Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 492/2026-13 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. , proti postupu orgánov činných v trestnom konaní v konaní ČVS: ORP-657/X-VYS-B3-2025, postupu a upovedomeniu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 GPt 529/26/1000-4 zo 7. júla 2026 a proti postupu Mestského súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 58T/17/2026 takto rozhodol: 1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . 2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nevyhovuje. Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich práv postupom orgánov činných v trestnom konaní, generálnej prokuratúry a mestského súdu označených v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ požaduje prešetrenie postupu uvedených orgánov. 2. Sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa z 29. decembra 2025 obvinený zo zločinu neopraveného prechovávania omamnej látky a psychotropnej látky podľa § 171 ods. 1, 2 a 4 písm. a) a b) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že prechovával bez príslušného oprávnenia 7 plastových vreciek s tlakovým uzáverom s obsahom metamfetamínu s hmotnosťou 10,822 g a dve plastové vrecká s obsahom sušeného konope s hmotnosťou 1,484 g, ktoré obsahovali účinnú látku v množstve, ktoré je schopné pri bežnom spôsobe užívania ovplyvniť psychiku konzumenta, a rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 54T/35/2023 zo 7. decembra 2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/5/2024 z 27. februára 2024 bol odsúdený
za zločin neoprávneného pestovania rastlín a húb obsahujúcich omamnú látku alebo psychotropnú látku a prečin neoprávneného prechovávania omamnej látky a psychotropnej látky. 3. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III následne podal 16. júna 2026 na sťažovateľa obžalobu. Mestský súd vydal 25. júna 2026 vo veci trestný rozkaz, ktorým uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere tri roky a ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov. Ústavný súd dopytom na mestskom súde zistil, že sťažovateľ podal proti trestnému rozkazu 3. júla 2026 odpor, preto trestný rozkaz nenadobudol právoplatnosť a vo veci sa v súčasnosti koná – 3. augusta 2026 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 10. september 2026. 4. Sťažovateľ doručil 24. júna 2026 na generálnu prokuratúru žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa a prokuratúry podľa § 210 Trestného poriadku. Upovedomením z 25. júna 2026 prokurátor odstúpil podanie mestskému súdu s tým, že s ohľadom na podanie obžaloby (16. júna 2026) nie je prokuratúra oprávnená na vybavenie podania sťažovateľa. 5. Dňa 1. júla 2026 bola generálnej prokuratúre doručená žiadosť sťažovateľa o postup podľa § 363 Trestného poriadku. S ohľadom na to, že v tom čase sa už vec nachádzala v štádiu konania na súde, aj tu prokuratúra vyhodnotila nedostatok právomoci a odstúpila podanie mestskému súdu (upovedomenie č. k. IV/1 GPt 529/26/1000-4 zo 7. júla 2026). II. Argumentácia sťažovateľa 6. Sťažovateľ v predloženej ústavnej sťažnosti namieta postup orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k jeho žiadosti o zabezpečenie kamerových záznamov zo zásahu proti jeho osobe. Uvádza, že na mieste boli štyri kamery a ani jeden záznam nie je založený v spise. 7. Ďalšia časť námietok sťažovateľa smeruje proti postupu generálnej prokuratúry pri uplatnení mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Sťažovateľ je toho názoru, že splnil všetky zákonom predpokladané podmienky pre uplatnenie postupu podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. 8. V poslednej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta postup mestského súdu. Poukazuje na prokurátorom navrhnuté dôkazy, ktoré mali byť vykonané na hlavnom pojednávaní, avšak tým, že bolo rozhodnuté trestným rozkazom, dokazovanie sa nevykonalo. Sťažovateľ nesúhlasí s týmto postupom a zároveň nechápe, ako sudca môže vyniesť trestný rozkaz bez prejednania veci a nevysporiadať sa s obžalobou a návrhmi prokurátora. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 9. Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou nezabezpečenia kamerových záznamov, ktoré podľa jeho názoru mohli preukázať priebeh policajného zásahu príslušníkov Policajného zboru. K tejto námietke ústavný súd uvádza, že posúdenie potreby vykonania konkrétneho dôkazu patrí v prvom rade do právomoci orgánov činných v trestnom konaní a následne súdu. Pokiaľ sťažovateľ považuje nezabezpečenie kamerových záznamov za významne pochybenie v predmetnom konaní, má možnosť túto námietku uplatniť v konaní pred súdom. V súčasnosti sa koná hlavné pojednávanie, kde môže sťažovateľ svoje námietky v plnom rozsahu prezentovať.
2
10. Trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania. Ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09, III. ÚS 855/2016). Základné právo na súdnu ochranu je totiž „výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie bude ako celok spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, III. ÚS 855/2016). 11. Z uvedených dôvodov je ústavná sťažnosť vo vzťahu k postupu orgánov činných v trestnom konaní, ako aj vo vzťahu k namietanému postupu mestskému súdu predčasná, a preto neprípustná podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). 12. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa postupu generálnej prokuratúry o jeho návrhu podľa § 363 Trestného poriadku, ústavný súd ani v tomto prípade pochybenie nezistil. V tomto smere sa ústavný súd zaoberal tým, či spôsob, ktorý uplatnila generálna prokuratúra pri vybavení sťažovateľom doručeného podnetu (odstúpenie podania), bol správny. 13. V čase podania podnetu sťažovateľa (30. júna 2026) už bola v jeho veci podaná obžaloba (16. jún 2026) a zároveň bol vydaný trestný rozkaz (25. jún 2026) a tento mu bol v ten istý deň aj doručený (informácia vyplýva z odporu proti trestnému rozkazu, ktorý si ústavný súd vyžiadal od mestského súdu, pozn.), takže sa vec nachádzala v štádiu súdneho konania a jej ďalšie posúdenie patrilo do právomoci príslušného súdu. Generálna prokuratúra nemohla prostredníctvom postupu podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku suplovať rozhodovaciu právomoc súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ považuje svoju lehotu na podanie podnetu za zachovanú, na tomto závere nič nemení, keďže splnenie lehoty samo osebe neznamená splnenie všetkých zákonných podmienok na uplatnenie tohto mimoriadneho opravného postupu. 14. Ustanovenia § 363 a nasl. Trestného poriadku upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, čo vyplýva už aj zo samotného názvu ôsmej hlavy prvého dielu Trestného poriadku, ktorý znie „Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“. Výslovné vymedzenie štádia trestného konania, počas ktorého je možné postupom podľa napadnutých ustanovení zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, v spojení s vymedzením prípravného konania v § 10 ods. 14 Trestného poriadku ustanovujúcim začiatok a koniec prípravného konania, vylučuje pochybnosť o tom, ako je časovo určené (a tým aj limitované) oprávnenie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta. Generálny prokurátor nemôže rozhodovať počas už prebiehajúceho súdneho konania (pozri PL. ÚS 1/2022). V okolnostiach veci je potrebné zdôrazniť, že podanie sťažovateľa bolo dokonca generálnej prokuratúre doručené až po tom, ako bol vydaný trestný rozkaz – teda po tom, ako bolo vo veci rozhodnuté (hoci neprávoplatne).
3
15. V závere ústavný súd poukazuje na to, že podaním obžaloby prieskum zákonnosti trestného stíhania (vrátane prieskumu zákonnosti vzneseného obvinenia) nezaniká, len sa presúva zo štádia prípravného konania do štádia konania pred súdom. Inými slovami, nerozhodnutím o návrhu podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku obvinený neutrpí ujmu na svojich právach, pretože ochrana týchto práv sa podaním obžaloby zveruje do právomoci všeobecných súdov konajúcich vo viacerých inštanciách. 16. S ohľadom na uvedené ústavný súd vo vzťahu k napadnutému oznámeniu a postupu generálnej prokuratúry konštatoval zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol. 17. Ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom prichádza do úvahy len v prípade, ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Táto podmienka splnená nebola, a preto ústavný súd žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu nevyhovel. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 9. septembra 2026
Peter Molnár predseda senátu
4