Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky IV. ÚS 326/2026-61 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej WEBBER LEGAL, s.r.o., Duchnovičovo námestie 1, Prešov, proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 18CoEk/2/2023 a sp. zn. 18CoEk/106/2025 takto rozhodol: 1. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 18CoEk/2/2023 a sp. zn. 18CoEk/106/2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur, ktoré jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 326/2026-42 z 9. júna 2026 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaniach označených v záhlaví. Sťažovateľka zároveň navrhuje prikázať krajskému súdu konať v konaní vedenom pod sp. zn. 18CoEk/106/2025 bez zbytočných prieťahov a priznať jej finančné zadosťučinenie vo výške 171 000 eur (spoločne a nerozdielne aj s Mestským súdom Bratislava IV, keďže v ústavnej sťažnosti namietala porušenie označených práv postupom oboch súdov), ako aj náhradu trov konania (obomi súdmi spoločne a nerozdielne). 2. Medzi sťažovateľkou a pôvodným veriteľom (bankou) došlo v roku 2004 k uzavretiu zmluvy, na základe ktorej jej boli poskytnuté finančné prostriedky. Pôvodný veriteľ odstúpil od zmluvy vzhľadom na to, že sťažovateľka neplnila v stanovených termínoch splátky. Pohľadávka bola zmluvou o postúpení zo 14. februára 2011 postúpená na oprávneného (EOS KSI Slovensko, s. r. o.). Následne bola medzi oprávneným a sťažovateľkou uzavretá dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach z 22. augusta 2011, v ktorej sťažovateľka uznala dlh, čo sa týka právneho dôvodu a výšky, vzniknutý na základe zmluvy uzatvorenej v roku 2004 medzi sťažovateľkou a pôvodným veriteľom (bankou). Súčasťou tejto dohody o uznaní bola rozhodcovská doložka. 3. Na základe návrhu oprávneného (EOS KSI Slovensko, s. r. o.) na vykonanie exekúcie sa pôvodne na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 57Er/469/2013 začalo proti sťažovateľke ako povinnej exekučné konanie o vymoženie 1 373,97 eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. z 5. apríla 2013. 4. Okresnému súdu bol 20. septembra 2019 doručený návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku účinného do 1. apríla 2017 (súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať) a na odklad exekúcie. V návrhu sťažovateľka argumentovala neplatnosťou postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa na oprávneného, ako aj neplatnosťou rozhodcovskej doložky. Okresný súd uznesením č. k. 57Er/469/2013-208 z 23. februára 2022 návrhy sťažovateľky (povinnej) zamietol. 5. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 28. marca 2022 odvolanie, ktoré nebolo v primeranej lehote predložené odvolaciemu súdu, preto sa sťažovateľka na podklade ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. februára 2023 domáhala vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v exekučnom konaní. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 167/2023-23 z 15. júna 2023 konštatoval porušenie označených práv sťažovateľky, prikázal v tom čase už vo veci príslušnému Mestskému súdu Bratislava IV konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie vo výške 200 eur a náhradu trov konania. 6. Spis bol krajskému súdu predložený 30. júna 2023 a ten o odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením č. k. 18CoEk/2/2023-274 z 29. novembra 2024 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť oprávnenému plnú náhradu trov odvolacieho konania. Spis následne 3. marca 2025 vrátil súdu prvej inštancie. Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu napadla sťažovateľka ústavnou sťažnosťou. 2
7. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 429/2025-36 zo 6. augusta 2025 ústavnú sťažnosť prijal v celom rozsahu na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu z 29. novembra 2024, a to až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Následne nálezom č. k. I. ÚS 429/2025-61 zo 6. novembra 2025 konštatoval, že vydaním uznesenia krajského súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý proces, a preto predmetné uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke právo na náhradu trov konania. Ústavný súd pripomenul, že zákonnosť exekučného titulu je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania (nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie), a to aj napr. pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Odvolací súd (a súd prvej inštancie) pri preskúmaní rozhodcovskej zmluvy rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je, spočívajúc v princípe rovnosti zbraní, súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Po vrátení veci na ďalšie konanie zadal odvolaciemu súdu úlohu znova sa zaoberať odvolaním sťažovateľky proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zamietnutí jej návrhu na zastavenie exekúcie, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v náleze, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Okamihom nadobudnutia právoplatnosti nálezu 7. decembra 2025 zanikli ex lege účinky uznesenia ústavného súdu zo 6. augusta 2025, ktorým bola odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu z 29. novembra 2024. 8. Súdny exekútor vydal 2. februára 2026 v predmetnej veci štyri exekučné príkazy, a to príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy/iných príjmov adresovaný Univerzite Komenského v Bratislave – Lekárskej fakulte; príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy/iných príjmov adresovaný Univerzite Komenského v Bratislave – Fakulte sociálnych a ekonomických vied; príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami z iných príjmov – dôchodku a príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. 9. Podaním z 20. februára 2026 označeným ako „Konečné vyúčtovanie exekučného konania – daňový doklad“ predložil súdny exekútor sťažovateľke vyúčtovanie exekučného konania a zároveň jej dal na vedomie, že vzhľadom na to, že k 19. februáru 2026 uhradila celkovú pohľadávku s trovami exekúcie, exekučné konanie bolo v predmetnej veci ukončené. II. Argumentácia sťažovateľky 10. Podľa sťažovateľky stále existuje povinnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o ňou podanom odvolaní. Vzhľadom na existenciu tejto povinnosti sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže celková doba konania o návrhu na zastavenie exekúcie vrátane odvolacieho konania trvá neprimerane dlho. Sťažovateľka poukazuje na to, že návrh na zastavenie exekúcie podala v roku 2019 (takmer pred 7 rokmi) a odvolanie 28. marca 2022 (teda pred viac ako 4 rokmi), avšak konajúce súdy neboli schopné 3
dosiaľ meritórne (právoplatne) rozhodnúť o návrhu na zastavenie, resp. o odvolaní, čo vzhľadom na plynutie času viedlo až k vymoženiu exekúcie. 11. Sťažovateľka ako povinná má postavenie spotrebiteľa. V zmysle čl. 38 Charty základných práv Európskej únie majú členské štáty zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Exekučné konanie bolo zastavené vymožením a odvolací súd o podanom odvolaní (spred vyše 4 rokov) právoplatne nerozhodol, v dôsledku čoho nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie spred takmer 7 rokov. Povinnosť krajského súdu o odvolaní opätovne rozhodnúť pretrváva, pretože ak by neexistovala táto povinnosť, sťažovateľka by bola pozbavená všetkých nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) za nezákonne vedenú exekúciu, ako aj nároku na vrátenie vymoženého plnenia proti oprávnenému a nároku na vrátenie vymožených trov exekúcie, pretože by chýbalo rozhodnutie (o návrhu na zastavenie exekúcie alebo iné), ktoré by deklarovalo nezákonnosť exekúcie. 12. Na druhej strane sťažovateľka dôvodí, že ak v dôsledku vymoženia neexistuje povinnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní, podľa jej názoru konajúce súdy porušili jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože po dobu takmer 7 rokov neboli schopné právoplatne rozhodnúť o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie, resp. po dobu viac ako 4 rokov neboli schopné rozhodnúť o podanom odvolaní proti zamietnutiu takéhoto návrhu, pričom podľa sťažovateľky jej návrh na zastavenie exekúcie, resp. odvolanie boli dôvodné, a ak by súdy o jej návrhu rozhodli pred vymožením exekučného plnenia, museli by konštatovať nezákonnosť, protiústavnosť a neeurokonformnosť vedenej exekúcie. Konajúce súdy tak znemožnili sťažovateľke domáhať sa späť vymoženého plnenia od oprávneného, ako aj nároku na vrátenie vymožených trov exekúcie, náhrady škody a nároku nemajetkovej ujmy a nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pretože nebolo vydané rozhodnutie o nezákonnosti vedenej exekúcie. 13. Ide, resp. šlo o mimoriadne jednoduchú právnu vec spočívajúcu v oprávnenom uplatňovaní pohľadávky, ktorá vyplýva zo spotrebiteľského úveru, ktorý pôvodný veriteľ poskytol sťažovateľke, pričom exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorý v našich podmienkach bol v mnohých prípadoch identifikovaný ako nezákonný a protiústavný. Sťažovateľka nevidí žiaden dôvod, aby v jej veci súdy rozhodovali tak dlho, navyše ak ide o rozhodovanie bez nariadenia pojednávania, tzv. „od stola“. Na strane sťažovateľky pritom neexistuje jediná okolnosť, ktorou by prispela k prieťahom v napadnutom konaní. III. Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľky III.1. Vyjadrenie krajského súdu: 14. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadril aj predseda krajského súdu podaním z 30. júna 2026. V úvode poukázal na vyjadrenie predsedníčky senátu, ktorá zhrnula priebeh napadnutých konaní. 4
Konanie vedené pod sp. zn. 18CoEk/2/2023 bolo na krajskom súde zaregistrované 30. júna 2023 a o odvolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté potvrdzujúcim uznesením z 29. novembra 2024. Konanie vedené pod sp. zn. 18CoEk/106/2025 bolo krajským súdom zaregistrované 27. novembra 2025 (po zrušení uznesenia krajského súdu z 29. novembra 2024 ústavným súdom). 15. Z obsahu aktuálne podanej ústavnej sťažnosti (po jej zaslaní krajskému súdu po prijatí ústavnej sťažnosti) krajský súd zistil, že existujú skutočnosti svedčiace o možnom ukončení exekúcie vymožením, ktoré z obsahu spisu nevyplývajú a tieto súdny exekútor súdu dosiaľ ani neoznámil. Súdny exekútor bol preto vyzvaný, aby odvolaciemu súdu oznámil, či došlo k ukončeniu exekúcie vymožením, čo bola otázka podstatná pre ďalší procesný postup odvolacieho súdu. 16. V prípade vymoženia pohľadávky a trov exekúcie exekúcia v zmysle § 60 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku ex lege končí. Skončenie exekúcie predstavuje právnu skutočnosť, ktorá má za následok, že skončením konania dochádza k zániku procesných podmienok na meritórny prieskum rozhodnutia v odvolacom konaní. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s tvrdeniami sťažovateľky o existencii povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní aj v prípade skončenia exekúcie jej vymožením. Ani tvrdenie sťažovateľky, že sa exekúcia javí ako nezákonná, nezakladá dôvod rozhodnúť o podanom odvolaní, ak by došlo ku skončeniu exekúcie (t. j. ku skončeniu konania). 17. Ak by z vyjadrenia súdneho exekútora nebolo preukázané skončenie exekúcie vymožením, dôjde k meritórnemu prejednaniu exekúcie. Iba samotné vrátenie veci na ďalšie konanie odvolaciemu súdu nie je možné bez ďalšieho hodnotiť ako nezákonné vedenie exekúcie, ako to prezentuje sťažovateľka. 18. Pokiaľ ide o otázku výšky finančného zadosťučinenia, sťažovateľka jej výšku neodôvodnila, teda nie je zrejmé, akým spôsobom dospela k záveru, že práve suma 1 000 eur za každý mesiac trvania exekúcie je primeraná. 19. Predseda krajského súdu s poukazom na vyjadrenie predsedníčky senátu, na ktoré by mal ústavný súd prihliadnuť a s ktorým sa sám v celom rozsahu stotožnil, konštatoval, že nepovažuje ústavnú sťažnosť vo vzťahu k postupu krajského súdu za dôvodnú. 20. Podaním zo 14. júla 2026 krajský súd ústavnému súdu oznámil, že vo veci vedenej pod sp. zn. 18CoEk/106/2025 bolo 3. júla 2026 rozhodnuté o zastavení odvolacieho konania a aktuálne sa vyhotovuje rozhodnutie. III.2. Replika sťažovateľky: 21. Vzhľadom na obsah vyjadrenia krajského súdu bez jeho obsahového vplyvu na rozhodovanie ústavného súdu v jeho jednotlivých aspektoch nepovažoval ústavný súd za potrebné vyzývať sťažovateľku na zaujatie stanoviska k danému vyjadreniu a pristúpil k meritórnemu posúdeniu dôvodnosti ústavnej sťažnosti.
5
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 22. Ústavný súd v zmysle § 58 ods. 3 prvej vety zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že na základe podaní účastníkov je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 23. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie citovaného základného práva vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04, III.ÚS 154/06, II.ÚS 118/2019). 24. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 302/2020). Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. 25. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že aj keď je v exekučnom konaní vykonávanom na základe rozhodcovského rozsudku exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania, na čo poukázal záver ústavného súdu v derogačnom náleze, keď pritom konštatoval, že odvolací súd pri preskúmavaní rozhodcovskej zmluvy rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa (sťažovateľky), nemožno pripustiť, že ide o takú skutkovú alebo právnu zložitosť veci, ktorá by ospravedlnila nerozhodnutie o návrhu na zastavenie exekúcie ani po takmer siedmich rokoch od jeho podania (z toho tri roky v rámci odvolacieho konania). Navyše sú tieto otázky, najmä pod vplyvom rozmáhajúcej sa európskej judikatúry, v poslednej dobe častou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov prvej inštancie. Ústavný súd teda nepovažuje danú vec za skutkovo alebo právne zložitú v takej miere, ktorá by ospravedlnila stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu. 26. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zo zistení ústavného súdu s prihliadnutím 6
na prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom exekučnom konaní nevyplýva, že by celková dĺžka napadnutého konania bola negatívne ovplyvnená správaním sťažovateľky. 27. V súvislosti s ústavným prieskumom postupu krajského súdu v napadnutom exekučnom konaní ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, predložených príloh a vyjadrenia krajského súdu zhrnul, že sťažovateľkou podané odvolanie bolo krajskému súdu prvýkrát predložené 30. júna 2023 (sp. zn. 18CoEk/2/2023), ktorý o ňom rozhodol potvrdzujúcim uznesením z 29. novembra 2024. Vec vrátil súdu prvej inštancie 3. marca 2025. Na základe zrušujúceho nálezu ústavného súdu zo 6. novembra 2025 (právoplatného 7. decembra 2025) bola vec vrátená krajskému súdu na nové rozhodnutie. Vec sťažovateľky bola 27. novembra 2025 predložená krajskému súdu na opätovné rozhodnutie o odvolaní (sp. zn. 18CoEk/106/2025), ktorý po oznámení, že medzičasom došlo k vymoženiu pohľadávky a trov exekúcie, odvolacie konanie zastavil. 28. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekučného konania 23. februára 2022 vo veci rozhodoval buď odvolací súd, alebo ústavný súd. K predĺženiu celého konania prispel krajský súd tým, že jeho rozsudok bol ústavným súdom zrušený, keďže neposkytol dostatočnú ochranu sťažovateľke (spotrebiteľke), v dôsledku čoho bol povinný o odvolaní opätovne rozhodovať. Uvedené svedčí o neefektívnom postupe krajského súdu. 29. V okolnostiach danej veci musí ústavný súd zdôrazniť, že čas konania na inštančne nadriadenom súde v prípade zrušenia rozhodnutia z procesných dôvodov ide aj na „vrub“ súdu, ktorého rozhodnutie sa zrušilo. Podľa názoru ústavného súdu podiel krajského súdu na doterajšej dĺžke napadnutého konania je neprehliadnuteľný. Od júna 2023 (keď mu bola prvýkrát vec predložená na rozhodnutie o odvolaní) do marca 2025 (keď bol spis spolu s rozhodnutím vrátený súdu prvej inštancie) konanie na krajskom súde trvalo 1 rok a 9 mesiacov. V dôsledku jeho neefektívnej činnosti bolo konanie predĺžené aj o konanie pred ústavným súdom, ktoré v konečnom dôsledku trvalo takmer 7 mesiacov. Opätovné rozhodovanie o odvolaní (do rozhodnutia o zastavení odvolacieho konania) trvalo ďalších 8 mesiacov. 30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k vzniku zbytočných prieťahov, a tým k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia. 31. K sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť predovšetkým v dôsledku celkovej dĺžky napadnutého konania, ústavný súd poznamenáva, že v systematike ústavy sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu z týchto dôvodov však napriek tomu môže dôjsť v prípade, ak namietané zbytočné prieťahy (spôsobené neodôvodnenou nečinnosťou alebo neefektívnou a nesústredenou činnosťou), ako aj celková doterajšia dĺžka preskúmavaného súdneho konania signalizujú, že v postupe súdu došlo k pochybeniam takej intenzity, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci (najmä predmetu konania, teda toho, 7
čo je pre sťažovateľa v stávke) možno uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 242/07 – a contrario). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vykonanie spravodlivosti s neprimeraným (extrémnym) oneskorením vo svojej podstate ohrozuje základné právo na súdnu ochranu, a tým aj dôveryhodnosť justície (m. m. IV. ÚS 184/2010, IV. ÚS 13/2018). 32. Vo veci sťažovateľky v dôsledku vydania derogačného nálezu ústavného súdu malo dôjsť k opätovnému súdnemu prieskumu exekučného titulu, od ktorého závisela kľúčová otázka o opodstatnenosti celej exekúcie vedenej proti sťažovateľke. A práve v dôsledku neefektívneho a zdĺhavého postupu krajského súdu v odvolacom konaní došlo k situácii, že exekúcia skončila vymožením (exekučné konanie je skončené), a to bez toho, aby bol naplnený výrok a závery derogačného nálezu ústavného súdu o povinnosti opätovného prieskumu exekučného titulu so záverom (pozitívnym alebo negatívnym), či exekúcia proti sťažovateľke bola vedená oprávnene. Inými slovami, za taký (v predošlej vete charakterizovaný) ústavne nekonformný výsledok exekučného konania zodpovedá (a to objektívne, bez ohľadu na subjektívne zavinenie osôb zapojených do rozhodovacích procesov v konaní) ako porušovateľ krajský súd, ktorý bol ústavným súdom povolaný po skoršom decíznom zlyhaní krajského súdu vykonať predmetný prieskum (čím ústavný súd neprejudikuje, aký by bol jeho výsledok). 33. Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľky, musí ústavný súd konštatovať, že tento stav je nezlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a možno ho vo svojej podstate kvalifikovať vo vzťahu k sťažovateľke ako odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Rezumujúc všetky skutočnosti vo veci sťažovateľky, ústavný súd rozhodol tak, že postupom krajského súdu v napadnutom odvolacom konaní došlo aj k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1 výroku tohto rozhodnutia). V. Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 34. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. 35. V čase rozhodovania ústavného súdu o namietanom porušení práv sťažovateľky bolo napadnuté odvolacie konanie vedené pod sp. zn. 18CoEk/106/2025 zastavené (aj keď ešte neprávoplatne). Prípadný výrok ústavného súdu prikazujúci krajskému súdu postupovať v posudzovanom konaní bez prieťahov by bol preto neadekvátny súčasnému stavu uvedeného konania, preto ústavný súd požiadavke sťažovateľky, aby prikázal krajskému súdu v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 18CoEk/106/2025 konať bez zbytočných prieťahov, nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia). 36. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (I. ÚS 15/02, III. ÚS 10/02, III. ÚS 17/02, I. ÚS 257/08, III. ÚS 45/2012, IV. ÚS 132/2012, I. ÚS 70/2012). 8
37. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 38. Vzhľadom na konštatované zbytočné prieťahy krajského súdu a porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, berúc do úvahy všetky okolnosti daného prípadu, teda v kontexte celkovej dĺžky konania a skutočnosti, že v dôsledku postupu krajského súdu nebola naplnená požiadavka ústavného súdu na opätovné preskúmanie exekučného titulu a z neho vyplývajúci záver o oprávnenosti exekúcie vedenej proti sťažovateľke, ústavný súd, majúc na pamäti to, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, považoval priznanie sumy 1 000 eur sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie (bod 2 výroku tohto rozhodnutia). Vo zvyšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto uznesenia). VI. Trovy konania 39. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia. 40. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhradu trov konania priznal ústavný súd sťažovateľke v rozsahu za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a prípravu zastúpenia (zo 16. apríla 2026) a podanie ústavnej sťažnosti (z 20. apríla 2026). Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2026 predstavuje sumu 396,50 eur a režijný paušál v roku 2026 sumu 15,86 eur. Ústavný súd teda sťažovateľke priznal náhradu za dva úkony právnej služby vrátane dane z pridanej hodnoty celkovo vo výške 1 014,41 eur (bod 3 výroku tohto rozhodnutia). 41. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 42. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa predseda senátu 9