{"guid": "ussr:602bee64-c0b9-4ac4-b414-e14a7560c1bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.640.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 640/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 640/2025 z 31. 8. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 31. augusta 2026, sp. zn. II. ÚS 640/2025, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.640.2025.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2026-08-31", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "Spočívanie premlčacej lehoty počas rozhodcovského a exekučného konania vedeného na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku", "pravna_veta": "Akceptovanie spočívania premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho zákonníka počas rozhodcovského a exekučného konania, ktoré boli vedené na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, znamená priznanie účinku neprijateľnej zmluvnej podmienke, čo je v rozpore s rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej má určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky vyvolať stav, ako keby nikdy neexistovala. Podľa Súdneho dvora Európskej únie nemožno neprijateľnej zmluvnej podmienke priznať žiadne účinky.\nAk súd vysloví, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, platí, že nikdy neexistovala, teda ani v čase uzatvorenia zmluvy (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Gutiérrez Naranjo z 21. 12. 2016, C-154/15, ECLI:EU:C:2016:980). Ak rozhodcovská doložka nikdy neexistovala, rozhodcovský súd nikdy nemohol byť a nebol „iným príslušným orgánom“ v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka a premlčacia doba preto nemohla počas rozhodcovského konania spočívať. Tieto závery je potrebné rovnako aplikovať aj na exekučné konanie, ktoré bolo vedené na podklade rozhodcovských rozsudkov vydaných na základe neprijateľných rozhodcovských doložiek.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/602bee64-c0b9-4ac4-b414-e14a7560c1bf", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.640.2025.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.640.2025.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.640.2025.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 640/2025-47\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov\nPetra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavných sťažnostiach sťažovateľky Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11,\nŽilina, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, proti rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/5/2023 z 15. februára 2024 a sp. zn.\n7Cdo/22/2023 z 27. novembra 2024 takto\nrozhodol:\nÚstavným sťažnostiam n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavné sťažnosti sťažovateľky a skutkový stav\n1. Ústavnému súdu bola 24. mája 2024 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáha\nvyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\npráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/5/2023 z 15. februára 2024. Sťažovateľka navrhuje napadnutý\nrozsudok zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania\npred ústavným súdom. Táto ústavná sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn. Rvp 1390/2024 bola\npridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi, členovi druhého senátu ústavného súdu.\n2. Dňa 12. februára 2025 bola ústavnému súdu doručená v poradí druhá ústavná sťažnosť\nsťažovateľky, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia totožných práv rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 7Cdo/22/2023 z 27. novembra 2024. Aj tento rozsudok navrhuje sťažovateľka zrušiť, vec\nvrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.\nV poradí druhá ústavná sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn. Rvp 408/2025 bola pridelená\nsudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi, členovi druhého senátu ústavného súdu.\n\n3. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 170/2025-12 z 26. marca 2025 veci vedené na ústavnom súde\npod sp. zn. Rvp 1390/2024 a sp. zn. Rvp 408/2025 spojil na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej\nvedené pod sp. zn. Rvp 1390/2024.\n4. Právny predchodca sťažovateľky uzavrel so žalovanými dlžníkmi úverové zmluvy, ktorých\nsúčasťou boli rozhodcovské doložky, podľa ktorých sa prípadné spory vzniknuté z týchto zmlúv\nmali riešiť na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie (ďalej len „rozhodcovský\nsúd“).\n5. Keďže sa dlžníci dostali do dlhodobého omeškania s úhradou jednotlivých splátok, veriteľ\nvyhlásil predčasnú splatnosť úverov. Po zosplatnení úverov veriteľ uplatnil svoj nárok (v oboch\nprípadoch) žalobou na rozhodcovskom súde. Rozhodcovský súd žalobám vyhovel.\n6. Následne sa sťažovateľka domáhala vymoženia pohľadávok proti dlžníkom v rámci exekučných\nkonaní. Súdny exekútor v oboch prípadoch požiadal príslušný exekučný súd o udelenie poverenia\nna vykonanie exekúcie. Tieto žiadosti boli zamietnuté, pretože exekučné súdy vyhodnotili\nrozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zároveň skonštatovali,\nže pre absenciu platnej rozhodcovskej zmluvy nemal rozhodcovský súd právomoc rozsudky vydať.\nOdvolacie súdy rozhodnutia potvrdili.\n7. Vzhľadom na závery exekučných súdov si sťažovateľka uplatnila pohľadávky z úverových\nzmlúv žalobami na všeobecnom súde. Okresné súdy podané žaloby v celom rozsahu zamietli\nz dôvodu premlčania. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že jej počas rozhodcovského\na nadväzujúceho exekučného konania spočívala premlčacia doba, okresné súdy uviedli, že nebola\nsplnená podmienka uplatnenia práva „na súde alebo u iného príslušného orgánu“ v zmysle § 112\nObčianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Odvolací súd prvostupňové rozhodnutia potvrdil.\n8. Sťažovateľka podala dovolania z dôvodu, že rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom\nposúdení veci [§ 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)], keď podľa\njej názoru dosiaľ neboli vyriešené tieto právne otázky:\n«(a) Spočíva počas včas začatého rozhodcovského konania premlčacia lehota podľa § 112\nObčianskeho zákonníka, ak je následne rozhodcovská doložka v exekučnom konaní vyhodnotená\nako neprijateľná zmluvná podmienka?\n(b) Aplikujú sa na tzv. obchodný záväzkový vzťah z úverovej zmluvy so spotrebiteľom, ktorý vznikol\npred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru\nalebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo\nprevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 102/2014 Z. z.“) ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho\nzákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 takým spôsobom, že dochádza k retroaktívnemu\nskráteniu premlčacej doby na tri roky?\n(c) Aplikujú sa na tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah z úverovej zmluvy so spotrebiteľom,\nktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z., ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho\nzákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 takým spôsobom, že namiesto inštitútu osobitného\nuznania záväzku podľa § 323 v spojení s § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka sa prednostne použije\n§ 558 Občianskeho zákonníka o uznaní dlhu?»\n\n2\n\n9. V prvotnom rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/253/2019 z 25. apríla 2022 (predchádzajúcom napadnutému\nrozsudku sp. zn. 2Cdo/5/2023, pozn.) najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol, a pokiaľ ide\no prvú otázku, poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 a uznesenia\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 572/2017 a sp. zn. II. ÚS 149/2018, podľa ktorých ak sa uplatní\nprávo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok,\nnejde o uplatnenie práva na príslušnom orgáne podľa § 112 OZ. V takom prípade je rozhodcovské\naj exekučné konanie vedené bez právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, premlčacia doba sa\nnezastavila a plynula počas rozhodcovského aj exekučného konania. Najvyšší súd ďalej poukázal\nna to, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 odpovedá aj na zvyšné otázky\nsťažovateľky. Konštatoval, že dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP prípustné,\npretože položené právne otázky už boli ustálenou súdnou praxou vyriešené.\n10. Na základe podanej ústavnej sťažnosti ústavný súd toto rozhodnutie nálezom sp. zn.\nIV. ÚS 459/2022 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové rozhodnutie. Ústavný súd\nnajvyššiemu súdu vytkol, že v dovolacom rozhodnutí poukázal len na jedno relevantné rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, ktoré riešilo otázku spočívania premlčacej lehoty, uzatvárajúc, že jej plynutie sa\npočas rozhodcovského a exekučného konania nezastavilo. Nestotožnil sa preto s názorom\nnajvyššieho súdu, že predmetné rozhodnutie môže predstavovať otázku vyriešenú, teda otázku,\no ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax, a to ani v prípade ponímania ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu len ako rozhodnutí najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Záver\no neprípustnosti dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP založený na argumente,\nže ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola vytvorená, vyhodnotil ako nesprávny.\nNapokon najvyššiemu súdu vytkol, že nereflektoval na nález ústavného súdu sp. zn.\nIII. ÚS 486/2018, kde ústavný súd v obdobnej veci konštatoval, že by bolo v rozpore s právnou\nistotou nastolenou stranami uzavretou zmluvou, aby sťažovateľka neplatnosť rozhodcovskej\ndoložky predpokladala a konala v protiklade s ňou tak, že by si právo zo zmluvy uplatnila na súde.\nPodľa ústavného súdu:\n„Stotožnenie sa so správnosťou záveru, že dojednaný a dovtedy, čo sa týka právomoci\nnespochybnený rozhodcovský súd, nie je iným príslušným orgánom podľa § 112 Občianskeho\nzákonníka, by nevyhnutne viedlo nielen k tomu, že by sťažovateľka musela konať neracionálnym\nspôsobom, ale aj k popretiu zmyslu § 112 Občianskeho zákonníka, ktorého účelom je ochrana\noprávnenej osoby pred plynutím premlčacej doby v prípade riadneho uplatnenia nároku v konaní,\nktoré neviedlo k jeho právoplatnému priznaniu alebo k skutočnému vymoženiu.“\n11. Po vrátení veci najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 2Cdo/5/2023 podané dovolanie\nzamietol, teda vec meritórne posúdil (predovšetkým opäť s poukazom na rozsudok najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2Cdo/153/2017). Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018 najvyšší\nsúd poukázal na to, že ani prax ústavného súdu nie je jednotná vo vzťahu k posudzovanej otázke.\n12. Napadnutým rozsudkom sp. zn. 7Cdo/22/2023 najvyšší súd aj v druhej veci sťažovateľky jej\ndovolanie zamietol. V odôvodnení odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ktoré obsahujú\nnosný záver, že ak žalobca uplatnil svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorý nemal právomoc\nvydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva na príslušnom orgáne v zmysle § 112\nObčianskeho zákonníka, preto premlčacia doba počas rozhodcovského konania, ako aj exekučného\nkonania riadne plynula.\n\n3\n\n13. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 640/2025-17 z 13. novembra 2025 prijal ústavné sťažnosti\nsťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n14. Sťažovateľka tvrdí, že sa legitímne domnievala, že dojednaná rozhodcovská zmluva je platná\na umožňuje jej obrátiť sa v prípade sporu na vopred určený rozhodcovský súd. Najvyšší súd\nprihliada pri aplikácii § 112 OZ na dodatočne (ex post) ustálenú neprijateľnosť rozhodcovskej\ndoložky v zmluve. Takýmto formalistickým výkladom práva sa veriteľovi častokrát úplne\nznemožňuje čo i len čiastočné uspokojenie pohľadávky. Z hľadiska použitia § 112 OZ je podstatné\niba to, či bolo právo uplatnené na orgáne, ktorý je vo všeobecnosti podľa platných právnych\npredpisov oprávnený rozhodovať o určitej otázke. Naopak, nemá byť dôležité to, či sa napokon\nurčilo, že orgán rozhodujúci v konkrétnej veci nebol kompetentný. Podľa sťažovateľky je dôvodom\nstraty jej právneho nároku v dôsledku premlčania zmena v prístupe súdov k rozhodcovským\ndoložkám v spotrebiteľských úverových zmluvách, ktoré bývali predtým dlhodobo akceptované\naj zo strany exekučných súdov.\n15. Najvyšší súd odkazoval na nepublikované rozhodnutia, čo nie je možné považovať za ustálenú\nrozhodovaciu prax. Právny názor najvyššieho súdu je v rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou\nústavného súdu (IV. ÚS 459/2022 a III. ÚS 486/2018). V prípade napadnutého rozsudku sp. zn.\n2Cdo/5/2023 ide o ignorovanie kasačného nálezu ústavného súdu (IV. ÚS 459/2022), z ktorého\nvyplýva, že najvyšší súd má interpretovať § 112 OZ v zmysle nálezu sp. zn. III. ÚS 486/2018\n(v prospech spočívania premlčacej lehoty).\n16. Napokon poukazuje sťažovateľka na to, že spotrebiteľovi nie je na ujmu, že vec bude\nprejednaná pred všeobecným súdom, a preto nie je na mieste poskytovať mu dodatočnú príležitosť\nzbaviť sa svojho záväzku vznesením námietky premlčania.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n17. Najvyšší súd poukazuje na judikát R 71/2018, podľa ktorého ustálená rozhodovacia prax\nznamená predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu je ale tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých\nnepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia\nnajvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory\nakceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali.\n18. Najvyšší súd zdôraznil, že s plnou vážnosťou rešpektoval viazanosť právnym názorom\nústavného súdu v celom rozsahu a v tomto kontexte koncipoval aj odôvodnenie svojho rozsudku\nsp. zn. 2Cdo/5/2023, keď už v jeho bodoch 6, 6.1 až 6.6 poukazoval na závery pre neho\n\n4\n\nvyplývajúce z nálezu sp. zn. IV. ÚS 459/2022, ktorými sa aj dôsledne riadil (pozri body 10 až 27\nrozsudku sp. zn. 2Cdo/5/2023). K výčitke ústavného súdu v náleze, že vôbec nereflektoval na jeho\nnález sp. zn. III. ÚS 486/2018 z 15. apríla 2021, najvyšší súd poukazuje na obsiahle vyjadrenie\nv bode 28 svojho rozsudku sp. zn. 2Cdo/5/2023.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby (\n\n):\n\n19. Zúčastnená osoba poukazuje na to, že najvyšší súd nález ústavného súdu sp. zn.\nIV. ÚS 459/2022 rešpektoval, a teda nerozhodol v rozpore s jeho obsahom. Ústavný súd podľa nej\nv náleze nevyslovil, že konanie pred rozhodcovským súdom s neplatnou doložkou upravujúcou\nprávomoc rozhodcovského súdu na riešenie spotrebiteľského sporu spôsobuje spočívanie\npremlčania. Zmyslom tohto nálezu bolo vytknúť najvyššiemu súdu, že ignoroval relevantnú\njudikatúru ústavného súdu, a uložiť mu, aby sa ňou v ďalšom konaní seriózne zaoberal a neodmietol\nju „jednou vetou“. Najvyšší súd následne v (novom) napadnutom rozhodnutí riadne a rozsiahlo\nodkazuje na relevantnú judikatúru ústavného súdu a jednoznačne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo\nju v konkrétnom skutkovom a právnom prostredí interpretuje odlišne od sťažovateľa.\n20. Ako príslušný orgán nemôže byť v danom prípade posudzovaný rozhodcovský súd, keďže\nrozhodcovská doložka bola v zmluve dojednaná neplatne. Sťažovateľka ako subjekt pôsobiaci\nna trhu s úverovými zmluvami poskytujúci úvery (aj) spotrebiteľom mala mať vedomosť\no právnych názoroch najvyššieho súdu a posudzovaní spotrebiteľských zmlúv a v nich uvádzaných\nnáležitostí. V tomto zmysle poukazuje zúčastnená osoba na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n3Cdo/146/2011 z 13. októbra 2011. V čase podania návrhu na vykonanie exekúcie na podklade\nrozhodcovského rozsudku už zodpovedala názoru najvyššieho súdu aj následná rozhodovacia prax\nvšeobecných súdov.\n21. Sťažovateľka mala možnosť (ktorú svojvoľne nevyužila) podať žalobu na všeobecný súd,\na to v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Sťažovateľke v takomto postupe nebránila\nžiadna okolnosť ani prekážka.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n22. Argumentáciu sťažovateľky možno zhrnúť do nasledujúcich okruhov: a) nesprávna interpretácia\n§ 112 OZ a b) vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/5/2023 z 15. februára 2024\naj ignorovanie kasačného nálezu ústavného súdu.\na) (Ne)správna interpretácia § 112 OZ:\n23. Zásadnou právnou otázkou je v posudzovanom prípade otázka (ne)spočívania premlčacej lehoty\npodľa § 112 OZ počas rozhodcovského a exekučného konania, v ktorom bola rozhodcovská\ndoložka posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá je absolútne neplatná\na rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul.\n24. Podľa najvyššieho súdu premlčacia doba po dobu trvania rozhodcovského a exekučného\nkonania plynula. Ak bol rozhodcovský rozsudok v exekučnom konaní označený za nulitný\npre neplatnosť rozhodcovskej doložky, premlčacia doba v priebehu týchto konaní nespočívala.\n5\n\nPoukázal pritom najmä na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 z 22. februára\n2018, podľa ktorého: „V prerokúvanej veci bolo exekučné konanie ... zastavené z dôvodu, že bolo\nvedené na základe materiálne nevykonateľného exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku,\nktorý obsahoval rozhodcovskú doložku vyhodnotenú ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda je\nneplatným zmluvným dojednaním, preto sa na ňu prihliada tak, ako keby nebola v zmluve uvedená.\nV zmysle uvedeného, ak žalobkyňa uplatnila svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca\nnemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu\nv zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie\nbolo vedené bez toho, aby žalobkyňa mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie\nprávomocným orgánom. Premlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas\nako rozhodcovského, tak aj exekučného konania, a preto žalobkyňa musí niesť následky jej\nplynutia.“\n25. Obdobne aj ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 572/17 uzavrel, že „Ak veriteľ uplatnil svoje\nprávo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok,\nnejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Zachovanie\núčinkov podanej žaloby pred takýmto rozhodcovským súdom a spočívanie plynutia premlčacej doby\ntotiž nie je pre tento prípad nikde zakotvené.“.\n26. Na druhej strane je tu rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018, podľa ktorého je\ntakýto výklad nesprávny. V tomto rozhodnutí ústavný súd uviedol, že: „Rozhodcovská doložka,\nktorá bola súčasťou dojednaných obchodných podmienok medzi stranami, nastolila subjektívny stav\nprávnej istoty a právny predchodca sťažovateľky dôvodne vychádzal z tohto dojednania, keď si\nprávo proti žalovanej uplatnil na rozhodcovskom súde. V čase tohto jeho úkonu nemal žiaden dôvod\nna to, aby rozumne predpokladal opak, ktorý spočíval v neskoršom posúdení neplatnosti\nrozhodcovskej doložky. Bolo by v rozpore s právnou istotou nastolenou stranami uzavretou\nzmluvou, aby sťažovateľka neplatnosť rozhodcovskej doložky predpokladala a konala v protiklade\ns ňou tak, že by si právo zo zmluvy uplatnila na súde. Sťažovateľka dôvodne vychádzala\nz nespochybneného zmluvného dojednania a nárok si uplatnila na inom na základe zmluvy\npríslušnom orgáne. Stotožnenie sa so správnosťou záveru, že dojednaný a dovtedy, čo sa týka\nprávomoci nespochybnený rozhodcovský súd, nie je iným príslušným orgánom podľa § 112\nObčianskeho zákonníka, by nevyhnutne viedlo nielen k tomu, že by sťažovateľka musela konať\nneracionálnym spôsobom, ale aj k popretiu zmyslu § 112 Občianskeho zákonníka, ktorého účelom\nje ochrana oprávnenej osoby pred plynutím premlčacej doby v prípade riadneho uplatnenia nároku\nv konaní, ktoré neviedlo k jeho právoplatnému priznaniu alebo k skutočnému vymoženiu.\nPreto tento výklad popiera účel a význam aplikovaného zákonného ustanovenia, čo vedie k jeho\nrozporu so základnými právami sťažovateľky.“\n27. Ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní vo veci samej je povinný podať taký výklad kogentnej\nnormy § 112 OZ, ktorý zabezpečí vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, ako to vyžaduje čl. 38\nCharty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“). Na druhej strane bude nevyhnutné\nprihliadať na čl. 47 ods. 2 charty, podľa ktorého má každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom.\n\n6\n\n28. Významnou okolnosťou, na ktorú je potrebné prihliadať, je v tomto prípade tiež čas. Či už\nbudeme túto okolnosť vnímať z pohľadu dodávateľa, alebo spotrebiteľa, nemožno poprieť,\nže v aktuálnom štádiu sa od ústavného súdu požaduje, aby zasiahol po tom, ako bol samotný\npredmet sporu (dlh dlžníkov voči sťažovateľke ako veriteľovi) rozhodovaný rozhodcovským\nsúdom, neskôr exekučným súdom a napokon všeobecnými súdmi – celkom takmer 12 rokov\nv jednom prípade (Rvp 408/2025) a 14 rokov v druhom prípade (Rvp 1390/2024).\n29. Podľa čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách\n(ďalej len „smernica 93/13/EHS“): „(1) Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité\nv zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich\nvnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok\nnaďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“\n30. Podľa čl. 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS: „Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov\na subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili\nsúvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany\npredajcov alebo dodávateľov.“\n31. Systém ochrany spotrebiteľa zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky,\nže spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom\npostavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie\nk pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol\nvplývať na ich obsah [pozri najmä rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny\ndvor“) Pannon GSM zo 4. 6. 2009, C-243/08, ECLI:EU:C:2009:350, b. 22, a Karel de Grote –\nHogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen zo 17. 5. 2018, C-147/16, ECLI:EU:C:2018:320,\nb. 26].\n32. Súdny dvor tiež opakovane zdôrazňuje, že vzhľadom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa\nnekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné (čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS).\nIde o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy medzi právami\na povinnosťami zmluvných strán, ktorú nastolila zmluva, skutočnou rovnováhou, ktorá má znovu\nzaviesť rovnosť medzi zmluvnými stranami. Toto ustanovenie treba chápať tak, že ide o normu\nrovnocennú s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho\nporiadku povahu noriem verejného poriadku (rozsudok Súdneho dvora Asbeek Brusse a de Man\nGarabito z 30. 5. 2013, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 44).\n33. Vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu, na ktorom spočíva ochrana spotrebiteľov,\nktorí sa voči predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v nevýhodnejšom postavení, smernica\n93/13/EHS ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky „ktoré\nby zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi\nzo strany predajcov alebo dodávateľov“ (rozsudok Súdneho dvora Kásler a Káslerné Rábai\nz 30. 4. 2014, C-26/13, EU:C:2014:282, bod 78). Úplná účinnosť ochrany stanovenej smernicou\npritom vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý bez návrhu dospel ku konštatovaniu o nekalej povahe\npodmienky, mohol vyvodiť všetky dôsledky tohto konštatovania bez toho, aby počkal,\nči spotrebiteľ, ktorý je informovaný o svojich právach, navrhne, aby bola uvedená podmienka\nzrušená (rozsudok Súdneho dvora Jőrös z 30. 5. 2013, C‑397/11, EU:C:2013:340, bod 42).\n\n7\n\n34. Zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba chápať tak, že nikdy neexistovala,\ntakže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Určenie nekalej povahy tejto podmienky\nsúdnym rozhodnutím teda musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej\nby sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala (pozri rozsudok Súdneho dvora Gutiérrez\nNaranjo z 21. 12. 2016, C-154/15, ECLI:EU:C:2016:980, bod 61).\n35. S ohľadom na tieto východiská možno povedať, že úlohou ústavného súdu je posúdenie,\nčo znamená v okolnostiach posudzovanej veci vyvodenie všetkých dôsledkov z konštatovania\nnekalej povahy zmluvnej podmienky (v tomto prípade rozhodcovskej doložky).\n36. Určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky má v zmysle judikatúry Súdneho dvora vyvolať\nstav, ako keby nikdy neexistovala – nemožno jej priznať žiadne účinky. Ak tomu tak je, potom sa\npodľa názoru ústavného súdu treba v plnom rozsahu stotožniť so závermi najvyššieho súdu\nuvedenými v napadnutých rozhodnutiach. Akceptovanie spočívania premlčacej lehoty podľa § 112\nOZ počas rozhodcovského a exekučného konania, keď tieto boli vedené na základe neprijateľnej\nrozhodcovskej doložky, znamená totiž priznanie účinku neprijateľnej zmluvnej podmienke, čo je\nv zrejmom rozpore s výkladom smernice 93/13/EHS podaným Súdnym dvorom. Ak súd vyslovil,\nže rozhodcovská doložka je v posudzovaných prípadoch neprijateľnou zmluvnou podmienkou,\npotom nikdy neexistovala – ani v čase uzatvorenia zmluvy (pozri rozsudok Gutiérrez Naranjo,\nuž citovaný) – a ak nikdy neexistovala, potom rozhodcovský súd nikdy nemohol byť a nebol „iným\npríslušným orgánom“ v zmysle § 112 OZ, a premlčacia doba preto nemohla počas rozhodcovského\nkonania spočívať. Tieto závery potom možno rovnako aplikovať aj na exekučné konanie, ktoré bolo\nvedené na podklade rozhodcovských rozsudkov vydaných na základe neprijateľných\nrozhodcovských doložiek.\n37. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS vyžaduje od členských štátov zabezpečenie toho,\naby nekalé podmienky neboli záväzné pre spotrebiteľov „podľa ich vnútroštátneho práva“\n(rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones zo 6. 10. 2009, C-40/08, EU:C:2009:615,\nbod 57). Tento vnútroštátny právny rámec ochrany, ktorú spotrebiteľom zaručuje smernica\n93/13/EHS, však nemôže zmeniť rozsah a v dôsledku toho ani podstatu tejto ochrany a takisto\nspochybniť posilnenie účinnosti uvedenej ochrany prijatím jednotných právnych pravidiel\ntýkajúcich sa nekalých podmienok. Taká rozhodovacia prax, ktorá by obmedzila právne účinky\nvyplývajúce z určenia nekalej povahy zmluvnej podmienky až na obdobie (v tomto prípade)\npo skončení exekučného konania, v rámci ktorého súd vyslovil neprijateľnosť rozhodcovskej\ndoložky, by neposkytla spotrebiteľovi úplnú a dostatočnú ochranu a nepredstavuje ani účinný\nprostriedok na zabránenie používania tohto druhu podmienok, čo je v rozpore s tým, čo stanovuje\nčl. 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS (rozsudok Aziz zo 4. 3. 2013, C-415/11, EU:C:2013:164, bod 60).\n38. Nemožno okrem toho zabúdať na to, že rozhodcovská doložka (s ktorou mali dlžníci\nako spotrebitelia súhlasiť) bola zmluvným ustanovením, ktoré bolo navrhnuté dodávateľom –\nsťažovateľkou a prísna požiadavka na absolútne odmietnutie akéhokoľvek účinku neprijateľnej\nrozhodcovskej doložky má svoj základ aj vo vnútroštátnom pravidle contra preferentem.\n39. Z argumentácie sťažovateľky vyplýva, že čiastočne namieta nielen spočívanie premlčacej doby,\nale aj prelomenie premlčania pre rozpor s dobrými mravmi (s dôrazom na právnu istotu). Súdny\ndvor opakovane konštatuje, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a v zásade stále platí, že čo si\nspotrebiteľ požičal, to má aj vrátiť. Je ale dôležité rozlišovať, či sa tento cieľ má naplniť\n8\n\ncez priznanie aspoň čiastočného účinku neprijateľnej rozhodcovskej doložky tým, že sa\nrozhodcovský súd bude považovať za príslušný orgán napriek tomu, že jeho právomoc bola\ndiskvalifikovaná, alebo cez inštitút, ktorý umožňuje neprihliadať na námietku premlčania (teda\nnie ju prerušiť). Ústavný súd nemá ambíciu vstupovať všeobecnému súdnictvu do polemiky o tom,\nči námietka premlčania odporuje dobrým mravom, prípadne či je § 54a OZ o nevymáhateľnosti\npremlčanej pohľadávky v tomto prípade aplikovateľný. Každopádne pôjde o syzifovský právny\nmanéver dopracovať sa k záveru o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi, ak samotná\nrozhodcovská doložka vo svojej podstate odporuje dobrým mravom. Princíp právnej istoty, ktorým\nsťažovateľka operuje, má teda nepochybne svoj rozmer a význam, no musí ustúpiť zásade zákazu\nnepoužívania neprijateľnej zmluvnej podmienky.\n40. Súdny dvor v tomto smere opakovane zdôrazňuje, že privilegované postavenie, v ktorom sa\npredávajúci alebo poskytovateľ nachádza, pokiaľ ide o mieru informácií, ktoré má k dispozícii,\npretrváva aj po uzatvorení zmluvy. Pokiaľ bola zneužívajúca povaha niektorých štandardizovaných\npodmienok konštatovaná ustálenou vnútroštátnou judikatúrou, možno od bankových inštitúcií\nočakávať, že o tom budú informované a zodpovedajúcim spôsobom zareagujú (pozri rozsudok\nCAJASUR Banco z 13. 7. 2023, C-35/22, EU:C:2023:569, bod 32). Možno od nich očakávať, že si\nbudú udržiavať vedomosť o právnych aspektoch týkajúcich sa podmienok, ktoré začleňujú\ndo zmlúv uzatváraných so spotrebiteľmi v rámci obvyklej obchodnej činnosti, najmä vzhľadom\nk vnútroštátnej judikatúre týkajúcej sa takých podmienok (rozsudok Caixabank SA z 25. 1. 2024,\nC-810/21 až C-813/21, ECLI:EU:C:2024:81, bod 60). Naopak, od spotrebiteľa nemožno\nvzhľadom na jeho horšie postavenie v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom očakávať,\naby podnikol kroky, ktoré vyplývajú z právneho vyhľadávania (rozsudok Banco Santander\nz 13. 7. 2023, C-265/22, EU:C:2023:578, bod 60].\n41. Ústavný súd v tomto smere poukazuje (okrem iného) na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n3Cdo/146/2011 z 13. októbra 2011, v ktorom bola riešená otázka rozhodcovskej doložky\nako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Vo veci sp. zn. Rvp 1390/2024 pritom sťažovateľka podala\nžalobu na rozhodcovský súd 11. novembra 2011 a vo veci sp. zn. Rvp 408/2025 dokonca\naž 27. novembra 2014 (keď už bolo vydané odvolacie rozhodnutie v exekučnom konaní vo veci\nsp. zn. Rvp 1390/2024).\nb) Ignorovanie kasačného nálezu ústavného súdu (IV. ÚS 459/2022):\n42. Vo vzťahu k sťažovateľkinej námietke, že najvyšší súd sa nedržal kasačného nálezu ústavného\nsúdu sp. zn. IV. ÚS 459/2022, ústavný súd poukazuje na to, že jeho podstatou bolo zrušenie\nrozhodnutia s cieľom doplnenia jeho odôvodnenia – ústavný súd nesúhlasil so záverom najvyššieho\nsúdu v tom, že otázka sťažovateľky je otázkou, o ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax, a len\npoukázal na to, že s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018 je potrebné sa\nvysporiadať (čo najvyšší súdu aj v napadnutom rozhodnutí urobil). Treba vziať do úvahy,\nže rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018 je podľa ústavného súdu (a aj podľa\nnajvyššieho súdu) rozhodnutím, na ktoré ďalej ústavný súd svojou rozhodovacou praxou dosiaľ\nnenadviazal.\n43. Hoci je povinnosť konformného výkladu obmedzená všeobecnými právnymi zásadami,\na to osobitne zásadou právnej istoty, v tom zmysle, že nemôže slúžiť ako základ pre výklad\n9\n\nvnútroštátneho práva contra legem, vnútroštátne súdy vrátane tých, ktoré rozhodujú v poslednom\nstupni, musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, pokiaľ táto judikatúra\nvychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice (pozri v tomto\nzmysle rozsudky Súdneho dvora Pohotovosť z 5. 9. 2019, C-331/18, EU:C:2019:665, bod 56\na OPR-Finance z 5. 3. 2020, C-679/18, EU:C:2020:167, body 43 a 45). Vnútroštátne súdy (a to platí\naj pre ústavný súd) sú pri uplatňovaní vnútroštátneho práva pritom povinné ho vykladať\nv čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice 93/13/EHS tak, aby sa dosiahol\nňou sledovaný výsledok (rozsudok Súdneho dvora Karel de Grote – Hogeschool Katholieke\nHogeschool Antwerpen, už citovaný). Aj s ohľadom na tieto východiská preto ústavný súd\nnepovažoval za nevyhnutné predložiť vec na zjednotenie právnych názorov plénu ústavného súdu,\nale uprednostnil povinnosť eurokonformného výkladu § 112 OZ (ako je už uvedené).\n44. Ako vyplývalo z predbežného posúdenia ústavných sťažností pri ich prijatí na ďalšie konanie,\nv otázke spočívania premlčacej doby prichádzalo do úvahy aj podanie prejudiciálnej otázky\nSúdnemu dvoru, od čoho však ústavný súd (s ohľadom na početnú judikatúru a právne závery\nSúdneho dvora dosiaľ vyslovené) upustil. Treba zdôrazniť, že podanie prejudiciálnej otázky\nnenavrhla v tomto prípade ani jedna zo strán a ani na jej podaní netrvali. Sťažovateľka sa po prijatí\nústavných sťažností na ďalšie konanie k podaniam zúčastnenej osoby a najvyššieho súdu\nnevyjadrila.\n45. Po meritórnom preskúmaní námietok sťažovateľky (obsiahnutých v oboch posudzovaných\nústavných sťažnostiach) ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými\nrozhodnutiami najvyššieho súdu, a preto ústavným sťažnostiam nevyhovel (výrok nálezu).\nVzhľadom na nevyhovenie ústavným sťažnostiam ako celku bolo bez právneho významu zaoberať\nsa ďalšími návrhmi sťažovateľky.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. augusta 2026\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-ochrana spotrebiteľa", "rozhodcovské konanie-rozhodcovský súd", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-neprijateľné podmienky", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-spotrebiteľská zmluva", "rozhodcovské konanie-rozhodcovský rozsudok", "právna veta", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-neprijateľné podmienky", "rozhodcovské konanie-rozhodcovský rozsudok", "premlčanie"], "pravna_veta": "Akceptovanie spočívania premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho zákonníka počas rozhodcovského a exekučného konania, ktoré boli vedené na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, znamená priznanie účinku neprijateľnej zmluvnej podmienke, čo je v rozpore s rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej má určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky vyvolať stav, ako keby nikdy neexistovala. Podľa Súdneho dvora Európskej únie nemožno neprijateľnej zmluvnej podmienke priznať žiadne účinky.\nAk súd vysloví, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, platí, že nikdy neexistovala, teda ani v čase uzatvorenia zmluvy (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Gutiérrez Naranjo z 21. 12. 2016, C-154/15, ECLI:EU:C:2016:980). Ak rozhodcovská doložka nikdy neexistovala, rozhodcovský súd nikdy nemohol byť a nebol „iným príslušným orgánom“ v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka a premlčacia doba preto nemohla počas rozhodcovského konania spočívať. Tieto závery je potrebné rovnako aplikovať aj na exekučné konanie, ktoré bolo vedené na podklade rozhodcovských rozsudkov vydaných na základe neprijateľných rozhodcovských doložiek.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:93228620-733b-47b9-be81-d2e97021ed58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.170.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 170/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 170/2025 z 26. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.170.2025.1"}, {"guid": "ussr:313f7b68-78e1-46fb-806d-ae342754a37d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.459.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 459/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 459/2022 z 24. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-24", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.459.2022.2"}, {"guid": "ussr:2698a9b6-8672-49ef-8052-6831ea9c7c03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.486.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 486/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 486/2018 z 15. 4. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-04-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.486.2018.1"}, {"guid": "ussr:27d234be-7097-4e89-96c3-3cfc390be7fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.149.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 149/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 149/2018 z 8. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-08", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.149.2018.1"}, {"guid": "ussr:2c53ff78-c094-4f6a-a474-b01238b8d702", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 572/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 572/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c53ff78-c094-4f6a-a474-b01238b8d702"}, {"guid": "95ee9f08-29a7-4e22-b7a5-9df6993787de:42453ced-cebd-4f1c-9935-0cf17718b1bf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:4116213414.3", "spisova_znacka": "2Cdo/5/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/5/2023 z 15. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:4116213414.3"}], "citovane_v": []}