Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 640/2025-47 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavných sťažnostiach sťažovateľky Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, proti rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/5/2023 z 15. februára 2024 a sp. zn. 7Cdo/22/2023 z 27. novembra 2024 takto rozhodol: Ústavným sťažnostiam n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavné sťažnosti sťažovateľky a skutkový stav 1. Ústavnému súdu bola 24. mája 2024 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/5/2023 z 15. februára 2024. Sťažovateľka navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Táto ústavná sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn. Rvp 1390/2024 bola pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi, členovi druhého senátu ústavného súdu. 2. Dňa 12. februára 2025 bola ústavnému súdu doručená v poradí druhá ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia totožných práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/22/2023 z 27. novembra 2024. Aj tento rozsudok navrhuje sťažovateľka zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. V poradí druhá ústavná sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn. Rvp 408/2025 bola pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi, členovi druhého senátu ústavného súdu.
3. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 170/2025-12 z 26. marca 2025 veci vedené na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1390/2024 a sp. zn. Rvp 408/2025 spojil na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1390/2024. 4. Právny predchodca sťažovateľky uzavrel so žalovanými dlžníkmi úverové zmluvy, ktorých súčasťou boli rozhodcovské doložky, podľa ktorých sa prípadné spory vzniknuté z týchto zmlúv mali riešiť na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie (ďalej len „rozhodcovský súd“). 5. Keďže sa dlžníci dostali do dlhodobého omeškania s úhradou jednotlivých splátok, veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť úverov. Po zosplatnení úverov veriteľ uplatnil svoj nárok (v oboch prípadoch) žalobou na rozhodcovskom súde. Rozhodcovský súd žalobám vyhovel. 6. Následne sa sťažovateľka domáhala vymoženia pohľadávok proti dlžníkom v rámci exekučných konaní. Súdny exekútor v oboch prípadoch požiadal príslušný exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tieto žiadosti boli zamietnuté, pretože exekučné súdy vyhodnotili rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zároveň skonštatovali, že pre absenciu platnej rozhodcovskej zmluvy nemal rozhodcovský súd právomoc rozsudky vydať. Odvolacie súdy rozhodnutia potvrdili. 7. Vzhľadom na závery exekučných súdov si sťažovateľka uplatnila pohľadávky z úverových zmlúv žalobami na všeobecnom súde. Okresné súdy podané žaloby v celom rozsahu zamietli z dôvodu premlčania. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že jej počas rozhodcovského a nadväzujúceho exekučného konania spočívala premlčacia doba, okresné súdy uviedli, že nebola splnená podmienka uplatnenia práva „na súde alebo u iného príslušného orgánu“ v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Odvolací súd prvostupňové rozhodnutia potvrdil. 8. Sťažovateľka podala dovolania z dôvodu, že rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)], keď podľa jej názoru dosiaľ neboli vyriešené tieto právne otázky: «(a) Spočíva počas včas začatého rozhodcovského konania premlčacia lehota podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak je následne rozhodcovská doložka v exekučnom konaní vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka? (b) Aplikujú sa na tzv. obchodný záväzkový vzťah z úverovej zmluvy so spotrebiteľom, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 102/2014 Z. z.“) ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 takým spôsobom, že dochádza k retroaktívnemu skráteniu premlčacej doby na tri roky? (c) Aplikujú sa na tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah z úverovej zmluvy so spotrebiteľom, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z., ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 takým spôsobom, že namiesto inštitútu osobitného uznania záväzku podľa § 323 v spojení s § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka sa prednostne použije § 558 Občianskeho zákonníka o uznaní dlhu?»
2
9. V prvotnom rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/253/2019 z 25. apríla 2022 (predchádzajúcom napadnutému rozsudku sp. zn. 2Cdo/5/2023, pozn.) najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol, a pokiaľ ide o prvú otázku, poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 a uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 572/2017 a sp. zn. II. ÚS 149/2018, podľa ktorých ak sa uplatní právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva na príslušnom orgáne podľa § 112 OZ. V takom prípade je rozhodcovské aj exekučné konanie vedené bez právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, premlčacia doba sa nezastavila a plynula počas rozhodcovského aj exekučného konania. Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 odpovedá aj na zvyšné otázky sťažovateľky. Konštatoval, že dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP prípustné, pretože položené právne otázky už boli ustálenou súdnou praxou vyriešené. 10. Na základe podanej ústavnej sťažnosti ústavný súd toto rozhodnutie nálezom sp. zn. IV. ÚS 459/2022 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové rozhodnutie. Ústavný súd najvyššiemu súdu vytkol, že v dovolacom rozhodnutí poukázal len na jedno relevantné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré riešilo otázku spočívania premlčacej lehoty, uzatvárajúc, že jej plynutie sa počas rozhodcovského a exekučného konania nezastavilo. Nestotožnil sa preto s názorom najvyššieho súdu, že predmetné rozhodnutie môže predstavovať otázku vyriešenú, teda otázku, o ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax, a to ani v prípade ponímania ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu len ako rozhodnutí najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Záver o neprípustnosti dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP založený na argumente, že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola vytvorená, vyhodnotil ako nesprávny. Napokon najvyššiemu súdu vytkol, že nereflektoval na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018, kde ústavný súd v obdobnej veci konštatoval, že by bolo v rozpore s právnou istotou nastolenou stranami uzavretou zmluvou, aby sťažovateľka neplatnosť rozhodcovskej doložky predpokladala a konala v protiklade s ňou tak, že by si právo zo zmluvy uplatnila na súde. Podľa ústavného súdu: „Stotožnenie sa so správnosťou záveru, že dojednaný a dovtedy, čo sa týka právomoci nespochybnený rozhodcovský súd, nie je iným príslušným orgánom podľa § 112 Občianskeho zákonníka, by nevyhnutne viedlo nielen k tomu, že by sťažovateľka musela konať neracionálnym spôsobom, ale aj k popretiu zmyslu § 112 Občianskeho zákonníka, ktorého účelom je ochrana oprávnenej osoby pred plynutím premlčacej doby v prípade riadneho uplatnenia nároku v konaní, ktoré neviedlo k jeho právoplatnému priznaniu alebo k skutočnému vymoženiu.“ 11. Po vrátení veci najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 2Cdo/5/2023 podané dovolanie zamietol, teda vec meritórne posúdil (predovšetkým opäť s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017). Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018 najvyšší súd poukázal na to, že ani prax ústavného súdu nie je jednotná vo vzťahu k posudzovanej otázke. 12. Napadnutým rozsudkom sp. zn. 7Cdo/22/2023 najvyšší súd aj v druhej veci sťažovateľky jej dovolanie zamietol. V odôvodnení odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ktoré obsahujú nosný záver, že ak žalobca uplatnil svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorý nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva na príslušnom orgáne v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka, preto premlčacia doba počas rozhodcovského konania, ako aj exekučného konania riadne plynula.
3
13. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 640/2025-17 z 13. novembra 2025 prijal ústavné sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu. II. Argumentácia sťažovateľky 14. Sťažovateľka tvrdí, že sa legitímne domnievala, že dojednaná rozhodcovská zmluva je platná a umožňuje jej obrátiť sa v prípade sporu na vopred určený rozhodcovský súd. Najvyšší súd prihliada pri aplikácii § 112 OZ na dodatočne (ex post) ustálenú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky v zmluve. Takýmto formalistickým výkladom práva sa veriteľovi častokrát úplne znemožňuje čo i len čiastočné uspokojenie pohľadávky. Z hľadiska použitia § 112 OZ je podstatné iba to, či bolo právo uplatnené na orgáne, ktorý je vo všeobecnosti podľa platných právnych predpisov oprávnený rozhodovať o určitej otázke. Naopak, nemá byť dôležité to, či sa napokon určilo, že orgán rozhodujúci v konkrétnej veci nebol kompetentný. Podľa sťažovateľky je dôvodom straty jej právneho nároku v dôsledku premlčania zmena v prístupe súdov k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľských úverových zmluvách, ktoré bývali predtým dlhodobo akceptované aj zo strany exekučných súdov. 15. Najvyšší súd odkazoval na nepublikované rozhodnutia, čo nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Právny názor najvyššieho súdu je v rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou ústavného súdu (IV. ÚS 459/2022 a III. ÚS 486/2018). V prípade napadnutého rozsudku sp. zn. 2Cdo/5/2023 ide o ignorovanie kasačného nálezu ústavného súdu (IV. ÚS 459/2022), z ktorého vyplýva, že najvyšší súd má interpretovať § 112 OZ v zmysle nálezu sp. zn. III. ÚS 486/2018 (v prospech spočívania premlčacej lehoty). 16. Napokon poukazuje sťažovateľka na to, že spotrebiteľovi nie je na ujmu, že vec bude prejednaná pred všeobecným súdom, a preto nie je na mieste poskytovať mu dodatočnú príležitosť zbaviť sa svojho záväzku vznesením námietky premlčania. III. Vyjadrenie najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby III.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu: 17. Najvyšší súd poukazuje na judikát R 71/2018, podľa ktorého ustálená rozhodovacia prax znamená predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je ale tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. 18. Najvyšší súd zdôraznil, že s plnou vážnosťou rešpektoval viazanosť právnym názorom ústavného súdu v celom rozsahu a v tomto kontexte koncipoval aj odôvodnenie svojho rozsudku sp. zn. 2Cdo/5/2023, keď už v jeho bodoch 6, 6.1 až 6.6 poukazoval na závery pre neho
4
vyplývajúce z nálezu sp. zn. IV. ÚS 459/2022, ktorými sa aj dôsledne riadil (pozri body 10 až 27 rozsudku sp. zn. 2Cdo/5/2023). K výčitke ústavného súdu v náleze, že vôbec nereflektoval na jeho nález sp. zn. III. ÚS 486/2018 z 15. apríla 2021, najvyšší súd poukazuje na obsiahle vyjadrenie v bode 28 svojho rozsudku sp. zn. 2Cdo/5/2023. III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby (
):
19. Zúčastnená osoba poukazuje na to, že najvyšší súd nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 459/2022 rešpektoval, a teda nerozhodol v rozpore s jeho obsahom. Ústavný súd podľa nej v náleze nevyslovil, že konanie pred rozhodcovským súdom s neplatnou doložkou upravujúcou právomoc rozhodcovského súdu na riešenie spotrebiteľského sporu spôsobuje spočívanie premlčania. Zmyslom tohto nálezu bolo vytknúť najvyššiemu súdu, že ignoroval relevantnú judikatúru ústavného súdu, a uložiť mu, aby sa ňou v ďalšom konaní seriózne zaoberal a neodmietol ju „jednou vetou“. Najvyšší súd následne v (novom) napadnutom rozhodnutí riadne a rozsiahlo odkazuje na relevantnú judikatúru ústavného súdu a jednoznačne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo ju v konkrétnom skutkovom a právnom prostredí interpretuje odlišne od sťažovateľa. 20. Ako príslušný orgán nemôže byť v danom prípade posudzovaný rozhodcovský súd, keďže rozhodcovská doložka bola v zmluve dojednaná neplatne. Sťažovateľka ako subjekt pôsobiaci na trhu s úverovými zmluvami poskytujúci úvery (aj) spotrebiteľom mala mať vedomosť o právnych názoroch najvyššieho súdu a posudzovaní spotrebiteľských zmlúv a v nich uvádzaných náležitostí. V tomto zmysle poukazuje zúčastnená osoba na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2011 z 13. októbra 2011. V čase podania návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku už zodpovedala názoru najvyššieho súdu aj následná rozhodovacia prax všeobecných súdov. 21. Sťažovateľka mala možnosť (ktorú svojvoľne nevyužila) podať žalobu na všeobecný súd, a to v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Sťažovateľke v takomto postupe nebránila žiadna okolnosť ani prekážka. IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 22. Argumentáciu sťažovateľky možno zhrnúť do nasledujúcich okruhov: a) nesprávna interpretácia § 112 OZ a b) vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/5/2023 z 15. februára 2024 aj ignorovanie kasačného nálezu ústavného súdu. a) (Ne)správna interpretácia § 112 OZ: 23. Zásadnou právnou otázkou je v posudzovanom prípade otázka (ne)spočívania premlčacej lehoty podľa § 112 OZ počas rozhodcovského a exekučného konania, v ktorom bola rozhodcovská doložka posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá je absolútne neplatná a rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul. 24. Podľa najvyššieho súdu premlčacia doba po dobu trvania rozhodcovského a exekučného konania plynula. Ak bol rozhodcovský rozsudok v exekučnom konaní označený za nulitný pre neplatnosť rozhodcovskej doložky, premlčacia doba v priebehu týchto konaní nespočívala. 5
Poukázal pritom najmä na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 z 22. februára 2018, podľa ktorého: „V prerokúvanej veci bolo exekučné konanie ... zastavené z dôvodu, že bolo vedené na základe materiálne nevykonateľného exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku, ktorý obsahoval rozhodcovskú doložku vyhodnotenú ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda je neplatným zmluvným dojednaním, preto sa na ňu prihliada tak, ako keby nebola v zmluve uvedená. V zmysle uvedeného, ak žalobkyňa uplatnila svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené bez toho, aby žalobkyňa mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným orgánom. Premlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania, a preto žalobkyňa musí niesť následky jej plynutia.“ 25. Obdobne aj ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 572/17 uzavrel, že „Ak veriteľ uplatnil svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Zachovanie účinkov podanej žaloby pred takýmto rozhodcovským súdom a spočívanie plynutia premlčacej doby totiž nie je pre tento prípad nikde zakotvené.“. 26. Na druhej strane je tu rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018, podľa ktorého je takýto výklad nesprávny. V tomto rozhodnutí ústavný súd uviedol, že: „Rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou dojednaných obchodných podmienok medzi stranami, nastolila subjektívny stav právnej istoty a právny predchodca sťažovateľky dôvodne vychádzal z tohto dojednania, keď si právo proti žalovanej uplatnil na rozhodcovskom súde. V čase tohto jeho úkonu nemal žiaden dôvod na to, aby rozumne predpokladal opak, ktorý spočíval v neskoršom posúdení neplatnosti rozhodcovskej doložky. Bolo by v rozpore s právnou istotou nastolenou stranami uzavretou zmluvou, aby sťažovateľka neplatnosť rozhodcovskej doložky predpokladala a konala v protiklade s ňou tak, že by si právo zo zmluvy uplatnila na súde. Sťažovateľka dôvodne vychádzala z nespochybneného zmluvného dojednania a nárok si uplatnila na inom na základe zmluvy príslušnom orgáne. Stotožnenie sa so správnosťou záveru, že dojednaný a dovtedy, čo sa týka právomoci nespochybnený rozhodcovský súd, nie je iným príslušným orgánom podľa § 112 Občianskeho zákonníka, by nevyhnutne viedlo nielen k tomu, že by sťažovateľka musela konať neracionálnym spôsobom, ale aj k popretiu zmyslu § 112 Občianskeho zákonníka, ktorého účelom je ochrana oprávnenej osoby pred plynutím premlčacej doby v prípade riadneho uplatnenia nároku v konaní, ktoré neviedlo k jeho právoplatnému priznaniu alebo k skutočnému vymoženiu. Preto tento výklad popiera účel a význam aplikovaného zákonného ustanovenia, čo vedie k jeho rozporu so základnými právami sťažovateľky.“ 27. Ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní vo veci samej je povinný podať taký výklad kogentnej normy § 112 OZ, ktorý zabezpečí vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, ako to vyžaduje čl. 38 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“). Na druhej strane bude nevyhnutné prihliadať na čl. 47 ods. 2 charty, podľa ktorého má každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
6
28. Významnou okolnosťou, na ktorú je potrebné prihliadať, je v tomto prípade tiež čas. Či už budeme túto okolnosť vnímať z pohľadu dodávateľa, alebo spotrebiteľa, nemožno poprieť, že v aktuálnom štádiu sa od ústavného súdu požaduje, aby zasiahol po tom, ako bol samotný predmet sporu (dlh dlžníkov voči sťažovateľke ako veriteľovi) rozhodovaný rozhodcovským súdom, neskôr exekučným súdom a napokon všeobecnými súdmi – celkom takmer 12 rokov v jednom prípade (Rvp 408/2025) a 14 rokov v druhom prípade (Rvp 1390/2024). 29. Podľa čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13/EHS“): „(1) Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ 30. Podľa čl. 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS: „Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“ 31. Systém ochrany spotrebiteľa zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah [pozri najmä rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) Pannon GSM zo 4. 6. 2009, C-243/08, ECLI:EU:C:2009:350, b. 22, a Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen zo 17. 5. 2018, C-147/16, ECLI:EU:C:2018:320, b. 26]. 32. Súdny dvor tiež opakovane zdôrazňuje, že vzhľadom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné (čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS). Ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, ktorú nastolila zmluva, skutočnou rovnováhou, ktorá má znovu zaviesť rovnosť medzi zmluvnými stranami. Toto ustanovenie treba chápať tak, že ide o normu rovnocennú s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku povahu noriem verejného poriadku (rozsudok Súdneho dvora Asbeek Brusse a de Man Garabito z 30. 5. 2013, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 44). 33. Vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu, na ktorom spočíva ochrana spotrebiteľov, ktorí sa voči predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v nevýhodnejšom postavení, smernica 93/13/EHS ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky „ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“ (rozsudok Súdneho dvora Kásler a Káslerné Rábai z 30. 4. 2014, C-26/13, EU:C:2014:282, bod 78). Úplná účinnosť ochrany stanovenej smernicou pritom vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý bez návrhu dospel ku konštatovaniu o nekalej povahe podmienky, mohol vyvodiť všetky dôsledky tohto konštatovania bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ, ktorý je informovaný o svojich právach, navrhne, aby bola uvedená podmienka zrušená (rozsudok Súdneho dvora Jőrös z 30. 5. 2013, C‑397/11, EU:C:2013:340, bod 42).
7
34. Zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím teda musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala (pozri rozsudok Súdneho dvora Gutiérrez Naranjo z 21. 12. 2016, C-154/15, ECLI:EU:C:2016:980, bod 61). 35. S ohľadom na tieto východiská možno povedať, že úlohou ústavného súdu je posúdenie, čo znamená v okolnostiach posudzovanej veci vyvodenie všetkých dôsledkov z konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky (v tomto prípade rozhodcovskej doložky). 36. Určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky má v zmysle judikatúry Súdneho dvora vyvolať stav, ako keby nikdy neexistovala – nemožno jej priznať žiadne účinky. Ak tomu tak je, potom sa podľa názoru ústavného súdu treba v plnom rozsahu stotožniť so závermi najvyššieho súdu uvedenými v napadnutých rozhodnutiach. Akceptovanie spočívania premlčacej lehoty podľa § 112 OZ počas rozhodcovského a exekučného konania, keď tieto boli vedené na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, znamená totiž priznanie účinku neprijateľnej zmluvnej podmienke, čo je v zrejmom rozpore s výkladom smernice 93/13/EHS podaným Súdnym dvorom. Ak súd vyslovil, že rozhodcovská doložka je v posudzovaných prípadoch neprijateľnou zmluvnou podmienkou, potom nikdy neexistovala – ani v čase uzatvorenia zmluvy (pozri rozsudok Gutiérrez Naranjo, už citovaný) – a ak nikdy neexistovala, potom rozhodcovský súd nikdy nemohol byť a nebol „iným príslušným orgánom“ v zmysle § 112 OZ, a premlčacia doba preto nemohla počas rozhodcovského konania spočívať. Tieto závery potom možno rovnako aplikovať aj na exekučné konanie, ktoré bolo vedené na podklade rozhodcovských rozsudkov vydaných na základe neprijateľných rozhodcovských doložiek. 37. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS vyžaduje od členských štátov zabezpečenie toho, aby nekalé podmienky neboli záväzné pre spotrebiteľov „podľa ich vnútroštátneho práva“ (rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones zo 6. 10. 2009, C-40/08, EU:C:2009:615, bod 57). Tento vnútroštátny právny rámec ochrany, ktorú spotrebiteľom zaručuje smernica 93/13/EHS, však nemôže zmeniť rozsah a v dôsledku toho ani podstatu tejto ochrany a takisto spochybniť posilnenie účinnosti uvedenej ochrany prijatím jednotných právnych pravidiel týkajúcich sa nekalých podmienok. Taká rozhodovacia prax, ktorá by obmedzila právne účinky vyplývajúce z určenia nekalej povahy zmluvnej podmienky až na obdobie (v tomto prípade) po skončení exekučného konania, v rámci ktorého súd vyslovil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, by neposkytla spotrebiteľovi úplnú a dostatočnú ochranu a nepredstavuje ani účinný prostriedok na zabránenie používania tohto druhu podmienok, čo je v rozpore s tým, čo stanovuje čl. 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS (rozsudok Aziz zo 4. 3. 2013, C-415/11, EU:C:2013:164, bod 60). 38. Nemožno okrem toho zabúdať na to, že rozhodcovská doložka (s ktorou mali dlžníci ako spotrebitelia súhlasiť) bola zmluvným ustanovením, ktoré bolo navrhnuté dodávateľom – sťažovateľkou a prísna požiadavka na absolútne odmietnutie akéhokoľvek účinku neprijateľnej rozhodcovskej doložky má svoj základ aj vo vnútroštátnom pravidle contra preferentem. 39. Z argumentácie sťažovateľky vyplýva, že čiastočne namieta nielen spočívanie premlčacej doby, ale aj prelomenie premlčania pre rozpor s dobrými mravmi (s dôrazom na právnu istotu). Súdny dvor opakovane konštatuje, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a v zásade stále platí, že čo si spotrebiteľ požičal, to má aj vrátiť. Je ale dôležité rozlišovať, či sa tento cieľ má naplniť 8
cez priznanie aspoň čiastočného účinku neprijateľnej rozhodcovskej doložky tým, že sa rozhodcovský súd bude považovať za príslušný orgán napriek tomu, že jeho právomoc bola diskvalifikovaná, alebo cez inštitút, ktorý umožňuje neprihliadať na námietku premlčania (teda nie ju prerušiť). Ústavný súd nemá ambíciu vstupovať všeobecnému súdnictvu do polemiky o tom, či námietka premlčania odporuje dobrým mravom, prípadne či je § 54a OZ o nevymáhateľnosti premlčanej pohľadávky v tomto prípade aplikovateľný. Každopádne pôjde o syzifovský právny manéver dopracovať sa k záveru o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi, ak samotná rozhodcovská doložka vo svojej podstate odporuje dobrým mravom. Princíp právnej istoty, ktorým sťažovateľka operuje, má teda nepochybne svoj rozmer a význam, no musí ustúpiť zásade zákazu nepoužívania neprijateľnej zmluvnej podmienky. 40. Súdny dvor v tomto smere opakovane zdôrazňuje, že privilegované postavenie, v ktorom sa predávajúci alebo poskytovateľ nachádza, pokiaľ ide o mieru informácií, ktoré má k dispozícii, pretrváva aj po uzatvorení zmluvy. Pokiaľ bola zneužívajúca povaha niektorých štandardizovaných podmienok konštatovaná ustálenou vnútroštátnou judikatúrou, možno od bankových inštitúcií očakávať, že o tom budú informované a zodpovedajúcim spôsobom zareagujú (pozri rozsudok CAJASUR Banco z 13. 7. 2023, C-35/22, EU:C:2023:569, bod 32). Možno od nich očakávať, že si budú udržiavať vedomosť o právnych aspektoch týkajúcich sa podmienok, ktoré začleňujú do zmlúv uzatváraných so spotrebiteľmi v rámci obvyklej obchodnej činnosti, najmä vzhľadom k vnútroštátnej judikatúre týkajúcej sa takých podmienok (rozsudok Caixabank SA z 25. 1. 2024, C-810/21 až C-813/21, ECLI:EU:C:2024:81, bod 60). Naopak, od spotrebiteľa nemožno vzhľadom na jeho horšie postavenie v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom očakávať, aby podnikol kroky, ktoré vyplývajú z právneho vyhľadávania (rozsudok Banco Santander z 13. 7. 2023, C-265/22, EU:C:2023:578, bod 60]. 41. Ústavný súd v tomto smere poukazuje (okrem iného) na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2011 z 13. októbra 2011, v ktorom bola riešená otázka rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Vo veci sp. zn. Rvp 1390/2024 pritom sťažovateľka podala žalobu na rozhodcovský súd 11. novembra 2011 a vo veci sp. zn. Rvp 408/2025 dokonca až 27. novembra 2014 (keď už bolo vydané odvolacie rozhodnutie v exekučnom konaní vo veci sp. zn. Rvp 1390/2024). b) Ignorovanie kasačného nálezu ústavného súdu (IV. ÚS 459/2022): 42. Vo vzťahu k sťažovateľkinej námietke, že najvyšší súd sa nedržal kasačného nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 459/2022, ústavný súd poukazuje na to, že jeho podstatou bolo zrušenie rozhodnutia s cieľom doplnenia jeho odôvodnenia – ústavný súd nesúhlasil so záverom najvyššieho súdu v tom, že otázka sťažovateľky je otázkou, o ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax, a len poukázal na to, že s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018 je potrebné sa vysporiadať (čo najvyšší súdu aj v napadnutom rozhodnutí urobil). Treba vziať do úvahy, že rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018 je podľa ústavného súdu (a aj podľa najvyššieho súdu) rozhodnutím, na ktoré ďalej ústavný súd svojou rozhodovacou praxou dosiaľ nenadviazal. 43. Hoci je povinnosť konformného výkladu obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, a to osobitne zásadou právnej istoty, v tom zmysle, že nemôže slúžiť ako základ pre výklad 9
vnútroštátneho práva contra legem, vnútroštátne súdy vrátane tých, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, pokiaľ táto judikatúra vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Pohotovosť z 5. 9. 2019, C-331/18, EU:C:2019:665, bod 56 a OPR-Finance z 5. 3. 2020, C-679/18, EU:C:2020:167, body 43 a 45). Vnútroštátne súdy (a to platí aj pre ústavný súd) sú pri uplatňovaní vnútroštátneho práva pritom povinné ho vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice 93/13/EHS tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok (rozsudok Súdneho dvora Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, už citovaný). Aj s ohľadom na tieto východiská preto ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné predložiť vec na zjednotenie právnych názorov plénu ústavného súdu, ale uprednostnil povinnosť eurokonformného výkladu § 112 OZ (ako je už uvedené). 44. Ako vyplývalo z predbežného posúdenia ústavných sťažností pri ich prijatí na ďalšie konanie, v otázke spočívania premlčacej doby prichádzalo do úvahy aj podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, od čoho však ústavný súd (s ohľadom na početnú judikatúru a právne závery Súdneho dvora dosiaľ vyslovené) upustil. Treba zdôrazniť, že podanie prejudiciálnej otázky nenavrhla v tomto prípade ani jedna zo strán a ani na jej podaní netrvali. Sťažovateľka sa po prijatí ústavných sťažností na ďalšie konanie k podaniam zúčastnenej osoby a najvyššieho súdu nevyjadrila. 45. Po meritórnom preskúmaní námietok sťažovateľky (obsiahnutých v oboch posudzovaných ústavných sťažnostiach) ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, a preto ústavným sťažnostiam nevyhovel (výrok nálezu). Vzhľadom na nevyhovenie ústavným sťažnostiam ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2026 Peter Molnár predseda senátu
10