Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 483/2026-35 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , proti postupu a rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 10C/1125/1991 z 19. novembra 2021 a proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/24/2024 z 27. marca 2025 takto rozhodol: 1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . 2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu doručenou ústavnému súdu 30. júna 2025 (v znení doplnení z 28. júla 2025, 29. júla 2025, 6. augusta 2025, 8. augusta 2025, 13. augusta 2025 a 3. novembra 2025) domáha vyslovenia porušenia svojich práv rozhodnutiami okresného a najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia, ako aj postupom týchto súdov, ktorým mali porušiť jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Sťažovateľ z dôvodu nemajetnosti žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu. 2. Sťažovateľ bol jedným zo žalobcov v spore proti Slovenskej republike – Ministerstvu obrany Slovenskej republiky o vydanie nehnuteľností. V tomto spore sa žalobcovia žalobou z 3. októbra 1991 domáhali vydania nehnuteľností v katastrálnom území . Išlo o pozemky a stavby – bytový dom, bývalú pálenicu, bývalé stolárske dielne a garáže. Žalobcovia tvrdili, že sú oprávnenými osobami po a , ktorým boli nehnuteľnosti odňaté rozsudkom Ľudového súdu v Trenčíne sp. zn. 2T/399/53 z 30. septembra 1953. Uvedené požadovali potom, ako bol tento rozsudok zrušený Okresným súdom Trenčín uznesením sp. zn.
3Rt/80/91 z 31. januára 1991. Napriek výzve žalobcov nebolo ministerstvo ochotné nehnuteľnosti vydať. 3. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom z 19. novembra 2021 žalobe čiastočne vyhovel a uložil žalovanej povinnosť uzavrieť so žalobcami dohodu o vydaní nehnuteľností. Ústavný súd vyrozumel, že vo svojej podstate namietal sťažovateľ samotný rozsudok ľudového súdu, ktorý podľa jeho slov nemohol skonfiškovať veno , majetok jej rodičov, zákonné dedičstvo sestry a ani hnuteľný majetok (veno) dcéry – , rodenej (matky sťažovateľa). V druhom rade namietal, že žalobkyňa 5 podľa sťažovateľa nie je biologickou dcérou (predtým ), ale je osvojená a podľa uhorského obyčajového práva osvojené dieťa nededí po pobočných príbuzných osvojiteľoch. 4. Pokiaľ ide o sťažovateľa (v konaní označený ako žalobca 7a – jeho matka bola pôvodne označená ako žalobkyňa 5), okresný súd mu vo výroku rozhodnutia priznal reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností len čiastočne – len vo vzťahu k odňatému majetku pozemno-knižne zapísaného v prospech a nepriznal mu postavenie oprávnenej osoby vo vzťahu k odňatému majetku pozemno-knižne zapísaného v prospech (tu patrila aj obytná budova a budova bývalej pálenice, pozn.). Okresný súd zdôraznil, že čo sa týka majetku, ktorý manželia nadobudli počas manželského spolužitia do 1. januára 1950, je potrebné použiť predpisy o spolunadobudnutom majetku (koakvizícii), ktoré na Slovensku platili pred účinnosťou zákona č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve (s poukazom na rozhodnutia R 196/1950, R 84/1954). Koakvizícia znamenala, že každý z manželov spravoval majetok, ktorý nadobudol sám – počas manželstva platil systém oddelenosti majetkov. Pôvodní vlastníci stratili svoje vlastníctvo za trvania manželstva a nárok na vydanie majetku, ktorý nadobudol jeden z manželov, vznikol len tým žalobcom, ktorí sú deťmi po súrodencoch tohto konkrétneho manžela zapísaného v pozemkovej knihe. Na základe návrhu sťažovateľa si súd dopytom na Štátny archív Trenčín vyžiadal okrem iného aj manželskú zmluvu, ktorá mala byť podľa sťažovateľa uzatvorená medzi a , avšak archív potvrdil, že takáto zmluva sa v archíve nenachádza. S ohľadom na uvedené okresný súd uzavrel, že manželská zmluva uzatvorená nebola a manželia preto koakvizíciu nevylúčili. Okresný súd tiež zdôraznil, že predmetom konania je len vydanie nehnuteľných vecí, nie aj vecí hnuteľných a nie je oprávnený riešiť ani následky (údajného) protiprávneho konania či krívd, ktoré mali byť páchané na rodine sťažovateľa. 5. K námietke, že žalobkyňa 5 podľa sťažovateľa nie je biologickou dcérou , okresný súd uviedol, že táto skutočnosť nebola preukázaná, námietka bola vznesená oneskorene (22. októbra 2021) a napokon postavenie oprávnenej osoby vyplýva žalobkyni 5 priamo zo zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, ktorý je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku a podľa ktorého osvojené deti nie sú vylúčené z postavenia oprávnených osôb súrodenca pôvodného vlastníka pozemkov. 6. Okresný súd o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
2
7. Opravným uznesením zo 16. decembra 2021 opravil súd prvej inštancie v rozsudku nesprávne číslo konania uvedené na prvej strane rozsudku a súčasne opravil záhlavie citovaného rozsudku, keď v ňom nebol uvedený právny zástupca žalobkyne 5. 8. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie a odvolanie podal aj proti opravnému uzneseniu okresného súdu zo 16. decembra 2021, proti zápisnici o pojednávaní okresného súdu z 21. júna 2019 a proti uzneseniu okresného súdu z 25. júna 2019. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 6Co/57/2022, 6Co/58/2022 a sp. zn. 6Co/59/2022 z 30. mája 2023 výrokom I rozsudok okresného súdu potvrdil. Ďalšími výrokmi ostatné odvolania odmietol. Náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal. 9. Krajský súd konštatoval, že predmetom konania nebol reštitučný nárok po iných osobách ako po manželoch a jeho predmetom nebolo ani konanie o dedičstve a ani vydanie hnuteľných vecí. Uviedol, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania, boli vykonaným dokazovaním spoľahlivo stotožnené s tými, ktoré prepadli v prospech štátu, resp. ktoré boli zhabané v prospech štátu týmto osobám a nijakým iným. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by stavba pálenice, ktorá bola predmetom reštitúcie, bola postavená, zariadená a vyčlenená pre iné osoby (ako namietal sťažovateľ). Podľa krajského súdu z vykonaného dokazovania vyplýva, že stavba pálenice bola dokončená v roku 1943 a v stavebnom povolení na jej stavbu je ako staviteľ uvedený . Vlastníctvo manželov bolo podľa súdu spoľahlivo preukázané pozemno-knižnými vložkami, kde sú zapísaní ako vlastníci. 10. Sťažovateľ ďalej v podanom odvolaní namietal zaujatosť sudcu okresného súdu pre nesprávne vedenie spisu, manipuláciu s ním, dôkazmi a identitou osôb. Podľa krajského súdu však aj v tomto prípade išlo len o ničím nepodložené tvrdenia. Sťažovateľ tiež namietal zaujatosť všetkých sudcov krajského súdu, avšak poukazoval len na rozhodovaciu činnosť v úplne inej veci (kde bola pointa tá, že žalovanou osobou bol samotný krajský súd, preto sudcovia tohto súdu vec nemohli rozhodovať, pozn.). 11. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol. Uviedol, že sťažovateľ bol okresným súdom 24. augusta 2023 vyzvaný, aby podané dovolanie doplnil o splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní a zároveň doložil aj dovolanie spísané ním určeným advokátom alebo advokátom ustanoveným Centrom právnej pomoci. Na doplnenie určil lehotu 20 dní od doručenia. Sťažovateľ podaním z 25. septembra 2023 podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť a zároveň predložil súdu kópiu prvej strany žiadosti o poskytnutie právnej pomoci adresovanej Centru právnej pomoci. Okresný súd uznesením z 27. októbra 2023 sťažnosť sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že vyšší súdny úradník postupoval v súlade so zákonom a nie je dôvod na zmenu alebo zrušenie jeho uznesenia. Prípisom z 8. novembra 2023 v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov okresný súd sťažovateľovi oznámil, že je od súdnych poplatkov oslobodený, a zároveň ho vyzval, aby ho informoval o stave jeho konania o ustanovení právneho zástupcu Centrom právnej pomoci. Dňa 4. decembra 2023 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľom ustanoveného advokáta spolu s dovolaním. Podľa najvyššieho súdu sa však tak stalo oneskorene – po uplynutí lehoty na podanie dovolania (uplynula 19. augusta 2023, pozn.).
3
II. Argumentácia sťažovateľa 12. Ústavný súd z obsahu podaní predložených sťažovateľom vyrozumel, že v podstatnom namieta: - prieťahy v konaní, keď poukazuje na to, že od vyhlásenia rozsudku okresného súdu do vyhlásenia dovolacieho rozhodnutia uplynuli viac ako štyri roky, čo je neprimerane dlhá doba; - nezákonnosť konania, pričom argumentuje znevažovaním jeho rodiny (v konaní malo dochádzať k nezákonnej manipulácii s identitami rodiny sťažovateľa) a nezákonnou manipuláciou s bytmi v bytovom dome zapísanom na liste vlastníctva č. pre katastrálne územie (na liste vlastníctva podľa sťažovateľa chýbajú dva byty); - zaujatosť sudcov. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti III.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu: 13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa ktorého ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Každá osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (II. ÚS 734/2017). 14. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu označených práv proti napadnutému rozsudku okresného súdu opravný prostriedok (odvolanie), ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti porušeniu práv sťažovateľa bol vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu krajský súd. Ústavnú sťažnosť preto ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pre neprípustnosť. III.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu: 15. Je potrebné uviesť, že napriek nepochybnej snahe sťažovateľa o komplexné nazeranie na jeho vec a z tohto dôvodu veľmi dôkladný popis skutkového stavu (vrátane doručenia veľkého množstva príloh) bolo náročné z obsahu podaní vyabstrahovať podstatu – najmä pokiaľ ide o to, ktoré okolnosti môžu mať priamy vplyv na rozhodovanie všeobecných súdov v konkrétnej veci sťažovateľa. V podanej ústavnej sťažnosti opakovane sťažovateľ poukazuje na nezištnú činnosť zomrelej matky (ako aj celej jeho širšej rodiny) v prospech obyvateľstva s dôrazom najmä na jej aktivitu počas Slovenského národného povstania, ale aj v neskoršom období. To sú všetko nepochybne okolnosti významné pre sťažovateľa a je potrebné vnímať úsilie
4
sťažovateľa a jej matky pozitívne. Na druhej strane však nemožno súdom vytknúť, ak museli napriek týmto okolnostiam vec zhodnotiť objektívne, vychádzajúc len z podložených informácií a z dôkazov, ktoré boli súdu predložené. 16. Ako vyplýva z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, vec sťažovateľa v dovolacom konaní meritórne preskúmaná nebola – podania sťažovateľa boli odmietnuté preto, že dovolanie nebolo spísané advokátom a sťažovateľ nebol právne zastúpený. Túto vadu síce sťažovateľ odstránil, ale až podaním zo 4. decembra 2023, pričom lehota na podanie dovolania uplynula 19. augusta 2023. Najvyšší súd postupoval v súlade so zákonom napriek tomu, že ústavný súd ľudsky rozumie rozhorčeniu sťažovateľa. 17. Podľa § 447 písm. e) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) dovolací súd odmietne dovolanie, ak neboli splnené podmienky podľa § 429. Právna úprava civilného sporového konania teda v dovolacom konaní vyžaduje povinné zastúpenie dovolateľa advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, s tým, že dovolanie a iné podania musia byť advokátom aj spísané. Ide o osobitné podmienky dovolacieho konania, ktorých nesplnenie má za následok odmietnutie dovolania. V prípade sťažovateľa treba osobitne poukázať na to, že okresný súd čakal s predložením spisu dovolaciemu súdu s ohľadom na informáciu od sťažovateľa, že podal žiadosť na Centrum právnej pomoci. Sťažovateľ však napokon nepredložil rozhodnutie o priznaní právnej pomoci, ale splnomocnenie pre ním ustanoveného advokáta, pričom tieto podklady doručil celkom zjavne po uplynutí lehoty na podanie dovolania, ale aj po uplynutí 20-dňovej dodatočnej lehoty danej sťažovateľovi súdom (aj keby sa táto počítala od rozhodnutia sudcu o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka). Z uvedených dôvodov aj ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená a ako takú je ju potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 18. Ústavný súd uvádza, že z doručených podaní podľa jeho názoru vyplývalo namietanie porušenia práv sťažovateľa v rozsahu, ako je uvedené v záhlaví tohto uznesenia. Pre komplexnosť však ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ vo svojich podaniach spomína aj iné konania (ktoré súvisia vo svojej podstate s argumentáciou sťažovateľa prezentovanou v posudzovanom konaní – ide o konanie o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva iniciované ostatnými spoluvlastníkmi reštituovaných nehnuteľností, konanie o obnove konania vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré zrušilo rozsudok ľudového súdu, dedičské konanie o novoobjavenom dedičstve, sťažovateľ podal aj samostatnú žalobu, kde sa domáhal vydania zákonného dedičského podielu, a podobne). Všetky tieto konania však boli ukončené už pred niekoľkými rokmi, preto aj keby ich ústavný súd chcel preskúmať, bráni tomu celkom zrejmé uplynutie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (dva mesiace), ktorej zmeškanie nemožno odpustiť. III.3. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov: 19. Napokon sťažovateľ namietal aj porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že sa o veci sťažovateľa rozhodovalo 30 rokov, čo ani pri akokoľvek skutkovo či právne náročnom prípade nemožno považovať za ústavne konformnú dobu. Napriek tomu však konštatuje, že ústavná sťažnosť musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. 5
20. Ústavný súd totiž vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95, II. ÚS 438/2017). Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva označenými orgánmi ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 234/2023, II. ÚS 529/2025, II. ÚS 668/2025). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). 21. Ústavná sťažnosť teda musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Ak je zrejmé, že v čase, keď bola ústavná sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 410/2017). 22. Pretože v čase podania ústavnej sťažnosti už bolo napadnuté konanie ako celok právoplatne ukončené (o trovách konania sa nerozhodovalo, pretože nebola priznaná náhrada trov konania, pozn.), ústavnú sťažnosť ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 23. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. III.4. K žiadosti o ustanovenie advokáta: 24. Ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom prichádza do úvahy len v prípade, ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Táto podmienka splnená nebola, a preto ústavný súd žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu nevyhovel. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 9. septembra 2026
Peter Molnár predseda senátu
6