Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 470/2026-12 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Matejom Oslackým, Jarabinková 8E, Bratislava, proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoEk/57/2024 z 30. mája 2025 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Oboer/6/2025 zo 16. decembra 2025 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami krajského a najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom. 2. Na Mestskom súde Bratislava IV (pôvodne Okresný súd Bratislava II) je vedené exekučné konanie proti sťažovateľke zo strany Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s., ako oprávnenej na podklade výkazu nedoplatkov na zdravotnom poistení za obdobie od mája 2005 do júna 2006 vo výške 273,81 eur. Konanie sa začalo 11. júla 2012. Sťažovateľka sa o dlhu dozvedela od oprávneného v roku 2017 a následne 13. januára 2017 dlžnú sumu uhradila. O exekučnom konaní sa dozvedela až 31. októbra 2018, keď jej bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie – teda dlžnú sumu uhradila pred doručením upovedomenia o začatí exekúcie. 3. Sťažovateľka podala následne námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn. 57Er/1521/2012 z 26. apríla 2019 námietky sťažovateľky proti exekúcii zamietol (I), vyhovel námietkam sťažovateľky proti trovám exekúcie v časti 28,25 eur (II) a v časti
pohľadávky 273,81 exekúciu zastavil (III). Súd konštatoval, že sťažovateľka uhradila pohľadávku oprávneného v sume 273,81 eur, preto exekúciu v tejto časti zastavil, avšak z jej strany nedošlo k úhrade trov exekúcie a príslušenstva. Pretože však došlo k úhrade vymáhanej pohľadávky ešte pred doručením upovedomenia o začatí exekúcie, súd konštatoval, že súdny exekútor má nárok na polovicu odmeny vyčíslenej v upovedomení o začatí exekúcie. V časti 28,25 eur preto námietkam sťažovateľky proti trovám exekúcie vyhovel. 4. Krajský súd odvolanie sťažovateľky odmietol. Uviedol, že pri zamietnutí námietok sťažovateľky proti exekúcii a pri rozhodovaní o námietkach proti upovedomeniu o predbežných trovách exekúcie sa súd riadi § 50 ods. 4 a § 201 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré odvolanie proti takému uzneseniu nepripúšťajú. Proti výrokom I a II napadnutého uznesenia preto odvolanie nie je prípustné. Výrokom III bola exekúcia zastavená v časti istiny – teda rozhodnutie bolo v prospech sťažovateľky, preto súd vyhodnotil, že na podanie odvolania nemá zákonnú legitimáciu. 5. Sťažovateľka následne podala dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol pre neprípustnosť. Uviedol, že vo vzťahu k riešeniu otázky aplikácie § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 bol ustálenou rozhodovacou praxou (potvrdenou opakovane aj ústavným súdom) prijatý záver o potrebe použitia princípu okamžite aplikability tejto právnej normy. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané a dovolacie konanie začaté už za účinnosti novelizovaného znenia Exekučného poriadku, a preto bola prípustnosť dovolania vo veci sťažovateľky vylúčená podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku. II. Argumentácia sťažovateľky 6. Podľa sťažovateľky súdy nesprávne zistili a posúdili dôvodnosť a výšku trov exekúcie. Nezohľadnili skutočnosť, že pohľadávku sťažovateľka uhradila skôr, ako jej bolo doručené upovedomenie o exekúcii. Sťažovateľka teda exekúciu nezavinila, a preto úkony proti sťažovateľke vykonané po úhrade dlžnej sumy boli nehospodárne a zapríčinili umelé navyšovanie trov konania. Zapríčinil ich oprávnený, ktorý nedoručoval správne písomnosti a nesprávnu adresu oznámil aj exekútorovi a súdu. Vo vzťahu ku krajskému súdu namieta absenciu odôvodnenia k jej argumentácii. 7. Ďalej poukazuje sťažovateľka na to, že podľa právnej úpravy účinnej do 31. marca 2017 bolo proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní prípustné dovolanie. Zmena nastala až s účinnosťou od 1. apríla 2017 a v zmysle prechodných ustanovení sa konania začaté pred 1. aprílom 2017 dokončia podľa právnych predpisov účinných do 31. marca 2017. Najvyšší súd opomenul skutočnosť, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 8. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia, vychádzajúc z princípu okamžitej aplikability § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, dospel k záveru, že je vylúčená prípustnosť dovolania podaného po 1. apríli 2017 smerujúceho proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu z 30. mája 2025 vydanému v exekučnom konaní.
2
9. Ústavný súd o obdobných ústavných sťažnostiach s rovnakou námietkou, ako je sťažovateľkina, už viackrát rozhodol (II. ÚS 185/2018, I. ÚS 259/2018, III. ÚS 276/2018, I. ÚS 281/2018, I. ÚS 74/2019, III. ÚS 311/2020, III. ÚS 349/2020, IV. ÚS 397/2020, II. ÚS 58/2021, II. ÚS 221/2022, II. ÚS 306/2023). V označených rozhodnutiach vyslovil názor, že záver o okamžitej aplikovateľnosti dotknutého ustanovenia Exekučného poriadku je ústavne konformný a udržateľný. Ani v okolnostiach veci sťažovateľky nie je dôvod na prehodnotenie tohto názoru. 10. V súvislosti s okamžitou aplikabilitou § 202 ods. 4 Exekučného poriadku najvyšší súd opakovane judikoval, že jeho použitie je nevyhnuté, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky. Dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí byť vydané za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017. V prípade sťažovateľky tieto podmienky splnené boli. 11. Námietkam sťažovateľky smerujúcim proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nebolo možné vyhovieť, a preto v tejto časti ústavný súd odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). 12. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti uvádza, že ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Preto je toho názoru, že ústavnú sťažnosť podala včas. S týmto názorom sa ale ústavný súd nestotožnil. 13. Ústavný súd vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú v zásade až po rozhodnutí o dovolaní (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09). V takýchto prípadoch sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú (m. m. I. ÚS 184/09, IV. ÚS 453/2010). K takýmto okolnostiam patria predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy zjavne nedisponuje oprávnením podať mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade neprípustné. V takýchto prípadoch lehota začne plynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania (IV. ÚS 553/2012). 14. Sťažovateľka tvrdí dodržanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti s ohľadom na to, že prípustnosť dovolania v jej prípade má byť minimálne diskutabilná. Poukazuje na rozhodovaciu prax ústavného súdu (IV. ÚS 82/2020), podľa ktorej je otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci takého konania do výlučnej právomoci najvyššieho súdu. 15. V tomto prípade otázka prípustnosti dovolania síce nevyplýva jednoznačne priamo z právneho predpisu, ale nepochybne vyplýva z dlhodobej ustálenej rozhodovacej praxe nielen ústavného súdu,
3
ale aj najvyššieho súdu – tu ústavný súd zdôrazňuje, že k zmene v prípustnosti dovolania došlo pred 9 rokmi, čo je nepochybne dostatočne dlhý čas na to, aby sa právny zástupca s touto rozhodovacou praxou oboznámil. 16. Neprípustné dovolanie nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania ústavnej sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (IV. ÚS 163/2018, II. ÚS 442/2019, IV. ÚS 89/2023). 17. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene. 18. V závere ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd sa v napadnutom uznesení meritórnemu prieskumu nevenoval, pretože aj podané odvolanie bolo odmietnuté pre neprípustnosť (vyplývajúcu priamo zo zákona). Nesprávne poučenie súdu o možnosti podať opravný prostriedok nezakladá procesné právo na podanie takéhoto opravného prostriedku a jeho následné odmietnutie súdom nespôsobuje porušenie základného práva na súdnu ochranu (IV. ÚS 40/2018). Sťažovateľka pritom nenamietala, že by krajský súd odmietol jej odvolanie neoprávnene, len to, že odvolanie podala, lebo bola súdom poučená o možnosti jeho podania. 19. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2026 Peter Molnár predseda senátu
4