Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 469/2026-14 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Advokátska kancelária Šulavík s.r.o., Jamnického 3018/4, Bratislava, proti postupu a rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn. 33Cb/21/2014 z 24. februára 2022, postupu a rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/72/2022 z 9. januára 2024 a proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/25/2024 z 26. novembra 2025 takto rozhodol: 1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . 2. Návrhu na odklad vykonateľnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami a postupom okresného, krajského aj najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie a priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania pred ústavným súdom. Tiež navrhuje odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2Cob/72/2022 z 9. januára 2024 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 33Cb/21/2014 z 24. februára 2022, a to až do právoplatného skončenia veci ústavným súdom. 2. Žalobou doručenou okresnému súdu 24. januára 2007 sa sťažovateľka domáhala určenia, že zmluvy o prevode obchodných podielov v spoločnostiach M. K. M. spoločnosť s r.o., MKMSTRED, spol. s r.o., sú neplatné. V podanej žalobe sťažovateľka uviedla, že spoločnosti založili spoločne so žalovaným exmanželom počas existencie manželstva. Žalovaný prepísal obchodné
podiely na svoju priateľku napriek tomu, že si neplnil svoje záväzky voči maloletým deťom, sťažovateľke a daňovému úradu. 3. Uznesením zo 4. februára 2011 bola sťažovateľka vyzvaná na doplnenie svojho podania (návrhu) s tým, že jej bolo uložené doplniť určitý a zrozumiteľný petit, t. j. konkretizovať neplatnosti ktorej zmluvy sa domáha, preukázanie naliehavého právneho záujmu, doložiť rozsudky, ktorými bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo a rozvedené manželstvo, a predložiť potrebný počet rovnopisov podania. Podaním z 19. mája 2011 sa sťažovateľka domáhala zmeny (rozšírenia) žalobného petitu tak, že pôvodnú žalobu o neplatnosť požadovala zmeniť (doplniť) o žalobu o určenie neplatnosti a neúčinnosti zmlúv o prevode obchodných podielov. 4. Uznesením z 21. decembra 2012 súd pripustil zmenu žaloby v navrhovanom znení, keďže podanie sťažovateľky posúdil podľa obsahu ako zmenu žalobného petitu. 5. Podaním z 13. decembra 2016 vzala sťažovateľka žalobu v časti neplatnosti zmlúv o prevode obchodných podielov späť. 6. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol a priznal žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V rámci posúdenia veci najskôr konštatoval, že v prípade žaloby o odporovateľnosť právneho úkonu treba najskôr ako predbežnú otázku vyhodnotiť prípadnú absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Preto okresný súd nezastavil žalobu v časti neplatnosti právneho úkonu, ale zmluvy z pohľadu ich (ne)platnosti preskúmal. Konštatoval, že po formálnej stránke sú zmluvy v poriadku, a poukázal aj na to, že formálny prieskum vykonal aj registrový súd pri zápise zmien do obchodného registra. V druhom rade sa vysporiadal s námietkou premlčania žalovaných, keď konštatoval, že sťažovateľka sa domáhala odporovateľnosti právneho úkonu až zmenou žalobu, ktorá bola doručená po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty. Podmienkou pre úspešné uplatnenie odporovacej žaloby na súde je podanie žaloby v prekluzívnej lehote troch rokov, ktorá začína plynúť odo dňa, keď bol právny úkon uskutočnený. Zmluvy o prevode obchodného podielu nadobudli účinnosť voči sťažovateľke až zápisom v obchodnom registri – v prípade spoločnosti M. K. M. spoločnosť s r.o. 11. februára 2004 a v prípade spoločnosti MKM-STRED, spol. s r. o., 2. októbra 2004. Zmena žaloby bola súdu doručená až 19. mája 2011, teda po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty. 7. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. Za podstatné považoval vyriešenie otázky, či bol nárok na určenie neúčinnosti dotknutých zmlúv uplatnený už žalobou z 24. januára 2007 alebo až podaním doručeným 19. mája 2011. Považoval za nesporné, že v žalobe doručenej sťažovateľkou v roku 2007 sa sťažovateľka domáhala vyslovenia neplatnosti zmlúv o prevode obchodných podielov a až podaním z roku 2011 sa domáhala vyslovenia neúčinnosti týchto zmlúv. Zdôraznil, že zákon rozlišuje medzi neplatnosťou a odporovateľnosťou právnych úkonov. Právne úkony dlžníka, ktoré robí dlžník so zámerom znemožniť alebo podstatne sťažiť veriteľom možnosť uspokojenia ich pohľadávok, sú podľa okolností konkrétneho prípadu buď absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) pre rozpor s účelom zákona alebo pre obchádzanie zákona, alebo síce platné sú, ale ak sú urobené s úmyslom poškodiť veriteľa, sú odporovateľné. Odporovaný právny úkon ostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. Taký úkon teda vyvolal všetky právne následky, ale vo vzťahu medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok, sa na tento vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu nedošlo a jeho účinky (len v tomto vzťahu) nenastali.
2
Keďže odporovateľnosť je odlišným inštitútom od neplatnosti právnych úkonov, nemožno tvrdiť, že sťažovateľka iba upresnila svoj pôvodný nárok – podaním z roku 2011 uplatnila kvalitatívne iný nárok. Krajský súd nesúhlasil ani s námietkou sťažovateľky, že sa okresný súd nezaoberal neplatnosťou zmlúv o prevode a nevyhovel ani jej námietke porušenia práv na spravodlivý súdny proces, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu, ktorý nerozhodol o jej návrhu na čiastočné zastavenie konania. Odvolací súd uviedol, že síce prísne formálne vzaté mal okresný súd o návrhu sťažovateľky rozhodnúť, avšak sťažovateľke neboli upreté žiadne práva a toto pochybenie nepredstavuje takú vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie. Naopak, okresný súd sa neplatnosťou právnych úkonov zaoberal, a teda nebránil sťažovateľke v prístupe k súdu. 8. Sťažovateľka podané dovolanie odôvodnila vadou podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a nesprávnym právnym posúdením veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Namietala, že ak by súd sťažovateľke už v roku 2007 uviedol, že podanie je nejasné, tieto nejasnosti mohla včas vysvetliť. Súdy podľa jej názoru posúdili vec formalisticky, a nie podľa obsahu žaloby. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nárokov – právna kvalifikácia je vecou súdu. Nesprávne právne posúdenie vidí sťažovateľka v právnej otázke, či je možný prevod obchodných podielov, ktorých majetková hodnota patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na tretiu osobu, i) za výrazne nižšiu kúpnu cenu, ako je skutočná hodnota týchto obchodných podielov, ii) bez súhlasu druhého manžela, iii) uskutočneného v čase, keď prebieha konanie o rozvod manželstva a zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a kedy prevodca žije v spoločnej domácnosti s nadobúdateľkou obchodných podielov, považovať za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi, resp. pre obchádzanie zákona. Tiež namietala nerozhodnutie o jej návrhu na zastavenie konania a to, že jej neboli riadne doručované všetky dokumenty – konkrétne čestné vyhlásenie, neboli jej poskytnuté zvukové záznamy z pojednávaní, na pojednávaní 24. januára 2022 jej nebolo umožnené vyjadrenie a napokon namietala odmietnutie odročenia pojednávania pre účely vyhlásenia rozsudku. 9. Najvyšší súd konštatoval, že: - absencia súhlasu sťažovateľky ako manželky s prevodom obchodných podielov je okolnosťou, ktorá môže založiť relatívnu neplatnosť právneho úkonu, nie absolútnu neplatnosť právneho úkonu; - poukázal na iné konanie vedené sťažovateľkou pôvodne na Okresnom súde Bratislava II (sp. zn. 8C/14/2007) a s tým súvisiace dovolacie konanie (sp. zn. 5Obdo/4/2024), v ktorom sa sťažovateľka vo vzťahu k totožným zmluvám o prevode obchodných podielov domáhala určenia, že tieto sú neplatné a právne neúčinné (v tejto časti bolo neskôr konanie zastavené, pozn.). Súdy v tomto konaní riešili otázku relatívnej neplatnosti týchto zmlúv podľa § 145 ods. 1 OZ, ako aj absolútnej neplatnosti podľa § 39 OZ, pričom žaloba bola právoplatne zamietnutá; - súhlasil s okresným aj krajským súdom v tom, že v doplnení podanej žaloby sťažovateľka nielen konkretizovala právne úkony v zmysle súdu, ale súčasne zmenila petit, a preto postup súdov nemožno považovať za formalistický; - vo vzťahu k namietanej nehospodárnosti konania poukázal na neospravedlnenú účasť sťažovateľky na pojednávaní 3. októbra 2007, na čo následne súd konanie prerušil a pokračoval
3
v ňom na návrh sťažovateľky z 30. septembra 2008. Ďalšie pojednávania nariadené na 14. apríl 2009 a 28. júl 2009 boli na jej žiadosť odročené a nasledoval jej návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti z 27. júla 2009 (dovolací súd o ňom rozhodol 10. februára 2010, pozn.). Sťažovateľka žiadala odročenie aj ďalších pojednávaní (5. január 2010, 21. január 2011, 13. máj 2011). Sama sťažovateľka teda výrazným spôsobom prispela k tomu, že súd k výzve na upresnenie petitu pristúpil až uznesením zo 4. februára 2011; - keďže súd sa zaoberal neplatnosťou zmlúv ako prejudiciálnou otázkou, námietku nerozhodnutia o jej návrhu na zastavenie konania považoval za neopodstatnenú; - zo zvukového záznamu z pojednávania z 24. januára 2022 vyplýva, že sťažovateľke, ako aj jej právnemu zástupcovi bolo umožnené vyjadriť sa, preto aj táto námietka je podľa najvyššieho súdu neopodstatnená; - postup oznámenia času a miesta vyhlásenia rozsudku bol dodržaný, a preto neprítomnosť niektorej zo sporových strán na verejnom vyhlásení rozsudku nezakladá procesné pochybenie súdu; - k neposkytnutiu zvukových záznamov najvyšší súd uviedol, že samotný právny zástupca potvrdil ich sprístupnenie prostredníctvom elektronického súdneho spisu a nekonkretizoval, prečo by mali byť porušené procesné práva sťažovateľky prípadným oneskorením s ich sprístupnením; - ďalšie námietky týkajúce sa nedoručenia čestného vyhlásenia či nezrovnalostí v žurnalizácii neboli namietané v odvolacom konaní. II. Argumentácia sťažovateľky 10. Sťažovateľka namieta, že súdy: - nesprávne a formalisticky posúdili jej podania, - neposúdili žalobu podľa obsahu, - posúdili nárok ako prekludovaný s tým, že zmenu petitu kvalifikovali ako nový nárok, - odmietli meritórne preskúmať absolútnu neplatnosť právnych úkonov, - dopustili sa prieťahov, - vydali prekvapivé rozhodnutia, - v konaní postupovali nehospodárne a neefektívne, - nerozhodli o zastavení konania v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov, - odňali sťažovateľke právo vyjadriť sa na pojednávaní a neodročili termín verejného vyhlásenia rozsudku, - všetky napadnuté rozhodnutia trpia vadou nepreskúmateľnosti a nie sú riadne odôvodnené. 11. Poukazuje na to, že pokiaľ bolo podanie pre súd nejasné alebo neurčité, bolo povinnosťou súdu vyzvať ju a riadne poučiť – nie však až o niekoľko rokov neskôr. Dotknuté podanie bolo podľa nej potrebné posúdiť ako upresnenie petitu, nie jeho zmenu, a preto bola žaloba nesprávne zamietnutá ako prekludovaná. Namieta ďalej prieťahy (viac ako 15 rokov len pred súdom prvej inštancie) a nedostatočné odôvodnenie, keď nie je zrejmé, ako sa súdy vysporiadali s dôkazmi predloženými sťažovateľkou.
4
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 12. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je v časti smerujúcej proti rozhodnutiam okresného a krajského súdu neprípustná podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu disponovala sťažovateľka opravným prostriedkom – odvolaním, ktoré aj využila. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol teda v tomto prípade krajský súd v konaní o podanom odvolaní sťažovateľky. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu disponovala sťažovateľka dovolaním, ktoré rovnako využila a súdom príslušným na poskytnutie ochrany sťažovateľke vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu bol dovolací súd. 13. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd sa so sťažnosťou argumentáciou nestotožnil. Súdy v priebehu celého konania (nevnímajúc najvyšší súd) pristupovali k záležitosti sťažovateľky veľmi dôkladne a zodpovedne a každú jej námietku vyhodnotili a primeraným spôsobom odôvodnili. 14. Ako zásadné sa v prípade sťažovateľky javí posúdenie jej podania – doplnenia žaloby z roku 2011, keď ona sama tvrdí, že išlo len o upresnenie podanej žaloby, zatiaľ čo súdy toto jej podanie vyhodnotili ako návrh na zmenu (rozšírenie) žaloby. Toto posúdenie bolo podstatné, keďže od toho nadväzne záviselo určenie začatia plynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neúčinnosti dotknutých zmlúv ako odporovateľných právnych úkonov. 15. Podľa ústavného súdu postupovali súdy správne, keďže ide o dva samostatné nároky s odlišnými účinkami a právnymi následkami – ako bolo sťažovateľke vysvetlené, neplatnosť právneho úkonu nie je to isté ako odporovateľnosť právnemu úkonu. Právne úkony dlžníka, ktoré robí dlžník so zámerom znemožniť alebo podstatne sťažiť veriteľom možnosť uspokojenia ich pohľadávok, sú podľa okolností buď absolútne neplatné podľa § 39 OZ pre rozpor s účelom zákona alebo pre obchádzanie zákona alebo síce platné sú, ale ak sú urobené s úmyslom poškodiť veriteľa, sú odporovateľné. V takom prípade zostáva právny úkon platný, avšak voči veriteľovi je právne neúčinný (pozri odvolacie rozhodnutie, body 36 a nasl.). 16. Súdy sťažovateľku vyzvali na doplnenie podania, avšak z toho nemožno urobiť záver, že ju vyzvali na zmenu žalobného petitu. Argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej za uplynutie prekluzívnej lehoty môže okresný súd, ktorý až po štyroch rokoch vyzval sťažovateľku na doplnenie žaloby, je logicky nesprávna a dáva do súvislosti dve nesúvisiace skutočnosti. To, že výzva na doplnenie žaloby bola sťažovateľke doručovaná až po štyroch rokoch, by mohlo byť považované za prieťah v súdnom konaní (s tým sa ústavný súd vysporiada v tomto uznesení na inom mieste, pozn.), no to je jediný dôsledok tohto oneskorenia. Z ústavnoprávneho hľadiska bolo podstatné, že žaloba sťažovateľky nebola odmietnutá pre nesplnenie náležitostí, pretože sťažovateľka bola riadne vyzvaná na odstránenie nejasností a chýbajúcich náležitostí. To, že sťažovateľka na základe takej výzvy dospela k záveru, že žalovať treba neúčinnosť, a nie neplatnosť, nemožno pričítať na ťarchu súdu – treba zdôrazniť, že samotná sťažovateľka v samostatnom konaní žalovala aj neplatnosť totožných zmlúv, takže ani žaloba o neplatnosť nebola zjavne bez zmyslu. V tomto prípade sa právny zástupca zjavne snažil využiť dátum podania žaloby
5
ešte v čase pred uplynutím prekluzívnej lehoty, avšak správne k veci pristúpili súdy, ktoré toto jeho podanie vyhodnotili ako návrh na rozšírenie petitu podanej žaloby. Najvyšší súd okrem toho poukázal na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky, ktorý sám poukazoval na odlišnosť týchto inštitútov. Napokon bolo potrebné prihliadnuť aj na správanie samotnej sťažovateľky, ktorá nesporne prispela k tomu, že až do roku 2011 sa neuskutočnilo ani jedno z nariadených pojednávaní (neúčasť na prvom pojednávaní neospravedlnila, z dôvodu ktorého sa konanie prerušilo, a ďalšie pojednávania opakovane žiadala odročovať). 17. V prípade sťažovateľky je ďalej podstatné, že súdy napokon posúdili oba jej návrhy – tak návrh na určenie neplatnosti dotknutých zmlúv, ako aj jej návrh na určenie ich neúčinnosti. Tak trochu protirečiaca sa javí argumentácia sťažovateľky, ktorá na jednej strane namieta, že súdy nezastavili konanie v časti, v ktorej namietala neplatnosť zmlúv, no na druhej strane namieta, že súdy neplatnosť neposúdili tak, ako mali. V záujme sťažovateľky túto argumentáciu ústavný súd vyhodnotil tak, že požadovala čiastočné zastavenie konania, no ak už tak súd nespravil, tak potom mal prihliadať nielen na formálne náležitosti zmlúv, ale aj na okolnosti prevodov obchodných podielov. 18. Čiastočne treba prisvedčiť sťažovateľke, že pokiaľ poukazovala v žalobe aj na okolnosti, ktoré poukazovali na možný rozpor s dobrými mravmi, tak sa mali súdy vysporiadať aj s týmito námietkami, nielen s formálnym posúdením obsahových náležitostí oboch zmlúv. Uvedené však možno vytknúť len okresnému a krajskému súdu, pretože najvyšší súd už zvolil iný prístup – v zhode s odôvodnením najvyššieho súdu je aj ústavný súd toho názoru, že podstatné bolo, či niekto dal sťažovateľke odpoveď na to, či boli prevody obchodných podielov uskutočnené v rozpore s dobrými mravmi alebo nie. A odpoveď sťažovateľka skutočne dostala, aj keď jej ju nedal okresný ani krajský súd a dostala ju v inom súdnom konaní (na Okresnom súde Bratislava II vedenom pod sp. zn. 8C/14/2007 – ústavný súd o možnom porušení práv sťažovateľky v tomto konaní rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 741/2025 z 18. decembra 2025). 19. Sťažovateľka trošku laxne pristúpila k ústavnej sťažnosti, keď vo zvyšku v podstate len zopakovala svoje dovolacie námietky bez toho, aby uviedla, v čom vidí porušenie svojich práv najvyšším súdom. Najvyšší súd totiž každú túto námietku vyhodnotil, preskúmal a overil a z obsahu súdneho spisu nevyplývalo, že by bola niektorá z nich dôvodná: - na verejné vyhlásenie rozsudku bola riadne predvolaná a toto pojednávanie sa uskutočnilo len pre účely vyhlásenia rozsudku; - zo zvukovej nahrávky z pojednávania uskutočneného 24. januára 2022 vyplýva, že sťažovateľke bolo umožnené sa k veci vyjadriť, a právny zástupca v závere pojednávania uviedol, že ďalšie skutočnosti neuvádza; - právny zástupca na pojednávaní 24. januára 2022 sám potvrdil, že mu boli požadované záznamy sprístupnené prostredníctvom elektronického súdneho spisu; - pokiaľ sťažovateľka namieta nevykonanie dôkazov, ktoré navrhovala v podaní z 21. januára 2022 a na pojednávaní 24. januára 2024, právny zástupca sám na záver tohto pojednávania uviedol, že nemá návrhy na vykonanie dokazovania. Zároveň poukázal najvyšší súd na dôvod zamietnutia žaloby, ktorým bolo uplynutie prekluzívnej lehoty;
6
- ďalšiu argumentáciu neuplatnila už v odvolacom konaní, aj keď tak urobiť mohla a sťažovateľka nepreukázala ani netvrdila opak. 20. Ústavný súd s ohľadom na všetky uvedené okolnosti ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 21. Ústavný súd stabilne rozhoduje (napr. II. ÚS 12/01, I. ÚS 562/2015), že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvá. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosti zásadne nevyhovie. 22. Ústavná sťažnosť teda musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na nevyhovenie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 410/2017), resp. jej nevyhovenie. 23. Aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného, krajského a najvyššieho súdu preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. 24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľky ako celku ústavný súd nemohol vyhovieť jej návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, keďže zo systematického výkladu právnej úpravy tohto inštitútu (§ 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde) vyplýva, že pozitívne rozhodnutie implicitne prichádza do úvahy len vtedy, ak ústavná sťažnosť nebola odmietnutá. 25. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2026 Peter Molnár predseda senátu
7