Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 494/2026-19
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom Mgr. Ing. Jurajom Trokanom, Vajanského 6718/10, Trnava, proti postupu Správneho súdu v Bratislave (pôvodne Krajského súdu v Bratislave) v konaní vedenom pod sp. zn. BA-5S/81/2022 takto
rozhodol:
1. Postupom Správneho súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. BA-5S/81/2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 000 eur, ktoré mu j e Správny súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
4. Náhradu trov konania pred ústavným súdom sťažovateľovi n e p r i z n á v a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavný súd uznesením č.k. I. ÚS 494/2026-10 z 8. septembra 2026 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa doručenú mu 5. augusta 2026 v časti, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. BA-5S/81/2022 [(ďalej len „napadnuté konanie“), ktoré bolo pôvodne vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5S/81/2022]. Navrhuje tiež priznať primerané finančné zadosťučinenie 5 000 eur a náhradu trov konania. 1.1. V časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom správneho súdu v napadnutom konaní ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí [§ 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde]. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh a ostatného spisového materiálu vyplýva , že sťažovateľ sa správnou žalobou v zmysle § 177 až § 193 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 11. apríla 2022 domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia Slovenskej advokátskej komory – sp. zn. III. ODS 21/2021:1385/2018 z 15. decembra 2021 – a jeho zrušenia spolu so zrušením rozhodnutia II. Disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory, sp. zn. II. 82/2018:1385/2018 z 24. mája 2021 a vrátenia veci slovenskej advokátskej komore na ďalšie konanie. Opíšuc chronologický priebeh napadnutého konania, uvádza, že krajský súd 21. júna 2022 vyzval žalovaného na predloženie administratívneho spisu a vyjadrenie sa k správnej žalobe, čo žalovaný urobil 22. júla 2022. Následne 4. augusta 2022 bol sťažovateľ vyzvaný na repliku k vyjadreniu žalovaného. Po vykonaní týchto procesných úkonov krajský súd ostal absolútne nečinný, 7. júna 2023 bola vec pridelená senátu správneho súdu a 23. marca 2026 bol nariadený termín pojednávania na 15. október 2026, teda viac ako štyri a pol roka po podaní správnej žaloby. Sťažovateľ podal 10. júna 2026 predsedníčke správneho súdu sťažnosť (§ 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktorá bola vyhodnotená ako dôvodná.
II. Argumentácia sťažovateľa
3. Sťažovateľ argumentuje tým, že je advokátom vykonávajúcim advokáciu a v správnom súdnom konaní sa domáha ochrany svojich práv, keďže sa domnieva, že Slovenská advokátska komora proti nemu postupovala v rozpore s právnymi predpismi. V súčasnosti je právoplatne disciplinárne uznaný za vinného (bola mu uložená pokuta 300 eur a paušálne trovy konania 623 eur, pozn.) a už niekoľko rokov sa nevie domôcť nápravy. Priznanie finančného zadosťučinenia odôvodňuje neprimeranou dĺžkou napadnutého konania, ktorá mu bráni efektívne sa domáhať ochrany svojich práv na podklade podanej správnej žaloby.
III. Vyjadrenie správneho súdu 4. Správny súd vo svojom vyjadrení č. k. 1SprV/246/2026-12 z 25. septembra 2026 uviedol chronologický prehľad úkonov realizovaných v napadnutom konaní (zhodujúcich sa s opisom sťažovateľa). S poukazom na personálnu poddimenzovanosť z hľadiska počtu sudcov, ako aj zamestnancov administratívneho aparátu a to v kombinácii s vysokým nápadom vecí
2
a s tým súvisiacim pracovným zaťažením ako sudcov, tak aj zamestnancov administratívneho aparátu, ktorá má nepochybne vplyv na plynulosť a rýchlosť konania, priznal, že z časového hľadiska sa žiaľ javí, že v konaní dochádza k prieťahom, pretože nie sú vykonávané úkony. Keďže písomná fáza konania bola ukončená, a teda nie je možné vykonávať ďalšie úkony, vec je pripravená na rozhodnutie a s tým súvisí aj nariadenie termínu pojednávania na 15. október 2026, ktorý bol určený 23. marca 2026. Upriamil pozornosť na preťaženosť správneho súdu, ktorý s prevzatými vecami a novým nápadom momentálne má z celkového počtu 44 miest sudcov obsadených len 41 miest sudcov, z ktorých 37 je aktívnych, čo má nepochybne zásadný vplyv na rýchlosť konania. 5. Ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasielať toto vyjadrenie sťažovateľovi na repliku, keďže obsahuje predovšetkým popis procesných úkonov súdu, ktorý je sťažovateľovi známy, a s odkazom na personálnu poddimenzovanosť správneho súdu a na celkový počet pridelených (prevzatých) spisov, ktorú ústavný súd vo svojej judikatúre už v súčasnosti nemôže považovať za plne akceptovateľnú obranu.
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
6. V súlade s § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže na základe podaní správneho súdu a sťažovateľa, ako aj predloženého súdneho spisu vzťahujúceho sa na danú vec dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 7. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich zbytočné prieťahy v súdnych konaniach vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (to platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote – m. m. I. ÚS 304/2021, I. ÚS 444/2021). Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04). 8. K povinnosti správneho súdu a jeho sudcu konať rýchle a hospodárne vyplývajúcej z § 5 ods. 7 Správneho súdneho poriadku v spojení s čl. 17 Civilného sporového poriadku, ktorý je premietnutý aj do § 5 ods. 1 SSP, pozri napr. I. ÚS 639/2024, I. ÚS 481/2024, II. ÚS 169/2024, IV. ÚS 222/2021. 9. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu otázka, či v tom-ktorom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (resp. strany v spore) a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
3
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). 10. Pri hodnotení prvého kritéria – zložitosti veci – ústavný súd vychádzal z predmetu napadnutého konania, ktorým je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe správnej žaloby sťažovateľa. Ústavný súd neidentifikoval osobitnú skutkovú ani právnu zložitosť veci a netvrdí ju ani správny súd. Predmetná vec je bežnou súčasťou rozhodovania správnych súdov v systéme správneho súdnictva. Hoci je pre sťažovateľa výsledok napadnutého konania nepochybne dôležitý (vzhľadom na disciplinárny charakter rozhodnutia, uloženie pokuty, pozn.), nejde o osobitne privilegovaný typ konania. 11. V správaní sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania, ktoré je druhým posudzovaným kritériom, ústavný súd nevzhliadol žiadnu takú okolnosť, ktorá by prispela k dĺžke napadnutého konania. 12. Čo sa týka tretieho kritéria, t. j. postupu správneho súdu v napadnutom konaní, ústavný súd zistil jeho markantnú nečinnosť. Bezprostredne po nápade veci boli zo strany správneho súdu realizované procesné úkony doručovania správnej žaloby a vyjadrení účastníkov (§ 105 – §106 SSP), pričom od septembra 2022 ostal krajský súd a následne aj správny súd absolútne nečinný až do 23. marca 2026, keď nariadil termín pojednávania na 15. október 2026. Napadnuté konanie trvá (v čase rozhodovania ústavného súdu) takmer 4 a pol roka, čo pri prevažne nečinnom správnom súde (predtým krajskom súde) možno považovať za ústavne neakceptovateľný stav. Na tomto mieste bez potreby podrobných analýz je pre ústavný súd podstatné, že správny súd (a predtým ani krajský súd) dosiaľ nevykonali vo veci relevantné procesné úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu sťažovateľovej správnej žaloby. 13. V súvislosti s obranou správneho súdu ústavný súd čiastočne zohľadnil aj jeho zaťaženosť a stále ešte pretrvávajúcu personálnu poddimenzovanosť po jeho vzniku hraničiacu so schopnosťou zabezpečiť v relevantnom čase riadny chod správneho súdu [IV. ÚS 471/2012 (ZNaU č. 29/2013), I. ÚS 716/2024], avšak opakovane jedným dychom dodáva, že od účastníkov konania obracajúcich sa na všeobecné súdy s dôverou, že bude v ich veci spravodlivo a včas rozhodnuté, nie je možné spravodlivo požadovať, aby ,,strpeli“ nedostatky na strane všeobecného súdu (resp. štátu) spôsobené nedostatočným personálnym obsadením súdov či zlou organizáciou práce [III. ÚS 33/01 (ZNaU 30/01)]. Ústavný súd v zmysle už svojej konštantnej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že štát je primárne zodpovedný za to, aby zabezpečil dostatočné personálne a materiálno-technické podmienky na riadny výkon spravodlivosti a nedostatky v tejto oblasti v žiadnom prípade nesmú byť na ujmu práv účastníkov konania, v tomto prípade sťažovateľky (m. m. I. ÚS 693/2024, IV. ÚS 564/2024). Nemožno pritom opomenúť, že podľa vyjadrenia správneho súdu sa jeho personálne pomery ani počet nevybavených vecí za ostatné roky zatiaľ príliš nezlepšili. 14. Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že správny súd bol v napadnutom konaní pri rozhodovaní v právnej veci sťažovateľa nečinný v ústavne neakceptovateľnom rozsahu, keď nezvolil taký procesný postup, ktorý by smeroval k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania tak, ako mu to ukladá § 5 ods. 2 SSP a § 5 ods. 2 SSP v spojení s čl. 17 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
4
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 15. V konklúzii uvedeného ústavný súd uzatvára, že postupom správneho súdu (predtým krajského súdu) tak bolo v napadnutom konaní porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
V. Príkaz konať a primerané finančné zadosťučinenie
16. Hoci vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, ústavný súd nedoplnil ochranu aj o uloženie príkazu vo veci konať bez zbytočných prieťahov podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ sa tejto ochrany v ústavnej sťažnosti nedomáhal (pozri § 45 zákona o ústavnom súde). 17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia 5 000 eur z dôvodov uvedených v bode 3 odôvodnenia tohto nálezu. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04, I. ÚS 164/2018). Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 18. Zohľadniac konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd v neprospech správneho súdu hodnotil predovšetkým celkové trvanie napadnutého konania, z ktorého podstatnú časť tvorí absolútna nečinnosť konajúceho súdu, prihliadol však na nariadený termín pojednávania (15. októbra 2026), na ktorom je možné predpokladať meritórne rozhodnutie. Na druhej strane je potrebné zobrať do úvahy, že sťažovateľovi v disciplinárnom konaní hrozí pokuta 300 eur a paušálne trovy disciplinárneho konania 623 eur. Pretože priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernením ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou a nemôže primárne slúžiť na získanie iného majetkového prospechu (m. m. I. ÚS 114/2023, I. ÚS 705/2025), ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam danej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia 1 000 eur (bod 2 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
VI. Trovy konania 19. V tejto veci nebolo dôvodné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania (bod 4 výroku nálezu), vychádzajúc z § 73 zákona o ústavnom súde, ktorý nestavia právo na náhradu trov konania do nárokovateľnej polohy, ako je to v iných druhoch regulovaných právno-aplikačných procesoch (napr. civilné sporové konanie, správne súdne konanie, exekučné konanie a ďalšie). Ústavný súd
5
tak disponuje širokým priestorom na úvahu o tom, či vôbec priznať náhradu trov konania, a ak áno, v akom rozsahu (III. ÚS 209/2020, I. ÚS 357/2021, I. ÚS 418/2022, I. ÚS 442/2023). Rozhodnutie sťažovateľa dať sa zastúpiť iným advokátom (hoci takéto právo mu nemožno uprieť) v konaní pred ústavným súdom, v ktorom namieta porušenie práv uvedených v bode 1, nemožno považovať za hospodárne a účelné z pohľadu nákladov konania. To platí o to viac, že ide konanie, v ktorom nemožno počítať s procesným rizikom spojeným s povinnosťou náhrady trov konania protistrany (III. ÚS 105/2025). 20. Ústavný súd však zohľadnil najmä skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola koncipovaná pomerne veľmi stroho (5 strán) a obsahovo zameraná na celkovú dĺžku vedeného správneho súdneho konania s početnou citáciou príslušných ustanovení ústavy a dohovoru, judikatúry ústavného súdu a ESĽP k problematike zbytočných prieťahov, ktorú ústavný súd pozná z vlastnej rozhodovacej činnosti, pričom v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy ústavná sťažnosť neobsahovala nijaké relevantné dôvody, a preto aj bola v tejto časti odmietnutá (bod 1.1 odôvodenia tohto nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu
6