{"guid": "ussr:031282e5-065b-4fe5-aa20-602848811cb0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.483.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 483/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 483/2026 z 9. 9. 2026", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. septembra 2026, sp. zn. II. ÚS 483/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.483.2026.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2026-09-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "nevyhovuje žiadosti o ustanovenie PZ"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/031282e5-065b-4fe5-aa20-602848811cb0", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.483.2026.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.483.2026.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.483.2026.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 483/2026-35\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov\nPetra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n,\n,\n, proti postupu a rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 10C/1125/1991\nz 19. novembra 2021 a proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5Cdo/24/2024 z 27. marca 2025 takto\nrozhodol:\n1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .\n2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu doručenou ústavnému súdu\n30. júna 2025 (v znení doplnení z 28. júla 2025, 29. júla 2025, 6. augusta 2025, 8. augusta 2025,\n13. augusta 2025 a 3. novembra 2025) domáha vyslovenia porušenia svojich práv rozhodnutiami\nokresného a najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia, ako aj postupom týchto súdov,\nktorým mali porušiť jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Sťažovateľ z dôvodu nemajetnosti žiada\naj o ustanovenie právneho zástupcu.\n2. Sťažovateľ bol jedným zo žalobcov v spore proti Slovenskej republike – Ministerstvu obrany\nSlovenskej republiky o vydanie nehnuteľností. V tomto spore sa žalobcovia žalobou z 3. októbra\n1991 domáhali vydania nehnuteľností v katastrálnom území\n. Išlo o pozemky a stavby –\nbytový dom, bývalú pálenicu, bývalé stolárske dielne a garáže. Žalobcovia tvrdili, že sú\noprávnenými osobami po\na\n, ktorým boli nehnuteľnosti odňaté\nrozsudkom Ľudového súdu v Trenčíne sp. zn. 2T/399/53 z 30. septembra 1953. Uvedené\npožadovali potom, ako bol tento rozsudok zrušený Okresným súdom Trenčín uznesením sp. zn.\n\n3Rt/80/91 z 31. januára 1991. Napriek výzve žalobcov nebolo ministerstvo ochotné nehnuteľnosti\nvydať.\n3. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom z 19. novembra 2021 žalobe čiastočne vyhovel a uložil\nžalovanej povinnosť uzavrieť so žalobcami dohodu o vydaní nehnuteľností. Ústavný súd\nvyrozumel, že vo svojej podstate namietal sťažovateľ samotný rozsudok ľudového súdu, ktorý\npodľa jeho slov nemohol skonfiškovať veno\n, majetok jej rodičov, zákonné\ndedičstvo sestry\na ani hnuteľný majetok (veno) dcéry\n–\n, rodenej\n(matky sťažovateľa). V druhom rade namietal, že žalobkyňa 5\npodľa sťažovateľa nie je biologickou dcérou\n(predtým\n), ale je osvojená a podľa uhorského obyčajového práva osvojené dieťa nededí\npo pobočných príbuzných osvojiteľoch.\n4. Pokiaľ ide o sťažovateľa (v konaní označený ako žalobca 7a – jeho matka\nbola pôvodne označená ako žalobkyňa 5), okresný súd mu vo výroku rozhodnutia\npriznal reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností len čiastočne – len vo vzťahu k odňatému\nmajetku pozemno-knižne zapísaného v prospech\na nepriznal mu postavenie\noprávnenej osoby vo vzťahu k odňatému majetku pozemno-knižne zapísaného v prospech\n(tu patrila aj obytná budova a budova bývalej pálenice, pozn.). Okresný súd zdôraznil,\nže čo sa týka majetku, ktorý manželia nadobudli počas manželského spolužitia do 1. januára 1950,\nje potrebné použiť predpisy o spolunadobudnutom majetku (koakvizícii), ktoré na Slovensku platili\npred účinnosťou zákona č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve (s poukazom na rozhodnutia\nR 196/1950, R 84/1954). Koakvizícia znamenala, že každý z manželov spravoval majetok, ktorý\nnadobudol sám – počas manželstva platil systém oddelenosti majetkov. Pôvodní vlastníci stratili\nsvoje vlastníctvo za trvania manželstva a nárok na vydanie majetku, ktorý nadobudol jeden\nz manželov, vznikol len tým žalobcom, ktorí sú deťmi po súrodencoch tohto konkrétneho manžela\nzapísaného v pozemkovej knihe. Na základe návrhu sťažovateľa si súd dopytom na Štátny archív\nTrenčín vyžiadal okrem iného aj manželskú zmluvu, ktorá mala byť podľa sťažovateľa uzatvorená\nmedzi\na\n, avšak archív potvrdil, že takáto zmluva sa v archíve\nnenachádza. S ohľadom na uvedené okresný súd uzavrel, že manželská zmluva uzatvorená nebola\na manželia\npreto koakvizíciu nevylúčili. Okresný súd tiež zdôraznil, že predmetom\nkonania je len vydanie nehnuteľných vecí, nie aj vecí hnuteľných a nie je oprávnený riešiť\nani následky (údajného) protiprávneho konania či krívd, ktoré mali byť páchané na rodine\nsťažovateľa.\n5. K námietke, že žalobkyňa 5\npodľa sťažovateľa nie je biologickou dcérou\n, okresný súd uviedol, že táto skutočnosť nebola preukázaná, námietka bola vznesená\noneskorene (22. októbra 2021) a napokon postavenie oprávnenej osoby vyplýva žalobkyni 5 priamo\nzo zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, ktorý je lex\nspecialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku a podľa ktorého osvojené deti nie sú vylúčené\nz postavenia oprávnených osôb súrodenca pôvodného vlastníka pozemkov.\n6. Okresný súd o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov\nkonania.\n\n2\n\n7. Opravným uznesením zo 16. decembra 2021 opravil súd prvej inštancie v rozsudku nesprávne\nčíslo konania uvedené na prvej strane rozsudku a súčasne opravil záhlavie citovaného rozsudku,\nkeď v ňom nebol uvedený právny zástupca žalobkyne 5.\n8. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie a odvolanie podal aj proti opravnému uzneseniu\nokresného súdu zo 16. decembra 2021, proti zápisnici o pojednávaní okresného súdu z 21. júna\n2019 a proti uzneseniu okresného súdu z 25. júna 2019. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn.\n6Co/57/2022, 6Co/58/2022 a sp. zn. 6Co/59/2022 z 30. mája 2023 výrokom I rozsudok okresného\nsúdu potvrdil. Ďalšími výrokmi ostatné odvolania odmietol. Náhradu trov odvolacieho konania\nžalovanej nepriznal.\n9. Krajský súd konštatoval, že predmetom konania nebol reštitučný nárok po iných osobách\nako po manželoch\na jeho predmetom nebolo ani konanie o dedičstve a ani vydanie\nhnuteľných vecí. Uviedol, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania, boli vykonaným\ndokazovaním spoľahlivo stotožnené s tými, ktoré prepadli v prospech štátu, resp. ktoré boli zhabané\nv prospech štátu týmto osobám a nijakým iným. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by\nstavba pálenice, ktorá bola predmetom reštitúcie, bola postavená, zariadená a vyčlenená pre iné\nosoby (ako namietal sťažovateľ). Podľa krajského súdu z vykonaného dokazovania vyplýva,\nže stavba pálenice bola dokončená v roku 1943 a v stavebnom povolení na jej stavbu je ako staviteľ\nuvedený\n. Vlastníctvo manželov\nbolo podľa súdu spoľahlivo preukázané\npozemno-knižnými vložkami, kde sú zapísaní ako vlastníci.\n10. Sťažovateľ ďalej v podanom odvolaní namietal zaujatosť sudcu okresného súdu pre nesprávne\nvedenie spisu, manipuláciu s ním, dôkazmi a identitou osôb. Podľa krajského súdu však aj v tomto\nprípade išlo len o ničím nepodložené tvrdenia. Sťažovateľ tiež namietal zaujatosť všetkých sudcov\nkrajského súdu, avšak poukazoval len na rozhodovaciu činnosť v úplne inej veci (kde bola pointa\ntá, že žalovanou osobou bol samotný krajský súd, preto sudcovia tohto súdu vec nemohli\nrozhodovať, pozn.).\n11. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol. Uviedol, že sťažovateľ\nbol okresným súdom 24. augusta 2023 vyzvaný, aby podané dovolanie doplnil o splnomocnenie\npre advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní a zároveň doložil aj dovolanie spísané ním\nurčeným advokátom alebo advokátom ustanoveným Centrom právnej pomoci. Na doplnenie určil\nlehotu 20 dní od doručenia. Sťažovateľ podaním z 25. septembra 2023 podal proti tomuto uzneseniu\nsťažnosť a zároveň predložil súdu kópiu prvej strany žiadosti o poskytnutie právnej pomoci\nadresovanej Centru právnej pomoci. Okresný súd uznesením z 27. októbra 2023 sťažnosť\nsťažovateľa zamietol s odôvodnením, že vyšší súdny úradník postupoval v súlade so zákonom a nie\nje dôvod na zmenu alebo zrušenie jeho uznesenia. Prípisom z 8. novembra 2023 v súvislosti\nso žiadosťou sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov okresný súd sťažovateľovi oznámil,\nže je od súdnych poplatkov oslobodený, a zároveň ho vyzval, aby ho informoval o stave jeho\nkonania o ustanovení právneho zástupcu Centrom právnej pomoci. Dňa 4. decembra 2023 bolo\nokresnému súdu doručené podanie sťažovateľom ustanoveného advokáta spolu s dovolaním. Podľa\nnajvyššieho súdu sa však tak stalo oneskorene – po uplynutí lehoty na podanie dovolania (uplynula\n19. augusta 2023, pozn.).\n\n3\n\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n12. Ústavný súd z obsahu podaní predložených sťažovateľom vyrozumel, že v podstatnom namieta:\n- prieťahy v konaní, keď poukazuje na to, že od vyhlásenia rozsudku okresného súdu do vyhlásenia\ndovolacieho rozhodnutia uplynuli viac ako štyri roky, čo je neprimerane dlhá doba;\n- nezákonnosť konania, pričom argumentuje znevažovaním jeho rodiny (v konaní malo dochádzať\nk nezákonnej manipulácii s identitami rodiny sťažovateľa) a nezákonnou manipuláciou s bytmi\nv bytovom dome zapísanom na liste vlastníctva č.\npre katastrálne územie\n(na liste\nvlastníctva podľa sťažovateľa chýbajú dva byty);\n- zaujatosť sudcov.\nIII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\nIII.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu:\n13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc\nrozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa\nktorého ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného\nsúdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Každá osoba,\nktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,\na preto predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej\nmoci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (II. ÚS 734/2017).\n14. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu označených práv proti napadnutému rozsudku\nokresného súdu opravný prostriedok (odvolanie), ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie\nochrany proti porušeniu práv sťažovateľa bol vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu\nkrajský súd. Ústavnú sťažnosť preto ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d)\nv spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\npre neprípustnosť.\nIII.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím najvyššieho\nsúdu:\n15. Je potrebné uviesť, že napriek nepochybnej snahe sťažovateľa o komplexné nazeranie na jeho\nvec a z tohto dôvodu veľmi dôkladný popis skutkového stavu (vrátane doručenia veľkého množstva\npríloh) bolo náročné z obsahu podaní vyabstrahovať podstatu – najmä pokiaľ ide o to, ktoré\nokolnosti môžu mať priamy vplyv na rozhodovanie všeobecných súdov v konkrétnej veci\nsťažovateľa. V podanej ústavnej sťažnosti opakovane sťažovateľ poukazuje na nezištnú činnosť\nzomrelej matky\n(ako aj celej jeho širšej rodiny) v prospech obyvateľstva\ns dôrazom najmä na jej aktivitu počas Slovenského národného povstania, ale aj v neskoršom\nobdobí. To sú všetko nepochybne okolnosti významné pre sťažovateľa a je potrebné vnímať úsilie\n\n4\n\nsťažovateľa a jej matky pozitívne. Na druhej strane však nemožno súdom vytknúť, ak museli\nnapriek týmto okolnostiam vec zhodnotiť objektívne, vychádzajúc len z podložených informácií\na z dôkazov, ktoré boli súdu predložené.\n16. Ako vyplýva z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, vec sťažovateľa v dovolacom konaní\nmeritórne preskúmaná nebola – podania sťažovateľa boli odmietnuté preto, že dovolanie nebolo\nspísané advokátom a sťažovateľ nebol právne zastúpený. Túto vadu síce sťažovateľ odstránil,\nale až podaním zo 4. decembra 2023, pričom lehota na podanie dovolania uplynula 19. augusta\n2023. Najvyšší súd postupoval v súlade so zákonom napriek tomu, že ústavný súd ľudsky rozumie\nrozhorčeniu sťažovateľa.\n17. Podľa § 447 písm. e) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) dovolací súd odmietne\ndovolanie, ak neboli splnené podmienky podľa § 429. Právna úprava civilného sporového konania\nteda v dovolacom konaní vyžaduje povinné zastúpenie dovolateľa advokátom, okrem prípadov\nuvedených v § 429 ods. 2 CSP, s tým, že dovolanie a iné podania musia byť advokátom aj spísané.\nIde o osobitné podmienky dovolacieho konania, ktorých nesplnenie má za následok odmietnutie\ndovolania. V prípade sťažovateľa treba osobitne poukázať na to, že okresný súd čakal\ns predložením spisu dovolaciemu súdu s ohľadom na informáciu od sťažovateľa, že podal žiadosť\nna Centrum právnej pomoci. Sťažovateľ však napokon nepredložil rozhodnutie o priznaní právnej\npomoci, ale splnomocnenie pre ním ustanoveného advokáta, pričom tieto podklady doručil celkom\nzjavne po uplynutí lehoty na podanie dovolania, ale aj po uplynutí 20-dňovej dodatočnej lehoty\ndanej sťažovateľovi súdom (aj keby sa táto počítala od rozhodnutia sudcu o sťažnosti sťažovateľa\nproti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka). Z uvedených dôvodov aj ústavný súd konštatuje,\nže sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená a ako takú je ju potrebné odmietnuť podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n18. Ústavný súd uvádza, že z doručených podaní podľa jeho názoru vyplývalo namietanie porušenia\npráv sťažovateľa v rozsahu, ako je uvedené v záhlaví tohto uznesenia. Pre komplexnosť však\nústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ vo svojich podaniach spomína aj iné konania (ktoré\nsúvisia vo svojej podstate s argumentáciou sťažovateľa prezentovanou v posudzovanom konaní –\nide o konanie o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva iniciované ostatnými spoluvlastníkmi\nreštituovaných nehnuteľností, konanie o obnove konania vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré zrušilo\nrozsudok ľudového súdu, dedičské konanie o novoobjavenom dedičstve, sťažovateľ podal\naj samostatnú žalobu, kde sa domáhal vydania zákonného dedičského podielu, a podobne). Všetky\ntieto konania však boli ukončené už pred niekoľkými rokmi, preto aj keby ich ústavný súd chcel\npreskúmať, bráni tomu celkom zrejmé uplynutie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (dva\nmesiace), ktorej zmeškanie nemožno odpustiť.\nIII.3. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov:\n19. Napokon sťažovateľ namietal aj porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov. Ústavný súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že sa o veci sťažovateľa rozhodovalo\n30 rokov, čo ani pri akokoľvek skutkovo či právne náročnom prípade nemožno považovať\nza ústavne konformnú dobu. Napriek tomu však konštatuje, že ústavná sťažnosť musí byť\nodmietnutá ako zjavne neopodstatnená.\n5\n\n20. Ústavný súd totiž vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej\nsa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95,\nII. ÚS 438/2017). Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,\nak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva označenými\norgánmi ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 234/2023, II. ÚS 529/2025, II. ÚS 668/2025). Ak v čase\ndoručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu\noznačeného práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože\nkonanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,\nktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je\nakceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti\nSlovenskej republike, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).\n21. Ústavná sťažnosť teda musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej\nmoci do základných práv sťažovateľa. Ak je zrejmé, že v čase, keď bola ústavná sťažnosť\nústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na odmietnutie\ntakejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 410/2017).\n22. Pretože v čase podania ústavnej sťažnosti už bolo napadnuté konanie ako celok právoplatne\nukončené (o trovách konania sa nerozhodovalo, pretože nebola priznaná náhrada trov konania,\npozn.), ústavnú sťažnosť ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n23. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch\nsťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nIII.4. K žiadosti o ustanovenie advokáta:\n24. Ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom prichádza do úvahy\nlen v prípade, ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1\nzákona o ústavnom súde). Táto podmienka splnená nebola, a preto ústavný súd žiadosti sťažovateľa\no ustanovenie právneho zástupcu nevyhovel. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok,\nstratilo opodstatnenie rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci,\npreto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. septembra 2026\n\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n6", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy v konaní-trvajúci zásah", "reštitúcia", "dovolanie-dovolacie konanie", "advokát, advokácia-zastúpenie advokátom", "konanie pred ústavným súdom"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}