Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 469/2026-35
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , zastúpeného Advokátska kancelária Bauer s.r.o., Štúrova 19, Košice, proti postupu Okresného súdu Poprad v konaní sp. zn. 24Tp/50/2025 a postupu Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 1Tpo/8/2026 takto
rozhodol:
1. Postupom Okresného súdu Poprad v konaní sp. zn. 24Tp/50/2025 v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 000 eur, ktoré j e mu Okresný súd Poprad p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu 3. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. Skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. mája 2026 v časti, ktorá bola uznesením č. k. III. ÚS 469/2026-14 z 13. augusta 2026 prijatá na ďalšie konanie, domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ
žiada vydanie príkazu krajskému súdu prepustiť ho bezodkladne z väzby na slobodu, uplatňuje si primerané finančné zadosťučinenie 5 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia. 2. Uznesením vyšetrovateľa z 11. novembra 2025 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre pokračovací zločin krádeže v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci spáchaného formou spolupáchateľstva. Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu z 13. novembra 2025 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala 10. novembra 2025. Uznesenie o vzatí do väzby nadobudlo právoplatnosť ihneď po jeho vyhlásení, keďže oprávnené osoby sa vzdali práva podať proti nemu sťažnosť. 3. Sťažovateľ podaním spísaným 4. decembra 2025 ručne v poľskom jazyku a doručeným na okresný súd 8. decembra 2025 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd žiadosť sťažovateľa postúpil 18. decembra 2025 okresnej prokuratúre, ktorá ju 30. decembra 2025 doručila na krajskú prokuratúru. Dňa 14. januára 2026 predložila krajská prokuratúra žiadosť sťažovateľa na okresný súd spolu s negatívnym stanoviskom prokurátora. Okresný súd 23. januára 2026 určil termín výsluchu sťažovateľa, ktorý vykonal 28. januára 2026 a uznesením žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, neprijal jeho písomný sľub a väzbu nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti uzneseniu okresného súdu o väzbe podal sťažovateľ bezprostredne po jeho vyhlásení sťažnosť bez odôvodnenia. 4. Okresný súd 6. februára 2026 súd vypracoval písomné vyhotovenie uznesenia o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré bolo expedované 11. februára 2026 poštou. Sťažovateľ uznesenie prevzal 16. februára 2026 a jeho obhajca 2. marca 2026. Dňa 17. marca 2026 bolo okresnému súdu doručené podanie obhajcu sťažovateľa, v ktorom tento odôvodnil sťažnosť proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Nasledujúci deň 18. marca 2026 okresný súd predložil spis krajskému súdu v súvislosti so sťažnostným konaním. 5. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením z 25. marca 2026 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol. Rozhodnutie sťažnostného súdu bolo 26. marca 2026 expedované krajskej prokuratúre, ústavu na výkon väzby a obhajcovi sťažovateľa a zároveň vydané opatrenie o pribratí prekladateľa do poľského jazyka. Preklad uznesenia bol krajskému súdu doručený 8. apríla 2026. Sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu v poľskom jazyku doručené 10. apríla 2026. 6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že rozhodnutie krajského súdu (z 25. marca 2026) mu bolo doručené až 10. apríla 2026, teda po viac ako štyroch mesiacoch od podania žiadosti o prepustenie z väzby. V jeho väzobnej veci nebolo konané prednostne a urýchlene. Rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu o jeho žiadosti trvalo takmer tri mesiace, čo považuje za neprimeranú lehotu.
II. Vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu
7. Okresný súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti popísal priebeh napadnutého konania a uviedol, že samotná dĺžka konania súvisiaca s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu na súde prvého stupňa sa javí ako neprimeraná. Rozhodovanie a samotné konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, trvalo od 14. januára 2026 (od predloženia žiadosti
2
o prepustenie z väzby zo strany prokuratúry) až do 17. marca 2026 (kedy súd predkladal vec na rozhodnutie sťažnostnému súdu), teda po dobu 62 dní. Zdôraznil, že dĺžka konania bola primárne zavinená postupom obhajcu sťažovateľa v súvislosti s preberaním súdnej zásielky písomného vyhotovenia uznesenia o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (až po 19-dňoch od jeho expedovania) a následným zaslaním písomných dôvodov sťažnosti zo strany obhajcu (až po 15 dňoch od doručenia písomného vyhotovenia), keď tento proces trval celkovo 34 dní. Zohľadňujúc osobitnosť každého konania, je okresný súd toho názoru, že konanie na súde prvého stupňa nevykazuje znaky, aby sa o žiadosti obvineného nerozhodovalo urýchlene, a lehota zodpovedajúca požiadavke primeranosti takéhoto konania bola presiahnutá práve prístupom na strane obhajcu. 8. K ústavnej sťažnosti sa po prijatí veci na ďalšie konanie vyjadril za krajský súd jeho predseda, ktorý podrobne popísal chronologický postup súdu v napadnutom konaní. Uviedol, že konanie trvalo od 18. marca 2026 do 10. apríla 2026, teda celkom 23 dní, čo nemožno označiť za neprimeranú dĺžku konania na krajskom súde. 9. V rámci repliky sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 27. septembra 2026 zopakoval argumenty uvedené v ústavnej sťažnosti s poukazom na neprimeranosť dĺžky rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.
III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného/obžalovaného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje s právami vyplývajúcimi z čl. 5 dohovoru (napr. III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, III. ÚS 61/2026). 11. Ústavný súd k požiadavke urýchlenosti rozhodovania o väzbe stabilne judikuje, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03, III. ÚS 105/2026). V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 147/2011, I. ÚS 299/2019, II. ÚS 86/2019, II. ÚS 400/2019). 12. Ako vyplýva z popísaného skutkového stavu, sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby 8. decembra 2025 na okresný súd. Žiadosť bola postúpená na okresnú prokuratúru až 18. decembra 2025. Už v tejto fáze konania bol postup okresného súdu pomalý a neefektívny, pretože prokurátorský dozor v tom čase už vykonávala krajská prokuratúra. Následne po predložení žiadosti zo strany krajskej prokuratúry okresný súd konal vo veci žiadosti o prepustenie z väzby od 14. januára 2026, o žiadosti rozhodol zamietavým uznesením 28. januára 2026, ktoré bolo
3
sťažovateľovi doručené 16. februára 2026. Sťažovateľ, ktorý podal sťažnosť (bez odôvodnenia) bezprostredne po vyhlásení zamietavého uznesenia, prostredníctvom obhajcu podal až 17. marca 2026 proti tomuto uzneseniu sťažnosť spolu s jej odôvodnením. Vec bola predložená na krajský súd 18. marca 2026. Okresný súd vo veci konal a vec mal vo svojej dispozícii celkom 62 dní. 13. Krajský súd vo veci sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu konal od predloženia veci 18. marca 2026, vec rozhodol zamietavým uznesením z 25. marca 2026. Po zabezpečení prekladu uznesenia bolo sťažovateľovi doručené 10. apríla 2026. Celkovo teda krajský súd konal o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby 23 dní. 14. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že celková doba rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby trvala od podania žiadosti (8. decembra 2025) 120 dní, pričom súdy konali na dvoch stupňoch 85 dní. Doba rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu predstavovala na okresnom súde samostatne podstatne viac ako mesiac a celkovo viac ako dva mesiace, čo už na prvý pohľad signalizuje neprimeranú dĺžku konania o väzbe. 15. Pokiaľ ide o konanie okresného súdu, postup bol poznačený skutočnosťou, že sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil prostredníctvom obhajcu so značným oneskorením (bod 7 tohto nálezu, pozn.). Rovnako bolo potrebné zabezpečiť preklad rozhodnutia do poľského jazyka. Postup obhajoby objektívne prispel k celkovej dĺžke konania, na strane druhej ani v takom prípade nemôže súd rozhodujúci o prepustení z väzby rezignovať na požiadavku rýchlosti konania, ktorá vyplýva z čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. V posudzovanej veci postup okresného súdu bol tak poznačený nečinnosťou v trvaní viac ako 2 týždňov, čo nezodpovedá požiadavke urýchleného rozhodnutia o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Napadnutým postupom okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom. 16. Preto bolo ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v tejto časti vyhovené a vyslovené, že postupom okresného súdu boli v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu porušené ústavné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). 17. Vo vzťahu k posúdeniu postupu krajského súdu ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie o sťažnosti a vyhotovenie písomného uznesenia mu trvalo 7 dní. Následne krajský súd zabezpečoval preklad uznesenia do poľského jazyka a doručenie sťažovateľovi. Vo veci sťažovateľa tak krajský súd konal 23 dní, čo nie je dĺžka rozhodovania, ktorá by mala za následok porušenie označených práv sťažovateľa dosahujúce ústavnoprávnu relevanciu. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv postupom krajského súdu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV. Príkaz prepustiť z väzby na slobodu
18. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby sťažovateľa bezodkladne prepustil z väzby na slobodu. 19. K uvedenému návrhu sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že príkaz na prepustenie z väzby na slobodu sa uplatňuje napríklad v prípade, ak sa zrušením napádaného rozhodnutia stráca ústavný
4
titul na držanie vo väzbe (napr. v situácii, keď sa napadnutým rozhodnutím rozhodlo o predĺžení väzby – III. ÚS 128/05, III. ÚS 84/06) alebo ak ide o opätovné porušenie práv obvineného vo väzbe (III. ÚS 295/05, III. ÚS 79/02), prípadne, ak sa súdne rozhodnutie opiera o dôvod väzby, ktorý v danom čase nemôže existovať (III. ÚS 33/2021). Taktiež by jedným z takýchto prípadov mohla byť situácia, keď by ústavný súd dospel k záveru o celkom zjavnej neexistencii „dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu“ v konkrétnom prípade, a teda by bola spochybnená samotná dôvodnosť trestného stíhania, v rámci ktorého bola väzba uvalená (I. ÚS 200/2021, II. ÚS 170/2022). 20. Žiadna z uvedených situácií v posudzovanej veci nenastala, a preto ústavný súd návrhu sťažovateľa na prepustenie z väzby nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva (ako to vyplýva zo súdneho spisu), že okresný súd na základe návrhu krajskej prokuratúry uznesením z 19. mája 2026 predĺžil väzbu sťažovateľa do 10. decembra 2026. Sťažnosť sťažovateľa bola zamietnutá uznesením krajského súdu z 27. mája 2026.
V. Primerané finančné zadosťučinenie
21. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal. Sťažovateľ si v ústavnej sťažnosti uplatnil aj nárok na finančné zadosťučinenie 5 000 eur. Táto suma podľa názoru sťažovateľa reflektuje zásah do poukazovaných referenčných kritérií a jeho následky. 22. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo, a to spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. III. ÚS 435/2023). 23. Zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušenia sťažovateľom označených práv, dospel ústavný súd k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia je v okolnostiach veci sťažovateľa žiaduce. Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie 1 000 eur (bod 2 výroku tohto nálezu), vo zvyšnej časti požadovaného finančného zadosťučinenia návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia prihliadal ústavný súd na to, že ústavnej sťažnosti bolo vyhovené pre dĺžku právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal v dôsledku ústavne neprimerane dlho trvajúceho väzobného konania (m. m. III. ÚS 560/2023).
VI. Trovy konania
24. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľa odôvodňuje, aby mu okresný súd podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde úplne nahradil trovy konania, ktoré mu vznikli zastúpením advokátom. Preto ústavný súd rozhodol o povinnosti okresného súdu nahradiť sťažovateľovi v určenej lehote trovy konania na účet jeho právneho zástupcu (bod 3 výroku tohto nálezu).
5
25. Trovy konania pozostávajú z odmeny a ďalších náhrad advokáta v celkovej výške 1 014,41 eur s DPH, ktoré boli určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (odmena podľa § 11 ods. 3 vyhlášky za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 po 396,50 eur/úkon, a to prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti; náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 2 x 15,86 eur; DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky 189,69 eur). Za úkon podanie repliky k vyjadreniam súdov ústavný súd sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže bolo len rekapituláciou už známych skutočností a neprispelo svojím obsahom k posúdeniu veci ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2026
Robert Šorl predseda senátu
6