, I. ÚS 610/2023, II. ÚS 26/2024, II. ÚS 80/2024, IV. ÚS 64/2025, IV. ÚS 260/2025). To platí aj vo vzťahu k prieskumu skutkového stavu a výkladové tézy ústavného súdu v prezentovanej judikatúre v podrobnostiach relevantne vysvetľujú rozdiel oproti situácii definovanej v § 371 ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou Trestného poriadku, teda v nadväzujúcej súvislosti okolnosť, že nejde o jednoduché prehodnocovanie dôkazov, ale obhajobný atribút spravodlivého procesu v kontexte náležitého odôvodnenia (odsudzujúceho) rozhodnutia, ako aj nemožnosť domáhať sa v širšom rozsahu prieskumu zisťovania skutkového stavu v ďalšom konaní nasledujúcom po konaní odvolacom, na ktoré má výlučne odsúdený podľa čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (aj to nie neobmedzený) nárok z pohľadu ustanovení, ktoré môžu byť tzv. referenčnou normou v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (konanie o dovolaní ani konanie o ústavnej sťažnosti nie sú opätovným odvolacím konaním a prieskum v ich rámci už môže byť obmedzený na vybrané aspekty rozhodovania, nejde teda o plošný prieskum vrátane skutkového prieskumu). Samozrejme, kvalifikačné a procesnopostupové námietky môžu byť predmetom ďalších dovolacích dôvodov. 21. Práve vďaka predostretej názorovej optike najvyšší súd v rámci realizovaného prieskumu vo vzťahu k dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (takto pomenovaným aj obsahovo uchopeným) preskúmal aj niektoré sťažovateľove námietky, ktoré neboli ním priamo iniciovaným predmetom odvolacieho prieskumu, tak ako mu to najvyšší súd vytkol na s. 12 napadnutého uznesenia. Primárne však platí, tak ako to uvádza najvyšší súd, že podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) tohto zákona nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom [čo sa v tejto veci týka námietok podľa § 371 ods. 1 písm. c), e) a g) Trestného poriadku, okrem ktorých bola v dovolaní uplatnená len námietka podľa § 371 ods. 1 písm. i) tohto zákona]. Najvyšší súd potom na s. 11 až 13 svojho uznesenia špecifikuje selekciu nepreskúmateľných námietok uplatnených v dovolaní, čo je nevyhnutný postup podľa zákona v kontexte čl. 2 ods. 2 ústavy, a nie procesný formalizmus, do akej pozície ho stavia ústavná sťažnosť. 22. Osobitne vo vzťahu k nevylúčeniu sudkyne súdu prvého stupňa však najvyšší súd odkázal na uznesenie krajského súdu sp. zn. 4Nto/13/2020 z 25. novembra 2020, ktorým Mgr. Alexandra Osadská nebola vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa. Tento prístup považuje ústavný súd za správny, pretože súdom v pozícii odvolacieho súdu bolo o nevylúčení sudkyne rozhodované už v priebehu prvostupňového konania, a teda ďalším súdom oprávneným preskúmať túto otázku (a teda odobriť alebo zvrátiť uvedené skoršie rozhodnutie o nej) je dovolací súd. Samotné uznesenie označené v predchádzajúcom odseku, na ktorého závery najvyšší súd odkázal (z dôvodu jeho správnosti), neaprobovalo dôvody vylúčenia zákonnej sudkyne
8
tak, ako ich sama vnímala a prezentovala v obsahovom význame narušenia jej nestrannosti z objektívnej stránky, keďže (i) čiastkový útok pokračovacieho zločinu podľa § 286 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorým bola sama postihnutá, bol krajským súdom vyhodnotený ako celkom zrejme náhodný a ojedinelý jav, ktorému nemožno pripísať osobný charakter, pretože postihol „niekoľko tisíc domácností v rámci Nitry a celkom zrejme nešlo o osobný útok voči jednej z týchto domácností (jej domácnosti)“, a (ii) charakter zásahu do práv zákonnej sudkyne ako užívateľky služieb poškodeného alebo práv jej rodiny nebol taktiež závažný, keďže od jeho dôsledku v daný deň a daný čas priamo nezáviselo jej živobytie, resp. niekoho z členov jej rodiny a nemal trvať ani celý jeden deň (od 11.30 h do 17.30 h), keď krajský súd zdôraznil, že „k výpadkom internetového pripojenia dochádza celkom bežne a nie len ľudským faktorom, ale i z objektívnych, technických príčin.“. Podľa krajského súdu vzťah zákonnej sudkyne k poškodenej obchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o. nebol kontaminovaný ani vplyvom skutočnosti spočívajúcej v tom, že „príslušná sudkyňa si musela telefonicky u konateľa firmy overovať, či došlo naozaj v daný deň k odpojeniu aj v jej domácnosti“, alebo v skutočnosti spočívajúcej v poskytnutí jej zľavy z ceny služieb pre ich výpadok. Krajský súd teda v závere skonštatoval, že zákonnou sudkyňou prezentované skutočnosti nespôsobujú „dôvodnosť záveru o absencii objektívnej nestrannosti, keďže ani verejnosť ani obvinený ju nemá prečo prezumovať, a teda ani namietať (keďže išlo o plošný dopad následku trestného činu), ale iba o dostatočne neopodstatnenú subjektívnu obavu zo zaujatosti voči prejednávanej veci či poškodenému.“. Aj z pohľadu ústavného súdu sú popísané dôvody akceptovateľné a stotožnenie sa s nimi najvyšším súdom je ústavne udržateľné, odrážajúce odmietnutie, či už prehnanej opatrnosti sudcu v jeho ústavnom statusovom postavení, alebo v hypotetickej snahe „zbaviť sa“ pridelenej mu veci. 23. Ústavný súd sa k námietkam sťažovateľa o arbitrárnom posúdení kvalifikačného pojmu verejného telekomunikačného zariadenia, resp. verejnej telekomunikačnej siete, ktorej prevádzku mal úmyselne poškodiť, a (ii) dôkazného preukázania tejto kritickej otázky v trestnom konaní v rámci vykonaného dokazovania vyjadrí spoločne v rámci posúdenia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku o zásadnom porušení práva na obhajobu a podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku o nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. 24. Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul obsah vykonaného dokazovania, na podklade ktorého došlo k ustáleniu viny sťažovateľa za stíhanú trestnú činnosť, keď poukázal na (i) výpovede poškodených , a , ktoré považoval za vierohodné z dôvodu, že v čase spáchania skutku boli medzi ním a poškodenými veľmi zlé vzťahy z dôvodu vedených súdnych sporov medzi nimi týkajúcich sa zániku majetkovej účasti sťažovateľa v obchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o., v ktorej mal menšinový majetkový podiel, (ii) výpovede svedkov , a , (iii) ale predovšetkým kamerové záznamy, ktoré zachytávali pohyb sťažovateľa pri stĺpe elektrického vedenia vo Veľkom Lapáši, taktiež osobného motorového vozidla v areáli Ferenit, v Lužiankach, vo Svrbiciach, ktoré v tom čase sťažovateľ používal, a (iv) v procesnej rovine aj sťažovateľom zvolenú obhajobnú taktiku spočívajúcu vo využití práva nevypovedať. Podľa krajského súdu sťažovateľa na kamerových záznamoch z Veľkého Lapáša spoznal poškodený , poškodený na kamerovom zázname z Ferenitky zachytil biele osobné motorové vozidlo značky Citroën, v ktorom sedel sťažovateľ, svedok taktiež potvrdil, že na kamerových záznamoch z reštaurácie spoznal osobu veľmi podobnú sťažovateľovi,
9
a zároveň potvrdil, že na kamerových záznamoch z Ferenitky videl vozidlo používané sťažovateľom. Zároveň počas prehrávania obrazových záznamov z kamerových záznamov na hlavnom pojednávaní z CD nosiča boli zachytené miesta, na ktorých došlo k poškodeniu optických káblov obchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o., pri ktorých bolo poškodenými spoznané vozidlo používané sťažovateľom, ako aj on osobne. Za zmienku stojí poukázať aj na to, že okresný súd v napadnutom rozsudku detailne hodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu ku každému zo štyroch čiastkových útokov pokračovacieho zločinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona (k tomu bližšie pozri s. 18 až 22 napadnutého rozsudku okresného súdu), pričom rozporoval aj obhajobnú argumentáciu sťažovateľa o (i) tom, že sa na inkriminovaných miestach nachádzal, avšak nie z dôvodu poškodenia káblov, (ii) technici mali možnosť vypnúť sieť, čo by sa prejavilo aj na grafoch dohľadového systému, (iii) záložný systém nebol funkčný práve v čase čiastkových útokov, (iv) grafy a kamerové systémy sú manipulovateľné, (v) poškodení a nevedia preukázať vlastnícke právo k poškodeným káblom, (vi) na prevádzkovanú káblovú sieť nebolo vydané stavebné rozhodnutie a z tohto dôvodu nemôže byť považovaná za verejné telekomunikačné zariadenie a napokon (vii) biele služobné vozidlo zn. Citroën, modelu C5 používali aj iní zamestnanci obchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o., tieto námietky boli odmietnuté podrobnou protiargumentáciou okresného súdu (k tomu pozri s. 22 a 23 napadnutého rozsudku okresného súdu). Okresný súd dôvetkom prízvukoval, že „ak by aj akceptoval obranu obžalovaného, že bol na mieste niektorých skutkov, ale nie kvôli tomu, aby tam niečo poškodzoval alebo že na niektorých skutkoch v inkriminovaných časoch nebol, hoci nepriame dôkazy svedčia o opaku, išlo by o neuveriteľnú zhodu náhod“ z dôvodu, že (i) 4. mája 2019 v čase o 10.21 h bol spozorovaný v obci Lapáš, kde boli poškodené káble Obecných sietí, a o 10.45 h, (ii) 4. júna 2019 v čase o 8.36 h bol spozorovaný v areáli Ferenit, kde boli poškodené optické káble v čase o 8.44 h, (iii) 4. júna 2019 v čase o 8.52 h bolo zachytené vozidlo sťažovateľa aj on sám v Lužiankach na Športovej 8, kde boli poškodené optické káble v čase o 9.00 h, a napokon (iv) 4. júna 2019 v čase o 13.45 h bolo vozidlo sťažovateľa spozorované na križovatke vo Svrbiciach, kde boli poškodené optické káble v čase o 13.48 h vo Svrbiciach a v Orešanoch o 13.53 h. 25. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na relevantnú hodnotiacu časť napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ svojím úmyselným protiprávnym konaním porušil záujem chránený zákonom, spočívajúci v prevádzke všeobecne prospešných zariadení, „za ktoré sa považuje technicky zložitejšie verejné zariadenie podľa svojej povahy slúžiace potrebám veľkého, pripadne neobmedzeného okruhu osôb, teda je ním aj telekomunikačné zariadenie, pretože za takéto zariadenia sa podľa zákona č 452/2021 Z. z. elektronických komunikáciách považujú zariadenia na vysielanie, prenos, smerovanie, príjem, prepojenie alebo spracovanie signálov šírených prostredníctvom vedení, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami, teda všeobecne prospešným zariadením bola aj optická káblová sieť, ktorú prevádzkovala v čase a v miestach spáchania skutkov spoločnosť Obecné siete, s.r.o. (uvedené konkrétne vyplynulo aj z vyjadrení Úrad pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb Bratislava).“. Objektívna stránka konania sťažovateľa „spočívala nielen v ohrození takéhoto zariadenia, ale aj v porušení jeho prevádzky, a to za požitia násilia, mechanickým poškodením optických káblov (znalecké posudky KEÚPZ, výpovede poškodených
10
, , , svedkov a , ktorá bola vyradená na určitý čas (grafy dohľadového systému).“, keď poškodenia optických káblov spôsobili dočasnú nefunkčnosť zariadení obchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o., ktoré nemohli dočasne vykonávať svoju funkciu, na ktorú boli určené, a to na používanie internetového pripojenia a sledovanie televízneho vysielania veľkým počtom osôb vo Veľkom Lapáši, v Lužiankach, v časti mesta Nitra, v Čabe, v Orešanoch a vo Svrbiciach, ale i v iných obciach, ktoré boli na tieto vetvy napojené. Prezentovaný záver podľa okresného súdu potvrdzujú (i) zoznamy hovorov zo 4. mája 2019 a 4. júna 2019, (ii) zoznam hovorov nespokojných zákazníkov na zákaznícku linku Obecných sietí v týchto dňoch a (iii) výpovede poškodených a svedkov, čo práve preukazuje, že zariadenia obchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o. mali verejnú povahu a slúžili potrebám veľkého počtu osôb. V kontexte uvedeného preto okresný súd nepovažoval za „správny právny názor obhajcu, že podnik môže v nevyhnutnom rozsahu, ak je to vo verejnom záujme, zriaďovať u prevádzkovať verejné siete a stavať vedenie a že Obecné siete neposkytovali ako podnik v zmysle § 66 odsek 6 zákona č. 351/2011 zariadenia a vedenia a služby vo verejnom záujme (Úrad pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb Bratislava tvrdí opak), teda nešlo o všeobecne prospešné zariadenie, pretože Obecné siete neposkytovali sieť na celom území Slovenskej republiky, neposkytovali verejnú telefónnu službu, univerzálnu službu a sieť poskytovaná Obecnými sieťami nebola súčasťou novej generácie a nespĺňala ciele národnej stratégie schválenej vládou, preto jej zariadenia, neboli verejnými telekomunikačnými zariadeniami, a teda ani všeobecne prospešnými.“. Najvyšší súd považoval predostreté odôvodnenie spáchania skutku sťažovateľom vrátane jeho právnej kvalifikácie za zákonné, presvedčivé a preskúmateľné, pričom za porušenie práva obvineného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nepovažoval stotožnenie sa okresného súdu, ako aj krajského súdu s obsahom vyjadrenia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb. 26. Najvyšší súd doplnkovo poopravil zjavnú nesprávnosť okresného súdu, ktorý pri určení legálnej definície telekomunikačného zariadenia vychádzal z § 2 ods. 33 zákona č. 452/2021 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorý v čase spáchania jednotlivých čiastkových útokov pokračovacieho zločinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona nebol platný a účinný, keď konštatoval, že „s prihliadnutím na skutočnosť, že použitá legálna definícia sa oproti legálnej definícii upravenej v § 4 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, platného a účinného v čase spáchania čiastkových útokov dotknutého trestného činu zásadne nezmenila, považovať len za drobný nedostatok, ktorý nijakým spôsobom nenarušuje záver dovolacieho súdu o zákonnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku.“. 27. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší súd ozrejmil aj obsahový význam legálnej definície pojmov všeobecne prospešné zariadenie a verejné telekomunikačné zariadenie. Najvyšší súd, vychádzajúc zo skutočnosti absencie legálnej definície podobného všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. h) Trestného zákona, pod také zariadenie zaradil aj „verejné telekomunikačné zariadenia; verejnú poštovú sieť; prostriedok hromadnej prepravy; zvislú zákazovú alebo príkazovú dopravnú značku; ochranné zariadenia proti úniku znečisťujúcich látok; energetické zariadenia; verejný vodovod; verejnú
11
kanalizáciu; verejné ochranné zariadenia proti požiaru, povodni alebo inej mimoriadnej udalosti; podmorský kábel alebo podmorské potrubie; obranné alebo ochranné zariadenia proti leteckým a iným podobným útokom alebo ich následkom a stavby a zariadenia slúžiace lesnému hospodárstvu [§ 286 ods. 1 písm. a) až g)].“, pričom zdôraznil demonštratívnu povahu takéhoto výpočtu. Názorovú optiku najvyššieho súdu podporuje aj komentované znenie príslušného zákonného ustanovenia, podľa ktorého „S prihliadnutím na demonštratívny výpočet ozrejmujúci typy zariadení spadajúce pod súhrnný pojem všeobecne prospešné zariadenie možno potom v súlade so závermi právnej teórie konštatovať, že základným znakom všeobecne prospešného zariadenia je jeho verejná povaha odvodená od skutočnosti, že slúži väčšej množine osôb, t. j. veľkej alebo neobmedzenej skupine osôb (porovnaj Slrémy, T., Rcmela. R., Kurilovská, L. a kol. Trestný zákon. Praktický komentár. I. vydanie. Praha : Woltcrs Kluwer ČR, 2025. § 286. alebo Mašlanyová, D. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. 3. vydanie. Plzeň : Aleš Čeněk, 2019. s. 400.).“. Vo vzťahu k pojmu verejné telekomunikačné zariadenie poukázal taktiež na absenciu jeho legálnej definície v § 286 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, keď ale legálnu definíciu ponúkal § 4 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení účinnom v čase spáchania jednotlivých čiastkových útokov stíhaného zločinu, podľa ktorého sa telekomunikačným zariadením „rozumelo technické zariadenie na vysielanie, prenos, smerovanie, príjem, prepojenie alebo spracovanie signálov šírených prostredníctvom vedení, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami.“. Najvyšší súd na podklade predostretých úvah smerujúcich k legálnemu uchopeniu pojmu všeobecne prospešné zariadenie a verejné telekomunikačné zariadenie uzavrel, že „z pojmu telekomunikačné zariadenie, ako ani z iných ustanovení príslušných právnych predpisov, nevyplýva, že by právne posúdenie určitého zariadenia ako telekomunikačného zariadenia vyžadovalo rozhodnutie príslušného stavebného úradu o umiestnení stavby, prípadne stavebného alebo iného povolenia.“. 28. Ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06). Teda všeobecný súd je povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). 29. O prípad porušenia ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde alebo by rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia, prípadne pokiaľ by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, teda ak súdom zvolený výklad neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný výklad
12
iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný (pokiaľ je ústavne akceptovateľný), resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Posúdenie veci všeobecným súdom sa teda môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu aj v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). 30. V tomto kontexte ústavný súd konštatuje, že z obsahu vybraných pasáží napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v spojení aj so závermi napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva ústavná udržateľnosť predostretých úvah vo vzťahu ku skutkovému a kvalifikačnému naplneniu znakov skutkovej podstaty zločinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Teda dôvody, pre ktoré najvyšší súd a krajský súd (body 24 až 27) aprobovali (i) dostatočne ustálený skutkový stav veci pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľovi za stíhanú trestnú činnosť a (ii) ozrejmili aj obsahový a právny význam pre posúdenie veci kritických právnych pojmov, sú logické, podporené zistenými skutkovými okolnosťami veci a vo svojich záveroch aj zákonné a ústavne konformné. Úlohou ústavného súdu nie je nanovo vyhodnocovať a právne posudzovať skutkový a právny stav preskúmavanej veci, ale presvedčiť sa, že závery, ku ktorým všeobecné súdy dospeli a ktoré preskúma optikou ich odôvodnenia konajúcimi súdmi, nie sú prejavom svojvôle. K takému záveru preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z rozhodnutí súdov nižšieho stupňa) ústavný súd nedospel. Naopak, pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ v rámci svojej názorovej oponentúry nerozporuje predovšetkým najvyšším súdom prijatý výklad všeobecne prospešného zariadenia a verejného telekomunikačného zariadenia vrátane odstránenia nedostatku okresného súdu spočívajúceho v odkaze na neskoršiu právnu úpravu (oproti času spáchania čiastkových útokov pokračovacieho zločinu), ale opätovne len predkladá vlastný výklad predovšetkým obsahového základu a právneho významu pre posúdenie veci relevantných skutkových a právnych okolností. V závere je teda možné uzavrieť, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa v dostatočnej miere zaoberal všetkými podstatnými otázkami prípadu (Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a dal konkrétnu a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú/boli pre výsledok prípadu rozhodujúce (rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku č. 2 z 11. 7. 2017, sťažnosť č. 19867/12, bod 84). Pokiaľ najvyšší súd vo svojich záveroch odkázal na skutkové závery a ich právne posúdenie súdmi nižšej inštancie, konal tak v súlade s judikatúrou ESĽP, podľa ktorej predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, bod 33; Hirvisaari proti Fínsku z 27. 9. 2001, bod 31 – bod 33). 31. V stručnom výslednom sumári možno povedať, že materiálne uchopenie relevantnej pojmológie vo vzťahu k všeobecne prospešným zariadeniam najvyšším súdom nie je excesívne alebo ústavne neudržateľné a napĺňa účel ich (aj trestnoprávnej) ochrany. Snaha sťažovateľa nazerať na také zariadenia len uhlom pohľadu stavebného konania pri ich zriadení (v kontexte aj iných súvisiacich okolností odôvodnených konajúcimi súdmi) nemá potenciál argumentáciu najvyššieho súdu
13
posunúť do diskvalifikačnej polohy a je len odrazom jeho snahy dosiahnuť opačný než konečný výsledok trestného konania (teda v jeho prospech). 32. Vzhľadom na ústavným súdom prezentované závery ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti (pokrytej doterajším obsahom tohto odôvodnenia) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 33. Posledným okruhom námietok sťažovateľa bola procesná nepoužiteľnosť a v konečnom závere aj nezákonnosť časti dôkazov, z ktorých súdy vychádzali pri závere o vine sťažovateľa za stíhanú trestnú činnosť. Malo ísť o procesnú nepoužiteľnosť rôznych písomných podkladov ako vyjadrení poškodených ku kamerovým záznamom, úradných záznamov spracovaných príslušníkmi polície alebo písomného vyjadrenia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb z 1. júla 2019 zabezpečeného do konania poškodenou stranou, a nie orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom, ktoré nemali spĺňať atribút dôkazu podľa § 119 ods. 3 Trestného poriadku a nemali byť riadne vykonané na hlavnom pojednávaní. Najvyšší súd subsumoval tieto námietky sťažovateľa pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Najvyšší súd dospel k záveru o nemožnosti naplnenia tohto dôvodu dovolania z dôvodu, že sťažovateľom rozporované úradné záznamy, písomné vyjadrenie predmetného úradu a pod. majú povahu skutočností prebratých na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí, a nie dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí, teda a priori nespĺňajú atribút dôkazu, keď k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu môže dôjsť, len ak „... je rozhodnutie založené na dôkazoch (a nie na skutočnostiach, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom (v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku).“. 34. Najvyšší súd ale následne poskytol výklad predovšetkým § 278 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 326 ods. 4 Trestného poriadku (v širšom aj § 271 ods. 1 Trestného poriadku, § 297 Trestného poriadku), podľa ktorého podkladom na rozhodnutie súdu prvého stupňa na hlavnom pojednávaní, resp. podkladom na rozhodnutie odvolacieho súdu na verejnom zasadnutí sú (i) skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí, alebo (ii) dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí, a (iii) v odvolacom konaní sú v dôsledku podania správy o stave veci podľa § 326 ods. 4 Trestného poriadku aj skutočnosti, ktoré boli predtým prebraté na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa, resp. dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa (k tomu porovnaj ČENTÉŠ, J., KURILOVSKÁ, L., BURDA, E. a kol. Trestný poriadok II. komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 556.). Vychádzajúc z predostretých úvah, potom najvyšší súd konštatoval, že informácie získané z vyjadrení procesných strán menovaných v § 271 ods. 1 Trestného poriadku možno považovať za skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, resp. na verejnom zasadnutí, a preto tvoria (rovnako ako dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, resp. na verejnom zasadnutí) zákonný podklad pre rozhodnutie súdu prvého stupňa na hlavnom pojednávam podľa § 278 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu na verejnom zasadnutí podľa § 297 Trestného poriadku. 35. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu
14
právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (III. ÚS 341/07). 36. Z obsahu interpretácie obsahového významu § 278 ods. 2 Trestného poriadku najvyšším súdom vyplýva, že podal na kritickú otázku prípustnosti použitia aj skutočností vykonaných na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí pre posúdenie otázky viny v trestnom konaní ústavne konformnú odpoveď, keď sa odvolal na konkrétnu zákonnú úpravu, ktorej obsah nevyhodnotil excesívnym spôsobom protirečiacim jej obsahu. Svedčí o tom finálna úvaha najvyššieho súdu, podľa ktorej „vyjadrenia obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby k vykonanému dokazovaniu podľa § 271 ods. 1 Trestného poriadku nemôžu nahradiť povinnosť súdu vykonať dokazovanie ohľadne rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie odsudzujúceho rozsudku. Pokiaľ však považuje konajúci súd vinu obvineného na základe vykonaného dokazovania za preukázanú, nič mu nebráni ... pre potvrdenie správnosti už predtým na základe vykonaného dokazovania ustálených skutkových zistení poukázať aj na ďalšie skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní (napríklad aj na vyjadrenia obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby k vykonanému dokazovaniu).“. Konkrétne vo vzťahu k predmetnej veci najvyšší súd zhrnul, že „Po nahliadnutí do rozhodnutia odvolacieho súdu je podľa najvyššieho súdu aj s poukazom na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý tvorí s uznesením odvolacieho súdu jednotu, zjavné, že odvolací súd považoval na základe skutkových zistení vyabstrahovaných z riadne vykonaných dôkazov za preukázané, že obvinený spáchal skutok uvedený v obžalobe, pričom namietané vyjadrenia poškodených na hlavnom pojednávaní vo svojom uznesení uviedol už len pre potvrdenie správnosti výroku napadnutého rozhodnutia.“. V nadväznosti na to platí, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 462/2012, III. ÚS 591/2013, I. ÚS 670/2014, IV. ÚS 14/2023, IV. ÚS 404/2023). 37. Z hľadiska záveru o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto jej časti je pri identifikácii dôvodu na jej odmietnutie relevantná aj (a primárne) tá skutočnosť, že sťažovateľ v rámci predloženej argumentácie nerozporuje najvyšším súdom prijatý výklad § 278 ods. 2 Trestného poriadku, ale, naopak, nepravdivo konštatuje, že najvyšší súd pripustil použitie úradných záznamov polície a ďalších písomných podkladov na použitie objasnenia otázky viny, aj keď nemali povahu dôkazu (čo má zakladať vnútorný rozporný postup najvyššieho súdu týkajúci sa tejto otázky). Sťažovateľ tak nerozporuje najvyšším súdom prijatý výklad § 278 ods. 2 Trestného poriadku (v spojitosti aj s ďalšími ustanoveniami), ale opätovne len predkladá svoj interpretačný výklad, prípadne účelovo dezinterpretuje (ústavne konformný) výklad najvyššieho súdu, čím tak opätovne nekoná v súlade s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde. V nadväznosti na to potom ústavný súd sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto časti odmieta v primárnej rovine pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí
15
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde a v sekundárnej rovine pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde a pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde (pre sťažnostnú argumentačnú nedostatočnosť) nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru, ktoré majú povahu princípov, a nie základných práv a ktorých vyslovenie porušenia je viazané na porušenie referenčne základného práva, v danom prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 19. augusta 2026
Libor Duľa predseda senátu
16