{"guid": "ussr:2082e76b-6c37-42cb-9e25-e877b79ac57a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.449.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 449/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 449/2026 z 19. 8. 2026", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. augusta 2026, sp. zn. IV. ÚS 449/2026, ECLI:SK:USSR:2026:4.US.449.2026.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2026-08-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2082e76b-6c37-42cb-9e25-e877b79ac57a", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.449.2026.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.449.2026.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.449.2026.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 449/2026-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca\nspravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom\nŠtanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 5T/78/2020\nzo 14. marca 2023 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/67/2023 z 19. októbra\n2023 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo/72/2024 z 1. apríla 2026\ntakto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. júna 2026 domáha vyslovenia\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 49 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení\ns čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5T/78/2020 zo 14. marca 2023 v spojení\ns uznesením krajského súdu sp. zn. 4To/67/2023 z 19. októbra 2023 a uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 1Tdo/72/2024 z 1. apríla 2026. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby\nústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv, zrušil napadnutý rozsudok okresného\nsúdu a napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie\nokresnému súdu.\n2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že bol rozsudkom okresného súdu\nsp. zn. 5T/78/2020 zo 14. marca 2023 uznaný vinným z pokračovacieho zločinu poškodzovania\na ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a), ods. 2\npísm. a) Trestného zákona, za čo mu uložil podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov\n\nso skúšobnou dobou na 3 roky s probačným dohľadom. Krajský súd uznesením sp. zn. 4To/67/2023\nz 19. októbra 2023 zamietol podľa § 319 Trestného poriadku sťažovateľom podané odvolanie proti\nrozsudku okresného súdu sp. zn. 5T/78/2020 zo 14. marca 2023 a najvyšší súd uznesením sp. zn.\n1Tdo/72/2024 z 1. apríla 2026 odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľom\npodané dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4To/67/2023 z 19. októbra 2023.\n3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti rozporuje (i) právne závery v súhrne všetkých súdov\nv ich inštančnom postupe, na podklade ktorých došlo k ustáleniu jeho viny za stíhanú trestnú\nčinnosť, (ii) zákonný spôsob vykonania časti dôkazov preukazujúcich skutkový stav, z ktorého\nvo veci konajúce súdy vychádzali pri ustálení jeho trestnoprávnej zodpovednosti za stíhanú trestnú\nčinnosť, a (iii) zaujatosť sudkyne okresného súdu, ktorá vo veci samej rozhodla.\n4. V rámci arbitrárnosti právnych záverov súdov, na podklade ktorých došlo k ustáleniu jeho viny,\nsťažovateľ rozporoval predovšetkým ustálenie právnej otázky týkajúcej sa pojmového uchopenia\nverejného telekomunikačného zariadenia, resp. verejnej telekomunikačnej siete, ktorej prevádzku\nmal svojím konaním úmyselne ohroziť spôsobením poruchy jej prevádzky ako škodlivého následku\nsvojho konania. Sťažovateľ dôrazne namietal, že vo veci konajúce súdy vychádzali pri ustálení tejto\nprávnej otázky z písomnej odpovede Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových\nslužieb z 1. júla 2019, ktorý poskytovanie verejných elektronických telekomunikačných služieb\npoškodenou obchodnou spoločnosťou Obecné siete s.r.o. odvodzoval od (i) evidencie obchodnej\nspoločnosti Obecné siete s.r.o. ako podniku poskytujúceho verejné elektronické komunikačné siete\na služby, (ii) informácií verejne dostupných na webovom sídle spoločnosti, (iii) všeobecných\nobchodných podmienok poskytovania verejných elektronických komunikačných služieb, (iv) kópií\nzmlúv na poskytovanie elektronických komunikačných služieb uzatvorených medzi obchodnou\nspoločnosťou a zákazníkmi, ktoré boli poskytnuté práve touto obchodnou spoločnosťou v prílohách\nuvedených e-mailových správ, keď tieto informácie neboli riadne oznámené ani na hlavnom\npojednávaní, ako aj verejnom zasadnutí, v dôsledku čoho tak „súdy nemohli prihliadať na závery\núradu vyplývajúce zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania a neboli vykonané\nna hlavnom pojednávaní či verejnom zasadnutí.“. Zároveň samotný Úrad pre reguláciu\nelektronických komunikácií a poštových služieb vo svojej písomnej odpovedi z 1. júla 2019\nuviedol, že nie je oprávnený poskytovať záväzný výklad právnych predpisov v dotknutej oblasti\na ani k aplikácii ďalších právnych predpisov, ako napr. k aplikácii Stavebného zákona, pričom\npodľa sťažovateľa sa ale vo veci konajúce súdy „pri výklade či posúdení naplnenia znakov verejnej\ntelekomunikačnej siete odvolávali práve na právny názor uvedeného úradu.“. Sťažovateľ v ďalšom\nrozporuje aj spôsob získania písomného vyjadrenia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií\na poštových služieb z 1. júla 2019, ktoré malo byť poskytnuté priamo spoločnosti Obecné siete\ns.r.o., a nie orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, čo je/bolo v rozpore s § 3 ods. 1\nTrestného poriadku. Sťažovateľ za arbitrárny považuje aj právny názor najvyššieho súdu o tom, že\n„v zmysle definície podľa § 4 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách\nprávne posúdenie zariadenia ako telekomunikačného zariadenia nevyžaduje rozhodnutie\nstavebného úradu o umiestnení stavby či stavebného alebo iného povolenia.“. Vo veci konajúce\nsúdy podľa sťažovateľa vedome ignorovali potrebu poskytnutia odpovede na predostreté\nskutočnosti, a to aj napriek konkrétne vzneseným argumentačným námietkam vrátane zásadnej\nnámietky o zhotovení predmetného zariadenia ako inžinierskej stavby v rozpore s právnymi\n\n2\n\npredpismi v stavebnej oblasti (išlo o inžiniersku stavbu, na ktorej zhotovenie bolo v zmysle vtedy\nplatného a účinného Stavebného zákona nevyhnutné disponovať potrebným územným rozhodnutím\npríslušného úradu), v dôsledku čoho je tak možné ju považovať za „nelegálne zhotovenú vec.“.\nSťažovateľ taktiež nesúhlasí s názorovou optikou najvyššieho súdu, podľa ktorej odvodzoval\npovahu telekomunikačného zariadenia od tej skutočnosti, že slúžilo na prenos dát veľkému počtu\nosôb, „nakoľko pokiaľ nešlo o legálne zhotovené zariadenie, nemohlo z právneho hľadiska toto\nzariadenie napĺňať definíciu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z., keďže tento zákon sa môže\nvzťahovať len na zariadenia vytvorené v súlade s právnym poriadkom SR.“. V súhrne je tak\nsťažovateľ presvedčený o tom, že „nakoľko sa súdy riadne nezaoberali legálnosťou zariadenia\npoškodeného, nereagovali na argumenty vo vzťahu k vyjadreniu úradu a evidentne nesprávne\nvyhodnotili naplnenie definície všeobecne prospešného zariadenia“, porušili jeho základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a odsúdili ho „za konanie, ktoré nenapĺňa znaky trestného činu podľa § 286\nTrestného zákona, keďže nedošlo k poškodeniu všeobecne prospešného zariadenia“, čím tak\nporušili aj čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.\n5. V ďalšej rovine sťažovateľ namietol zaujatosť sudkyne okresného súdu, ktorú sama vyhlásila\na ktorú z konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5T/78/2020 krajský súd nevylúčil svojím\nuznesením sp. zn. 4Nto/13/2020 z 25. novembra 2020. Podľa sťažovateľa dôvod na vylúčenie\nzákonnej sudkyne z konania spočíval v jej dlhoročnom pomere a priamom zmluvnom vzťahu\ns poškodeným v trestnom konaní (obchodnou spoločnosťou Obecné siete s.r.o.), ktorý v čase\njej návrhu na vylúčenie trval 6 rokov a pokračoval aj počas konania, keďže sa sama z dôvodu\npociťovania dôvery k poškodenej spoločnosti rozhodla pokračovať v zmluvnom vzťahu. V rámci\nposudzovania nestrannosti zákonnej sudkyne bolo relevantnou skutočnosťou to, že (i) sama bola\ndotknutá výpadkom internetu vo svojej domácnosti, čo sama subjektívne vnímala negatívne,\npričom ale (ii) z dôvodu subjektívne vnímanej lojality k poškodenému zotrvala naďalej\nv zmluvnom vzťahu s ním, čo vytvorilo stav nielen vnútorného konfliktu, ale aj objektívne\nvnímanej pochybnosti o jej nezaujatosti, čo predstavovalo dôvod na jej vylúčenie. V závere\ntak sťažovateľ zvýraznil, že «Krajský súd v Nitre samosudkyňu nevylúčil z rozhodovania veci\na Najvyšší súd SR tento stav nespravodlivosti tiež nenapravil, dokonca pripustil,\nže by jej nevylúčenie posúdil ako „zákonné a správne“ (str. 14 Uznesenia NS SR), čím Okresný súd\nNitra, Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR porušili právo Sťažovateľa na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, keď o vine Sťažovateľa rozhodol zaujatý sudca.».\n6. Sťažovateľ v ďalšom rozporoval postup súdov vo svojej trestnej veci, ktoré pri ustálení jeho viny\nvychádzali aj z dôkazov, ktoré nemali byť vykonané zákonným spôsobom alebo nebolo možné\nich vnímať ako dôkazy pochádzajúce z jednotlivých dôkazných prostriedkov, v dôsledku čoho\ntak z nich získaný obsah nemohol byť dôkazne vyhodnotený pre objasnenie/preukázanie jeho\nzavinenia. V tomto smere sťažovateľ poukázal na vyjadrenia poškodených ku kamerovým\nzáznamom, ktoré podľa najvyššieho súdu nadväzovali na ich výpovede na hlavnom pojednávaní,\nv dôsledku čoho tak „predstavujú skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní,\npričom tieto môžu slúžiť súdu na potvrdenie správnosti skutočností zistených počas dokazovania“.\nPodľa sťažovateľa sa poškodení len vo všeobecnej rovine vyjadrovali k ich existencii,\n\n3\n\npričom „počas ich výsluchu však nestotožňovali záznamy zabezpečené do spisu so záznamami,\no ktorých hovorili pri svojej výpovedi, teda z ich výsluchu vôbec nebolo jasné, či hovorili o tých\nistých záznamoch, ktoré boli predložené do spisu. V tomto smere pokiaľ sa mali poškodení\nvyjadrovať ku konkrétnym záznamom zo spisu, bolo potrebné ich počas ich výsluchu prehrať\na umožniť im, aby sa počas výsluchu pod prísahou vyjadrili ku konkrétnym záznamom. Pokiaľ súdy\npri stotožňovaní záznamov poukazovali na vyjadrenia poškodených podľa § 271 ods. 1 Tr. por.\na v kontexte a s prihliadnutím na tieto ich vyjadrenia hodnotili kamerové záznamy ako dôkazy,\nneprípustné povýšili vyjadrenia poškodených podľa § 271 ods. 1 Tr. por. na dôkazy, hoci samotný\nNajvyšší súd SR konštatoval, že tieto vyjadrenia nemôžu byť dôkazmi.“. Obdobnou názorovou\noptikou sťažovateľ vníma aj rôzne úradné záznamy polície alebo analýzy orgánov činných\nv trestnom konaní, ktoré ich vykonaním na hlavnom pojednávaní nenadobudli status riadne\nvykonaného dôkazu, keďže „úradný záznam nie je možné považovať za dôkaz (R 26/1986, porov. aj\nuznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 5 T p/16/2019 zo dňa 25.4.2019), keďže ide\no vykreslenie udalostí z pohľadu orgánov činných v trestnom konaní (či operatívy), pričom skutkový\nstav má zisťovať súd na základe vykonaného dokazovania a nie na základe vlastnej interpretácie\nvykonanej zo strany OČTK.“.\nII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n7. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 49 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného\nsúdu a napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodu arbitrárneho\nvysporiadania sa s námietkami sťažovateľa prednesenými v poslednom rade v dovolacom konaní\na týkajúcimi sa (i) posúdenia kritickej otázky právneho posúdenia verejného telekomunikačného\nzariadenia, resp. verejnej telekomunikačnej siete (kľúčovej pre meritórne posúdenie veci), ktorej\nprevádzku mal sťažovateľ svojím konaním úmyselne ohroziť spôsobením poruchy, (ii) dôkazného\npreukázania tejto kritickej otázky v trestnom konaní v rámci vykonaného dokazovania,\n(iii) zaujatosti sudkyne okresného súdu v trestnej veci sp. zn. 5T/78/2020, ktorú sama vyhlásila\nv kontexte prejednania veci zaujatým sudcom, (iv) ustálenia viny sťažovateľa ako obvineného\nna podklade rôznych písomných podkladov, ako napr. vyjadrení poškodených ku kamerovým\nzáznamom, úradných záznamov spracovaných príslušníkmi polície alebo písomného vyjadrenia\nÚradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb z 1. júla 2019 zabezpečeného\ndo konania poškodenou stranou, a nie orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom, ktoré\nnemali spĺňať atribút dôkazu podľa § 119 ods. 3 Trestného poriadku a nemali byť riadne vykonané\nna hlavnom pojednávaní.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská\nrepublika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv\na slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n4\n\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním\na o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n10. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu\nna ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv napadnutým\nrozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu:\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská\nrepublika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv\na slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane\nzákladných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný\nrozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon\nna ochranu jeho základných práv a slobôd.\n13. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1\nústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý\nje vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej\npovahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej\nmoci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená\nna tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných\npráv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej\nmoci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy\nochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu\nje nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená,\nvyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv\nposkytuje.\n14. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených,\nktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami,\nresp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného súdu rozhodovať\no sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,\nktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré\nsa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity\nprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n15. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť\nochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno\n\n5\n\nobrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé\na predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných\npráv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou\nby bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa\npred inými orgánmi verejnej moci.\n16. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia\nznamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky\nna ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené, že tieto prostriedky\nodôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny\npredpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách\njednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením\nprincípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval\nbez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto\nhľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona\no ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti\nústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.\n17. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5T/78/2020 zo 14. marca 2023\nodvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4To/67/2023 z 19. októbra 2023,\nproti ktorému sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), e), g)\na i) Trestného poriadku, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1Tdo/72/2024 z 1. apríla\n2026 odmietnuté ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V nadväznosti\nna uvedené (a vzhľadom na to, že sťažovateľ ani netvrdí, že by svoje relevantné námietky nemohol\nuplatniť v odvolacom konaní a dovolacom konaní) ústavný súd odmieta ním podanú ústavnú\nsťažnosť v tejto jej časti z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1\n(prvá alternatíva) zákona o ústavnom súde, keďže právomoc najvyššieho súdu predchádza jeho\nprávomoci v odvolacom, ako aj dovolacom konaní.\nII.2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a k namietanému\nporušeniu ostatných sťažovateľom označených ustanovení napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu:\n18. Ústavný súd v prvom rade dôrazne akcentuje, že konanie o ústavnej sťažnosti\nnie je pokračovaním trestného konania, ale osobitným špecializovaným konaním, ktorého\npredmetom je prieskum napadnutých súdnych rozhodnutí len v rovine porušenia práv a slobôd\nzaručených v ústavnom poriadku (čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavnému súdu ako nezávislému\nochrancovi ústavnosti neprináleží vyjadrovať sa ku skutkovej podstate skutočností, na ktorých\npodklade bola alebo nebola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť určitej osoby, ani hodnotiť\na „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. či sú/nie sú\npostačujúce na záver o jej danosti (čo v prezentovanej podobe nie je ani úlohou najvyššieho súdu\nv dovolacom konaní, keď jeho rola pri skutkovom prieskume zodpovedá kritériám prieskumu\nuž právoplatného rozhodnutia o vine v zásade podľa kritérií hodnotenia ústavného súdu na základe\nústavnej sťažnosti). Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať\n\n6\n\niba ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené\nv jednotlivých individuálnych právnych aktoch, a to z pohľadu, či neprekračujú rámec ich ústavnej\nudržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a s právnymi okolnosťami dotknutej veci. Ústavný súd\nteda nie je možné vnímať ako tzv. skutkový súd, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie\nskutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom\nprostriedku sťažovateľa. V naznačených súvislostiach ústavný súd už judikoval, že «nerieši\n„kauzu“, ale posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ak by aj sám dospel\n(pri riešení na úrovni zákona alebo skutkového stavu) k odlišným záverom, nie je to dôvod\nna zrušenie ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ak subjekt rozhodovania odôvodnil\nsvoje závery dostatočnými a bez zjavného excesu produkovanými úvahami na svojej, teda zákonnej\nalebo podzákonnej úrovni.» (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 399/2022 zo 6. septembra\n2022 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\npod č. 83/2022).\n19. Ústavný súd musí hneď v úvode skonštatovať, že v obsahu sťažovateľovej argumentácie\ncelkovo chýba primeraný stupeň právnej oponentúry, keď záverom súdov len vo všeobecnej rovine\nvyčíta ich arbitrárnosť bez rozporovania konkrétnych dôvodov vyplývajúcich z obsahu napádaných\nrozhodnutí s dôrazom na vlastné názorové uchopenie kritických otázok, a to predovšetkým\nk napádanej otázke dôkazného nepoužitia úradných záznamov Policajného zboru alebo vyjadrení\npoškodených ku kamerovým záznamom a predovšetkým k právnemu posúdeniu pojmu verejného\ntelekomunikačného zariadenia, resp. verejnej telekomunikačnej siete tak, ako ich ozrejmil, resp. sa\nk nim vyjadril najvyšší súd v napadnutom uznesení. V tejto súvislosti už ústavný súd nastavil\nodborné obsahové parametre ústavnej sťažnosti tak, že je povinnosťou sťažovateľa, aby „v rámci\nsvojej argumentácie [§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde] kvalifikovane, a to aj\nv ústavnoprávnej rovine, polemizoval s ním spochybňovaným riešením relevantnej právnej otázky\nv ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí (ak netvrdí, že také riešenie v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia úplne absentuje) – nepostačuje výlučne prezentácia vlastnej odlišnej\n(opozitnej) verzie odpovede na kritickú otázku. Sťažovateľ totiž musí preukázať, že napadnutým\nrozhodnutím došlo k neprípustnému zásahu do jeho základných práv alebo slobôd (čo musí ústavný\nsúd preskúmať), nie (len) to, že on sám produkuje alternatívny (pre neho priaznivejší) právny názor\n(aj keď si taký názor môže ústavný súd v konečnom dôsledku osvojiť).“ (uznesenie ústavného súdu\nsp. zn. IV. ÚS 278/2025 z 10. júna 2025 publikované v ZNaU pod č. 17/2025).\n20. V rámci posúdenia argumentácie sťažovateľa ústavný súd poukazuje na ústavne konformné\nuchopenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku [aj v spojení\ns dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] najvyšším súdom, ktorý\nzohľadňoval aktuálny judikatúrny vývoj v ostatnom čase, v zmysle ktorého dovolanie môže\nsmerovať aj proti odôvodneniu rozhodnutia (v súhrne rozhodnutí oboch konajúcich súdov,\nv konečnom dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu) z hľadiska požiadaviek na odôvodnenie\nzodpovedajúce kritériám spravodlivého procesu (vo vzťahu k všetkým okolnostiam podstatným\npre rozhodnutie), ktorého súčasťou je právo na obhajobu [dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku], čo vyplýva aj z novšej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej\ndôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu\nlen vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť\n\n7\n\nobhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu), ale aj obhajobné práva v kontexte spravodlivého\nprocesu podľa čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. 1 ústavy (s odrazom najmä v § 34\nTrestného poriadku; porov. IV. ÚS 546/2020 – publikované v Zbierke nálezov a uznesení\nÚstavného súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2021, v obsahovej nadväznosti aj napr.\nII. ÚS 411/2021, IV. ÚS 463/2021, IV. ÚS 491/2021, IV. ÚS 510/2021, IV. ÚS 555/2021,\nII. ÚS 559/2021, III. ÚS 302/2022, I. ÚS 343/2022, I. ÚS 339/2022, II. ÚS 514/2022,\nIV. ÚS 15/2023, II. ÚS 156/2023, IV. ÚS 355/2023, I. ÚS 610/2023, II. ÚS 26/2024,\nII. ÚS 80/2024, IV. ÚS 64/2025, IV. ÚS 260/2025). To platí aj vo vzťahu k prieskumu skutkového\nstavu a výkladové tézy ústavného súdu v prezentovanej judikatúre v podrobnostiach relevantne\nvysvetľujú rozdiel oproti situácii definovanej v § 371 ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou\nTrestného poriadku, teda v nadväzujúcej súvislosti okolnosť, že nejde o jednoduché\nprehodnocovanie dôkazov, ale obhajobný atribút spravodlivého procesu v kontexte náležitého\nodôvodnenia (odsudzujúceho) rozhodnutia, ako aj nemožnosť domáhať sa v širšom rozsahu\nprieskumu zisťovania skutkového stavu v ďalšom konaní nasledujúcom po konaní odvolacom,\nna ktoré má výlučne odsúdený podľa čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (aj to nie neobmedzený) nárok z pohľadu ustanovení, ktoré môžu byť\ntzv. referenčnou normou v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (konanie o dovolaní\nani konanie o ústavnej sťažnosti nie sú opätovným odvolacím konaním a prieskum v ich rámci\nuž môže byť obmedzený na vybrané aspekty rozhodovania, nejde teda o plošný prieskum vrátane\nskutkového prieskumu). Samozrejme, kvalifikačné a procesnopostupové námietky môžu byť\npredmetom ďalších dovolacích dôvodov.\n21. Práve vďaka predostretej názorovej optike najvyšší súd v rámci realizovaného prieskumu\nvo vzťahu k dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (takto\npomenovaným aj obsahovo uchopeným) preskúmal aj niektoré sťažovateľove námietky,\nktoré neboli ním priamo iniciovaným predmetom odvolacieho prieskumu, tak ako mu to najvyšší\nsúd vytkol na s. 12 napadnutého uznesenia. Primárne však platí, tak ako to uvádza najvyšší súd,\nže podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) tohto zákona\nnemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní\na nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom [čo sa v tejto veci týka námietok podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c), e) a g) Trestného poriadku, okrem ktorých bola v dovolaní uplatnená\nlen námietka podľa § 371 ods. 1 písm. i) tohto zákona]. Najvyšší súd potom na s. 11 až 13 svojho\nuznesenia špecifikuje selekciu nepreskúmateľných námietok uplatnených v dovolaní,\nčo je nevyhnutný postup podľa zákona v kontexte čl. 2 ods. 2 ústavy, a nie procesný formalizmus,\ndo akej pozície ho stavia ústavná sťažnosť.\n22. Osobitne vo vzťahu k nevylúčeniu sudkyne súdu prvého stupňa však najvyšší súd odkázal\nna uznesenie krajského súdu sp. zn. 4Nto/13/2020 z 25. novembra 2020, ktorým Mgr. Alexandra\nOsadská nebola vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa.\nTento prístup považuje ústavný súd za správny, pretože súdom v pozícii odvolacieho súdu bolo\no nevylúčení sudkyne rozhodované už v priebehu prvostupňového konania, a teda ďalším súdom\noprávneným preskúmať túto otázku (a teda odobriť alebo zvrátiť uvedené skoršie rozhodnutie o nej)\nje dovolací súd. Samotné uznesenie označené v predchádzajúcom odseku, na ktorého závery\nnajvyšší súd odkázal (z dôvodu jeho správnosti), neaprobovalo dôvody vylúčenia zákonnej sudkyne\n\n8\n\ntak, ako ich sama vnímala a prezentovala v obsahovom význame narušenia jej nestrannosti\nz objektívnej stránky, keďže (i) čiastkový útok pokračovacieho zločinu podľa § 286 ods. 1 písm. a),\nods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorým bola sama postihnutá, bol krajským súdom vyhodnotený\nako celkom zrejme náhodný a ojedinelý jav, ktorému nemožno pripísať osobný charakter, pretože\npostihol „niekoľko tisíc domácností v rámci Nitry a celkom zrejme nešlo o osobný útok voči jednej\nz týchto domácností (jej domácnosti)“, a (ii) charakter zásahu do práv zákonnej sudkyne ako\nužívateľky služieb poškodeného alebo práv jej rodiny nebol taktiež závažný, keďže od jeho\ndôsledku v daný deň a daný čas priamo nezáviselo jej živobytie, resp. niekoho z členov jej rodiny\na nemal trvať ani celý jeden deň (od 11.30 h do 17.30 h), keď krajský súd zdôraznil, že\n„k výpadkom internetového pripojenia dochádza celkom bežne a nie len ľudským faktorom, ale\ni z objektívnych, technických príčin.“. Podľa krajského súdu vzťah zákonnej sudkyne k poškodenej\nobchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o. nebol kontaminovaný ani vplyvom skutočnosti\nspočívajúcej v tom, že „príslušná sudkyňa si musela telefonicky u konateľa firmy overovať, či došlo\nnaozaj v daný deň k odpojeniu aj v jej domácnosti“, alebo v skutočnosti spočívajúcej v poskytnutí\njej zľavy z ceny služieb pre ich výpadok. Krajský súd teda v závere skonštatoval, že zákonnou\nsudkyňou prezentované skutočnosti nespôsobujú „dôvodnosť záveru o absencii objektívnej\nnestrannosti, keďže ani verejnosť ani obvinený ju nemá prečo prezumovať, a teda ani namietať\n(keďže išlo o plošný dopad následku trestného činu), ale iba o dostatočne neopodstatnenú\nsubjektívnu obavu zo zaujatosti voči prejednávanej veci či poškodenému.“. Aj z pohľadu ústavného\nsúdu sú popísané dôvody akceptovateľné a stotožnenie sa s nimi najvyšším súdom je ústavne\nudržateľné, odrážajúce odmietnutie, či už prehnanej opatrnosti sudcu v jeho ústavnom statusovom\npostavení, alebo v hypotetickej snahe „zbaviť sa“ pridelenej mu veci.\n23. Ústavný súd sa k námietkam sťažovateľa o arbitrárnom posúdení kvalifikačného pojmu\nverejného telekomunikačného zariadenia, resp. verejnej telekomunikačnej siete, ktorej prevádzku\nmal úmyselne poškodiť, a (ii) dôkazného preukázania tejto kritickej otázky v trestnom konaní\nv rámci vykonaného dokazovania vyjadrí spoločne v rámci posúdenia dovolacích dôvodov podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku o zásadnom porušení práva na obhajobu a podľa § 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku o nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.\n24. Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul obsah vykonaného dokazovania, na podklade\nktorého došlo k ustáleniu viny sťažovateľa za stíhanú trestnú činnosť, keď poukázal na (i) výpovede\npoškodených\n,\na\n, ktoré považoval za vierohodné z dôvodu, že v čase spáchania\nskutku boli medzi ním a poškodenými veľmi zlé vzťahy z dôvodu vedených súdnych sporov medzi\nnimi týkajúcich sa zániku majetkovej účasti sťažovateľa v obchodnej spoločnosti Obecné siete\ns.r.o., v ktorej mal menšinový majetkový podiel, (ii) výpovede svedkov\n,\na\n,\n(iii) ale predovšetkým kamerové záznamy, ktoré zachytávali pohyb sťažovateľa pri stĺpe\nelektrického vedenia vo Veľkom Lapáši, taktiež osobného motorového vozidla v areáli Ferenit,\nv Lužiankach, vo Svrbiciach, ktoré v tom čase sťažovateľ používal, a (iv) v procesnej rovine\naj sťažovateľom zvolenú obhajobnú taktiku spočívajúcu vo využití práva nevypovedať.\nPodľa krajského súdu sťažovateľa na kamerových záznamoch z Veľkého Lapáša spoznal\npoškodený\n, poškodený\nna kamerovom zázname z Ferenitky zachytil biele osobné\nmotorové vozidlo značky Citroën, v ktorom sedel sťažovateľ, svedok\ntaktiež potvrdil,\nže na kamerových záznamoch z reštaurácie\nspoznal osobu veľmi podobnú sťažovateľovi,\n\n9\n\na zároveň potvrdil, že na kamerových záznamoch z Ferenitky videl vozidlo používané\nsťažovateľom. Zároveň počas prehrávania obrazových záznamov z kamerových záznamov\nna hlavnom pojednávaní z CD nosiča boli zachytené miesta, na ktorých došlo k poškodeniu\noptických káblov obchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o., pri ktorých bolo poškodenými\nspoznané vozidlo používané sťažovateľom, ako aj on osobne. Za zmienku stojí poukázať aj na to,\nže okresný súd v napadnutom rozsudku detailne hodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu\nku každému zo štyroch čiastkových útokov pokračovacieho zločinu poškodzovania a ohrozovania\nprevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného\nzákona (k tomu bližšie pozri s. 18 až 22 napadnutého rozsudku okresného súdu), pričom rozporoval\naj obhajobnú argumentáciu sťažovateľa o (i) tom, že sa na inkriminovaných miestach nachádzal,\navšak nie z dôvodu poškodenia káblov, (ii) technici mali možnosť vypnúť sieť, čo by sa prejavilo aj\nna grafoch dohľadového systému, (iii) záložný systém nebol funkčný práve v čase čiastkových\nútokov, (iv) grafy a kamerové systémy sú manipulovateľné, (v) poškodení\na\nnevedia\npreukázať vlastnícke právo k poškodeným káblom, (vi) na prevádzkovanú káblovú sieť nebolo\nvydané stavebné rozhodnutie a z tohto dôvodu nemôže byť považovaná za verejné telekomunikačné\nzariadenie a napokon (vii) biele služobné vozidlo zn. Citroën, modelu C5 používali aj iní\nzamestnanci obchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o., tieto námietky boli odmietnuté podrobnou\nprotiargumentáciou okresného súdu (k tomu pozri s. 22 a 23 napadnutého rozsudku okresného\nsúdu). Okresný súd dôvetkom prízvukoval, že „ak by aj akceptoval obranu obžalovaného, že bol\nna mieste niektorých skutkov, ale nie kvôli tomu, aby tam niečo poškodzoval alebo že na niektorých\nskutkoch v inkriminovaných časoch nebol, hoci nepriame dôkazy svedčia o opaku, išlo by\no neuveriteľnú zhodu náhod“ z dôvodu, že (i) 4. mája 2019 v čase o 10.21 h bol spozorovaný v obci\nLapáš, kde boli poškodené káble Obecných sietí, a o 10.45 h, (ii) 4. júna 2019 v čase o 8.36 h\nbol spozorovaný v areáli Ferenit, kde boli poškodené optické káble v čase o 8.44 h, (iii)\n4. júna 2019 v čase o 8.52 h bolo zachytené vozidlo sťažovateľa aj on sám v Lužiankach\nna Športovej 8, kde boli poškodené optické káble v čase o 9.00 h, a napokon (iv) 4. júna 2019\nv čase o 13.45 h bolo vozidlo sťažovateľa spozorované na križovatke vo Svrbiciach, kde boli\npoškodené optické káble v čase o 13.48 h vo Svrbiciach a v Orešanoch o 13.53 h.\n25. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na relevantnú hodnotiacu časť napadnutého\nrozsudku okresného súdu, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ svojím úmyselným protiprávnym\nkonaním porušil záujem chránený zákonom, spočívajúci v prevádzke všeobecne prospešných\nzariadení, „za ktoré sa považuje technicky zložitejšie verejné zariadenie podľa svojej povahy\nslúžiace potrebám veľkého, pripadne neobmedzeného okruhu osôb, teda je ním aj telekomunikačné\nzariadenie, pretože za takéto zariadenia sa podľa zákona č 452/2021 Z. z. elektronických\nkomunikáciách považujú zariadenia na vysielanie, prenos, smerovanie, príjem, prepojenie\nalebo spracovanie signálov šírených prostredníctvom vedení, rádiovými, optickými alebo inými\nelektromagnetickými prostriedkami, teda všeobecne prospešným zariadením bola aj optická\nkáblová sieť, ktorú prevádzkovala v čase a v miestach spáchania skutkov spoločnosť Obecné siete,\ns.r.o. (uvedené konkrétne vyplynulo aj z vyjadrení Úrad pre reguláciu elektronických komunikácii\na poštových služieb Bratislava).“. Objektívna stránka konania sťažovateľa „spočívala nielen\nv ohrození takéhoto zariadenia, ale aj v porušení jeho prevádzky, a to za požitia násilia,\nmechanickým poškodením optických káblov (znalecké posudky KEÚPZ, výpovede poškodených\n\n10\n\n,\n,\n, svedkov\na\n, ktorá bola vyradená na určitý čas (grafy\ndohľadového systému).“, keď poškodenia optických káblov spôsobili dočasnú nefunkčnosť\nzariadení obchodnej spoločnosti Obecné siete s.r.o., ktoré nemohli dočasne vykonávať svoju\nfunkciu, na ktorú boli určené, a to na používanie internetového pripojenia a sledovanie televízneho\nvysielania veľkým počtom osôb vo Veľkom Lapáši, v Lužiankach, v časti mesta Nitra, v Čabe,\nv Orešanoch a vo Svrbiciach, ale i v iných obciach, ktoré boli na tieto vetvy napojené. Prezentovaný\nzáver podľa okresného súdu potvrdzujú (i) zoznamy hovorov zo 4. mája 2019 a 4. júna 2019,\n(ii) zoznam hovorov nespokojných zákazníkov na zákaznícku linku Obecných sietí v týchto dňoch\na (iii) výpovede poškodených a svedkov, čo práve preukazuje, že zariadenia obchodnej spoločnosti\nObecné siete s.r.o. mali verejnú povahu a slúžili potrebám veľkého počtu osôb. V kontexte\nuvedeného preto okresný súd nepovažoval za „správny právny názor obhajcu, že podnik môže\nv nevyhnutnom rozsahu, ak je to vo verejnom záujme, zriaďovať u prevádzkovať verejné siete\na stavať vedenie a že Obecné siete neposkytovali ako podnik v zmysle § 66 odsek 6 zákona\nč. 351/2011 zariadenia a vedenia a služby vo verejnom záujme (Úrad pre reguláciu elektronických\nkomunikácii a poštových služieb Bratislava tvrdí opak), teda nešlo o všeobecne prospešné\nzariadenie, pretože Obecné siete neposkytovali sieť na celom území Slovenskej republiky,\nneposkytovali verejnú telefónnu službu, univerzálnu službu a sieť poskytovaná Obecnými sieťami\nnebola súčasťou novej generácie a nespĺňala ciele národnej stratégie schválenej vládou, preto jej\nzariadenia, neboli verejnými telekomunikačnými zariadeniami, a teda ani všeobecne\nprospešnými.“. Najvyšší súd považoval predostreté odôvodnenie spáchania skutku sťažovateľom\nvrátane jeho právnej kvalifikácie za zákonné, presvedčivé a preskúmateľné, pričom za porušenie\npráva obvineného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nepovažoval stotožnenie sa\nokresného súdu, ako aj krajského súdu s obsahom vyjadrenia Úradu pre reguláciu elektronických\nkomunikácii a poštových služieb.\n26. Najvyšší súd doplnkovo poopravil zjavnú nesprávnosť okresného súdu, ktorý pri určení legálnej\ndefinície telekomunikačného zariadenia vychádzal z § 2 ods. 33 zákona č. 452/2021 Z. z.\no elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorý v čase spáchania jednotlivých\nčiastkových útokov pokračovacieho zločinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne\nprospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona nebol platný\na účinný, keď konštatoval, že „s prihliadnutím na skutočnosť, že použitá legálna definícia sa oproti\nlegálnej definícii upravenej v § 4 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách,\nplatného a účinného v čase spáchania čiastkových útokov dotknutého trestného činu zásadne\nnezmenila, považovať len za drobný nedostatok, ktorý nijakým spôsobom nenarušuje záver\ndovolacieho súdu o zákonnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku.“.\n27. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší súd\nozrejmil aj obsahový význam legálnej definície pojmov všeobecne prospešné zariadenie a verejné\ntelekomunikačné zariadenie. Najvyšší súd, vychádzajúc zo skutočnosti absencie legálnej definície\npodobného všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. h) Trestného zákona,\npod také zariadenie zaradil aj „verejné telekomunikačné zariadenia; verejnú poštovú sieť;\nprostriedok hromadnej prepravy; zvislú zákazovú alebo príkazovú dopravnú značku; ochranné\nzariadenia proti úniku znečisťujúcich látok; energetické zariadenia; verejný vodovod; verejnú\n\n11\n\nkanalizáciu; verejné ochranné zariadenia proti požiaru, povodni alebo inej mimoriadnej udalosti;\npodmorský kábel alebo podmorské potrubie; obranné alebo ochranné zariadenia proti leteckým\na iným podobným útokom alebo ich následkom a stavby a zariadenia slúžiace lesnému\nhospodárstvu [§ 286 ods. 1 písm. a) až g)].“, pričom zdôraznil demonštratívnu povahu takéhoto\nvýpočtu. Názorovú optiku najvyššieho súdu podporuje aj komentované znenie príslušného\nzákonného ustanovenia, podľa ktorého „S prihliadnutím na demonštratívny výpočet ozrejmujúci\ntypy zariadení spadajúce pod súhrnný pojem všeobecne prospešné zariadenie možno potom\nv súlade so závermi právnej teórie konštatovať, že základným znakom všeobecne prospešného\nzariadenia je jeho verejná povaha odvodená od skutočnosti, že slúži väčšej množine osôb,\nt. j. veľkej alebo neobmedzenej skupine osôb (porovnaj Slrémy, T., Rcmela. R., Kurilovská, L. a kol.\nTrestný zákon. Praktický komentár. I. vydanie. Praha : Woltcrs Kluwer ČR, 2025. § 286.\nalebo Mašlanyová, D. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. 3. vydanie. Plzeň :\nAleš Čeněk, 2019. s. 400.).“. Vo vzťahu k pojmu verejné telekomunikačné zariadenie poukázal\ntaktiež na absenciu jeho legálnej definície v § 286 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, keď ale legálnu\ndefiníciu ponúkal § 4 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení\núčinnom v čase spáchania jednotlivých čiastkových útokov stíhaného zločinu, podľa ktorého\nsa telekomunikačným zariadením „rozumelo technické zariadenie na vysielanie, prenos,\nsmerovanie, príjem, prepojenie alebo spracovanie signálov šírených prostredníctvom vedení,\nrádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami.“. Najvyšší súd na podklade\npredostretých úvah smerujúcich k legálnemu uchopeniu pojmu všeobecne prospešné zariadenie\na verejné telekomunikačné zariadenie uzavrel, že „z pojmu telekomunikačné zariadenie,\nako ani z iných ustanovení príslušných právnych predpisov, nevyplýva, že by právne posúdenie\nurčitého zariadenia ako telekomunikačného zariadenia vyžadovalo rozhodnutie príslušného\nstavebného úradu o umiestnení stavby, prípadne stavebného alebo iného povolenia.“.\n28. Ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec\npodstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý je vo veci rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06). Teda všeobecný súd\nje povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,\nzrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným\nprávom (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n29. O prípad porušenia ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného vtedy,\nak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo\nna všeobecnom súde alebo by rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia,\nprípadne pokiaľ by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, teda ak súdom zvolený výklad\nneprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný výklad\n\n12\n\niný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov\nvýkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný (pokiaľ je ústavne akceptovateľný), resp. je v rozpore\nso všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Posúdenie veci všeobecným súdom\nsa teda môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu aj v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\n30. V tomto kontexte ústavný súd konštatuje, že z obsahu vybraných pasáží napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu v spojení aj so závermi napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého\nrozsudku okresného súdu vyplýva ústavná udržateľnosť predostretých úvah vo vzťahu\nku skutkovému a kvalifikačnému naplneniu znakov skutkovej podstaty zločinu poškodzovania\na ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a), ods. 2\npísm. a) Trestného zákona. Teda dôvody, pre ktoré najvyšší súd a krajský súd (body 24 až 27)\naprobovali (i) dostatočne ustálený skutkový stav veci pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti\nsťažovateľovi za stíhanú trestnú činnosť a (ii) ozrejmili aj obsahový a právny význam pre posúdenie\nveci kritických právnych pojmov, sú logické, podporené zistenými skutkovými okolnosťami veci\na vo svojich záveroch aj zákonné a ústavne konformné. Úlohou ústavného súdu nie je nanovo\nvyhodnocovať a právne posudzovať skutkový a právny stav preskúmavanej veci, ale presvedčiť sa,\nže závery, ku ktorým všeobecné súdy dospeli a ktoré preskúma optikou ich odôvodnenia\nkonajúcimi súdmi, nie sú prejavom svojvôle. K takému záveru preskúmaním napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu (v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z rozhodnutí súdov nižšieho\nstupňa) ústavný súd nedospel. Naopak, pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ v rámci\nsvojej názorovej oponentúry nerozporuje predovšetkým najvyšším súdom prijatý výklad všeobecne\nprospešného zariadenia a verejného telekomunikačného zariadenia vrátane odstránenia nedostatku\nokresného súdu spočívajúceho v odkaze na neskoršiu právnu úpravu (oproti času spáchania\nčiastkových útokov pokračovacieho zločinu), ale opätovne len predkladá vlastný výklad\npredovšetkým obsahového základu a právneho významu pre posúdenie veci relevantných\nskutkových a právnych okolností. V závere je teda možné uzavrieť, že z odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa v dostatočnej miere zaoberal všetkými podstatnými\notázkami prípadu (Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a dal\nkonkrétnu a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú/boli pre výsledok prípadu rozhodujúce\n(rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku č. 2 z 11. 7. 2017, sťažnosť\nč. 19867/12, bod 84). Pokiaľ najvyšší súd vo svojich záveroch odkázal na skutkové závery\na ich právne posúdenie súdmi nižšej inštancie, konal tak v súlade s judikatúrou ESĽP, podľa ktorej\npredpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie\npodriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea proti Rumunsku\nz 15. 2. 2007, bod 33; Hirvisaari proti Fínsku z 27. 9. 2001, bod 31 – bod 33).\n31. V stručnom výslednom sumári možno povedať, že materiálne uchopenie relevantnej pojmológie\nvo vzťahu k všeobecne prospešným zariadeniam najvyšším súdom nie je excesívne alebo ústavne\nneudržateľné a napĺňa účel ich (aj trestnoprávnej) ochrany. Snaha sťažovateľa nazerať na také\nzariadenia len uhlom pohľadu stavebného konania pri ich zriadení (v kontexte aj iných súvisiacich\nokolností odôvodnených konajúcimi súdmi) nemá potenciál argumentáciu najvyššieho súdu\n\n13\n\nposunúť do diskvalifikačnej polohy a je len odrazom jeho snahy dosiahnuť opačný než konečný\nvýsledok trestného konania (teda v jeho prospech).\n32. Vzhľadom na ústavným súdom prezentované závery ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú\nústavnú sťažnosť v tejto jej časti (pokrytej doterajším obsahom tohto odôvodnenia) z dôvodu\nzjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n33. Posledným okruhom námietok sťažovateľa bola procesná nepoužiteľnosť a v konečnom závere\naj nezákonnosť časti dôkazov, z ktorých súdy vychádzali pri závere o vine sťažovateľa za stíhanú\ntrestnú činnosť. Malo ísť o procesnú nepoužiteľnosť rôznych písomných podkladov ako vyjadrení\npoškodených ku kamerovým záznamom, úradných záznamov spracovaných príslušníkmi polície\nalebo písomného vyjadrenia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb\nz 1. júla 2019 zabezpečeného do konania poškodenou stranou, a nie orgánmi činnými v trestnom\nkonaní alebo súdom, ktoré nemali spĺňať atribút dôkazu podľa § 119 ods. 3 Trestného poriadku\na nemali byť riadne vykonané na hlavnom pojednávaní. Najvyšší súd subsumoval tieto námietky\nsťažovateľa pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Najvyšší súd\ndospel k záveru o nemožnosti naplnenia tohto dôvodu dovolania z dôvodu, že sťažovateľom\nrozporované úradné záznamy, písomné vyjadrenie predmetného úradu a pod. majú povahu\nskutočností prebratých na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí, a nie dôkazov\nvykonaných na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí, teda a priori nespĺňajú atribút\ndôkazu, keď k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu môže dôjsť, len ak „... je rozhodnutie založené\nna dôkazoch (a nie na skutočnostiach, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom\nzasadnutí, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom (v rozpore s ustanoveniami Trestného\nporiadku).“.\n34. Najvyšší súd ale následne poskytol výklad predovšetkým § 278 ods. 2 Trestného poriadku\nv spojení s § 326 ods. 4 Trestného poriadku (v širšom aj § 271 ods. 1 Trestného poriadku, § 297\nTrestného poriadku), podľa ktorého podkladom na rozhodnutie súdu prvého stupňa na hlavnom\npojednávaní, resp. podkladom na rozhodnutie odvolacieho súdu na verejnom zasadnutí\nsú (i) skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí,\nalebo (ii) dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí,\na (iii) v odvolacom konaní sú v dôsledku podania správy o stave veci podľa § 326 ods. 4 Trestného\nporiadku aj skutočnosti, ktoré boli predtým prebraté na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého\nstupňa, resp. dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa\n(k tomu porovnaj ČENTÉŠ, J., KURILOVSKÁ, L., BURDA, E. a kol. Trestný poriadok II.\nkomentár. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 556.). Vychádzajúc z predostretých úvah, potom\nnajvyšší súd konštatoval, že informácie získané z vyjadrení procesných strán menovaných v § 271\nods. 1 Trestného poriadku možno považovať za skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom\npojednávaní, resp. na verejnom zasadnutí, a preto tvoria (rovnako ako dôkazy vykonané na hlavnom\npojednávaní, resp. na verejnom zasadnutí) zákonný podklad pre rozhodnutie súdu prvého stupňa\nna hlavnom pojednávam podľa § 278 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj pre rozhodnutie\nodvolacieho súdu na verejnom zasadnutí podľa § 297 Trestného poriadku.\n35. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných\nprávnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu\n\n14\n\nprávnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický\npostup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé\nuplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne\nzdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (III. ÚS 341/07).\n36. Z obsahu interpretácie obsahového významu § 278 ods. 2 Trestného poriadku najvyšším súdom\nvyplýva, že podal na kritickú otázku prípustnosti použitia aj skutočností vykonaných na hlavnom\npojednávaní alebo verejnom zasadnutí pre posúdenie otázky viny v trestnom konaní ústavne\nkonformnú odpoveď, keď sa odvolal na konkrétnu zákonnú úpravu, ktorej obsah nevyhodnotil\nexcesívnym spôsobom protirečiacim jej obsahu. Svedčí o tom finálna úvaha najvyššieho súdu,\npodľa ktorej „vyjadrenia obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby k vykonanému dokazovaniu\npodľa § 271 ods. 1 Trestného poriadku nemôžu nahradiť povinnosť súdu vykonať dokazovanie\nohľadne rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie odsudzujúceho rozsudku. Pokiaľ\nvšak považuje konajúci súd vinu obvineného na základe vykonaného dokazovania za preukázanú,\nnič mu nebráni ... pre potvrdenie správnosti už predtým na základe vykonaného dokazovania\nustálených skutkových zistení poukázať aj na ďalšie skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom\npojednávaní (napríklad aj na vyjadrenia obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby\nk vykonanému dokazovaniu).“. Konkrétne vo vzťahu k predmetnej veci najvyšší súd zhrnul,\nže „Po nahliadnutí do rozhodnutia odvolacieho súdu je podľa najvyššieho súdu aj s poukazom\nna rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý tvorí s uznesením odvolacieho súdu jednotu, zjavné,\nže odvolací súd považoval na základe skutkových zistení vyabstrahovaných z riadne vykonaných\ndôkazov za preukázané, že obvinený spáchal skutok uvedený v obžalobe, pričom namietané\nvyjadrenia poškodených na hlavnom pojednávaní vo svojom uznesení uviedol už len pre potvrdenie\nsprávnosti výroku napadnutého rozhodnutia.“. V nadväznosti na to platí, že postup súdneho\norgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania\nv občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,\nII. ÚS 122/05, IV. ÚS 462/2012, III. ÚS 591/2013, I. ÚS 670/2014, IV. ÚS 14/2023,\nIV. ÚS 404/2023).\n37. Z hľadiska záveru o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto jej časti je pri identifikácii\ndôvodu na jej odmietnutie relevantná aj (a primárne) tá skutočnosť, že sťažovateľ v rámci\npredloženej argumentácie nerozporuje najvyšším súdom prijatý výklad § 278 ods. 2 Trestného\nporiadku, ale, naopak, nepravdivo konštatuje, že najvyšší súd pripustil použitie úradných záznamov\npolície a ďalších písomných podkladov na použitie objasnenia otázky viny, aj keď nemali povahu\ndôkazu (čo má zakladať vnútorný rozporný postup najvyššieho súdu týkajúci sa tejto otázky).\nSťažovateľ tak nerozporuje najvyšším súdom prijatý výklad § 278 ods. 2 Trestného poriadku\n(v spojitosti aj s ďalšími ustanoveniami), ale opätovne len predkladá svoj interpretačný výklad,\nprípadne účelovo dezinterpretuje (ústavne konformný) výklad najvyššieho súdu, čím tak opätovne\nnekoná v súlade s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde. V nadväznosti na to potom\nústavný súd sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť pre namietané porušenie základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru v tejto časti odmieta v primárnej rovine pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí\n\n15\n\npodľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde a v sekundárnej rovine pre zjavnú\nneopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku pre namietané porušenie základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom\nsúde a pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona\no ústavnom súde (pre sťažnostnú argumentačnú nedostatočnosť) nemohlo dôjsť ani k porušeniu\nčl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru, ktoré majú povahu princípov, a nie základných práv a ktorých\nvyslovenie porušenia je viazané na porušenie referenčne základného práva, v danom prípade\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. augusta 2026\n\nLibor Duľa\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "trestné konanie", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5T/78/2020", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b1dfd046-773a-4aa5-b6f7-fd3f0218b4b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.278.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 278/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 278/2025 z 10. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-10", "citacie_n": 12, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.278.2025.1"}, {"guid": "ussr:e9982d9d-b8ee-4fa0-aece-1c665760dc5e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.260.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 260/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 260/2025 z 27. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-27", "citacie_n": 5, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.260.2025.1"}, {"guid": "ussr:b9a74949-e778-4a9b-aa7c-0f67f1658812", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.64.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2025 z 11. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-11", "citacie_n": 10, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.64.2025.1"}, {"guid": "ussr:7ae4114b-04eb-4a7d-b37f-c0768d482a6a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.80.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/2024 z 6. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-06", "citacie_n": 18, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.80.2024.1"}, {"guid": "ussr:5a60b3fb-3c29-4b54-bfe7-e0e212036fbf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.26.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 26/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/2024 z 24. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-24", "citacie_n": 20, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.26.2024.1"}, {"guid": "ussr:6ad8b572-ce89-465c-9b55-0763b9cad5a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.610.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 610/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 610/2023 z 23. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-23", "citacie_n": 15, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.610.2023.1"}, {"guid": "ussr:3fd8f8b4-42d8-4492-91b1-fb074b1b6153", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.404.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 404/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 404/2023 z 10. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-10", "citacie_n": 2, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.404.2023.1"}, {"guid": "ussr:134b55b4-f51a-4ca7-8110-484de9dea6bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.355.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/2023 z 27. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 29, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.355.2023.1"}, {"guid": "ussr:27beee2d-ef46-4827-9a18-7ac523742655", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.156.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 156/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 156/2023 z 30. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-30", "citacie_n": 42, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.156.2023.1"}, {"guid": "ussr:8d676097-bcb8-4e0e-8df8-bb358fb859ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.14.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/2023 z 10. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-10", "citacie_n": 5, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.14.2023.1"}, {"guid": "ussr:81c6dd50-a380-492e-924b-96c36bbf4a59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.15.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2023 z 10. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-10", "citacie_n": 68, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.15.2023.1"}, {"guid": "ussr:991e614f-8d28-431e-a0c7-f2ee33e1252a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.514.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 514/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 514/2022 z 9. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-09", "citacie_n": 79, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.514.2022.1"}, {"guid": "ussr:e8680894-1794-40db-95a2-5fdf2312ebc9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.399.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 399/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 399/2022 z 6. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-06", "citacie_n": 72, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.399.2022.1"}, {"guid": "ussr:743da88b-70a6-4d94-b846-c4c014813506", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.343.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 343/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2022 z 9. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-09", "citacie_n": 72, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.343.2022.1"}, {"guid": "ussr:2a020c7e-be49-48f5-9cd3-bb99b9d91f9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.339.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 339/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 339/2022 z 9. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-09", "citacie_n": 54, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.339.2022.1"}, {"guid": "ussr:881d9061-cce1-428d-94b8-6eefddd3c1cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.302.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 302/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 302/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 54, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.302.2022.1"}, {"guid": "ussr:564de6cf-f538-4c99-b1d1-b1886c792dcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.411.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 411/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 411/2021 z 3. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-03", "citacie_n": 33, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.411.2021.1"}, {"guid": "ussr:e0265de0-68e1-4519-a888-6c22dd7aeb63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.559.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2021 z 2. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-02", "citacie_n": 87, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.559.2021.1"}, {"guid": "ussr:dbee7ee1-1841-4c70-b74e-aba6b6c51079", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.555.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 555/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 555/2021 z 9. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-09", "citacie_n": 31, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.555.2021.1"}, {"guid": "ussr:c0fca493-adb3-45aa-93b9-639acbec663b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.510.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 510/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 510/2021 z 12. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-12", "citacie_n": 29, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.510.2021.1"}, {"guid": "ussr:d681134c-d7e3-4bb8-ba79-f5b1aad25cbe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.491.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 491/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 491/2021 z 5. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-05", "citacie_n": 31, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.491.2021.1"}, {"guid": "ussr:352b56cd-4c47-4e81-8c9b-514024a6d2e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.463.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 463/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 463/2021 z 21. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-21", "citacie_n": 31, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.463.2021.1"}, {"guid": "ussr:0034ee2a-39a5-452c-a477-9a69b7488b93", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.546.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 546/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 546/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 151, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.546.2020.1"}, {"guid": "ussr:6ae3e2c7-a918-442d-8df2-d3dbef6fb6b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 670/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 670/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 29, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:6ae3e2c7-a918-442d-8df2-d3dbef6fb6b4"}, {"guid": "ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2013 z 10. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-10", "citacie_n": 131, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774"}, {"guid": "ussr:6ac000fc-a61c-45a8-b976-863b08b4af8f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 26, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:6ac000fc-a61c-45a8-b976-863b08b4af8f"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}], "citovane_v": []}