Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 2Obdo/8/2026 6123372093 30. 04. 2026 JUDr. Beáta Miničová ECLI:SK:NSSR:2026:6123372093.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Dariny Legerskej, v spore žalobkyne Lucy H Fashion s.r.o., so sídlom Moravská 13, 020 01 Púchov, IČO: 52 820 106, právne zastúpenej Mgr. Michalom Baniarom, advokátom so sídlom Tajovského 1, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 831 624, proti žalovanej N. Q., narodenej XX. H. XXXX, Y. XXXX/XX, XXX XX Q., o zaplatenie 4.682,14 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 37Cb/110/2023, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. septembra 2025, č. k. 41Cob/180/2024-189, takto rozhodol: I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a . II. Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1.1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 37Cb/110/2023-129 zo dňa 22. apríla 2024 výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku zhrnul obsah žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 4.682,14 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z tejto sumy od 25.07.2023 do zaplatenia a náhrady trov konania dôvodiac tým, že ako obchodná spoločnosť disponuje dvoma bankovými účtami, a to bankovým účtom na meno a na účet spoločnosti žalobcu vedeným v peňažnom ústave L. L., a.s., a tiež bankovým účtom na meno žalovanej a na účet spoločnosti žalobcu vedeným v peňažnom ústave C. F., ku ktorým má výlučný prístup žalovaná ako konateľ spoločnosti žalobcu oprávnený konať v mene spoločnosti samostatne. Podľa tvrdenia žalobcu bolo kontrolou stavu spoločnosti žalobcu ďalším jeho spoločníkom - obchodnou spoločnosťou SEIG RETAIL, SE Bratislava z výpisov z bankových účtov žalobcu pravidelne predkladaných samotnou žalovanou ako konateľom žalobcu zistené, že žalovaná v rozpore so zákonnými povinnosťami konateľa si v období od 18.02.2023 do 27.06.2023 neoprávnene, bez existencie akéhokoľvek právneho dôvodu, poukázala peňažné prostriedky vo výške 4.682,14 eura vo vlastníctve žalobcu na svoj osobný bankový účet, teda na svoje súkromné účely. Žalovaná výzve na vrátenie predmetných finančných prostriedkov titulom bezdôvodného obohatenia v prospech žalobcu nevyhovela argumentujúc tým, že predmetné peňažné prostriedky sú jej vlastníctvom. 1.3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že spoločnosť žalobcu sa pri výkone podnikateľskej činnosti dostala do kontaktu s dvoma bankovými účtami. Jeden bankový účet je vedený v L. L., a. s. a ide o účet na meno spoločnosti, teda žalobcu, (ďalej len „účet L. L.“), ktorého používanie v súvislosti s obchodnou činnosťou nebolo medzi stranami sporné. Sporným bolo disponovanie s druhým bankový účtom, ktorý je vedený na meno žalovanej v peňažnom ústave C. F.
G. (ďalej len „účet C.“) a výpisy z tohto účtu boli dobrovoľne poskytované žalovanou žalobcovi. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že účet C. je v predmetnej banke nesporne vedený na meno a priezvisko žalovanej a zo žiadnej stranami sporu predloženej dokumentácie nevyplynulo, že by bol tento účet založený a vedený výlučne, resp. aj v súvislosti s podnikateľskou činnosťou žalobcu. Žalovaná poprela, že by bol vlastníkom účtu žalobca, čo žalobca ani nespochybnil a zároveň poprela, že na uvedenom bankovom účte sa nachádzajú finančné prostriedky žalobcu. Žalovanou tvrdené skutočnosti, že predmetný bankový účet C. založila v banke C. F. G. výlučne ona, že bol založený pred vstupom ďalšieho spoločníka do spoločnosti a je vedený na meno a priezvisko žalovanej, v konaní sporné neboli. Žalovaná predložila do spisu výpisy z účtu C. z obdobia august 2022 až október 2022, z ktorých vyplynulo, že v uvedenom období v rámci uvedeného účtu boli uskutočňované pohyby a účet bol v kladnom zostatku. 1.4. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovenia § 135a Obchodného zákonníka a z ustanovení § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka. Ako nespornú vyhodnotil skutočnosť, že na meno spoločnosti žalobcu je výslovne vedený iba účet v L. L., a. s. V súvislosti s používaním bankových účtov poznamenal, že ak bankový účet slúži nielen na podnikanie, ale aj na súkromné platby, čo zákon nevylučuje, v takom prípade účtovníctvo podnikateľa predstavuje reálny obraz o stave finančných pohybov v rámci podnikateľskej jednotky. Pokiaľ žalobca na námietku žalovanej, že predmetný účet nie je evidovaný ani v mesačných výkazoch DPH a ani v evidencii účtovníctva žalobcu, reagoval tvrdením, že povinnosť zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva mala žalovaná, súd prvej inštancie zdôraznil, že v spoločnosti žalobcu boli v spornom období dvaja konatelia, a teda obaja zodpovedali rovnako za vedenie účtovníctva spoločnosti. 1.5. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal, že celý účet C. vo výške ním tvrdenej bol zahrnutý do jeho účtovníctva a že slúžil na prijímanie platieb od zákazníkov. Akcentoval, že okolnosti používania účtu C. a obsah právnych vzťahov, z ktorých plynuli finančné prostriedky na uvedený účet, zaťažovali v zmysle § 150 odsek 1 CSP prioritne žalobcu a pokiaľ žalobca tvrdil, že účet C. bol jeho platobným miestom pre platby za tovar ním predávaný a finančné prostriedky na tomto účte pochádzali z jeho podnikateľskej činnosti, na tieto svoje tvrdenia nepredložil relevantné listinné dôkazy. Konštatoval, že len samotné výpisy z účtov a žalobcom predložená emailová komunikácia nepostačovali pre záver o existencii dohody o využívaní účtu C. (ako súkromného účtu žalovanej) výlučne na výkon podnikateľskej činnosti žalobcu, pretože podľa výpisov za obdobie február 2023 boli na tento účet boli vykonané viaceré platby od rôznych osôb, avšak bez identifikácie právnych vzťahov, ktorých sa týkali. Aj keď vzhľadom na obsah výpisov z predmetného účtu nie je vylúčené, že účet bol čiastočne využívaný aj na výkon podnikateľskej činnosti žalobcu, v spore nebolo preukázané, v akom rozsahu a či platby na účet rôznymi fyzickými osobami pochádzali skutočne z obchodnej činnosti žalobcu. 1.6. Súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko nebol bez akýchkoľvek pochybností vyriešený pôvod finančných prostriedkov na účte C., od ktorého sa ďalej odvíjala zodpovednosť žalovanej ako konateľky za škodu resp. nárok žalobcu na bezdôvodné obohatenie, nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov pre priznanie žalobcom uplatneného nároku, či už z titulu náhrady škody, alebo z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Nevykonanie dôkazov výsluchom Y. U., T. V. a oboznámením obsahu výpisov z účtu L. L. (navrhnutých žalobcom až na pojednávaní) odôvodnil jednak oneskorením uplatnenia takého návrhu, a tiež jeho nehospodárnosťou, keď za kľúčové považoval preukázanie pôvodu finančných prostriedkov na účte C., čo by z výsluchov navrhnutých svedkov, i keď by potvrdili používanie predmetného účtu aj na podnikateľskú činnosť, aj tak nebolo možné zistiť, nakoľko išlo o účet súkromnej osoby a pôvod finančných prostriedkov na ňom bol sporný. Čo sa týka stavu účtu L. L. a pohybov na ňom, uviedol, že tento účet bol pre účely predmetného sporu irelevantný. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej súd priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2.1. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 10. septembra 2025, č. k. 41Cob/180/2024-189 potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cb/110/2023-129 zo dňa 22. apríla 2024 a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2.2. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov odvolania podaného žalobcom skonštatoval správnosť záverov, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe riadne vykonaného dokazovania
a dostatočne zisteného skutkového stavu. Uviedol, že súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal s tvrdeniami a námietkami žalobcu v podstatnom rozsahu a vo svojom rozhodnutí dal žalobcovi odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie vyslovenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v bodoch 19. až 21. a na tieto odkázal. 2.3. Zdôraznil, že ak chcel byť žalobca v konaní úspešný, musel dostatočne preukázať dôvodnosť svojho nároku a v zhode so súdom prvej inštancie dospel k zisteniu, že dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise žalobca svoj nárok žalobca nepreukázal. Pokiaľ žalobca tvrdil, že účet C. je síce účtom vedeným na meno žalovanej, ale finančné prostriedky na ňom sú výlučne finančnými prostriedkami spoločnosti žalobcu s tým, že ide o účet, ktorý slúžil na prijímanie platieb od zákazníkov spoločnosti, na dôkaz čoho predložil výpisy z účtu C. za obdobie od 01. februára 2023 do 30. júna 2023, emailovú komunikáciu medzi T. V. a N. Q., výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia a na upustenie od protiprávneho konania a vydanie prospechu, odvolací súd uviedol, že z predložených výpisov z účtov je zrejmé len to, že v niektorých konkrétnych dňoch boli vydané peniaze jednak konkrétne žalovanej, a to v dňoch a v sumách uvedených v žalobe, ale zároveň z týchto výpisov vyplýva, že finančné prostriedky boli poukazované aj iným osobám uvádzaným na tomto účte, napríklad W. U., Y. U., E. Z., K. F., M. T., V. R., H.K., V. L., K. L., JUDr. T. V., W. V. a A. F.. 2.4. Odvolací súd poukázaním na právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 132 ods. 1 a § 150 CSP akcentoval, že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností predstavuje samotný základ žaloby a stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Zdôraznil tiež, že predkladanie dôkazov a unesenie dôkazného bremena je v sporovom konaní úlohou a zodpovednosťou strán. Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v čl. 8 CSP tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (čl. 5). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zároveň však poukázal na to, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy a do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS/22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS/50/04). 2.5. Pokiaľ žalovaný namietal nedostatočné vykonanie dokazovania, odvolací súd dôvodil tým, že rozsah vykonania dokazovania je v zmysle § 185 ods. 1 CSP výlučne v kompetencii súdu, a nie strany sporu. Za situácie, že žalobca na preukázanie svojho nároku predložil len výpisy z účtu, podľa ktorých boli vydané peniaze okrem žalovanej aj iným osobám a emailovú komunikáciu, z ktorej však tvrdenia žalobcu uvádzané v žalobe o tom, že si žalovaná neoprávnene a bez akéhokoľvek súhlasu poukázala peňažné prostriedky vo vlastníctve žalobcu ako obchodnej spoločnosti na svoje súkromné účely a že by predmetné finančné prostriedky patrili výlučne žalobcovi s tým, že sa jednalo výlučne o platby od zákazníkov žalobcu, nevyplývajú, sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 22. napadnutého rozhodnutia, že týmito dôkazmi žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že išlo výlučne o takzvaný firemný účet a všetky finančné prostriedky na ňom boli prostriedkami z výkonu jeho podnikateľskej činnosti. 2.6. Ďalej konštatoval, že nezistil ani žalobcom tvrdené pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorým by mu bolo znemožnené realizovať procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, resp. k odňatiu práva na prístup k súdu tým, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy podstatné pre zistenie rozhodujúcich skutočností navrhnuté žalobcom. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania (§ 179 ods. 1 CSP) a na sudcovskú koncentráciu konania (§ 153 ods. 1, 2 CSP) sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý nevykonanie navrhnutých dôkazov odôvodnil tým, že ich nepovažoval za včas uplatnené a ich vykonanie ani za hospodárne z dôvodu, že ak by aj svedkovia potvrdili, že účet C. bol využívaný aj na podnikateľskú činnosť žalobcu, z výsluchov navrhnutých svedkov by nebolo možné zistiť, či platby, ktoré boli na účte sa týkali výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu alebo išlo o platby určené žalovanej ako fyzickej osobe za predaj jej súkromných vecí, prípadne o platby v prospech spoločnosti žalobcu. Odvolací súd súhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že návrh žalobcu na vykonanie dokazovania listinami, prípadne výsluchmi svedkov prednesený až na pojednávaní konanom dňa 22.04.2024 bol uplatnený
oneskorene, nakoľko by si vyžadoval nariadenie ďalšieho pojednávania, pričom žalobca dovtedy také návrhy na dokazovanie nepredložil, hoci mu v tom nič nebránilo. Zdôraznil, že žalobca už z obrany žalovanej, či už v odpore proti platobnému rozkazu, prípadne v ďalšom vyjadrení, ktorým reagovala na vyjadrenie žalobcu, mal vedomosť o tom, že žalovaná jeho nárok popiera. Mal teda možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov výsluchom svedkov už skôr, ako až na pojednávaní konanom dňa 22.04.2024. Odvolací súd sa tiež stotožnil s tým, že nakoľko predmetom žaloby bolo výlučne žalobcom tvrdené neoprávnené disponovanie s účtom C., oboznamovanie pohybov na účte žalobcu v L. L. by bolo pre účely predmetného sporu irelevantné. Zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že ak žalobca dôkazmi a tvrdeniami uvádzanými v žalobe nepreukázal, že platby na účte C. boli výlučne platbami od jeho zákazníkov, nie je zrejmé, ako by mohol tieto skutočnosti preukázať výsluchom navrhovaných svedkov. 2.7. K odvolacej námietke žalobcu o neúplnosti a nesprávnosti skutkových zistení v dôsledku nedostatočne vykonaného dokazovania a nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie odvolací súd uviedol, že také vady napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci nezistil. Konštatoval, že odvolaním napadnuté rozhodnutie sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v konaní na súde prvej inštancie a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav. 2.8. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že žalobca v odvolaní argumentoval tým, že v konaní produkoval listinné dôkazy, ktoré žalovaná žiadnym spôsobom nerozporovala, a z ktorých je zrejmé, že účet C. bol používaný na podnikateľskú činnosť spoločnosti žalobcu s tým, že žalovaná dlhodobo a dobrovoľne predkladala spoločnosti SEIG RETAIL, SE mesačné výpisy z účtu C. až do júla 2023, v ktorom období si žalovaná svojvoľne prestala plniť zákonné povinnosti konateľa a v rozpore so zákazom konkurencie začala podnikať prostredníctvom novovzniknutej spoločnosti LH store, s.r.o. a že na úrovni spoločníkov žalobcu bol zo strany žalovanej odsúhlasený prehľad tržieb a výdavkov spoločnosti žalobcu od zákazníkov za dodaný tovar na účet C. plne korešpondujúci s pohybmi na výpisoch z účtu C., a to aj emailom zo dňa 07.06.2023 o 12.28 hod. Žalobca tiež v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa uvedenými nespornými skutočnosťami preukazujúcimi skutočnosť, že účet C. bol používaný na podnikateľskú činnosť žalobcu v napadnutom rozsudku dostatočným spôsobom nevysporiadal a prehliadol aj ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že prílohou emailu JUDr. T. V. zo dňa 23.05.2023 o 11.47 hod. adresovaného žalovanej bola tabuľka - prehľad tržieb (a výdavkov) žalobcu od zákazníkov za dodaný tovar na účet C. plne korešpondujúci s pohybmi na výpisoch z účtu C. odsúhlasený žalovanou emailom zo dňa 07.06.2023 o 12.28 hod. Žalobca k odvolaniu ako dôkaz predložil prehľad tržieb a výdavkov žalobcu od zákazníkov za dodaný tovar na účet C. zo dňa 06.06.2023 odsúhlasený žalovanou emailom zo dňa 07.06.2023. 2.9. K vyššie uvedenej argumentácii žalobcu odvolací súd uviedol, že ak žalobca v odvolaní tvrdil, že žalovaná dlhodobo a dobrovoľne predkladala spoločnosti SEIG RETAIL, SE mesačné výpisy z účtu C. až do júla 2023, v ktorom si svojvoľne prestala plniť zákonné povinnosti konateľa, potom v rozpore s tým v žalobe uvádzal, že si poukazovala peňažné prostriedky žalobcu na svoje súkromné účely, a to za obdobie 18.02.2023 až 27.06.2023, teda v období, keď samotný žalobca tvrdil, že žalovaná dobrovoľne spoločnosti SEIG RETAIL,SE žalovaná mesačné výpisy z účtu predkladala. Ak ďalej žalobca tvrdil, že prílohou emailu JUDr. T. V. zo dňa 23.05.2023 o 11.47 hod. adresovaného žalovanej bola tabuľka prehľad tržieb a výdavkov žalobcu od zákazníkov za dodaný tovar na účet C., k tomu odvolací súd uviedol, že predmetnú tabuľku predložil žalobca až k podanému odvolaniu. Odvolací súd preto uvedené dôkazy nepovažoval za prostriedky procesného útoku, ktoré žalobca nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d/ CSP), nakoľko pri uplatnení uvedených prostriedkov procesnej obrany žalobcu neboli splnené podmienky, ktoré zmysle § 366 CSP možno použiť v odvolaní. Z uvedeného dôvodu pri rozhodovaní na tieto prostriedky procesného útoku žalobcu, uplatnené až v podanom odvolaní, neprihliadal. V súvislosti s argumentáciou žalobca o existencii právoplatných a vykonateľných rozhodnutí, ktorými bolo opakovane judikované používanie účtu C. na podnikateľskú činnosť žalobcom, odvolací súd uviedol, že išlo o rozhodnutia o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vydané na návrh žalobcu, bez vykonania dokazovania a bez vyjadrenia protistrany, v ktorých súdy vychádzali výlučne z dôkazov predložených navrhovateľom neodkladného opatrenia. 2.10. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol skutočnosti spôsobilé zmeniť, respektíve spochybniť správnosť zistených skutkových záverov. Uzavrel, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, keďže svoje tvrdenia nebol schopný doložiť jednoznačnými a relevantnými
dôkazmi, z ktorých by bolo možné bez pochybností posúdiť dôvodnosť odvolaním namietaného rozhodnutia. Odvolacie námietky vyhodnotil ako nedôvodné s poukazom na to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil ustanoveniami § 420 písm. f) a § 421 písm. a) CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.682,14 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 4.682,14 eura od 25.07.2023 do zaplatenia a žalobcovi prizná proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %, alebo aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie. Proti žalovanej si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 3.2. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) vo svojom dovolaní, ktorého prípustnosť opieral o ustanovenie§ 420 písm. f) CSP predovšetkým namietal, že konajúce súdy na jednej strane zamietli jeho žalobu pre neunesenie dôkazného bremena, avšak na druhej strane zamietli jeho návrh na vykonanie dôkazov oboznámením listín a výsluchom svedkov JUDr. T. V. a Y. U.. 3.3. Dovolateľ poukazoval na to, že vykonanie uvedených dôkazov navrhol na prvom pojednávaní vo veci v priamej reakcii na predbežný právny názor súdu prvej inštancie a v súvislosti s tvrdením žalovanej produkovaným v rámci jej výpovede na prvom pojednávaní. Súd prvej inštancie jeho návrhu nevyhovel, a naproti tomu pripustil doplnenie dokazovania listinnými dôkazmi predloženými žalovanou až na prvom pojednávaní, hoci tieto dôkazy mohla predložiť už skôr. Taktiež v rozpore so zásadou rovnosti strán na prvom pojednávaní pripustil dokazovanie výsluchom žalovanej (v postavení konateľky a spoločníčky žalobcu), avšak ním navrhované dokazovanie výsluchmi svedkov JUDr. T. V. (v pozícii predsedu správnej rady druhého spoločníka žalobcu) a Y. U. (v pozícii v tom čase konateľa žalobcu a podpredsedu správnej rady druhého spoločníka žalobcu) za účelom vyjadrenia sa k skutkovému stavu a k jednotlivým platbám na účte C. odmietol vykonať, hoci doplniť dokazovanie navrhnutým spôsobom žiadal v štádiu, kedy ešte konanie nebolo súdom prvej inštancie skoncentrované. 3.4. Dovolateľ ďalej konajúcim súdom vytýkal, že vo svojich rozhodnutiach svojvoľne prejudikovali nespôsobilosť dôkazov - svedeckých výpovedí JUDr. T. V. a Y. U. preukázať ním tvrdené skutkové okolnosti a po tomto svojvoľnom postupe konštatovali neunesenie dôkazného bremena z jeho strany, čo viedlo k zamietnutiu žaloby. Takýmto nesprávnym procesným postupom mu oba konajúce súdy znemožnili realizovať procesné práva v miere, ktorou bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Konali v príkrom rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu, zákazom denegatio iustitiae a zásadou rovnosti zbraní. Z dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa odvolacou námietkou o porušení zásady rovnosti strán sporu vôbec nezaoberal a nevysporiadal. Oba súdy teda pripustili vykonanie jednostranného dokazovania v prospech žalovanej a jemu ako žalobcovi odopreli právo na súdnu ochranu, pričom argumentovali hospodárnosťou konania. Vo vzťahu k tejto argumentácii dovolateľ opakovane akcentoval, že dokazovanie výsluchom svedkov navrhol v reakcii na výpoveď žalovanej na prvom pojednávaní na ktorom žalovaná po prvýkrát prezentovala skutočnosti a tvrdenia predtým neuvádzané. Dovolateľ vyjadril presvedčenie, že návrh na vykonanie dokazovania uskutočnil v rámci koncentrácie konania. 3.5. Za absolútne vybočenie konajúcich súdov z medzí zákonnosti dovolateľ označil prejudikovanie, že výsluch svedkov JUDr. T. V. a Y. U. ako dôkazný prostriedok by nebol spôsobilý preukázať pôvod finančných prostriedkov na účte C., resp. tituly jednotlivých úhrad na ňom, nakoľko obaja menovaní boli priamo zainteresovaní do spôsobu vedenia podnikateľskej činnosti žalobcu, vrátane používania bankových účtov, teda aj účtu C.. Obaja teda boli objektívne spôsobilí vypovedať a prispieť k objasneniu skutkového stavu veci. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/100/2018 zo dňa 16.05.2019 a sp. zn. 5Cdo/202/2018 zo dňa 29.10.2019,
v ktorých najvyšší súd súlade s predchádzajúcou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že „Nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno klasifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (pozri III. ÚS 132/09). V takomto prípade by prichádzalo do úvahy vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť účastníkov konaní podľa článku 47 ods. 3 ústavy, že nevykonanie dôkazu stranou navrhnutého dôkazu by ho oproti druhej strane znevýhodňovalo“. Ďalej v súvislosti so zásadou rovnosti zbraní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/107/2019 zo dňa 31.03.2021. 3.6. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 421 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že posúdenie otázky unesenia dôkazného bremena spočíva v právnom posúdení veci, teda v riešení právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd v napadnutom rozsudku a predtým aj súd prvej inštancie odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe, keď v rozpore s princípom rovnosti zbraní zamietli jeho žalobu pre neunesenie dôkazného bremena. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2017 sp. zn. III. ÚS 651/2016, z ktorého vyplýva povinnosť súdu reflektovať v prípade objektívnej nemožnosti predloženia dôkazu stranou znášajúcou dôkazné bremeno a preklenúť informačnú núdzu vyžiadaním relevantnej informácie od protistrany ňou disponujúcej. Zdôraznil, že bolo povinnosťou súdov v súlade s princípom rovnosti zbraní v súvislosti s argumentáciou žalovanej o povinnosti žalobcu riadne viesť účtovníctvo požadovať dôkazy o vedení účtovníctva práve od nej ako konateľky. Dovolateľ tiež argumentoval existenciou právoplatných a vykonateľných uznesení, ktorými bolo opakovane judikované, že účet C. bol používaný na podnikateľskú činnosť žalobcu a boli na ňom realizované platby z jeho podnikateľskej činnosti vrátane platieb prijímaných od zákazníkov. Konajúce súdy teda v rozpore s právnou istotou dospeli vo svojich rozsudkoch k protichodnému záveru, pričom odvolací súd sa s touto protichodnosťou v dovolaním napadnutom rozsudku relevantným spôsobom nevysporiadal. 4. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená v dovolacom konaní v súlade so zákonom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP a contrario) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. 6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP 8. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Túto vadu dovolateľ vzhliadol v nevykonaní navrhovaných dôkazov, v porušení zásady rovnosti strán sporu, v odopretí práva na súdnu ochranu v rozpore so zákazom denegatio iustitiae v nesprávnosti hodnotenia vo veci predložených dôkazov vedúcich v konečnom dôsledku k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.
9. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa ust. § 420 písm. f) CSP sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktorý tak zároveň znamená porušenie Ústavou SR zaručených procesných práv v spojení so súdnou ochranou práva. 10. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 11. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Intenzita zásahu do procesných práv strany sporu z dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu teda musí dosahovať mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, hodnoteným dôkazom a ani právo na to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04, IV. ÚS 22/04). V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov ako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023). 12. Po preskúmaní veci dovolací súd uvádza, že nezistil žiadnu tzv. vadu zmätočnosti (závažné procesné pochybenie odvolacieho súdu), spočívajúcu v tom, že by odvolací súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP alebo práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 13. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. 14. Dovolací súd poukazuje v preskúmavanej veci predovšetkým na skutočnosť, že odvolací súd sa vo svojom potvrdzujúcom rozsudku stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods.1, 2 CSP. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, opierajúce sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. 15. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku podrobne uviedol skutkovú i právnu argumentáciu a odvolací súd sa v potvrdzujúcom rozhodnutí jednoznačne stotožnil s jeho závermi vyslovenými v bodoch 19. až 21. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku a na tieto odkázal. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich jednotu (2Obdo/64/2021). K posudzovaniu prípustnosti dovolania pri uplatnení námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu treba pristupovať
individuálne s prihliadnutím na konkrétnu rozhodovanú vec. Namieste je tak reštriktívny prístup a rovnako tak platí, že nie je možné posudzovať odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu izolovane, ale v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže obidve rozhodnutia tvoria jeden celok (3Obdo/4/2021). 16. Dovolateľ vyvodzujúci prípustnosť svojho dovolania z ustanovania § 420 písm. f) CSP namietal nevykonanie ním navrhovaných dôkazov konajúcimi súdmi a tvrdil, že v dôsledku nevykonania dokazovania v potrebnom rozsahu mu nebolo umožnené preukázať jeho tvrdenia. Dôvodil, že tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože nemohol náležitým spôsobom objasniť a preukázať právny titul jednotlivých platieb poukázaných na účet C., ktorý bol využívaný pri výkone jeho podnikateľskej činnosti. Vykonaním ním navrhnutých dôkazov by teda došlo k objasneniu právneho dôvodu jednotlivých platieb na uvedenom účte. 17. V kontexte prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) CSP dovolací súd prioritne uvádza, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP (I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, IV. ÚS 511/2020). 18. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu podaného odvolania a konania predchádzajúceho jeho vydaniu konštatoval dostatočné zistenie skutkového stavu potrebného pre posúdenie veci. V bode 71. odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že žalobcom tvrdené odvolacie dôvody nie sú naplnené, pretože súd prvej inštancie z toho, čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery o nepreukázaní dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Prisvedčil súdu prvej inštancie, že z dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise - z predložených výpisov z účtu, vyplýval len pohyb na predmetnom účte, a to nielen realizácia platieb v prospech žalovanej, ale i ďalších fyzických osôb (bod 54. odôvodnenia), avšak nebolo nimi preukázané tvrdenie žalobcu, že platby na účte C. boli výlučne platbami od jeho zákazníkov (bod 64. odôvodnenia). V súvislosti s povinnosťou bremena tvrdenia a dôkazného bremena poukázal na právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 132 ods.1 CSP (povinnosť v žalobe úplne a pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie) a § 150 ods. 1 CSP (povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné skutočnosti). Zároveň pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný dôkaz navrhnutý stranou sporu, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Strany sporu sú síce povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, je výlučne v kompetencii súdu. Nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu nie je postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom. 19. Už súd prvej inštancie nevykonanie navrhovaného dokazovania riadne a logicky odôvodnil tým, že dokazovanie listinnými dôkazmi, výpismi z účtov L. L. a výsluchom Y. U. a T. V. neuskutoční v súlade so zásadou koncentrácie konania, nakoľko tieto dôkazy neboli označené v dovtedy predložených podaniach a vyjadreniach zo strany žalobcu a ich vykonanie by si vyžadovalo odročenie pojednávania. Zároveň mal za to, že vykonanie dokazovania navrhnutým spôsobom by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, lebo ak by aj svedkovia potvrdili, že účet C. bol využívaný aj na podnikateľskú činnosť, k čomu čiastočne dospel aj súd v napadnutom rozhodnutí, z výsluchov týchto svedkov by nebolo možné zistiť, či platby, ktoré boli na účte, sa týkali výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu alebo či išlo o platby určené žalovanej ako fyzickej osobe za predaj jej súkromných vecí, prípadne o platby v prospech spoločnosti žalobcu. K návrhu na dokazovanie výpismi z účtu L. L. súd prvej inštancie uviedol, že ich nepovažoval za hospodárne, nakoľko predmetom žaloby bolo výlučne neoprávnené disponovanie s účtom C., preto pohyby na účte L. L. by boli pre účely tohto konania irelevantné. S vyššie uvedenou argumentáciou súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom uvedených svedkov a oboznámenia listín, sa odvolací súd stotožnil. 20. Odvolací súd pripomenul, že civilné sporové konanie je ovládané aj sudcovskou koncentráciou konania, na základe ktorej sa na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana, teda tak žalobca, ako aj žalovaný nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä, ak by
prihliadnutie na tieto prostriedky vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov (§ 153 ods. 1, 2 CSP), keď prostriedkom procesného útoku a prostriedkom procesnej obrany sú aj skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dôkazov (§ 149). Návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania listinami, prípadne výsluchmi svedkov uvedené na pojednávaní konanom dňa 22.04.2024, by si vyžadovali nariadenie ďalšieho pojednávania, tak, ako na to správne poukázal súd prvej inštancie, keďže žalobca do termínu tohto pojednávania tieto návrhy na dokazovanie nepredložil. Odvolací súd pritom dôvodil, že žalobca už z obrany žalovanej, uplatnenej v odpore proti platobnému rozkazu i v ďalšom vyjadrení, ktorým reagovala na vyjadrenie žalobcu, mal vedomosť o tom, že nárok žalobcu popiera, a preto mal priestor navrhnúť vykonanie dôkazov výsluchom svedkov skôr, ako až na pojednávaní konanom dňa 22.04.2024. 21. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv dovolateľa nezistil také nedostatky v postupe konajúcich súdov, ktoré by odôvodňovali záver, že by dovolateľ bol postupom súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu akokoľvek na svojich procesných právach ukrátený, že by došlo k porušeniu zásady rovnosti strán sporu, rovnosti zbraní či k porušeniu zákazu denegatio iustiiae, ku ktorým porušeniam malo podľa dovolateľa dôjsť predovšetkým nevykonaním navrhnutých dôkazov. Vzhľadom na námietku dovolateľa o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie s tvrdením, že mu bolo odopreté právo na spravodlivý proces smerujúce k preukázaniu dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, dovolací súd považuje sa nevyhnutné opätovne akcentovať, že dovolateľovi nič nebránilo tvrdiť a preukazovať vlastníctvo finančných prostriedkov na účte C. uvedením rozhodujúcich skutkových tvrdení a dôkazov už v podanej žalobe, prípadne vo vyjadreniach v reakcii na obranu žalovanej. Z vyššie uvedenej argumentácie dovolateľa jednoznačne vyplýva nespokojnosť s priebehom dokazovania a závermi súdov nižších inštancií, avšak v žiadnom prípade v preskúmavanej veci nemôže ísť o porušenie práva na spravodlivý proces, nakoľko každá sporová strana mala primeranú možnosť včas predložiť svoje návrhy a uplatniť svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Sporovým stranám bol počas konania vytvorený rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností (k tomu viď aj II. ÚS 121/2002). 22. K námietke dovolateľa, že konajúce súdy nezistili skutočný stav veci a nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy, dovolací súd naviac zdôrazňuje, že úlohou súdu v civilnom sporovom konaní nie je zistiť skutočný stav veci (to je úlohou súdu v mimosporových konaniach). V sporovom konaní, vyznačujúcom sa zásadou kontradiktórnosti, súd zisťuje skutkový stav z prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany uplatnených stranami sporu včas (t. j. pri zohľadnení sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania). Týmito skutočnosťami je limitované aj dokazovanie v sporovom konaní, pre ktoré v súlade s ustanovením § 185 ods. 1 CSP platí, že výlučne súd rozhodne, ktoré zo včas stranami sporu navrhnutých dôkazov (keďže návrh na vykonanie dokazovania predstavuje prostriedok procesného útoku a procesnej obrany) vykoná. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že uvedené platí aj vo vzťahu k dovolateľom namietanému odôvodneniu nevykonania dôkazu výsluchom navrhnutých svedkov JUDr. T. V. a Y. U. zo strany súdu prvej inštancie. 23. Dovolací súd zároveň konštatuje, že ani prípadné nedostatky pri zisťovaní skutkového stavu, alebo nesprávne prijaté skutkové závery zo strany konajúcich súdov nie je možné podrobiť dovolaciemu prieskumu. V tejto súvislosti opätovne pripomína (viď napr. 3Obdo/18/2018, 2Obdo/20/2024), že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie ( § 442 CSP) Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. 24. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením dovolateľa, že sa odvolací súd nevysporiadal s jeho relevantnými odvolacími námietkami, pretože odvolací súd k rozhodujúcim (kľúčovým) odvolacím námietkam žalobcu uviedol svoju argumentáciu v súlade so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie a vyplývajúcim z obsahu spisu. Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci odvolací súd dostatočne a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody, pre ktoré sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o zamietnutí žalobou uplatňovaného nároku z dôvodu, že žalobca relevantnými, riadne a včas uplatnenými tvrdeniami a dôkazmi nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností pôvod finančných prostriedkov na účte C., od ktorého odvodzoval právo na vydanie týchto prostriedkov od žalovanej titulom bezdôvodného obohatenia. 25. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu podľa ust. § 420 písm. f) CSP nie je procesne daná. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 CSP 26. V časti, v ktorej malo byť dovolanie žalobcu prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolací súd uvádza, že podané dovolanie je v tejto časti neprejednateľné. 27. Úspešné uplatnenie dovolania je podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následne sekundárnym záverom dovolacieho súdu je, že dovolanie je aj dôvodné (opodstatnené). Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému primárnemu záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska vecnej správnosti v ňom zaujatých záverov; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok bez ďalšieho odmietnuť. 28. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza, že predmetom dovolacieho prieskumu je namietané nesprávne právne posúdenie veci konajúcimi súdmi (prípustnosť dovolania uplatnená podľa § 421 ods. 1 CSP). Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 29. Podľa ustanovenia § 422 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení (s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany) neprevyšuje 10-násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. 30. Podľa ustanovenia § 422 ods. 2 CSP, na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. 31. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je obmedzená nielen ustanovením § 421 ods. 2 CSP, ale aj ustanovením § 422 CSP. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je dovolanie neprípustné v tzv. bagateľných veciach. Skutočnosť, či ide o bagateľnú vec, je limitovaná predmetom konkrétneho sporu, teda tým, o čo strane v tej-ktorej posudzovanej veci ide (II. ÚS 165/2017, III. ÚS 885/2016, I. ÚS 218/2017). Ak sa jedná o bagateľnú vec, dovolací súd dovolanie odmietne bez toho, aby skúmal správnosť právnych záverov odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie). V posudzovanom prípade je predmetom dovolacieho konania preskúmanie výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodovalo o žalobou uplatnenom nároku žalobcu na zaplatenie sumy 4.682,14 eura s príslušenstvom. Výška minimálnej mzdy v čase podania návrhu na začatie konania na súde prvej inštancie, t. j. k 03.08.2023 bola 700 eur mesačne, pričom 10-násobok tejto sumy predstavuje 7.000 eur. Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nie je možné vyvodzovať z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, pretože tomu bráni ustanovenie § 422 ods. 1 písm. a) CSP (v zmysle ktorého pre prípustnosť dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP musí výška dovolateľom žiadaného peňažného plnenia prevyšovať 10-násobok minimálnej mzdy ku dňu začatia konania). V tejto časti je preto dovolanie žalobcu neprípustné.
32. Keďže vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dovolanie žalobcu podľa ust. § 420 písm. f) CSP ani podľa ust. § 421 ods. 1 CSP prípustné, dovolací súd ho v súlade s ustanovením § 447 písm. c) CSP odmietol. 33. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že žalovanej náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi nepriznal, nakoľko v dovolacom konaní jej preukázateľne žiadne trovy nevznikli. 34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.