Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 478/2026-11 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného advokátom Mgr. et Mgr. Dušanom Strakom, Námestie legionárov 5, Prešov, proti uzneseniu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Svk/16/2026 z 23. apríla 2026 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho správneho súdu označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Prešov (ďalej aj „žalovaný“) č. OU-PO-00P5-2024/017069-002 z 24. januára 2024, ktorým žalovaný zamietol odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného č. INFO/108/2023/OÚ-PO/KO-Mj z 8. novembra 2023 o nevyhovení jeho žiadosti o sprístupnenie informácií. 3. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozhodol o správnej žalobe uznesením č. k. 6S/24/2024-218 z 26. mája 2025 tak, že ju ako oneskorene podanú odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). Konštatoval, že sťažovateľ v podanej žiadosti o sprístupnenie informácií určil adresu na doručovanie – P. O. Box , pričom do tohto poštového priečinka bolo sťažovateľovi doručené aj rozhodnutie žalovaného.
4. Proti uzneseniu správneho súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie správnemu súdu z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie veci) a § 440 ods. 1 písm. f) SSP (porušenie práva na spravodlivý proces). Sťažovateľ uviedol, že je občanom bez trvalého pobytu a poštový priečinok je proti nemu zneužívaný. Argumentoval, že si nemôže poštový priečinok kontrolovať každý deň a zákonnú lehotu na podanie správnej žaloby je potrebné počítať až od momentu, keď si rozhodnutie z poštového priečinka aj fakticky prevzal. 5. Najvyšší súd kasačnú sťažnosť napadnutým uznesením zamietol ako nedôvodnú. Uviedol, že rovnakou právnou otázkou o doručovaní do poštového priečinka podľa § 25 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) sa najvyšší súd zaoberal mimo posudzovanej veci už v ďalších ôsmich veciach totožného sťažovateľa. S argumentáciou rozhodnutí (explicitný výpočet rozhodnutí v bode 7 napadnutého uznesenia, pozn.) sa najvyšší súd stotožnil a v súlade s § 464 ods. 1 a 2 SSP na ne odkázal. Osobitne pozornosť venoval rozhodnutiu sp. zn. 8Svk/38/2024 z 18. decembra 2025 a v prevzatej časti tohto rozhodnutia (body 10 – 14 odôvodnenia napadnutého uznesenia) sa najvyšší súd vyjadril k spôsobu stanovenia lehoty na podanie správnej žaloby v prípade doručenia zásielky do poštového priečinka a rozvinul svoje úvahy dôvodnosti odmietnutia správnej žaloby pre jej oneskorené podanie. Pri posudzovaní právnej otázky konkurencie doručenia zásielky tzv. fikciou doručenia a súčasne aj reálnym prevzatím upriamil pozornosť na uznesenie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 19Svs/9/2024 z 28. októbra 2025. V závere dodal, že sťažovateľ výslovne požiadal o doručovanie písomností do ním označeného poštového priečinka, a preto si mal byť vedomý svojich zákonných práv a povinností, ako aj právnych následkov súvisiacich s takto zvoleným spôsobom doručovania, ktoré z § 25 ods. 4 Správneho poriadku vyplývajú. 6. Najvyšší súd nezistil dôvodnosť námietok sťažovateľa, rozhodnutie správneho súdu považuje za vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP] a ani neidentifikoval procesne nesprávny postup správneho súdu, ktorý by porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP]. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí ako nedôvodnú zamietol podľa § 461 v spojení s § 464 ods. 1 a 2 SSP. 7. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti vyjadruje svoj nesúhlas s tým, že správnu žalobu podal oneskorene. Považuje uznesenie najvyššieho súdu, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutia za nepreskúmateľné, keďže nedostal odpoveď na jeho argumentáciu o tom, že je občanom bez trvalého pobytu a poštový priečinok je proti nemu hrubo zneužívaný. Tvrdí, že najvyšší súd nerozhodol o kasačnej sťažnosti podľa obsahu, ale len čisto formálne, keďže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol iba odkazy na rozhodnutia v iných veciach, kde sťažovateľ podával kasačné sťažnosti. Okrem toho ho najvyšší súd a ani správny súd napriek jeho návrhu nevypočul, v čom vzhliada porušenie svojho práva na spravodlivý proces. II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky 2
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Preskúmal, či ústavná sťažnosť sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 9. Ústavný súd podotýka, že k vecnému prieskumu napadnutého uznesenia pristúpil v záujme materiálneho prístupu k ochrane práv sťažovateľa, keďže v predmetnej veci videl aj neopomenuteľne prítomný dôvod jej odmietnutia podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí spočívajúcich v nedostatku ústavnoprávne relevantného odôvodnenia ústavnej sťažnosti, a to aj napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu. 10. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu treba poukázať na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy [III. ÚS 502/2015 (ZNaU 69/2015), III. ÚS 277/2022, I. ÚS 203/2023]. 11. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. 12. Ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odpovedá na otázky nastolené v kasačnej sťažnosti zväčša poukázaním na obdobné rozhodnutia v obdobných veciach podľa § 464 SSP, pričom v odôvodnení najvyšší súd uviedol prevažnú časť jedného z nich. Takýmto procesným postupom však nie je možné dospieť k záveru o porušení práv sťažovateľa uvedených v bode 1 tohto rozhodnutia. Tvrdenia sťažovateľa sú bez relevancie k záveru správnych súdov o tom, že sťažovateľ podal správnu žalobu oneskorene. Ustanovenie § 25 ods. 4 Správneho poriadku neuvádza žiadnu výnimku (napr. existencia trvalého pobytu, existencia prechodného pobytu, motív zriadenia poštového priečinku, pozn.), ktorá by potenciálne mohla ovplyvniť počítanie lehoty doručenia písomnosti v poštovom priečinku. Ak právny predpis výnimku neustanovuje, nemožno riadne nastúpenú fikciu doručenia stotožňovať s domnienkou, ktorú by bolo možné neskôr vyvracať, napríklad aj faktickým prevzatím písomnosti sťažovateľom. 13. Bez významu vo vzťahu k záveru správnych súdov sú aj námietky sťažovateľa o tom, že nebol v konaní pred obomi súdmi vypočutý, keďže z argumentácie sťažovateľa nie je zrejmé, z akého dôvodu to bolo relevantné pre ústavnú udržateľnosť namietaného uznesenia. 14. Zohľadnením všetkých okolností prerokúvanej veci tak ústavný súd uzatvára, že nič neindikuje, že by v ústavnoprávnej rovine došlo k zásahu do označených práv sťažovateľa, a preto pri vecnom
3
posúdení napokon odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. 15. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2026 Peter Molnár predseda senátu
4