Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 6CdoPr/2/2026 2123209190 28. 09. 2026 JUDr. Jana Zemková ECLI:SK:NSSR:2026:2123209190.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: T. W.Č.Q., narodený X. T. XXXX, H.. Š.N. XXX/X, L., zastúpeného JUDr. Roman Hojer, s.r.o. advokátska kancelária, Šustekova 51, Bratislava, IČO: 50 708 953, proti žalovanému: Milan Masár, Sadová 1013/14, Vrbové, IČO: 34 217 525, o určenie, že úraz je pracovným úrazom, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19Cpr/3/2023, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24CoPr/4/2025 z 27. augusta 2025, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie. odôvodnenie: Rozhodnutie súdu prvej inštancie 1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. 19Cpr/3/223 z 12. februára 2025 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“ alebo „rozsudok okresného súdu“) prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil právne § 195 ods. 1, 2, § 220 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 6 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 7 ods. 1, § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z. z.“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vykonával na základe pracovnej zmluvy prácu pre žalovaného ako vodič taxi. V čase, keď bol v práci, pri vystupovaní z motorového vozidla, sa pošmykol a spadol. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca telefonicky požiadal dispečerku o umožnenie prestávky, pričom zvykom bolo, že vodiči hlásili na dispečing prestávku iba v prípade, ak išlo o prestávku dlhšiu (či už na použitie toalety alebo za účelom stravovania), aby im v tom čase nebola prideľovaná práca. Okresný súd vyjadril záver, že v prípade žalobcu išlo o prestávku v práci, ktorá sa nezapočítavala do pracovného času. Žalobca skôr než sa mu stal pracovný úraz, nahlásil na dispečing prestávku a dispečerka mu zaslala povolenie na uvoľnenie. 4. Podľa názoru okresného súdu už cesta autom od miesta, kde žalobca vyložil zákazníka, do miesta bydliska žalobcu (čo bolo cca 1 km), kde po pristavení vozidla na parkovisku, pri vystupovaní z vozidla došlo k úrazu, nebola výkonom práce, keď, ako uviedol sám žalobca, prax bola taká, že keď vykladal zákazníka, zostal na mieste stáť a čakal, kedy mu príde elektronická správa, že má zase ďalšieho
zákazníka. Dispečerka mu dala povolenie, aby sa presunul k bydlisku. Žalobca teda išiel autom do miesta bydliska za účelom vykonania vlastných potrieb, či už hygienických alebo za účelom stravovania, teda za účelom prestávky, ktorá sa nezapočítava do pracovného času, pričom nebolo podstatné či žalobca do miesta bydliska išiel za účelom použitia toalety alebo stravovania. V konaní nebolo preukázané, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Rozhodnutie odvolacieho súdu 5. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. 24CoPr/4/2025 z 27. augusta 2025 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“ alebo „rozsudok krajského súdu“), ktorým prvým výrokom rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a druhým výrokom priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 6. V odôvodnení konštatoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, že úraz sa stal žalobcovi počas prestávky v práci na odpočinok a jedenie, ktorá sa nezapočítavala do pracovného času a žalobcov úraz sa nestal pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, v dôsledku čoho nebol pracovným úrazom. 7. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že do miesta svojho bydliska sa dostavil za účelom hygienickej prestávky. Konštatoval, že Zákonník práce vymedzuje pracovný úraz výlučne ako úraz pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. Na základe zákonných ustanovení uzavrel, že úraz, ktorý sa stal zamestnancovi počas prestávky v práci určenej na odpočinok alebo jedenie, nie je pracovným úrazom, keďže sa nestal pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. K hygienickým prestávkam uviedol, že Zákonník práce ich povahu priamo nevymedzuje, avšak zo znenia Zákonníka práce je zrejmé, že tieto sa do pracovného času započítavajú a nie sú prestávkou v práci. 8. Krajský súd potvrdil správnosť záverov súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania, že prestávka, na ktorú sa odobral žalobca a počas ktorej sa mu stal úraz, bola prestávkou v práci, ktorá sa nezapočítava do pracovného času a žalobcovi počas nej nebola prideľovaná práca - jazda, nevenoval sa ani iným dopravným činnostiam a nemusel čakať pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou. 9. Tvrdenie dovolateľa, že v čase keď sa stal úraz (cca o 22:00 hod.), už nejedáva, označil odvolací súd za bezpredmetné. Rozhodujúci bol účel danej prestávky v práci v tom smere, že žalobca počas nej neplnil (ani nemal plniť) pracovného úlohy, nevenoval sa žiadnym úkonom v priamej súvislosti s výkonom pracovných úloh, ani nečakal pripravený na pridelenie jazdy. 10. V súvislosti s námietkou dovolateľa, že súd prvej inštancie zamenil význam § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., ktoré hovorí, že ak celkový denný pracovný čas trvá od šesť do deväť hodín, mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v trvaní najmenej 30 minút, a to tak, že slovo najneskôr, nahradil slovom najskôr, odvolací súd poukázal, že účelom daného ustanovenia je zaistiť oddych mobilného zamestnanca, aby v dôsledku vyčerpania alebo nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe alebo iným osobám. V prejednávanej veci však o takúto prestávku nešlo. Preto interpretácia súdu prvej inštancie, hoci nebola správna, nič nemení na správnosti záverov súdu prvej inštancie čo do posúdenia charakteru prestávky žalobcu, ako aj posúdenia, že v prejednávanej veci nešlo o pracovný úraz. Dovolanie 11. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktorého prípustnosť aj dôvodnosť vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. b) CSP navrhujúc rozsudok krajského súdu ako aj rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť tak, že sa žalobe v celom rozsahu vyhovie. 12. Nesprávne právne posúdenie veci dovolateľ vzhliadol v posúdení otázky, že úraz sa stal mimo výkonu práce žalobcu. Podľa názoru dovolateľa sa čas, počas ktorého sa stal predmetný pracovný úraz započítava do pracovného času žalobcu, pretože sa jednalo o hygienickú prestávku v zmysle § 91 ods. 1 a ods. 5 Zákonníka práce a contrario, a nie o prestávku na večeru.
13. Do pracovného času sa nezapočítavajú prestávky na odpočinok a jedenie, avšak započítavajú sa doň hygienické prestávky, tieto pritom môžu trvať aj 15 minút (s poukazom na zákon č. 462/2007 Z. z). Ako vyplynulo z dokazovania v tomto súdnom konaní, organizácia práce u žalobcu vyžadovala organizáciu prestávok dvojakého druhu - tých, počas ktorých bola žalobcovi prideľovaná práca a tiež tých, počas ktorých sa výkon práce prerušil, avšak žalovaný nemal zavedený žiadny systém tak ako vyžaduje § 91 ods. 2 Zákonníka práce, a tak sa stalo, že žalobcovi sa počas odchodu na hygienickú prestávku stal pracovný úraz, pričom však bola táto prestávka nesprávne vyhodnotená žalovaným ako aj odvolacím súdom ako prestávka, ktorá sa nezapočítava do fondu pracovného času. 14. Uviedol, že odvolací súd však nebral na zreteľ, že v tomto spore ako v pracovnoprávnom spore sa prenáša dôkazné bremeno na žalovaného a tiež sa aplikuje zásada in dubio pro operario, následkom čoho došlo nielen k nezákonnému ustáleniu skutkového deja v prospech žalovaného, ale aj k nesprávnemu výkladu právnych noriem § 91 ods. 1., ods. 5 Zákonníka práce v neprospech dovolateľa. 15. Dovolateľ konštatoval, že pracovný úraz žalobcu vznikol počas hygienickej prestávky, ktorá sa započítava do pracovného času, pričom zákon ani iné predpisy nezakazujú zamestnancom takúto prestávku hlásiť. Žalobca bol v rozhodnom čase v službe a v aktívnom kontakte s dispečerom, ktorý mu prideľoval prácu, pričom vyžiadaná prestávka s poukazom na pokročilý čas nebola zjavne spojená i so stravovaním. 16. V odvolacom konaní tiež nebola vyriešená otázka nesprávneho právneho posúdenia skutkového deja súdom prvej inštancie, vo vzťahu k § 91 ods. 6 Zákonníka práce a k § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., spojená so zámenou slov najneskôr a najskôr. 17. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril. Posúdenie veci dovolacím súdom 18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“ alebo „dovolací súd“ alebo „NS SR“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), za splnenia tiež podmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. 19. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 20. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení vykonaných súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP. 21. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je
procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP). 22. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 23. V danom prípade z dovolania žalobcu vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu na základe § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 24. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená. 25. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi Najvyššieho súdu SR, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku doposiaľ neriešenú dovolacím súdom a b/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. 26. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa týka c/ právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú: a/ odvolací súd riešil [neponechal ju nepovšimnutou a pri svojich právnych úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne úvahy (prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so zreteľom, na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie], a b/ (zároveň) dovolací súd otázku ešte neriešil. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napádané rozhodnutie, nie je preto v zmysle ustanovenia, o ktorom je reč, rovnako relevantná. 27. Pre všetky procesné prípady, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam ako dovolateľ otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (v žiadnom prípade nie skutková otázka). Posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o niektorý z prípadov v tomto zákonnom ustanovení uvedených. Argumentácia, ktorou dovolateľ vymedzuje, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie, musí korešpondovať s dovolateľom nastolenou právnou otázkou. Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť musí byť rozhodujúca (podstatná) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o dovolaní (sp. zn. 7Cdo/134/2018 a 4Obdo/30/2018). 28. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP navrhol dovolaciemu súdu preskúmať právne posúdenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý dospel k záveru, že pracovný úraz žalobcu sa stal v čase prestávky, ktorá sa nezapočítava do fondu pracovného času. 29. Podľa § 91 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Mladistvému zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako štyri a 1/2 hodiny, je zamestnávateľ povinný poskytnúť prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Ak ide o práce, ktoré sa nemôžu
prerušiť, musí sa zamestnancovi aj bez prerušenia prevádzky alebo práce zabezpečiť primeraný čas na odpočinok a jedenie. 30. Podľa § 91 ods. 5 Zákonníka práce prestávky na odpočinok a jedenie sa nezapočítavajú do pracovného času; to neplatí, ak ide o prestávku na odpočinok a jedenie, pri ktorej sa zabezpečuje primeraný čas na odpočinok a jedenie bez prerušenia práce zamestnancom. 31. Podľa § 91 ods. 6 Zákonníka práce prestávka poskytovaná z dôvodov zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci sa započítava do pracovného času. 32. Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca. 33. Podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. 34. Podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. 35. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z. z., ak ďalej nie je ustanovené inak, do pracovného času zamestnanca v doprave sa nezapočítava a) čas potrebný na cestu z bydliska na pracovisko a späť, b) čas prestávok v práci, c) doba odpočinku, d) čas pracovnej pohotovosti. 36. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. pracovný čas mobilného zamestnanca v cestnej doprave na účely tohto zákona je čas od začiatku práce do konca práce, počas ktorého je mobilný zamestnanec na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje funkcie alebo činnosti, a to a) čas venovaný dopravným činnostiam a b) čas, počas ktorého mobilný zamestnanec nemôže voľne disponovať svojím časom a je nevyhnutné, aby bol na svojom pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou, najmä čas čakania na nakládku a vykládku, ak jeho predvídateľné trvanie nie je vopred známe z dohôd medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov, z cestovného poriadku, z týždenného rozvrhu práce alebo z pokynov pred odchodom na iné pracovisko, pred začatím dopravných činností alebo pred skutočne začatým časom čakania. 37. Podľa § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., ak celkový denný pracovný čas trvá od šesť do deväť hodín, mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v trvaní najmenej 30 minút. Ak celkový denný pracovný čas trvá viac ako deväť hodín, mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v trvaní najmenej 45 minút. Prestávky v práci možno rozdeliť na časové úseky, z ktorých každý trvá nepretržite najmenej 15 minút. 38. Výkon závislej práce zamestnanca pre zamestnávateľa sa vyznačuje tým, že ide o prácu vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, ide výlučne o osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce). Odo dňa vzniku pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou [§ 47 ods. 1 písm. a) zákonníka práce]. Naproti tomu je zamestnanec povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať
práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu [§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce]. 39. Uvedené povinnosti zamestnanca je zamestnávateľ povinný vyžadovať iba v rámci pracovného času, ktorým sa rozumie časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou (§ 85 ods. 1 Zákonníka práce). Mimo pracovného času takéto oprávnenie voči zamestnancovi zamestnávateľ nemá. Ak zamestnanec odmietne výkon práce mimo pracovného času, t. j v dobe odpočinku, ktorá nie je pracovným časom, koná tak v súlade so zákonom a nemožno mu vytýkať porušenie povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov vzťahujúcich sa k vykonávanej práci. Pracovným časom mobilného zamestnanca je aj čas, keď je k dispozícii zamestnávateľovi, nemôže svojím časom voľne nakladať a čas, keď je pripravený prevziať prácu spojenú s jeho službou [§ 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 462/2007 Z. z.]. 40. Zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. V tomto časovom úseku dochádza k prerušeniu výkonu práce, pretože zamestnanec je povinný vykonávať prácu iba v pracovnom čase. 41. V prejednávanej veci je potrebné posúdiť, či úraz, ktorý sa prihodil žalobcovi, sa stal v čase prestávky, ktorá mala charakter hygienickej prestávky alebo prestávky na odpočinok a jedenie. Hygienickú prestávku Zákonník práce nedefinuje, možno však vo všeobecnosti uviesť, že ide o prerušenie práce za účelom vykonania základných ľudských potrieb, ktoré svojou časovou dĺžkou nezasahujú do výkonu práce, preto sa započítavajú do pracovného času. Na druhej strane Zákonník práce prestávku na oddych a jedlo ustanovuje ako právo zamestnanca na čas osobného voľna počas výkonu práce, počas ktorého nie je zamestnávateľovi k dispozícii, tento čas sa nezapočítava do pracovného času, zamestnancovi za tento čas neprislúcha mzda ani náhrada mzdy. 42. Z hľadiska skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené (správnosť skutkových zistení nepodlieha prieskumu dovolacím súdom), že žalobca bol u žalovaného zamestnaný ako vodič taxi. Dňa 23. septembra 2022 počas výkonu práce požiadal dispečerku o prestávku na toaletu (vyjadrenie žalobcu l. č. 55), za týmto účelom sa dostavil do miesta svojho bydliska, pričom pri vystupovaní z vozidla taxi utrpel úraz. Podľa praxe u zamestnávateľa prestávky v práci si vodiči dohadovali s dispečerkou podľa množstva práce, pričom hygienické prestávky vodiči nehlásili alebo ich dispečerka nezapisovala ako prestávky v práci, pretože išlo o krátky časový úsek. Z výpovede svedkyne W. Ď. - dispečerky taxislužby na pojednávaní súdu prvej inštancie vyplynulo, že v daný deň sa v uvedenom čase so žalobcom dohodla na riadnej prestávke v práci. Napokon i svedok O. W.Á., ktorý je synom žalobcu a v minulosti u žalovaného tiež pracoval, vo svedeckej výpovedi uviedol, že ak bolo potrebné, aby si odskočili na toaletu, tak to dispečerke nehlásili, hlásili len dlhšie prestávky. 43. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase, keď sa žalobcovi stal úraz nebol k dispozícii zamestnávateľovi, nebola mu prideľovaná práca, nevenoval sa dopravnej činnosti ani nečakal na prevzatie práce súvisiacej s úlohami spojenými s jeho službou (na ďalšieho zákazníka), dovolací súd dospel k záveru zhodnému s odvolacím súdom, že úraz sa žalobcovi prihodil v čase prestávky na jedlo a odpočinok (§ 91 ods. 1 Zákonníka práce), ktorá sa nezapočítava do pracovného času. Preto závery tak okresného ako aj krajského súdu, že úraz žalobcu nie je pracovným úrazom, pretože sa stal v čase prestávky na oddych a jedlo - v čase jeho osobného voľna, je vecne správny, a ani dovolací súd nezistil pochybenie v ich záveroch a argumentácii pri zistení skutkového stavu a právnom posúdení. 44. Dovolacie dôvody žalobcu v prospech posúdenia rozhodného času, keď sa mu úraz stal, ako hygienickej prestávky spočívali v tom, že hygienické prestávky môžu trvať aj 15 minút (zákon č. 462/2007 Z. z.), zamestnávateľ nemal žiadny systém evidencie prestávok, žiadne predpisy nezakazovali žalobcovi hlásiť hygienickú prestávku, pričom s poukazom na pokročilý čas nemohlo ísť o prestávku spojenú so stravovaním. 45. Dovolací súd stručne k týmto tvrdeniam dovolateľa uvádza, že z dovolania nie je zrejmé, z čoho dovolateľ vyvodil, že hygienická prestávka môže trvať aj 15 minút, keďže zákon č. 462/2007 Z. z. žiadne takéto ustanovenie neobsahuje. Pokiaľ ide o evidenciu prestávok, zo založených dôkazov v spise (l. č. 77 až 79) vyplýva, že zamestnávateľ (žalovaný) určitú formu evidencie viedol. K tvrdeniam dovolateľa o hlásení hygienickej prestávky, ako aj o (ne)stravovaní sa v neskorú večernú
hodinu, dovolací súd uvádza, že tieto sú bezpredmetné a bez vplyvu na rozhodnutie, pretože v posudzovanom prípade bolo rozhodné, že dovolateľ mohol voľne disponovať so svojím časom, lebo v čase dispečerke nahlásenej prestávky mu nebola prideľovaná práca, teda prišlo k prerušeniu zmeny. Ak zamestnanec tridsaťminútovú zákonnú prestávku využije na stravovanie alebo oddych, je to osobnou voľbou zamestnanca. Naviac ide o skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré dovolací súd nepreskúmava, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 46. Ďalej v dovolaní dovolateľ považoval za nesprávne právne posúdenie skutkového stavu súdom prvej inštancie v rozhodný deň vo vzťahu k § 91 ods. 6 Zákonníka práce v spojení s § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. spojenou so zámenou slov najneskôr a najskôr. 47. Dovolací súd ďalej poukazuje na odsek 20. rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa krajský súd vyjadril k zistenému pochybeniu súdu prvej inštancie pri interpretácii § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. spojenou so zámenou slov najneskôr a najskôr. K uvedeným dôvodom sa dovolací súd pripája. Zároveň dodáva, že ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí: a/ konkretizovať právnu otázku doposiaľ neriešenú dovolacím súdom a b/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Uvedené dovolací súd v dovolaní nenachádza, keďže v tomto spore sa skôr jedná o skutkovo-právnu otázku. Rozhodujúce a preukázané v spore bolo, že pri hygienickej prestávke (len pri použití WC) vodiči taxislužby nenahlasovali dispečerke, že sú (alebo idú) na prestávku a pracovnú zmenu neprerušovali. Prerušenie zmeny dispečerke nahlasovali len pri prerušení výkonu pracovnej činnosti na dlhšiu prestávku, počas ktorej neprijímali objednávky na prepravu osôb, tak ako aj žalobca v tomto prípade. Potom možno uzavrieť, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vydané v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a dovolacia otázka je len akademická. 48. V zmysle bodu 16. uznesenia Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2017 platí, že pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). 49. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03). 50. Na základe uvedeného Najvyšší súd SR dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. f) CSP. 51. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd SR neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 52. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.