Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 607/2026-15
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica, zastúpeného Nomus s.r.o., Havlíčkova 16, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1Nt/54/2023 zo 16. júna 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením všeobecného súdu označeným v záhlaví. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie, prikázať okresnému súdu, aby sťažovateľovi prerušil výkon trestu uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6T/46/2019 z 11. marca 2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23To/59/2023 z 31. januára 2024, prikázať okresnému súdu, aby sťažovateľa bezodkladne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu, priznať mu finančné zadosťučinenie 10 000 eur a náhradu trov konania. II. Skutkové východiská 2. Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu uznaný za vinného za obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku spáchaný formou účastníctva (pomoc) a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere ôsmich rokov v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
3. Dcéra spoluodsúdenej podala 21. novembra 2023 návrh na povolenie obnovy konania v jej prospech, ktorého súčasťou bola žiadosť o prerušenie výkonu trestu. 4. Okresný súd uznesením sp. zn. 1Nt/54/2023 z 3. októbra 2024 povolil obnovu konania okresného súdu sp. zn. 6T/46/2019 v prospech sťažovateľa a zrušil rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu. Obdobne postupoval v prípade odsúdenej . Na základe sťažnosti prokurátora krajský súd uznesením sp. zn. 3Tos/148/2024 z 15. apríla 2025 napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. 5. Okresný súd po vrátení veci uznesením sp. zn. 1Nt/54/2023 z 9. októbra 2025 rozhodol identicky, teda povolil obnovu trestného konania v prospech sťažovateľa a a neprerušil im výkon trestu. Na základe sťažnosti prokurátora krajský súd uznesením sp. zn. 3Tos/144/2025 z 10. marca 2026 zrušil aj druhé rozhodnutie o povolení obnovy konania a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. 6. Sťažovateľ podal 21. mája 2026 návrh na prerušenie výkonu trestu podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom poukázal na to, že konanie o povolení obnovy konania trvá presne dva a pol roka. Tiež uviedol, že z prvého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že jediným dôvodom zrušenia prvého rozhodnutia o povolení obnovy konania bolo vypočutie sťažovateľa v nesprávnej procesnej pozícii svedka. Okresný súd následne postupoval v súlade s pokynom krajského súdu, no napriek tomu krajský súd pri vydávaní druhého uznesenia opätovne zrušil uznesenie okresného súdu o povolení obnovy konania pre nedostatočné odôvodnenie a nevykonanie pre vec podstatných dôkazov. Sťažovateľ poukázal na to, že nemá žiaden osobný podiel na dĺžke konania, ktorá je priamo úmerná spôsobu rozhodovania krajského súdu, ktorý nepochybne mohol uložiť pokyny na doplnenie dokazovania už pri vydávaní prvého uznesenia. Sťažovateľ namietal, že tento spôsob postupného vyčítania „nových“ nedostatkov možno označiť za nehospodárny a neúmerne predlžujúci konanie. Sťažovateľ sa ďalej podrobne zaoberal preukázaním splnenia zákonných podmienok podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku, čomu nasvedčuje predovšetkým okolnosť, že okresný súd dvakrát povolil obnovu konania v jeho prospech. 7. Sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky, v zmysle ktorej v konaní o povolenie obnovy konania si súd nemôže atrahovať definitívne posudzovanie predkladaného dôkazu v kontexte dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní, teda skúmať dôveryhodnosť výpovedí odsúdených, ako to požaduje krajský súd. Účelom konania o povolenie obnovy konania nie je posudzovanie viny odsúdeného, čo by znamenalo prekročenie zákonného rámca vymedzujúceho právomoci súdu v tomto konaní a viedlo k excesu v postupe súdu. 8. Napriek tomu, že nedošlo k žiadnemu oslabeniu dôkaznej situácie a naďalej sú splnené podmienky podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku, okresný súd napadnutým rozhodnutím návrh na prerušenie výkonu trestu zamietol. III. Argumentácia sťažovateľa 9. Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, svojvoľné a nepreskúmateľné, teda ústavne nesúladné. Jeho odôvodnenie je koncentrované do dvoch odsekov, v ktorých okresný súd vyslovil, že je aj „naďalej dôvodné obmedzovať odsúdených na osobnej slobode pokračovaním
2
vo výkone trestu odňatia slobody, ktorým im bol v pôvodnom konaní uložený“. Tento záver považuje sťažovateľ za rozporný so závermi o splnení podmienok na povolenie obnovy konania, ktoré sú uvedené v oboch rozhodnutiach okresného súdu o povolení obnovy konania. 10. Pokiaľ ide o zrušujúce uznesenia krajského súdu, podľa sťažovateľa majú procesný charakter, keďže v prvom prípade išlo iba o odstránenie procesnej vady v podobe prepočutia sťažovateľa a v druhom prípade iba o pokyn na doplnenie dokazovania (vypočutie svedkov), ktorých vykonanie nikto nenavrhoval a ktoré nie sú spôsobilé spochybniť doteraz zistené skutočnosti. 11. Ak existujú nové dôkazy spôsobilé privodiť iné rozhodnutie, tak je potrebné povoliť obnovu konania a umožniť sťažovateľovi, aby v obnovenom konaní bola spravodlivo posúdená jeho vina a aby až tam bola skúmaná a posudzovaná dôveryhodnosť nových dôkazov spolu s ostatnými (pôvodnými) dôkazmi, keďže na takéto hodnotenie nie je v konaní o povolení obnovy vytvorený zákonný rámec. Hodnotenie spôsobilosti predkladaných dôkazov sa má pohybovať na úrovni pravdepodobnosti, ktorá je u sťažovateľa nepochybne daná. 12. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že „bez toho, aby samosudca prejudikoval rozhodnutie v konaní o návrhu na obnovu konania aj s poukazom na dôvody zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Trenčíne 3Tos/144/2025 z 10.03.2026 rozhodne nie je možné v tomto štádiu konania o povolenie obnovy konania ustáliť, že by o podanom návrhu na povolenie obnovy konania malo byť rozhodnuté v prospech odsúdených, teda, že by malo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia, ktorého sa návrh na povolenie obnovy týka. Ako vyplýva z rozhodnutia krajského súdu, ktorého právnym názorom je konajúci súd viazaný (§ 194 odsek 5 Trestného poriadku), po opätovnom vrátení veci bude súd na verejnom zasadnutí povinný vykonať ďalšie dokazovanie, a to najmä výsluchom a , prípadne ďalších osôb a podrobiť nové zmenené výpovede odsúdených ďalšiemu skúmaniu. V danom štádiu konania o povolenie obnovy konania preto nie je nateraz splnený predpoklad existencie takých novo zistených skutočností a dôkazov, pre ktoré by súd mohol vzhliadnuť dôvod na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody odsúdených.“. Podľa sťažovateľa ide o záver nepreskúmateľný a neodôvodnený, a to v kontexte obsahu predchádzajúcich rozhodnutí o povolení obnovy konania, v ktorých okresný súd ustálil úplne opačné závery. Tento zvrat je pre sťažovateľa prekvapivý, nepochopiteľný a nepreskúmateľný. 13. Druhé uznesenie krajského súdu, na ktoré sa odvoláva okresný súd, žiadnym spôsobom neneguje doteraz novo zistené skutočnosti a dôkazy ani ich žiadnym spôsobom nespochybňuje. Sťažovateľ nedostal odpoveď, prečo tieto skutočnosti a dôkazy neodôvodňujú prerušenie výkonu trestu, keď predtým tie isté nové dôkazy viedli už dvakrát k povoleniu obnovy konania. 14. Sťažovateľ považuje za svojvoľný aj záver okresného súdu, že dosiaľ vykonal z uloženého trestu vo výmere 8 rokov takmer 2,5 roka, keďže výška uloženého trestu nie je determinantom, ktorý by mal byť zohľadňovaný v rámci posudzovania podmienok podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku. 15. Súčasne je vecne nesprávna úvaha okresného súdu, že „zo skutočností a dôkazov, ktoré doposiaľ vyšli najavo, nevyplynulo, že by v prípadnom konaní po povolení obnovy konania bolo vylúčené iné (ako totožné) rozhodnutie o vine odsúdených, prípadne, že by nový trest nemohol dosiahnuť výmeru už doposiaľ vykonaného trestu. Preto ani argument obhajoby týkajúci sa dĺžky už
3
vykonaných trestov odňatia slobody odsúdených s poukazom na dĺžku tohto konania o povolenie obnovy konania súd nepovažoval za dôvodný.“. 16. Totožné rozhodnutie o vine a treste je objektívne vylúčené, keďže v prípade povolenia obnovy konania a následného uznania viny by trest musel byť ukladaný podľa aktuálne platného a účinného Trestného zákona, ktorý je pre sťažovateľa priaznivejší. Sťažovateľovi by bol uložený podmienečný trest, prípadne nepodmienečný trest na dolnej hranici trestnej sadzby, ktorý sťažovateľ už vykonal. Ak by sa preukázalo, že konala nedbanlivostne (na pokyn advokáta), išlo by o trestný čin podľa § 238 Trestného poriadku, kde je maximálna trestná sadzba dva roky. Uvedené úvahy okresného súdu sú preto absolútne nesprávne a svojvoľné. IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 17. Úloha ústavného súdu sa pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti postupu a rozhodnutí všeobecných súdov v konaní o povolenie obnovy konania obmedzuje len na kontrolu, či všeobecné súdy pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí postupovali ústavne konformným spôsobom. V rámci ústavnému súdu zverených právomocí teda nie je jeho úlohou odpovedať na otázku, či sťažovateľom navrhovanému prerušeniu výkonu trestu malo alebo nemalo byť vyhovené; jeho úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sa záver konajúceho súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na prerušenie výkonu trestu opieral o náležite prezentované dôvody zodpovedajúce zmyslu a podstate použitej právnej úpravy. 18. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný súd príslušné ustanovenia Trestného poriadku (§ 398 ods. 3) podstatné pre posúdenie veci interpretoval a uplatnil ústavne udržateľným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a právne akceptovateľné. 19. Rozhodnutie podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku je fakultatívne, čo vyplýva zo zákonnej formulácie „môže súd... odložiť alebo prerušiť výkon trestu, právoplatne uloženého v pôvodnom konaní“, teda je len na všeobecnom súde, aby posúdil, či povaha skutočností a dôkazov, ktoré novo vyšli najavo, odôvodňuje odloženie alebo prerušenie výkonu trestu. Ide o nenárokovateľný inštitút, ktorý prichádza do úvahy, ak možno dôvodne predpokladať povolenie obnovy konania v prospech odsúdeného. 20. Okresný súd v namietanom rozhodnutí poukázal predovšetkým na závery uznesenia krajského súdu, ktorým už druhýkrát zrušil rozhodnutie okresného súdu o povolení obnovy konania a vec vrátil okresnému súdu. Aj vzhľadom na povahu dôkazov, ktoré bude v zmysle predmetného uznesenia potrebné po opätovnom vrátení veci vykonať (výsluch svedkov), je už prima facie evidentné, že v tomto štádiu konania o povolenie obnovy konania nemožno reálne očakávať, že o povolení obnovy konania bude pozitívne rozhodnuté. Aktuálne totiž nie je splnený zákonný predpoklad podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku, teda existencia novo zistených skutočností a dôkazov, ktoré by odôvodňovali prerušenie výkonu trestu v prípade sťažovateľa. Uvedené posúdenie veci okresným súdom aj vzhľadom na závery uvedené v druhom uznesení krajského súdu, ktorými je okresný súd viazaný a ktoré sú sťažovateľovi nepochybne známe, preto nemožno považovať za prekvapivé, prípadne ústavne neudržateľné. Na uvedenom posúdení nič nemení ani
4
sťažovateľom namietaná skutočnosť, že okresný súd v minulosti už dvakrát povolil obnovu trestného konania v jeho prospech, keďže obe jeho rozhodnutia boli nadriadeným súdom zrušené. 21. Ústavný súd ďalej uvádza, že kritériá prieskumu ústavného súdu v situácii, ak zákonodarca nepovažoval za potrebné podrobiť určitý typ súdnych rozhodnutí prieskumu v rámci systému riadnych (proti namietanému rozhodnutiu nie je prípustná sťažnosť) alebo mimoriadnych opravných prostriedkov na úrovni všeobecného súdnictva, odôvodňuje predpoklad, že týmto rozhodnutiam z pohľadu práva na súdnu ochranu zákonodarca neprikladal rovnaký význam ako rozhodnutiam, pri ktorých taký systém kontroly zaviedol. Možno preto konštatovať, že určitá diferenciácia medzi označenými kategóriami rozhodnutí a ich vadami je odôvodnená aj na úrovni ústavnosúdneho prieskumu a rozhodnutia bez predústavnosúdnych prostriedkov nápravy v zásade možno v konaní o ústavnej sťažnosti podrobiť korekcii len v prípadoch ich extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich príslušné konanie [IV. ÚS 423/2023, (ZNaU č. 88/2023)]. 22. Sumarizujúc dosiaľ uvedené, myšlienková úvaha okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody za daných okolností korelujúca s vecnou podstatou § 398 ods. 3 Trestného poriadku nesignalizuje žiaden výkladový exces ani extrémne vybočenie z posudzovaných pravidiel. 23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok relevantnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). 24. Ústavný súd tak ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 25. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
5