Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 528/2026-41 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Advokátska kancelária Milata s. r. o., Hviezdoslavova 3, Rožňava, proti postupu Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn. 34C/27/2022 a jeho uzneseniu č. k. 34C/27/2022-99 z 8. júla 2022, postupu Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 5Co/66/2023 a jeho uzneseniu č. k. 5Co/66/2023 zo 17. apríla 2023 a postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2Cdo/135/2023 a jeho uzneseniu sp. zn. 2Cdo/135/2023 z 26. júna 2024 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. septembra 2024 a doplnenou 8. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 14 ústavy, základného práva na život podľa čl. 15 ods. 1 ústavy, základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu pred nezasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, slobody myslenia podľa čl. 24 ods. 1 ústavy, slobody prejavu a základného práva na informácie zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, petičného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na život podľa čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru, práva na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, slobody myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru, slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, zákazu zneužitia práva podľa čl. 17 dohovoru, práva na rovnosť a nediskrimináciu podľa čl. 5 ods. 1 až 3 a čl. 6 Dohovoru Organizácie spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor OSN“), práva na život podľa čl. 10 dohovoru OSN, práva na uznanie osoby ako subjektu práva podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru OSN, práva na prístup k spravodlivosti podľa čl. 13 ods. 1 dohovoru OSN, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 14 ods. 1 dohovoru OSN, práva na ochranu pred mučením alebo krutým, neľudským či ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním podľa čl. 15 dohovoru OSN, práva na rešpektovanie fyzickej a duševnej integrity podľa čl. 17 dohovoru OSN, práva na slobodu prejavu a presvedčenia a prístup k informáciám podľa čl. 21 dohovoru OSN, práva na rešpektovanie súkromia podľa čl. 22 dohovoru OSN a práva na dosiahnutie najlepšieho možného zdravia bez diskriminácie na základe zdravotného postihnutia podľa čl. 25 dohovoru OSN postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje napadnuté rozhodnutia zrušiť, prikázať Mestskému súdu Košice (ďalej len „mestský súd“), aby odmietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, a priznať jej finančné zadosťučinenie 100 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. II. Skutkové východiská 2. Dcéra sťažovateľky sa ako žiačka gymnázia dostala do konfliktu so svojimi spolužiakmi po tom, keď sa odmietla zúčastniť na dohodnutom „oklamaní“ učiteľky nemeckého jazyka v súvislosti s úlohami z daného predmetu. Žiačka učiteľke situáciu popísala, a to malo následne viesť ku jej konfliktu so spolužiakmi a jej údajnému šikanovaniu, ktoré pedagógom a riaditeľke školy oznámila. Oznámenie bolo prešetrené v rámci školy v súčinnosti so školským psychológom, ako aj zo strany školskej inšpekcie. Šetrenie udalosti bolo vyhodnotené ako interpersonálny konflikt nenapĺňajúci znaky šikanovania. Vzhľadom na viaceré nadväzujúce vzájomné konflikty podali gymnázium (žalobca 1), jeho riaditeľka (žalobkyňa 2) a učiteľ gymnázia (žalobca 3) proti žiačkinej sestre (žalovaná 1) a proti sťažovateľke (žalovaná 2) návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. 3. Okresný súd Košice I ako predchodca mestského súdu napadnutým uznesením z 8. júla 2022 (ďalej len „uznesenie o neodkladnom opatrení“) na základe návrhu žalobcov uložil žalovaným povinnosť zdržať sa v akejkoľvek podobe tvrdení, že: - žalobca 1 riadne nevyšetril tvrdenia žiačky, že bola zo strany spolužiakov šikanovaná, - žalobca 1 po oznámení žiačky o údajnom šikanovaní namieril agresivitu proti samotnej žiačke a jej rodine, - zamestnanci žalobcu 1 zastrašovali žiačku po tom, keď oznámila svoje šikanovanie zo strany spolužiakov (povinnosť oboch žalovaných zdržať sa tvrdení vo vzťahu k žalobcovi 1 vo výroku I, pozn.),
2
- žalobkyňa 2 ako riaditeľka gymnázia nevykonala potrebné úkony smerujúce k vyšetreniu tvrdení žiačky o šikanovaní spolužiakmi, - žalobkyňa 2 po oznámení žiačky namierila agresivitu proti nej a jej rodine, - žalobkyňa 2 sa zapojila do zastrašovania študentky, - žalobkyňa 2 v budove gymnázia 28. mája 2021 zorganizovala fyzický útok na sťažovateľku, - žalobkyňa 2 je zodpovedná za fyzický útok na žalovanú 2 z 28. mája 2021 v budove gymnázia (povinnosť oboch žalovaných zdržať sa tvrdení vo vzťahu k žalobkyni 2 vo výroku II, pozn.), - žalobca 3 dal pokyn na fyzické napadnutie sťažovateľky v budove gymnázia 28. mája 2021, - žalobca 3 pomohol žalobkyni 2 tento útok zorganizovať, - žalobca 3 dal pokyn, aby 28. mája 2021 sťažovateľku v budove gymnázia „skopali zo schodov“ (povinnosť oboch žalovaných zdržať sa tvrdení vo vzťahu k žalobcovi 3 vo výroku III, pozn.). 4. Okresný súd tiež poučil strany sporu, že žalované môžu podať žalobu o určenie, že ich tvrdenia proti jednotlivým žalobcom nie sú zásahom do dobrej povesti a práva na ochranu osobnosti (výroky IV – VI). Vo výrokoch VII ‒ IX okresný súd rozhodol o trovách konania. 5. Tvrdenia vyplývajúce z uznesenia okresného súdu boli šírené jednak prostredníctvom účtu žiačkinej sestry na sociálnej sieti Facebook, listom „Právo byť Šrobárčanom“, ktorého autorkou mala byť žiačkina sestra, a napokon mailom, ktorého predmetom bol otvorený gratulačný list zasielaný na viaceré adresy verejnoprávnych inštitúcií z mailovej adresy sťažovateľky. Žalobcovia v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia popísali aj okolnosti sprevádzajúce podujatie, v rámci ktorého sa škola verejne prezentovala (Župné dni Košického samosprávneho kraja). 6. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, a to v elektronickej podobe bez zaručeného elektronického podpisu, pričom ho dodatočne nedoručila v súlade s § 125 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP), preto naň krajský súd neprihliadal. V zákonnej lehote doručila aj podanie v listinnej forme obsahujúce odvolanie, ktoré však neobsahovalo náležitosti podľa § 363 CSP. Na výzvu okresného súdu, aby odvolanie podané v listinnej forme doplnila, sťažovateľka nereagovala. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) preto odvolanie odmietol podľa § 386 písm. d) CSP. 7. Krajský súd na základe odvolania žalovanej 1 uznesenie okresného súdu vo výrokoch I, II a III vo vzťahu k žalovanej 1 zmenil tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Výroky IV, V a VI vo vzťahu k žalovanej 1 zmenil tak, že jej nedal poučenie o možnosti podať žalobu proti sťažovateľom. Žalovanej 1 priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu proti sťažovateľom. 8. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie založené na vade podľa § 420 písm. e) a f) CSP. Napadnutým uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušil uznesenie krajského súdu vo výroku o odmietnutí odvolania sťažovateľky, ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania o sťažovateľkinom odvolaní, a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti dovolanie sťažovateľky odmietol. 9. Dovolanie sťažovateľky bolo odmietnuté podľa § 447 písm. b) CSP ako podané neoprávnenou osobou, a to v časti smerujúcej proti zmeňujúcim výrokom a nadväzujúcemu výroku o náhrade trov 3
žalovanej 1 uznesenia krajského súdu, keďže predmetné výroky boli vydané vo vzťahu k inej strane konania. 10. K zvyšnej časti dovolania najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú namietanú zaujatosť sudkyne okresného súdu, keďže iba sťažovateľkin subjektívny názor spojený s podstatou námietky o „klamstvách“ sudkyne uvedených v predkladacej správe krajskému súdu, resp. označenej rozhodovacej činnosti okresného súdu, ktoré vyzneli v jej neprospech, nemôže bez ďalšieho zakladať dôvod na legitímne obavy z nestranného a nezaujatého rozhodovania sudcu. Sprístupnenie obsahu spisu advokátovi pridelenému žalovanej strane Centrom právnej pomoci, avšak bez toho, aby mu žalované udelili plnomocenstvo, vyhodnotil najvyšší súd ako súčasť procesného postupu sudkyne okresného súdu, čo je podľa § 49 ods. 3 CSP okolnosť, ktorá nemôže byť dôvodom vylúčenia sudcu. Skutočnosť, že jedna zo sudkýň senátu krajského súdu je bývalou žiačkou gymnázia (žalobca 1), taktiež podľa názoru najvyššieho súdu bez ďalšieho nezakladá vzťah k prejednávanej veci, ktorý by bol spôsobilý založiť dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti. Napokon, podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka v dovolaní nijako bližšie nerozvinula svoju námietku, podľa ktorej riaditeľkou Školského inšpekčného centra Košice, ktoré prešetrovalo sťažnosť sťažovateľkinej dcéry, je osoba s rovnakým priezviskom ako ďalšia členka odvolacieho senátu. Z dovolania nevyplýva, či sa daná námietka týka vzťahu sudkyne k predmetu sporu, k sporovým stranám alebo k ich právnym zástupcom. V tejto časti preto dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) CSP nie je vymedzený kvalifikovane. 11. Pokiaľ ide o vadu podľa § 420 písm. f) CSP, k námietke o nesprístupnení elektronického súdneho spisu krajským súdom splnomocnenému právnemu zástupcovi najvyšší súd uviedol, že síce skutkovo je sťažovateľkino tvrdenie pravdivé, avšak z obsahu dovolania nie je zrejmé, akým spôsobom malo byť uvedeným pochybením zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces. Navyše, z obsahu spisu nevyplýva, že by právny zástupca po predložení veci okresným súdom krajskému súdu žiadal o sprístupnenie elektronického súdneho spisu, prípadne namietal nemožnosť prístupu do elektronického súdneho spisu. 12. K námietke o nedoručení jej odvolania ostatným sporovým stranám a v dôsledku toho o nedoručení nadväzujúcich vyjadrení ostatných sporových strán sťažovateľke najvyšší súd uviedol, že ide o hypotetickú námietku nespôsobilú znemožniť sťažovateľke uskutočňovať jej patriace procesné práva aj preto, že k doručovaniu jej odvolania ostatným účastníkom nedošlo, žiadne ich vyjadrenia neboli, a tak ani nemohlo dôjsť k ich doručeniu sťažovateľke. Ani nedoručenie odvolania žalovanej 1 sťažovateľke nevyhodnotil najvyšší súd ako zakladajúce namietaný dôvod zmätočnosti, pretože § 373 ods. 3 CSP v spojení s čl. 9 CSP a s podstatou princípu kontradiktórnosti neprikazuje súdu doručovať odvolanie medzi účastníkmi konania, ktorí sa nachádzajú na rovnakej strane sporu a podali odvolanie samostatne. 13. V časti ďalších námietok týkajúcich sa postupu okresného súdu najvyšší súd konštatoval, že ich sťažovateľka účinne nepredniesla v odvolaní, keďže na jej odvolanie v elektronickej podobe sa neprihliadalo a odvolanie v listinnej podobe neobsahovalo náležitosti. Sťažovateľka sa sama pripravila o možnosť uplatnenia opravného prostriedku a jej námietky neboli predmetom odôvodnenia uznesenia krajského súdu. Takéto námietky nemôže dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval
4
rozhodnutie súdu prvej inštancie, prípadne jeho procesný postup v konaní namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť. 14. Neprihliadanie na odvolanie sťažovateľky podané elektronicky bez zákonom predpísanej autorizácie považoval najvyšší súd za správny procesný postup krajského súdu, pretože zodpovedal dikcii § 125 ods. 2 CSP. Za autorizáciu elektronicky podaného odvolania nemožno podľa názoru najvyššieho súdu považovať podanie v listinnej forme obsahujúce odvolanie bez vymedzenia odvolacích dôvodov. Obe uvedené podania nemožno hodnotiť ako jednotné podanie, pretože právna úprava nepočíta so zmiešanou/hybridnou formou autorizácie podania. Sťažovateľka teda nemohla odstrániť vadu svojho elektronického podania spočívajúcu v absencii jeho autorizácie v zmysle zákona č. 305/2013 o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) tým, že autorizáciu doplní odvolaním v listinnej podobe podaným osobne na súd, ak listinné podanie predstavovalo podpísanú vytlačenú prvú stranu (bez náležitostí odvolania, najmä odvolacích dôvodov) elektronického podania. Takýto postup je v rozpore s § 125 ods. 2 CSP a nemôže byť súdom akceptovaný. 15. Najvyšší súd však považoval za nesprávny postup krajského súdu, ktorý odvolanie sťažovateľky podané v listinnej forme odmietol bez toho, aby ex offo preskúmal prípadnú existenciu vád týkajúcich sa procesných podmienok. Takáto povinnosť odvolacieho súdu plynie z § 380 ods. 2 CSP a naň nadväzujúceho rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/2/2023. V tomto rozsahu preto považoval najvyšší súd dovolanie sťažovateľky za dôvodné. III. Argumentácia sťažovateľky 16. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že o konaní na okresnom súde sa dozvedela až 14. júla 2022, keď jej bola doručená zásielka s napadnutým uznesením o nariadení neodkladného opatrenia, v ktorej nebola poučená o svojich procesných právach v súlade s § 160 CSP. 17. Sťažovateľka je presvedčená, že autorizáciu elektronicky podaného odvolania vykonala tým, že v listinnej forme doručila okresnému súdu prvú stranu elektronicky podaného odvolania, ktorú vlastnoručne podpísala. V tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom na svoje sociálne postavenie si nemohla dovoliť vytlačiť všetkých 26 strán elektronicky podaného odvolania. Právny názor dovolacieho súdu, že na 26-stranové odvolanie sa nemá prihliadať, je prejavom prílišného formalizmu, a to obzvlášť v situácii, keď sťažovateľka nebola súdom prvej inštancie poučená o tom, ako sa má realizovať podanie na súd. 18. Neautorizované elektronické podanie obsahujúce odvolanie nebolo krajským súdom akceptované, aj keď v odpovedi na sťažovateľkinu sťažnosť na postup súdu predseda okresného súdu potvrdil, že proti uzneseniu o nariadení neodkladného opatrenia odvolanie sťažovateľka podala. Obdobne okresný súd akceptoval neautorizovanú mailovú komunikáciu medzi sťažovateľkou a žalujúcou stranou ako osvedčujúcu podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia. 19. Sťažovateľka popisuje traumatický zážitok z 28. mája 2021, keď sa na pôde gymnázia mala stať obeťou fyzického napadnutia a obrovského poníženia od jeho zamestnancov pred množstvom svedkov, ktorí jej nepomohli a ešte sa jej smiali. Následne bola rok práceneschopná. V rámci terapie
5
mala sťažovateľka danú udalosť premeniť na skúsenosť, na ktorej mala nájsť pozitíva a podeliť sa s ňou, preto volila formu otvoreného gratulačného mailu adresovaného žalobcovi 1. Mail bol proti nej použitý v rámci nariadenia neodkladného opatrenia nespĺňajúceho požiadavku proporcionality vyváženia kolidujúcich práv, čo jej spôsobilo ďalšiu traumu. Ani odvolací súd a ani najvyšší súd v tomto smere nezjednali nápravu. 20. Najvyšší súd síce zrušil uznesenie krajského súdu z dôvodu nesplnenia povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, podľa sťažovateľky mal však rovnakú povinnosť skúmať splnenie podmienok konania aj samotný najvyšší súd. K tomuto dovolaciemu dôvodu sa najvyšší súd nevyjadril a namiesto toho odmietol dovolanie sťažovateľky podané proti výrokom, ktoré sa týkali žalovanej 1. Uvedené výroky sú však v neprospech sťažovateľky, pretože návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nemal byť voči žalovanej 1 zamietnutý, ale odmietnutý, a to práve z dôvodu nesplnenia procesných podmienok. 21. Najvyšší súd podľa sťažovateľky nesprávne posúdil namietanú vadu podľa § 420 písm. e) CSP týkajúcu sa členky odvolacieho senátu, ktorá bola žiačkou žalobcu 1. Sudkyňa žalobcovi 1 vďačí za dosiahnuté vzdelanie, vďaka ktorému sa mohla stať sudkyňou. 22. Sťažovateľka tiež uvádza, že najvyšší súd sa odmietol zaoberať viacerými námietkami uvedenými v jej odvolaní s poukazom na to, že ich účinne nepredniesla v odvolaní z dôvodu jeho procesného odmietnutia krajským súdom. Sťažovateľka k tomu uvádza, že rovnaké námietky predniesla aj žalovaná 1 vo svojom odvolaní a krajský súd ich nezákonne odignoroval. Preto najvyšší súd mal na uvedené námietky v rámci posudzovania vady podľa § 420 písm. f) CSP prihliadať. 23. K doručovaniu odvolania žalovanej 1 a nadväzujúcich vyjadrení sporových strán sťažovateľka namieta, že k odvolaniu žalovanej 1 sa vyjadrila protistrana, avšak ani toto vyjadrenie sťažovateľke nebolo doručené, čo predstavuje porušenie čl. 9 CSP. 24. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej dovolacími dôvodmi č. 6 (okresný súd nesplnil povinnosť individuálne vyhodnotiť relevantnú mieru pravdepodobnosti skutočností uvedených v návrhu vo vzťahu k ich pravdivosti a posúdiť, ktoré skutočnosti žalobcovia riadne osvedčili), č. 7 (konanie okresného súdu je zaťažené procesnou vadou, kedy pripúšťa neúplnosť skutkových zistení z dôvodu dočasného charakteru neodkladného opatrenia, pričom však nariadené neodkladné opatrenie má trvalý charakter), č. 18 (hoci okresný súd nariadil neodkladné opatrenie pre žalovanú 1 a pre sťažovateľku ako pre celok, ktorý údajne koná systematicky, krajský súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol iba voči žalovanej 1, čím došlo k zmätočnosti uznesenia súdu prvej inštancie, pretože vo výrokovej logike je konjunkcia pravdivá iba v tom prípade, ak sú pravdivé obidva spájané výroky, a keďže krajský súd potvrdil, že výrok súdu v časti o žalovanej 1 je nepravdivý, tak celý výrok súdu je nepravdivý) a č. 19 (zámena sťažovateľky za žalovanú 1 v uznesení okresného súdu). 25. Najvyšší súd podľa sťažovateľky nesprávne nevyslovil žiaden právny názor na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, hoci závislý výrok o náhrade trov odvolacieho konania zrušil a aj v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie. Pritom sťažovateľka v dovolaní akcentovala potrebu zohľadniť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov skutočnosť, že žalobcovia sa neusilovali o mimosúdne riešenie sporu.
6
26. Sťažovateľka namieta aj spôsob vysporiadania sa najvyššieho súdu so skutočnosťou, že právnemu zástupcovi žalovaných nebol umožnený prístup do elektronického súdneho spisu. Neobstojí argument, že takéto porušenie práv sťažovateľky je v poriadku, lebo jej právny zástupca po predložení veci krajskému súdu nežiadal o sprístupnenie elektronického súdneho spisu, prípadne nenamietal nemožnosť prístupu do elektronického súdneho spisu. Najvyšší súd totiž podľa sťažovateľky úmyselne opomenul podstatný rozdiel, a to, že právny zástupca žalovanej strany nemal umožnený prístup k elektronickému súdnemu spisu na rozdiel od právnej zástupkyne žalobcov. 27. Napokon sťažovateľka podrobuje kritike aj sprístupnenie elektronického súdneho spisu advokátovi, ktorý nebol splnomocnený na zastupovanie v predmetnom konaní. Z uvedeného hľadiska namieta postup okresného súdu, keďže obsah súdneho spisu tvoria aj jej osobné údaje, ale aj citlivé informácie súvisiace s jej zdravotným stavom a súdnym sporom. Zároveň na tomto príklade demonštruje zaujatosť sudkyne okresného súdu, ktorá podľa sťažovateľky na jednej strane neakceptovala neautorizované elektronicky podané odvolanie, no súdny spis sprístupnila nesplnomocnenému advokátovi. IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti IV.1. K napadnutým postupom a uzneseniam okresného súdu a krajského súdu: 28. Z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). 29. Sťažovateľka za zásah do svojich práv označila postup okresného súdu a jeho uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia. Ide o postup a rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré sú preskúmateľné na základe odvolania ako riadneho opravného prostriedku. V konaní o odvolaní sporovej strany sa potom poskytuje aj ochrana základným právam a slobodám, prípadne právam a slobodám podľa kvalifikovaných medzinárodných zmlúv. V tejto časti je preto ústavná sťažnosť neprípustná podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Formulovaný záver platí bez ohľadu na to, či sťažovateľkino odvolanie bolo alebo nebolo vecne prejednateľné z procesných dôvodov (sporná otázka chýbajúcej autorizácie a absencie odvolacích dôvodov). Ak by odvolanie bolo procesne perfektné, potom bolo zákonnou povinnosťou krajského súdu poskytnúť ochranu právam sťažovateľky v odvolacom konaní, a preto je ústavná sťažnosť neprípustná. Na druhej strane v prípade procesnej imperfektnosti odvolania by ústavný súd musel prijať záver, že sťažovateľka nevyčerpala prostriedok nápravy daný jej k dispozícii zákonom riadne, v dôsledku čoho je ústavná sťažnosť taktiež neprípustná. 30. Pokiaľ ide o napadnutý postup a uznesenie krajského súdu, aj v tomto prípade bola sťažovateľke daná zákonom k dispozícii možnosť podania dovolania, ktorú sťažovateľka aj využila. 7
Preto je v tejto časti jej ústavná sťažnosť neprípustná podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. 31. Ústavný súd v súvislosti s prípustnosťou ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti postupom a uzneseniam okresného súdu a krajského súdu neopomenul argumentáciu sťažovateľky dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré ústavný súd môže inak neprípustnú ústavnú sťažnosť neodmietnuť (§ 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Za dôvod hodný osobitného zreteľa sťažovateľka považuje okolnosť, že neodkladné opatrenie bolo nariadené na návrh žalobcov, ktorí sťažovateľke spôsobili v máji 2021 traumatický zážitok v dôsledku fyzického napadnutia a poníženia pred zamestnancami a ďalšími svedkami. Predmetom konania okresného súdu, ktorého postup a uznesenie sťažovateľka žiada preskúmať, neboli okolnosti incidentu z mája 2021, a teda správanie žalobcov, ale správanie sťažovateľky, ktorá mala rozširovať kritické vyjadrenia na adresu žalobcov. Podstatou rozhodovania bolo vyvažovanie medzi sťažovateľkinou slobodou prejavu a osobnostnými právami žalobcov. Preto podľa názoru ústavného súdu niet dôvodu prihliadať pri úvahách o prípadnom odpustení nesplnenia povinnosti sťažovateľky využiť účinný prostriedok nápravy proti rozhodnutiu o nariadení neodkladného opatrenia na okolnosť súvisiacu s podstatou tohto rozhodovania iba sprostredkovane. Navyše, ako to vyplýva z príloh ústavnej sťažnosti, incident z mája 2021 bol predmetom posudzovania orgánmi činnými v trestnom konaní, preto už poskytnutú ochranu právam sťažovateľky, do ktorých malo byť zasiahnuté v máji 2021, nie je nutné dopĺňať výnimočným prostriedkom procesnej povahy podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Nadväzne na to potom ani využitie nespochybniteľného (a ústavou garantovaného) práva žalobcov obrátiť sa na súd s požiadavkou ochrany svojich subjektívnych práv ústavný súd nehodnotí ako skutočnosť odôvodňujúcu procesnú úľavu v prospech sťažovateľky. IV.2. K napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu: 32. Za ťažiskovú považuje ústavný súd námietku sťažovateľky proti záveru najvyššieho súdu, ktorý akceptoval odmietnutie jej odvolania krajským súdom. 33. Skutkovo nie je sporné, že sťažovateľka sa na okresný súd obrátila neautorizovaným elektronickým podaním obsahujúcim odvolanie a že okresnému súdu súčasne (v ten istý deň) adresovala aj listinné podanie obsahujúce sťažovateľkou podpísanú prvú stranu odvolania podaného elektronicky. Podľa § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Zmyslom citovaného pravidla je garancia autorstva podania vo veci samej. Konajúci súd si musí byť istý, že podanie vo veci samej je prejavom vôle osoby, ktoré je v ňom ako podávateľ označená. Citované ustanovenie zároveň umožňuje odstrániť vadu spočívajúcu v absencii autorizácie, a to dodatočným doručením. Už len z tohto jazykového vyjadrenia vyplýva, že musí ísť o odstránenie vady doručením podania, o ktorého zhode so skorším neautorizovaným podaním nemožno mať pochybnosti. Objektom dodatočného doručovania má byť práve to podanie, ktoré bolo najprv neautorizované. Len v takom prípade totiž možno prijať záver, že prvotné neautorizované podanie bolo skutočne prejavom vôle osoby v ňom označenej ako podávateľ.
8
34. Podanie sťažovateľky uskutočnené elektronicky obsahovalo 26 strán a z obsahového hľadiska nemožno mať pochybnosti, že ho tvorilo odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o nariadení neodkladného opatrenia vo veci sťažovateľky. Podanie v listinnej forme obsahovalo označenie „Odvolanie“, označenie spisovej značky „34C/27/2022“, označenie osoby podávajúcej návrh “, označenie údaja o navrhovateľovi – názov „Gymnázium, Šrobárova 1, Košice“ s tým, že podanie v závere obsahuje znenie „V Košiciach 26. 07. 2022“, a podpis. Súčasťou podania je tiež uvedenie štatutárneho orgánu navrhovateľa, jeho IČO, zápis v príslušnom registri a sídlo. 35. V popísaných okolnostiach nie je podľa názoru ústavného súdu záver krajského súdu a následne ani najvyššieho súdu o absencii zhody oboch podaní ústavne neudržateľný. Vyplýva to predovšetkým z chýbajúcich dôvodov listinne podaného odvolania. Dôvodmi odvolania je totiž odvolací súd podľa § 380 ods. 1 CSP viazaný a zároveň v prípade absencie odvolacích dôvodov súd na ich doplnenie v súlade s § 373 ods. 1 druhou vetou CSP nevyzýva. Odvolacie dôvody sú bytostnou súčasťou podania obsahujúceho individuálne odvolanie, pretože od nich závisí rozsah prieskumu prvoinštančného postupu a rozhodnutia odvolacím súdom. Aplikujúc citovanými procesnými pravidlami tvorený koncept na sťažovateľkin prípad, najvyšší súd ústavne súladným spôsobom dospel k záveru, že sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu odvolanie podala iba v listinnej forme, pričom toto jej podanie nepredstavuje dodatočné doručenie neautorizovaného elektronického podania. Keďže v listinnej forme podané odvolanie neobsahovalo žiadne dôvody, bolo povinnosťou krajského súdu preskúmať postup a uznesenie okresného súdu len podľa § 380 ods. 2 CSP, teda so zameraním na vady týkajúce sa procesných podmienok. Pritom, ak by listinná forma odvolania obsahovala dôvody obsiahnuté v neautorizovanom elektronickom podaní, nepochybne by sa krajský súd musel napadnutým postupom a uznesením zoberať v podstatne širšom rozsahu. Práve popísaná rozdielnosť prieskumného rozsahu krajského súdu finálne potvrdzuje správnosť, a tým aj udržateľnosť záveru najvyššieho súdu o nenaplnení podmienky dodatočného doručenia podľa § 125 ods. 2 CSP z pohľadu označených práv sťažovateľky. 36. Konštatovaný ústavný súlad záveru najvyššieho súdu o procesnom vzťahu oboch sporných podaní má zároveň za následok ústavnú súladnosť bodov 25 – 25.3 jeho uznesenia, v ktorých vysvetlil, že sa nemôže meritórne zaoberať niektorými dovolacími dôvodmi sťažovateľky smerujúcimi proti postupu a uzneseniu okresného súdu, keďže sa nimi krajský súd z procesných dôvodov zaoberať nemohol. Naznačená procesná línia nachádza svoje zavŕšenie aj v konaní o sťažovateľkinej ústavnej sťažnosti, a to práve u tých sťažnostných dôvodov, ktorými sa najvyšší súd meritórne zaoberať nemohol. Ide o námietku absencie poučenia sťažovateľky o jej procesných právach podľa § 160 ods. 1 CSP, kritiku neproporcionality nariadeného neodkladného opatrenia vzhľadom na jeho vplyv na zdravotný stav sťažovateľky, kritiku nedostatočného osvedčenia skutočností rozhodných pre nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj namietanú zámenu žalovanej 1 za sťažovateľku v uznesení okresného súdu. Ak najvyšší súd na uvedené námietky sťažovateľky nereagoval, nemožno uvažovať o ľudskoprávne relevantných vadách odôvodnenia napadnutého uznesenia. 37. Aj podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je absolútne, to znamená, že súdny orgán nie je povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument strany (rozsudok Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61, podobne rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko 9
z 21. 1. 1999, č. 30544/96, bod 26, rozsudok Perez v. Francúzsko z 12. 2. 1994, č. 47287/99, bod 81). Rozsah povinnosti odôvodniť rozhodnutie sa môže líšiť podľa povahy rozhodnutia a je možné ju posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Špecifická odpoveď sa vyžaduje práve v prípade, ak účastník konania predniesol argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91, bod 30; rozsudok Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18064/91, bod 28, rozsudok Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997, č. 21522/93, bod 43). Argumenty (námietky) uvedené v predchádzajúcom odseku neboli pre rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky rozhodujúce, keďže od nich nezáviselo ani dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu. Preto absencia odpovedí najvyššieho súdu ľudskoprávne nediskvalifikuje jeho ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie. 38. K sťažovateľkinej námietke, podľa ktorej aj samotný dovolací súd bol povinný podľa § 161 CSP skúmať procesné podmienky, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd zrušil odmietajúci výrok uznesenia krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie práve z dôvodu, že ku skúmaniu procesných podmienok v konaní o sťažovateľkinom odvolaní v rozpore s § 380 ods. 2 CSP nedošlo. Najvyšší súd teda svojím rozhodnutím vytvoril priestor na to, aby procesné podmienky konania vo veci samej oficiózne preskúmané boli, splnenie tejto povinnosti krajskému súdu uložil, a tým, že jej splnenie preniesol na krajský súd, zachoval sťažovateľke možnosť opätovného dovolania po budúcom rozhodnutí krajského súdu. V popísaných okolnostiach niet dôvodu na to, aby právomoc dovolacieho súdu ako najvyššieho článku sústavy všeobecných súdov predbiehala právomoc krajského súdu. Zároveň ústavný súd dopĺňa, že ani z argumentácie sťažovateľky, ani z ústavnej sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by si najvyšší súd povinnosť skúmať procesné podmienky dovolacieho konania (nie základného konania) nesplnil. Predmetná námietka je preto nedôvodná. 39. Nedôvodnou je aj sťažovateľkina námietka proti odmietnutiu jej dovolania v časti výrokov uznesenia krajského súdu, ktoré sa týkali žalovanej 1. Hlavným účelom súdneho konania, a teda aj konania o dovolaní v civilnom sporovom procese, je ochrana subjektívnych práv účastníkov konania (sporových strán), ktoré sú výsostne individuálne. Aj opravné prostriedky účastníci konania využívajú v záujme ochrany svojich subjektívnych práv. Z uvedenej koncepcie vyplýva, že sporová strana v zásade nemôže opravným prostriedkom sledovať ochranu individuálnych subjektívnych práv inej osoby. Určitou výnimkou je inštitút nerozlučného spoločenstva podľa § 77 ods. 1 CSP ako procesný prejav hmotnoprávneho vzťahu účastníkov stojacich na jednej strane sporu. O takýto vzťah však medzi žalovanou 1 a sťažovateľkou nešlo, pretože každej z nich bola nariadením neodkladného opatrenia uložená samostatná povinnosť, aj keď s rovnakou obsahovou náplňou. Odmietnutie dovolania sťažovateľky proti výroku uznesenia krajského súdu, ktorý sa týkal výlučne žalovanej 1, ako podaného neoprávnenou osobou preto nie je dôsledkom postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu porušujúceho práva sťažovateľky. 40. Sťažovateľkina námietka voči posúdeniu otázky nestrannosti členky senátu krajského súdu, ktorá bola žiačkou gymnázia (žalobca 1), podľa názoru ústavného súdu nezakladá dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. e) CSP. Najvyšší súd výstižne odkázal na svoje uznesenie vo veci sp. zn. 3Nc/4/2015, ktoré svojou podstatou zdôrazňuje potrebu istej miery intenzity a prejavov vzťahu konajúceho sudcu k účastníkovi konania na to, aby vznikli dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti aktivujúce nutnosť jeho vylúčenia z rozhodovania veci. Uvedený aspekt sťažovateľka opomína, keď v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že poskytnutím vzdelania 10
gymnázium sudkyni otvorilo cestu k justičnej kariére, čo má spochybniť jej nestrannosť. Odhliadnuc od toho, že nevyhnutnou podmienkou pre justičnú kariéru je konkrétny druh vysokoškolského, nie stredoškolského vzdelania, sťažovateľkin argument predstavuje typický príklad vzťahu sudcu so sporovou stranou tak vzdialeného, a tým aj nedostatočne intenzívneho, že úvaha o absencii pochybností o nezaujatosti konajúcej sudkyne je nielen ústavne udržateľná, ale aj vecne celkom správna. 41. Determinantmi posúdenia ďalšej sťažnostnej námietky založenej na nedoručení odvolania žalovanej 1 a vyjadrení protistrán k tomuto odvolaniu sťažovateľke sú najvyšším súdom zdôraznená podstata kontradiktórnosti ako zásady ovládajúcej civilný sporový proces (čl. 9 CSP), špecifikum konania o nariadení neodkladného opatrenia, v ktorom dominuje potreba poskytnutia rýchlej súdnej ochrany, ako aj mlčanie sťažovateľky o tom, v čom malo spočívať jej stanovisko k odvolaniu žalovanej 1, prípadne k vyjadreniam žalobcov k tomuto odvolaniu. Ústavný súd (I. ÚS 155/2020), ale aj ESĽP (rozsudok veľkého senátu Micallef v. Malta z 15. 10. 2009, č. 17056/06, bod 86.) práve pri prieskume súdnych konaní, ktorých predmetom boli neodkladné (predbežné) opatrenia, akcentovali, že zásada kontradiktórnosti nemá absolútnu povahu, a aprobovali prístup, podľa ktorého s výnimkou požiadavky nezávislého a nestranného súdu možno požadovať, aby ostatné procesné záruky boli aplikované len v miere zlučiteľnej s povahou a účelom neodkladného (predbežného) opatrenia. Zhrnúc uvedené determinanty je ústavný súd toho názoru, že v konaní o nariadení neodkladného opatrenia, ktorého účelnosť je podmienená rýchlosťou rozhodnutia súdu a ktoré je procesne založené na existencii sporu medzi proti sebe stojacimi záujmami žalujúcej a žalovanej strany, nie medzi subjektmi stojacimi na rovnakej strane sporu, nepredstavuje nedoručenie odvolania účastníka inému účastníkovi na tej istej strane sporu nedovolený zásah do zásady kontradiktórnosti konania, a tým ani do základného práva na súdnu ochranu či základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Osobitne uvedený záver platí v sťažovateľkinom prípade, keď v ústavnej sťažnosti nevysvetlila, ku ktorým dôvodom odvolania žalovanej 1, resp. vyjadrení protistrany k tomuto odvolaniu, mienila zaujať stanovisko a v akom zmysle. Záver najvyššieho súdu v bode 24.1 odôvodnenia jeho napadnutého uznesenia, podľa ktorého k zásahu do sťažovateľkinho práva na spravodlivý proces nedošlo, je preto ústavne udržateľný. 42. Ako nedôvodnú vyhodnotil ústavný súd aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd nesprávne nevyslovil žiaden právny názor na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, hoci závislý výrok o náhrade trov odvolacieho konania zrušil a aj v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie. Kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu podporené záväzným právnym názorom o povinnosti krajského súdu ex offo preskúmať splnenie procesných podmienok konania nijako neprejudikuje výsledok rozhodovania krajského súdu, od ktorého potom závisí definitívna podoba výroku o náhrade trov konania. Preto nebol žiaden dôvod, aby najvyšší súd formuloval záväzný právny názor o tom, aké rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania od krajského súdu očakáva. 43. Ďalšia námietka sťažovateľky sa zakladá na tvrdení, že právnemu zástupcovi žalovaných nebol umožnený prístup do elektronického súdneho spisu. Z popisu predmetnej vady v dovolaní sťažovateľky a následne aj v uznesení najvyššieho súdu zjavne vyplýva, že skôr išlo o technický problém súvisiaci so zmenou predsedníčky senátu bezprostredne po nápade odvolacej veci na krajský súd než o vedomé odopretie prístupu do súdneho spisu zo strany konajúceho krajského súdu. Za týchto okolností nemožno považovať reakciu najvyššieho súdu, ktorý očakával aktivitu 11
dotknutého právneho zástupcu, za ľudskoprávne neakceptovateľnú. Ústavný súd k tomu podotýka, že sťažovateľka nenamieta ani z dostupných podkladov nevyplýva, že by bol právnemu zástupcovi odopretý prístup do listinne vedeného súdneho spisu, čo je plnohodnotná náhrada elektronickej formy jeho vedenia. Nemožno preto uvažovať ani o znevýhodnení sťažovateľky oproti žalujúcej strane. Predmetná námietka je preto nedôvodná. 44. Napokon, k námietke sťažovateľa o sprístupnení obsahu súdneho spisu nesplnomocnenému advokátovi ústavný súd uvádza, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva, že by predmetnú kritiku sťažovateľky opomenul. Odkázal na obsah súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že dotknutý advokát bol žalovanej 1 aj sťažovateľke ustanovený Centrom právnej pomoci po tom, keď sa skončilo zastupovanie ich predchádzajúcim právnym zástupcom. Ustanovenému advokátovi však sťažovateľka neudelila plnomocenstvo. Najvyšší súd k tomu uviedol, že mohlo ísť o pochybenie súdu prvej inštancie, avšak nedochádza ním k narušeniu sťažovateľkinho práva na spravodlivý proces. S uvedeným záverom sa ústavný súd stotožňuje, keďže pre dôvodnosť sťažovateľkinho dovolania bolo nevyhnutné preukázať, že chyba okresného súdu mala za následok reálny dopad na procesné práva sťažovateľky slúžiace jej vplyvu na meritórny výsledok konania. Žiadne tvrdenie o takomto vplyve však ústavná sťažnosť neobsahuje. Ak v tejto súvislosti sťažovateľka kritizuje, že boli sprístupnené jej osobné údaje a citlivé informácie o zdravotnom stave, ústavný súd uvádza, že dovolanie v okolnostiach sťažovateľkinej veci, v ktorej sa rozhodovalo o neodkladnom opatrení zakazujúcom sťažovateľke šíriť kritiku na žalobcov, neslúžilo jej ochrane pred sprístupnením osobných údajov a iných citlivých informácií nepovolanej osobe, ale ochrane jej slobody prejavu, ktorá sa ocitla v konflikte s právom žalobcov na ochranu dobrej povesti a mena. Prípadný nesprávny postup okresného súdu, ak skutočne bol súdny spis sprístupnený novoustanovenému, avšak nesplnomocnenému právnemu zástupcovi, môže sťažovateľka namietať v iných konaniach na to určených (napr. zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom). Predmetná sťažnostná námietka je preto taktiež nedôvodná. 45. Vzhľadom na to, že pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu z ústavného hľadiska, ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej práv označených v bode 1 tohto uznesenia odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 46. Odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku má za následok, že stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci, finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. septembra 2026 Robert Šorl predseda senátu
12