Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 616/2026-10
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , t. č. Ústav na výkon väzby Ilava, Mierové námestie 1, Ilava, zastúpeného JUDr. Denisou Mrázovskou, advokátkou, Mariánske námestie 2, Žilina, proti uzneseniu Okresného súdu Žilina sp. zn. 55T/30/2026 z 11. júna 2026 a proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3Tos/55/2026 z 25. júna 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ sa domáha zrušenia napadnutých uznesení, žiada, aby ústavný súd prikázal všeobecným súdom prepustiť ho na slobodu, a uplatňuje si náhradu trov právneho zastúpenia. 2. Sťažovateľ bol 5. októbra 2025 vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dňa 18. marca 2026 prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby, ktorého sa mal dopustiť v období od septembra 2024 do 3. októbra 2025, keď v priestoroch bytu, ako aj rodinného domu pod vplyvom alkoholu, keď býval veľmi agresívny, týral svojich rodičov, s ktorými žil v spoločnej domácnosti, opakovane ich fyzicky a slovne napádal, vyhrážal sa, že ich zabije a potom aj seba, bránil im v spánku, pod vplyvom alkoholu porozbíjal veci v domácnosti a jeho správanie
a agresivita sa stupňovali. V noci 29. septembra 2025 sťažovateľ poškodeného, svojho otca, ktorý ležal v posteli, udieral do oblasti tváre a fackoval ho. V dôsledku častého používania alkoholických nápojov a stupňujúcej sa agresivity majú poškodení rodičia sťažovateľa strach o svoj život, zdravie a majetok, v dôsledku jeho konania prežívali sústavný nepokoj a stres, čo im spôsobovalo fyzické, ale aj psychické utrpenie a vyústilo do podstatne zhoršenej kvality života. 3. Po podaní obžaloby rozhodol okresný súd 2. apríla 2026 o ďalšom trvaní väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. 4. Sťažovateľ podal 29. mája 2026 žiadosť o prepustenie z väzby. Okresný súd namietaným uznesením z 11. júna 2026 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, zamietol žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka vrátane uloženia primeraných obmedzení, povinností a kontroly technickými prostriedkami, a napokon zamietol žiadosť o nahradenie väzby peňažnou zárukou. 5. Okresný súd uviedol, že dôvodnosť trestného stíhania je podporená predovšetkým výpoveďou rodičov sťažovateľa, najmä opakovanými výpoveďami jeho otca ako svedka-poškodeného, ktorý popísal údajné opakované a dlhodobejšie fyzické napádanie, vyhrážanie, kričanie, bránenie v spánku a podobne. Dôvodnosť trestného stíhania je podporená aj výpoveďou matky obvineného, ako svedkyne – poškodenej, a to zvlášť komplexným pohľadom na jej výpovede, keďže svoje výpovede obsahovo čiastočne menila. Je podporená aj výpoveďami ďalších dvoch svedkov, ktorí popísali agresívne správanie sťažovateľa voči rodičom. 6. Súd opätovne posúdil existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzobný dôvod súd považoval aj vzhľadom na osobu sťažovateľa naďalej za opodstatnený. Dôvodná obava z pokračovania v trestnej činnosti v tomto štádiu trestného konania vyplýva jednak z okolností spáchania skutku, ako aj z konania sťažovateľa a jeho osoby. Podľa odpisu registra trestov bol sťažovateľ v minulosti právoplatne odsúdený rozsudkom z roku 2022 za prečin nebezpečného vyhrážania a trestným rozkazom z roku 2023 za prečin nebezpečného vyhrážania a prečin ublíženia na zdraví. Sťažovateľ má evidované spáchanie 4 priestupkov, pričom 2 priestupky sa týkajú občianskeho spolunažívania a v roku 2024 mal fyzicky a slovne napadnúť svojho otca a ďalšie dva priestupky sa týkajú alkoholu a návykovej látky. Súd poukázal aj na znalecký posudok osoby sťažovateľa, v ktorom znalec uviedol, že u neho existuje závislosť na alkohole do takej miery, že má u neho ísť už o duševnú poruchu a o tretí stupeň závislosti. Sťažovateľ má podľa znalca sklony k agresívnemu správaniu, agresívne správanie sa u neho zvýrazňuje pod vplyvom alkoholu. Súd konštatoval, že ide o osobu evidentne náchylnú k páchaniu protiprávnej činnosti a ani opakovane uložené sankcie a tresty nemali na sťažovateľa žiadaný prevýchovný účinok. 7. Osobitne k žiadosti o nahradenie väzby peňažnou zárukou vo výške 20 000 eur okresný súd uviedol, že väzbu sťažovateľa nie je možné nahradiť peňažnou zárukou, a poukázal na osobu sťažovateľa a na povahu spáchanej trestnej činnosti. Hrozbu z pokračovania trestnej činnosti obdobného charakteru, aká bola páchaná sťažovateľom v minulosti, súd vyhodnotil ako reálnu a nielen hypotetickú, keďže sťažovateľ nemal mať dlhšiu dobu rešpekt pred zákonmi. Pre účely väzobného rozhodovania súd zdôraznil, že podľa znaleckého posudku znalca má byť pobyt sťažovateľa na slobode nebezpečný pre spoločnosť a je potrebné mu uložiť ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Aj z tohto dôvodu je nahradenie väzby alternatívnymi
2
nástrojmi väzobného stíhania bez vyriešenia závislosti na alkohole sťažovateľa nedostatočné. Súd z uvedených dôvodov považoval správanie sťažovateľa bez vyriešenia problému s alkoholom, resp. liekmi za rizikové a jeho kroky vyhodnotil naďalej ako nevyspytateľné a otázne. Súd zvážil aj kombináciu prijatia viacerých alternatív k väzobnému stíhaniu obvineného a dospel k záveru, že ani kombinácia týchto nástrojov nemá nateraz objektívnu spôsobilosť vylúčiť, resp. aspoň výrazne eliminovať možnosť pokračovania v trestnej činnosti sťažovateľa. 8. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 11. júna 2026 sťažnosť. Krajský súd namietaným uznesením z 25. júna 2026 sťažnosť sťažovateľa zamietol. 9. Krajský súd v namietanom uznesení uviedol, že prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu by aj po zohľadnení účinkov ponúkanej peňažnej záruky alebo dohľadu probačného a mediačného úradníka výrazne zvýšilo riziko pokračovania v páchaní trestnej činnosti, nahradenie väzby ponúkanými inštitútmi považoval súd za absolútne nedostatočné. S poukazom na predchádzajúcu trestnú činnosť, závery znalca k osobe sťažovateľa, jeho správaniu a jeho závislosti od alkoholu krajský súd konštatoval, že osoba sťažovateľa nedáva dostatočnú záruku, že by z dlohodobejšieho hľadiska bol schopný dodržať uložené podmienky pri prípadnom prepustení na slobodu a viesť riadny život. Nie je v silách probačného a mediačného úradníka 24 hodín denne 7 dní v týždni kontrolovať správanie sťažovateľa, a tak mu zabrániť v prípadnom ďalšom agresívnom správaní voči rodičom. Ponúknutú peňažnú záruku považoval súd za relatívne vysokú, nahradenie väzby týmto inštitútom však podľa sťažnostného súdu nie je postačujúce zabrániť sťažovateľovi znova útočiť na telesnú a psychickú integritu svojich rodičov.
II. Argumentácia sťažovateľa
10. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd ani krajský súd sa skutkovo a právne nevysporiadali s jeho sťažnostnou argumentáciou, keď neuviedli, prečo nepovažovali peňažnú záruku za dostatočne vyváženú ako náhradu väzby sťažovateľa, v ktorej sa nachádza už od októbra 2025. Poukazuje na to, že aj podľa judikatúry ústavného súdu povaha trestného činu a osoba obvineného nie sú dôvodom trvania preventívnej väzby a rovnako nie sú dôvodom, aby v prípade existencie väzobných dôvodov nemohli byť nahradené alternatívnymi inštitútmi. Situáciu, kedy by sa mal dopúšťať protiprávneho konania pod vplyvom alkoholu, možno podľa sťažovateľa vo výraznej miere eliminovať práve uložením primeraných povinností a obmedzení spočívajúcich napr. v zákaze konzumácie alkoholu a iných návykových látok. Toto obmedzenie za súčasného prijatia peňažnej záruky je dostatočnou garanciou, aby sa naplnil účel väzby. V uzneseniach podľa sťažovateľa absentuje ústavne udržateľná úvaha o proporcionalite väzby sťažovateľa pri možnosti jej nahradenia dohľadom a zložením peňažnej záruky za súčasného uloženia efektívne kontrolovateľných obmedzení a povinností. Namietanými uzneseniami preto malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
3
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
III.1. K namietanému uzneseniu okresného súdu z 11. júna 2026:
11. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. V zmysle princípu subsidiarity poskytuje ústavný súd ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný orgán verejnej moci v rámci jemu zverenej právomoci. 12. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ mal možnosť podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, pričom túto možnosť sťažovateľ aj využil, a posúdenie všetkých jeho relevantných námietok tak bolo v právomoci krajského súdu. Ústavná sťažnosť je tak vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) neprípustná, a preto bola v tomto rozsahu podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súdu odmietnutá.
III.2. K namietanému uzneseniu krajského súdu z 25. júna 2026:
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje s právami vyplývajúcimi z čl. 5 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08). 14. Z ústavy a rovnako aj z dohovoru vyplýva, že každé obmedzenie osobnej slobody väzbou môže nastať len z dôvodov ustanovených zákonom. Preto právna úprava obsiahnutá v Trestnom poriadku je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 315/06). Pri rozhodovaní o väzbe musia byť súčasne splnené formálne predpoklady väzby (uznesenie o vznesení obvinenia) a materiálne predpoklady väzby, keď musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a spáchal ho obvinený; zároveň musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 71 Trestného poriadku (III. ÚS 417/2011). Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení. Z čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Ústavne konformné uplatnenie zabezpečovacieho inštitútu väzby je zároveň determinované aj existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou podstatou musia dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu
4
a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (napr. I. ÚS 31/2010, II. ÚS 349/2013). Zároveň je potrebné dodať, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia o väzbe, ktoré neposkytuje odpovede na všetky relevantné otázky, resp. námietky formulované zo strany väzobne stíhanej osoby, sa v prípade väzby automaticky pretavuje do porušenia práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (III. ÚS 33/2021). 15. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré sú prenesené do špeciálnych ustanovení čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 dohovoru aplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka (strany) konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 581/2015, II. ÚS 113/2020, I. ÚS 471/2024). 16. Ústavný súd skúmal, či sa krajský súd odchýlil od prípustného výkladu aplikovaných právnych noriem, a pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu s ústavou a dohovorom. 17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou poznamenáva, že do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý ich viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nekoná ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02, IV. ÚS 237/2021). 18. Podľa ústavného súdu námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, neobstoja. Krajský súd sa dôsledne vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi, ktoré sťažovateľ uviedol aj v predloženej ústavnej sťažnosti. 19. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že súd skúmal splnenie formálnych a materiálnych predpokladov väzby, podrobne sa zaoberal posúdením dôvodnosti trestného stíhania, existencie väzobných dôvodov, vyjadril sa k možnosti nahradenia väzby inými miernejšími prostriedkami a vyjadril sa detailne k sťažovateľovým námietkam, ktoré tvoria obsah jeho ústavnej sťažnosti. 20. Krajský súd po oboznámení sa so spisovým materiálom sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu, pokiaľ ide o dôvodnosť trestného stíhania, a rovnako vzhliadol existenciu dôvodu väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda pre existenciu dôvodnej obavy, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti. Dôvodnosť obavy z pokračovania v trestnej činnosti tak sťažnostný súd vzhliadol jednak v okolnostiach skutku, jeho povahe, ale aj v osobe sťažovateľa.
5
21. Neobstojí sťažovateľova námietka, že sťažnostný súd náležite neodôvodnil zamietnutie návrhu na nahradenie väzby alternatívnymi prostriedkami, najmä pokiaľ ide o sťažovateľom označenú peňažnú záruku. Sťažnostný súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že prepustenie sťažovateľa a nahradenie väzby miernejšími prostriedkami by výrazne zvýšilo riziko pokračovania v páchaní trestnej činnosti. Vychádzali pritom z posúdenia povahy trestného činu (obžaloba pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby), osoby sťažovateľa, povahy jeho predchádzajúcich protiprávnych konaní a záverov znaleckého posudku k agresívnemu správaniu sťažovateľa v kontexte jeho závislosti od alkoholu. Súdy zdôraznili, že znalecký posudok konštatoval, že pobyt sťažovateľa na slobode je nebezpečný pre spoločnosť, s potrebou uloženia ústavného protialkoholického liečenia. Súdy ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlili, prečo považovali sťažovateľom ponúknuté alternatívy k väzbe za absolútne nepostačujúce. Krajský súd sa ponúknutou peňažnou zárukou výslovne zaoberal, zohľadnil aj jej výšku a vysvetlil, prečo táto ani v kombinácii s inými povinnosťami a obmedzeniami nie je spôsobilá vylúčiť dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Krajský súd vysvetlil, že vzhľadom na povahu trestného činu a osobu sťažovateľa alternatívne inštitúty nahradenia väzby v tomto prípade nedávajú dostatočnú záruku, že sťažovateľ by bol po prípadnom prepustení na slobodu schopný dodržať uložené podmienky a viesť riadny život, a zabránilo by sa tak sťažovateľovi v ďalšom agresívnom správaní, v možných útokoch voči svojim rodičom ako poškodeným v konaní. 22. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o väzbe sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom uviedol dôvody preukazujúce dôvodnosť trestného stíhania v danom štádiu trestného konania a súčasne odôvodnil splnenie podmienok väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj nevyhovenie návrhom na nahradenie väzby sťažovateľa alternatívnymi inštitútmi. Krajským súdom uvádzané odôvodnenie je z hľadiska obmedzenia osobnej slobody väzbou ústavno-právne akceptovateľné. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu v časti sťažovateľom uplatnených námietok je zrozumiteľné, konzistentné, logické a vychádza z ústavne akceptovateľného výkladu a aplikácie príslušných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku. 23. Na základe už uvedených skutočností bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
6