Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 31/99 Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu konanom 17. marca 1999 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
, proti: 1. Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, 2. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, 3. predsedovi vlády Slovenskej republiky a 4. vláde Slovenskej republiky vo veci porušenia jeho základných práv a slobôd upravených v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a v Ústave Slovenskej republiky rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii z 8. decembra 1998 uverejneným pod č. 375/1998 Z. z. a takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť
odmieta. Odôvodnenie I.
Návrhom z 2. februára 1999 doručeným na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd “), ktorý navrhovateľ
(ďalej len „navrhovateľ“)
označil ako „návrh na začatie konania o ústavnej sťažnosti o porušovaní základných
práv a slobôd“, domáha sa navrhovateľ proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky v Bratislave vyslovenia, že: „1/ Postupom orgánov MV SR – Sekcie vyšetrovania a expertíznych činností PZ – odborom vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti po vznesení mi obvinenia podľa § 160 ods. 1 Tr. zákona uznesením zo dňa 1. 2. 1999 ČVS: VKE 1/130/98 boli vyšetrovateľom ako aj následnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní porušené moje základné práva a slobody stanovené v čl. 17 Ústavy SR – právo na súdnu a inú právnu ochranu. 2/ Postup orgánov MV SR a orgánov činných v trestnom konaní nie je v súlade s Ústavou SR a rozhodnutím predsedu vlády SR zo dňa 7. júla 1998 o amnestii č. 214/1998 Z. z. 3/ Ústavný súd vyslovuje, že rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. 12. 1998 č. 375/98 o amnestii je porušením článku 102 písm. i) Ústavy SR, ako aj čl. 105 ods. 1 Ústavy SR.“ Navrhovateľ so svojom podaní poukazuje na rozhodnutie o amnestii zo 7. júla 1998 č. 214/1998 Z. z., ďalej na rozhodnutie o amnestii z 8. decembra 1998 č. 375/1998 Z. z. a konštatuje, že amnestia z 8. decembra 1998 vypustila čl. I a čl. II amnestie zo 7. júla 1998. Pre neho to malo za následok, že 1. februára 1999 bolo proti nemu vznesené obvinenie z trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), b) Trestného zákona v súbehu s trestným činom zavlečenia do cudziny podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a spolupáchateľstva podľa § 234 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona. Napokon bol aj samostatne obvinený pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia vydala Sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznej činnosti na Ministerstve vnútra SR pod sp. zn. ČVS: VKE 1/130/98. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť. Bol však zadržaný a vzatý do vyšetrovacej väzby. Konanie vyšetrovateľa považuje za
2
rozporné s rozhodnutím o amnestii zo 7. júla 1998. Požaduje, aby ústavný súd vo veci začal konanie pre porušenie jeho práv, a to s odvolaním na čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. V ďalšej časti podania uvádza, že zo znenia čl. 102 písm. i) ústavy, a to tak gramaticky, ako aj logicky vyplýva, že ide o dobrodenie, ktoré nemožno zrušiť, ak už bolo priznané. Citovaný článok ústavy umožňuje prezidentovi amnestiu iba udeliť, nie však ju zrušiť v zmysle obnovenia zaniknutej trestnosti. Podľa jeho názoru bol porušený aj čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, lebo štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v jej medziach. Predseda vlády Dzurinda v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky prekročil rozsah kompetencií ustanovených mu v čl. 102 písm. i) ústavy. Ďalším písomným podaním z 10. februára označeným ako „doplnenie podnetu na začatie konania o ústavnej sťažnosti o porušovaní základných práv a slobôd podľa čl. 127 a čl. 130 ods. 1 písm. f) a ods. 3 Ústavy SR (§ 18 ods. 1 písm. f) zákona č. 38/1993 Z. z.)“ navrhovateľ rozširuje okruh účastníkov konania aj na vládu Slovenskej republiky a požaduje vydať uznesenie, ktorým ústavný súd začína konanie o porušení jeho práva upraveného v čl. 12 ods. 1, v čl. 16 ods. 1, v čl. 17 ods. 1, 2 a 4 ústavy a vo veci samej žiada vydať uznesenie, podľa ktorého: „1/ Ústavný súd vyslovuje, že Vládou Slovenskej republiky a ňou povereným predsedom vlády SR, rozhodnutím predsedu vlády zo dňa 8. 12. 1998 číslo 375/98 Z. z. o amnestii boli vypustením čl. I. a čl. II. rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 uverejneného pod č. 214/1998 Z. z. porušené ústavné práva podnecovateľa na slobodu, rovnosť, dôstojnosť i v právach v zmysle čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1 o nedotknuteľnosti osoby, v čl. 17, ods. 1, 2, 4 na osobnú slobodu a s tým spojených ústavných práv zakotvených Ústavou Slovenskej republiky. 2/ Ústavný súd vyslovuje, že postupom orgánov Ministerstva vnútra SR – Sekcie vyšetrovania a expertíznej činnosti PZ – odborom vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti – vznesením obvinenia podľa § 160 ods. 1/ Tr. zák. uznesením zo dňa 1. 2. 1999 pod sp. zn. ČVS: VKE 1/130-98 boli vyšetrovateľom PZ,
3
ako aj následnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní porušené ústavné práva podnecovateľa na slobodu, rovnosť, dôstojnosť v právach v zmysle čl. 12, ods. 1 - nedotknuteľnosť osoby v zmysle čl. 6 ods. 1, ako aj ústavné právo na osobnú slobodu a s tým spojených ústavných práv v čl. 17, ods. 1, 2 a 4, Ústavy Slovenskej republiky.“ V podaní ďalej uvádza, že ak predseda vlády podľa čl. 105 ods. 1 ústavy je poverený
vládou
vykonávať
niektoré
právomoci
prezidenta
republiky,
ide
o rozhodnutie vlády, ktorá stojí na vrchole štruktúry štátnej správy, a teda v konečnom dôsledku v tomto prípade ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy. Preto považuje za splnenú podmienku ustanovenú v čl. 127 ústavy, aby ústavný súd mohol založiť svoju príslušnosť na konanie vo veci. V poradí tretím podaním z 15. februára 1999 označeným ako „ústavná sťažnosť – doplnenie podania zo dňa 4. 2. 1999 a zo dňa 10. 2. 1999 na začatie konania o ústavnej sťažnosti o porušovaní základných práv a slobôd podľa čl. 130, ods. 3, Ústavy SR (§ 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z.) rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998 o amnestii uverejneným v Zbierke zákonov pod číslom 375/1998 Z. z.“ navrhovateľ sa označuje za sťažovateľa a rozširuje ďalej okruh účastníkov o Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a predsedu vlády Slovenskej republiky. Okrem toho upresňuje aj ústavnú sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. a žiada vydať nález tohto znenia: „1. Rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998 o amnestii uverejneným v Zbierke zákonov pod č. 375/1998 Z. z. boli porušené práva a slobody sťažovateľa zakotvené: -
v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a to: právo na slobodu, rovnosť v dôstojnosti i v právach, ktoré práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné podľa čl. 1 uvedeného zákona,
4
právo na nedotknuteľnosť osoby podľa čl. 7 uvedeného zákona, právo na to, že osobná sloboda je zaručená podľa čl. 8 uvedeného zákona, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany dobrého mena a pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 10 uvedeného zákona -
v Ústave Slovenskej republiky, a to: ústavné práva sťažovateľa uvedené v čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré
sú zakotvené v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ústavné práva sťažovateľa na slobodu, rovnosť v dôstojnosti i v právach, ktoré sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ústavné práva sťažovateľa na nedotknuteľnosť osoby v zmysle čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ústavné právo na osobnú slobodu a s tým spojené ústavné práva v zmysle čl. 17 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998 o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 375/1998 Z. z. sa zrušuje.“ V tomto podaní poukazuje na rozhodnutie predsedu vlády z 8. decembra 1998 ako na akt neprípustnej retroaktivity. II. Ústavný súd všetky tri podania navrhovateľa podľa formy i obsahu, a najmä podľa petitu hodnotil ako ústavnú sťažnosť. Navrhovateľ podanie označil za ústavnú sťažnosť a seba za sťažovateľa. Odvolával sa na čl. 127 ústavy a § 49 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.).
5
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva alebo slobody občanov, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Na tomto základe ústavný súd má právnu povinnosť zaoberať sa predovšetkým tým, či sťažovateľom označení účastníci konania sú subjektmi, s ktorými uvažuje čl. 127 ústavy, a následne potom v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. preskúmať, či všetky podania spĺňajú podmienky a majú náležitosti pre prijatie na ďalšie konanie pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1, § 49, 50 a § 53 zákona č. 38/1993 Z. z.) Nesplnenie niektorej náležitosti ústavnej sťažnosti má za následok odmietnutie ústavnej sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, prípadne podľa § 53 ods. 1 toho istého zákona. Ústavný súd zistil, že podanie (ústavná sťažnosť) sťažovateľa spĺňa podmienky a má aj zákonom predpísané náležitosti k tomu, aby mohli byť predmetom konania podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. Všetky tri podania obsahovali označenie účastníkov konania, predmet konania, príslušné články ústavy, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa boli v jeho prípade zo strany odporcov porušené. Navrhol aj dôkazy, ktoré by mali byť vykonané. Súčasťou navrhnutých dôkazov boli doktrinálne názory uverejnené v Komentári k Ústave Slovenskej republiky. Výklad práva podaný v právnej vede nemá záväzný význam pre uplatnenie práva ani mu nemožno priznať povahu dôkazu. Napriek tomu, že doktrinálny názor nemožno stotožniť s dôkazom, sťažovateľ uviedol aj ďalšie skutočnosti, ktoré splnili podmienku zákona o navrhnutí dôkazov. Ústavná sťažnosť obsahovala aj návrh na vydanie nálezu. Ústavný súd preto tieto podania (ústavnú sťažnosť) podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. predbežne prerokoval.
6
Sťažovateľ označil za ústredné orgány štátnej správy okrem Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky aj vládu Slovenskej republiky a osobitne predsedu vlády ako zastupujúceho prezidenta Slovenskej republiky v niektorých jeho právomociach, v tomto prípade v rozhodovaní o amnestii. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti sú iba rozhodnutia taxatívne určených subjektov: a) ústredných orgánov štátnej správy, b) miestnych orgánov štátnej správy, c) orgánov územnej samosprávy. Ústava zriaďuje prezidenta Slovenskej republiky ako hlavu Slovenskej republiky (čl. 101 ods. 1). V prípade uplatnenia postupu podľa čl. 105 ods. 1 dôjde k povereniu predsedu vlády Slovenskej republiky výkonom právomoci prezidenta, ale nie k dočasnému prevedeniu právomocí hlavy štátu na ústredný orgán štátnej správy. Ústrednými orgánmi štátnej správy sú len tie orgány, ktoré zákon č. 347/1990 Zb. taxatívne vymenováva. Tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutie predsedu vlády povereného výkonom právomoci prezidenta republiky je rozhodnutím vlády ako najvyššieho orgánu štátnej správy Slovenskej republiky, nemá oporu ani v ústave, ani v zákone č. 347/1990 Zb., a preto ho ústavný súd nemohol akceptovať. „Vláda je najvyšším orgánom výkonnej moci“ (čl. 108). Moc výkonnú nie je možné stotožňovať s ústrednými orgánmi štátnej správy. Vládu, a tým aj predsedu vlády, ktorý je členom vlády s osobitnými právomocami, pokiaľ ide o jej právomoci, vznik, zánik a vôbec jej práva a povinnosti či jej zodpovednosť, treba vidieť v právnej základni, ktorú jej poskytuje ústava (čl. 108 a čl. 121). Naproti tomu podľa čl. 122 ústavy sa ústredné a miestne orgány štátnej správy zriaďujú výlučne zákonom. Ustanovenie § 1 zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 347/1990 Zb.“) vládu Slovenskej republiky nezaraďuje medzi ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky, ktoré sú zriaďované zákonom. Vládu Slovenskej republiky nemožno považovať za ústredný orgán štátnej správy Slovenskej republiky.
7
Z tohto ústavný súd odvodil právny názor, že ústavná sťažnosť v časti smerujúcej proti vláde a predsedovi vlády Slovenskej republiky je zjavne neopodstatnená. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú ústrednými orgánmi štátnej správy, a preto ich rozhodnutia by mohli byť predmetom skúmania ústavného súdu podľa čl. 127 ústavy za predpokladu, že by také rozhodnutia vydali a týkali by sa porušovania základných práv a slobôd, o ktorých nerozhoduje iný súd. Ministerstvo spravodlivosti nijaké takéto rozhodnutie nevydalo. Ak súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa, konal na základe zákona ako nezávislý orgán, výlučne oprávnený konať vo veciach trestných podľa § 142 ods. 1 ústavy i podľa Trestného poriadku. Nijaký iný orgán, v danom prípade ministerstvo spravodlivosti, nemá ani ústavnú, ani zákonnú právomoc vstupovať do konania orgánov činných v trestnom konaní, prípadne ich nahradzovať. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky má podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Z. z. o štátnej správe súdov vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva, najmä po stránke personálnej, organizačnej, hospodárskej, finančnej a odbornej (§ 7 cit. zákona). Napokon treba uviesť, že ministerstvo spravodlivosti nevydalo žiadne rozhodnutie, ktoré by malo spojitosť s amnestiou. To isté možno povedať aj o Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Ani tu ministerstvo alebo minister vnútra nemôže zasahovať do činnosti procesne samostatného vyšetrovateľa, ktorý je viazaný zákonmi a všeobecnými záväznými právnymi predpismi a v rozsahu ustanovenom Trestným poriadkom a pokynmi prokurátora a súdu (§ 7 ods. 7 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore). Zo strany sťažovateľa nebolo preukázané, že by niektorý z účastníkov označených sťažovateľom bol vydal právoplatné rozhodnutie ako ústredný orgán štátnej správy. Na tomto základe ústavný súd nemôže založiť svoju kompetenciu vo
8
veci konať, ako to predpokladá čl. 127 ústavy. Sťažovateľ v skutočnosti nepožiadal o preskúmanie rozhodnutia, ktoré môže byť predmetom konania podľa čl. 127 ústavy. Žiadal o preskúmanie právomoci prezidenta Slovenskej republiky zrušiť alebo zmeniť udelenú amnestiu, ako aj o preskúmanie právomoci predsedu vlády Slovenskej republiky zastupujúceho prezidenta Slovenskej republiky zrušiť alebo zmeniť amnestiu, ak taká právomoc prislúcha prezidentovi Slovenskej republiky. Požiadavku sťažovateľa nemožno stotožniť s konaním o kompetenčnom spore podľa čl. 126 ani s konaním o výklad ústavného zákona podľa čl. 128 ods. 1 ústavy. Jednoznačne nemožno určiť ani to, či sťažovateľ vôbec podal návrh na začatie konania, aké sa predpokladá podľa Ústavy Slovenskej republiky. Táto otázka však nie je právne významná pre konanie o sťažovateľovom návrhu, pretože je zrejmé, že ústava fyzickej osobe nepriznáva právo podať návrh na začatie konania o určenie právomoci štátneho orgánu, ústavného činiteľa, orgánu územnej alebo záujmovej samosprávy či kohokoľvek iného s právne významným postavením vo veciach verejného záujmu. Z toho, čo už bolo uvedené, ústavný súd zhŕňa svoje stanoviská v právny názor, že ústavná sťažnosť sťažovateľa nie je právne opodstatnená, že ju treba odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 17. marca 1999
JUDr. Ján D r g o n e c predseda senátu
9