{"guid": "00d5a748-e751-4f47-b5ac-da1c9651d246:91335ae1-06d2-4b70-97ca-2dda11145f76", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2123209190.1", "spisova_znacka": "6CdoPr/2/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoPr/2/2026 z 28. 9. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. septembra 2026, sp. zn. 6CdoPr/2/2026, ECLI:SK:NSSR:2026:2123209190.1", "identifikacne_cislo": "2123209190", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemková", "sudca_id": 393, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-zemkova-393", "datum_vydania": "2026-09-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": "Úraz, ktorý sa zamestnancovi stal počas prestávky na odpočinok a jedenie podľa § 91 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá sa nezapočítava do pracovného času a počas ktorej zamestnanec nie je zamestnávateľovi k dispozícii, nie je mu prideľovaná práca ani nečaká pripravený na jej prevzatie, nie je pracovným úrazom v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce, pretože sa nestal pri plnení pracovných úloh ani v priamej súvislosti s ním. Hygienická prestávka je krátke prerušenie práce na vykonanie základných ľudských potrieb, ktoré sa započítava do pracovného času; či bola konkrétna prestávka hygienickou alebo prestávkou na odpočinok a jedenie, je otázkou skutkovou, ktorú dovolací súd viazaný skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom (§ 442 CSP) nepreskúmava. Dovolateľ, ktorý vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí konkretizovať právnu otázku doposiaľ neriešenú dovolacím súdom a uviesť, ako by mala byť správne riešená; skutkovo-právna alebo akademická otázka prípustnosť dovolania nezakladá.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca, zamestnaný ako vodič taxislužby, sa domáhal určenia, že úraz, ktorý utrpel pri vystupovaní z vozidla pred svojím bydliskom, je pracovným úrazom. Pred úrazom si u dispečerky nahlásil prestávku, počas ktorej mu nebola prideľovaná práca; tvrdil, že išlo o hygienickú prestávku započítavanú do pracovného času, nie o prestávku na jedenie. Súd prvej inštancie aj odvolací súd žalobu zamietli s odôvodnením, že úraz sa stal počas prestávky na odpočinok a jedenie, ktorá sa do pracovného času nezapočítava, a teda nie pri plnení pracovných úloh ani v priamej súvislosti s ním. Najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP: podľa zisteného skutkového stavu vodiči krátke hygienické prestávky dispečerke nehlásili, hlásili len dlhšie prerušenia zmeny, počas ktorých neprijímali objednávky, čo bol aj prípad žalobcu, takže v čase úrazu mohol voľne disponovať svojím časom. Dovolateľ nevymedzil právnu otázku dosiaľ neriešenú dovolacím súdom, jeho námietky smerovali k skutkovým zisteniam, ktoré dovolací súd podľa § 442 CSP nepreskúmava, a dovolacia otázka bola len akademická.", "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-85.odsek-1", "nazov": "§ 85 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-85.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-91.odsek-1", "nazov": "§ 91 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-91.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-91"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-91.odsek-5", "nazov": "§ 91 ods. 5 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-91.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-91"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-91.odsek-6", "nazov": "§ 91 ods. 6 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-91.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-91"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-99", "nazov": "§ 99 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-99"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-195.odsek-1", "nazov": "§ 195 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-195.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-195.odsek-2", "nazov": "§ 195 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-195.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-195.odsek-5", "nazov": "§ 195 ods. 5 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-195.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-8.odsek-1", "nazov": "§ 8 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/462-2007/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-8.odsek-6", "nazov": "§ 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-8.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/462-2007/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-3.odsek-5", "nazov": "§ 3 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-3.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/462-2007/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-85", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-91", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-99", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-195", "/SK/ZZ/2007/462#paragraf-8", "/SK/ZZ/2007/462#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/91335ae1-06d2-4b70-97ca-2dda11145f76", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2123209190.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2123209190.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2123209190.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6CdoPr/2/2026\n2123209190\n28. 09. 2026\nJUDr. Jana Zemková\nECLI:SK:NSSR:2026:2123209190.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: T. W.Č.Q., narodený X. T. XXXX, H.. Š.N. XXX/X, L.,\nzastúpeného JUDr. Roman Hojer, s.r.o. advokátska kancelária, Šustekova 51, Bratislava, IČO: 50 708\n953, proti žalovanému: Milan Masár, Sadová 1013/14, Vrbové, IČO: 34 217 525, o určenie, že úraz je\npracovným úrazom, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19Cpr/3/2023, o dovolaní žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24CoPr/4/2025 z 27. augusta 2025, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom\nprvej inštancie.\nodôvodnenie:\nRozhodnutie súdu prvej inštancie\n1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. 19Cpr/3/223\nz 12. februára 2025 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“ alebo „rozsudok okresného súdu“) prvým\nvýrokom žalobu zamietol a druhým výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 100 %.\n2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil právne § 195 ods. 1, 2, § 220 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 6 zákona\nč. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 7 ods. 1, § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007\nZ. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii\npráce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z.\nz.“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).\n3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vykonával na základe pracovnej zmluvy prácu pre\nžalovaného ako vodič taxi. V čase, keď bol v práci, pri vystupovaní z motorového vozidla, sa pošmykol a\nspadol. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca telefonicky požiadal dispečerku o umožnenie\nprestávky, pričom zvykom bolo, že vodiči hlásili na dispečing prestávku iba v prípade, ak išlo o prestávku\ndlhšiu (či už na použitie toalety alebo za účelom stravovania), aby im v tom čase nebola prideľovaná\npráca. Okresný súd vyjadril záver, že v prípade žalobcu išlo o prestávku v práci, ktorá sa nezapočítavala\ndo pracovného času. Žalobca skôr než sa mu stal pracovný úraz, nahlásil na dispečing prestávku a\ndispečerka mu zaslala povolenie na uvoľnenie.\n4. Podľa názoru okresného súdu už cesta autom od miesta, kde žalobca vyložil zákazníka, do miesta\nbydliska žalobcu (čo bolo cca 1 km), kde po pristavení vozidla na parkovisku, pri vystupovaní z vozidla\ndošlo k úrazu, nebola výkonom práce, keď, ako uviedol sám žalobca, prax bola taká, že keď vykladal\nzákazníka, zostal na mieste stáť a čakal, kedy mu príde elektronická správa, že má zase ďalšieho\n\nzákazníka. Dispečerka mu dala povolenie, aby sa presunul k bydlisku. Žalobca teda išiel autom do miesta\nbydliska za účelom vykonania vlastných potrieb, či už hygienických alebo za účelom stravovania, teda\nza účelom prestávky, ktorá sa nezapočítava do pracovného času, pričom nebolo podstatné či žalobca\ndo miesta bydliska išiel za účelom použitia toalety alebo stravovania. V konaní nebolo preukázané, že\nk poškodeniu zdravia žalobcu došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.\nRozhodnutie odvolacieho súdu\n5. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)\nrozsudkom sp. zn. 24CoPr/4/2025 z 27. augusta 2025 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“ alebo\n„rozsudok krajského súdu“), ktorým prvým výrokom rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a druhým\nvýrokom priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n6. V odôvodnení konštatoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, že úraz sa stal žalobcovi počas\nprestávky v práci na odpočinok a jedenie, ktorá sa nezapočítavala do pracovného času a žalobcov úraz\nsa nestal pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, v dôsledku čoho nebol pracovným\núrazom.\n7. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že do miesta svojho bydliska sa dostavil za účelom\nhygienickej prestávky. Konštatoval, že Zákonník práce vymedzuje pracovný úraz výlučne ako úraz pri\nplnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. Na základe zákonných ustanovení uzavrel,\nže úraz, ktorý sa stal zamestnancovi počas prestávky v práci určenej na odpočinok alebo jedenie, nie\nje pracovným úrazom, keďže sa nestal pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. K\nhygienickým prestávkam uviedol, že Zákonník práce ich povahu priamo nevymedzuje, avšak zo znenia\nZákonníka práce je zrejmé, že tieto sa do pracovného času započítavajú a nie sú prestávkou v práci.\n8. Krajský súd potvrdil správnosť záverov súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel na základe vykonaného\ndokazovania, že prestávka, na ktorú sa odobral žalobca a počas ktorej sa mu stal úraz, bola prestávkou\nv práci, ktorá sa nezapočítava do pracovného času a žalobcovi počas nej nebola prideľovaná práca\n- jazda, nevenoval sa ani iným dopravným činnostiam a nemusel čakať pripravený prevziať prácu\nsúvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou.\n9. Tvrdenie dovolateľa, že v čase keď sa stal úraz (cca o 22:00 hod.), už nejedáva, označil odvolací\nsúd za bezpredmetné. Rozhodujúci bol účel danej prestávky v práci v tom smere, že žalobca počas\nnej neplnil (ani nemal plniť) pracovného úlohy, nevenoval sa žiadnym úkonom v priamej súvislosti s\nvýkonom pracovných úloh, ani nečakal pripravený na pridelenie jazdy.\n10. V súvislosti s námietkou dovolateľa, že súd prvej inštancie zamenil význam § 8 ods. 6 zákona\nč. 462/2007 Z. z., ktoré hovorí, že ak celkový denný pracovný čas trvá od šesť do deväť hodín,\nmobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v trvaní\nnajmenej 30 minút, a to tak, že slovo najneskôr, nahradil slovom najskôr, odvolací súd poukázal, že\núčelom daného ustanovenia je zaistiť oddych mobilného zamestnanca, aby v dôsledku vyčerpania\nalebo nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe alebo iným osobám. V prejednávanej\nveci však o takúto prestávku nešlo. Preto interpretácia súdu prvej inštancie, hoci nebola správna, nič\nnemení na správnosti záverov súdu prvej inštancie čo do posúdenia charakteru prestávky žalobcu, ako\naj posúdenia, že v prejednávanej veci nešlo o pracovný úraz.\nDovolanie\n11. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktorého prípustnosť aj\ndôvodnosť vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. b) CSP navrhujúc rozsudok krajského súdu ako aj rozsudok\nokresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť tak, že sa žalobe v celom\nrozsahu vyhovie.\n12. Nesprávne právne posúdenie veci dovolateľ vzhliadol v posúdení otázky, že úraz sa stal mimo\nvýkonu práce žalobcu. Podľa názoru dovolateľa sa čas, počas ktorého sa stal predmetný pracovný úraz\nzapočítava do pracovného času žalobcu, pretože sa jednalo o hygienickú prestávku v zmysle § 91 ods.\n1 a ods. 5 Zákonníka práce a contrario, a nie o prestávku na večeru.\n\n13. Do pracovného času sa nezapočítavajú prestávky na odpočinok a jedenie, avšak započítavajú sa doň\nhygienické prestávky, tieto pritom môžu trvať aj 15 minút (s poukazom na zákon č. 462/2007 Z. z). Ako\nvyplynulo z dokazovania v tomto súdnom konaní, organizácia práce u žalobcu vyžadovala organizáciu\nprestávok dvojakého druhu - tých, počas ktorých bola žalobcovi prideľovaná práca a tiež tých, počas\nktorých sa výkon práce prerušil, avšak žalovaný nemal zavedený žiadny systém tak ako vyžaduje § 91\nods. 2 Zákonníka práce, a tak sa stalo, že žalobcovi sa počas odchodu na hygienickú prestávku stal\npracovný úraz, pričom však bola táto prestávka nesprávne vyhodnotená žalovaným ako aj odvolacím\nsúdom ako prestávka, ktorá sa nezapočítava do fondu pracovného času.\n14. Uviedol, že odvolací súd však nebral na zreteľ, že v tomto spore ako v pracovnoprávnom\nspore sa prenáša dôkazné bremeno na žalovaného a tiež sa aplikuje zásada in dubio pro operario,\nnásledkom čoho došlo nielen k nezákonnému ustáleniu skutkového deja v prospech žalovaného, ale aj\nk nesprávnemu výkladu právnych noriem § 91 ods. 1., ods. 5 Zákonníka práce v neprospech dovolateľa.\n15. Dovolateľ konštatoval, že pracovný úraz žalobcu vznikol počas hygienickej prestávky, ktorá sa\nzapočítava do pracovného času, pričom zákon ani iné predpisy nezakazujú zamestnancom takúto\nprestávku hlásiť. Žalobca bol v rozhodnom čase v službe a v aktívnom kontakte s dispečerom, ktorý\nmu prideľoval prácu, pričom vyžiadaná prestávka s poukazom na pokročilý čas nebola zjavne spojená\ni so stravovaním.\n16. V odvolacom konaní tiež nebola vyriešená otázka nesprávneho právneho posúdenia skutkového\ndeja súdom prvej inštancie, vo vzťahu k § 91 ods. 6 Zákonníka práce a k § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007\nZ. z., spojená so zámenou slov najneskôr a najskôr.\n17. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.\nPosúdenie veci dovolacím súdom\n18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“ alebo „dovolací súd“ alebo „NS\nSR“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1\nCSP) strana, v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), za splnenia tiež\npodmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),\nbez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie\nžalobcu je potrebné odmietnuť.\n19. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať\nakékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.\n20. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení vykonaných súdmi prvej\na druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a\nzisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací\nsúd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho\nprieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu\nsúdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.),\na či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom\nomyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri\ndovolacom dôvode (vade zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle\n§ 421 ods. 1 CSP.\n21. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je\nposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,\nIV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je\n\nprocesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene\nuplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je\nprípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421\nCSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú\nopodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene\nuplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428\nCSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne\nprávne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).\n22. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n23. V danom prípade z dovolania žalobcu vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom jeho\nrozsahu na základe § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n24. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená.\n25. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená\ndovolacími senátmi Najvyššieho súdu SR, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla ustáliť rozhodovacia\nprax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí:\na/ konkretizovať právnu otázku doposiaľ neriešenú dovolacím súdom a b/ uviesť, ako by mala byť táto\notázka správne riešená.\n26. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa týka c/\nprávnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na\ntakú právnu otázku, ktorú: a/ odvolací súd riešil [neponechal ju nepovšimnutou a pri svojich právnych\núvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne\núvahy (prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so\nzreteľom, na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie], a b/ (zároveň) dovolací\nsúd otázku ešte neriešil. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na\nvyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napádané rozhodnutie, nie je preto\nv zmysle ustanovenia, o ktorom je reč, rovnako relevantná.\n27. Pre všetky procesné prípady, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam\nako dovolateľ otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods.\n1 CSP môže byť len otázka právna (v žiadnom prípade nie skutková otázka). Posúdenie prípustnosti\ndovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o niektorý\nz prípadov v tomto zákonnom ustanovení uvedených. Argumentácia, ktorou dovolateľ vymedzuje, v\nčom spočíva nesprávne právne posúdenie, musí korešpondovať s dovolateľom nastolenou právnou\notázkou. Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť musí byť\nrozhodujúca (podstatná) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť\nhypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie,\nani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Pre posúdenie, či ide o právnu\notázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci\nsubjektívny názor strany, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o dovolaní\n(sp. zn. 7Cdo/134/2018 a 4Obdo/30/2018).\n28. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP navrhol dovolaciemu súdu\npreskúmať právne posúdenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý dospel k záveru, že pracovný úraz\nžalobcu sa stal v čase prestávky, ktorá sa nezapočítava do fondu pracovného času.\n29. Podľa § 91 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého\npracovná zmena je dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút.\nMladistvému zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako štyri a 1/2 hodiny, je zamestnávateľ\npovinný poskytnúť prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Ak ide o práce, ktoré sa nemôžu\n\nprerušiť, musí sa zamestnancovi aj bez prerušenia prevádzky alebo práce zabezpečiť primeraný čas\nna odpočinok a jedenie.\n30. Podľa § 91 ods. 5 Zákonníka práce prestávky na odpočinok a jedenie sa nezapočítavajú do\npracovného času; to neplatí, ak ide o prestávku na odpočinok a jedenie, pri ktorej sa zabezpečuje\nprimeraný čas na odpočinok a jedenie bez prerušenia práce zamestnancom.\n31. Podľa § 91 ods. 6 Zákonníka práce prestávka poskytovaná z dôvodov zaistenia bezpečnosti a\nochrany zdravia zamestnancov pri práci sa započítava do pracovného času.\n32. Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce\nnadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol\nzaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal\nnariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie\nevidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca.\n33. Podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v\npriamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za\nškodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom\npomere.\n34. Podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi\nspôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle\nkrátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.\n35. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z. z., ak ďalej nie je ustanovené inak, do pracovného času\nzamestnanca v doprave sa nezapočítava\na) čas potrebný na cestu z bydliska na pracovisko a späť,\nb) čas prestávok v práci,\nc) doba odpočinku,\nd) čas pracovnej pohotovosti.\n36. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. pracovný čas mobilného zamestnanca v cestnej doprave\nna účely tohto zákona je čas od začiatku práce do konca práce, počas ktorého je mobilný zamestnanec\nna pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje funkcie alebo činnosti, a to\na) čas venovaný dopravným činnostiam a\nb) čas, počas ktorého mobilný zamestnanec nemôže voľne disponovať svojím časom a je nevyhnutné,\naby bol na svojom pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou,\nnajmä čas čakania na nakládku a vykládku, ak jeho predvídateľné trvanie nie je vopred známe z dohôd\nmedzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov, z cestovného poriadku, z týždenného rozvrhu\npráce alebo z pokynov pred odchodom na iné pracovisko, pred začatím dopravných činností alebo pred\nskutočne začatým časom čakania.\n37. Podľa § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., ak celkový denný pracovný čas trvá od šesť do\ndeväť hodín, mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v\npráci v trvaní najmenej 30 minút. Ak celkový denný pracovný čas trvá viac ako deväť hodín, mobilný\nzamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v trvaní najmenej\n45 minút. Prestávky v práci možno rozdeliť na časové úseky, z ktorých každý trvá nepretržite najmenej\n15 minút.\n38. Výkon závislej práce zamestnanca pre zamestnávateľa sa vyznačuje tým, že ide o prácu vo\nvzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, ide výlučne o osobný výkon práce\nzamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase\nurčenom zamestnávateľom (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce). Odo dňa vzniku pracovného pomeru je\nzamestnávateľ povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú\nprácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky\nustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou [§ 47 ods. 1 písm. a)\nzákonníka práce]. Naproti tomu je zamestnanec povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať\n\npráce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu [§\n47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce].\n39. Uvedené povinnosti zamestnanca je zamestnávateľ povinný vyžadovať iba v rámci pracovného času,\nktorým sa rozumie časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu\na plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou (§ 85 ods. 1 Zákonníka práce). Mimo pracovného času\ntakéto oprávnenie voči zamestnancovi zamestnávateľ nemá. Ak zamestnanec odmietne výkon práce\nmimo pracovného času, t. j v dobe odpočinku, ktorá nie je pracovným časom, koná tak v súlade so\nzákonom a nemožno mu vytýkať porušenie povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov vzťahujúcich\nsa k vykonávanej práci. Pracovným časom mobilného zamestnanca je aj čas, keď je k dispozícii\nzamestnávateľovi, nemôže svojím časom voľne nakladať a čas, keď je pripravený prevziať prácu spojenú\ns jeho službou [§ 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 462/2007 Z. z.].\n40. Zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako\nšesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. V tomto časovom úseku dochádza k\nprerušeniu výkonu práce, pretože zamestnanec je povinný vykonávať prácu iba v pracovnom čase.\n41. V prejednávanej veci je potrebné posúdiť, či úraz, ktorý sa prihodil žalobcovi, sa stal v čase prestávky,\nktorá mala charakter hygienickej prestávky alebo prestávky na odpočinok a jedenie. Hygienickú\nprestávku Zákonník práce nedefinuje, možno však vo všeobecnosti uviesť, že ide o prerušenie práce\nza účelom vykonania základných ľudských potrieb, ktoré svojou časovou dĺžkou nezasahujú do výkonu\npráce, preto sa započítavajú do pracovného času. Na druhej strane Zákonník práce prestávku na oddych\na jedlo ustanovuje ako právo zamestnanca na čas osobného voľna počas výkonu práce, počas ktorého\nnie je zamestnávateľovi k dispozícii, tento čas sa nezapočítava do pracovného času, zamestnancovi za\ntento čas neprislúcha mzda ani náhrada mzdy.\n42. Z hľadiska skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené (správnosť skutkových zistení\nnepodlieha prieskumu dovolacím súdom), že žalobca bol u žalovaného zamestnaný ako vodič taxi. Dňa\n23. septembra 2022 počas výkonu práce požiadal dispečerku o prestávku na toaletu (vyjadrenie žalobcu\nl. č. 55), za týmto účelom sa dostavil do miesta svojho bydliska, pričom pri vystupovaní z vozidla taxi\nutrpel úraz. Podľa praxe u zamestnávateľa prestávky v práci si vodiči dohadovali s dispečerkou podľa\nmnožstva práce, pričom hygienické prestávky vodiči nehlásili alebo ich dispečerka nezapisovala ako\nprestávky v práci, pretože išlo o krátky časový úsek. Z výpovede svedkyne W. Ď. - dispečerky taxislužby\nna pojednávaní súdu prvej inštancie vyplynulo, že v daný deň sa v uvedenom čase so žalobcom\ndohodla na riadnej prestávke v práci. Napokon i svedok O. W.Á., ktorý je synom žalobcu a v minulosti\nu žalovaného tiež pracoval, vo svedeckej výpovedi uviedol, že ak bolo potrebné, aby si odskočili na\ntoaletu, tak to dispečerke nehlásili, hlásili len dlhšie prestávky.\n43. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase, keď sa žalobcovi stal úraz nebol k dispozícii\nzamestnávateľovi, nebola mu prideľovaná práca, nevenoval sa dopravnej činnosti ani nečakal na\nprevzatie práce súvisiacej s úlohami spojenými s jeho službou (na ďalšieho zákazníka), dovolací súd\ndospel k záveru zhodnému s odvolacím súdom, že úraz sa žalobcovi prihodil v čase prestávky na jedlo\na odpočinok (§ 91 ods. 1 Zákonníka práce), ktorá sa nezapočítava do pracovného času. Preto závery\ntak okresného ako aj krajského súdu, že úraz žalobcu nie je pracovným úrazom, pretože sa stal v čase\nprestávky na oddych a jedlo - v čase jeho osobného voľna, je vecne správny, a ani dovolací súd nezistil\npochybenie v ich záveroch a argumentácii pri zistení skutkového stavu a právnom posúdení.\n44. Dovolacie dôvody žalobcu v prospech posúdenia rozhodného času, keď sa mu úraz stal, ako\nhygienickej prestávky spočívali v tom, že hygienické prestávky môžu trvať aj 15 minút (zákon č. 462/2007\nZ. z.), zamestnávateľ nemal žiadny systém evidencie prestávok, žiadne predpisy nezakazovali žalobcovi\nhlásiť hygienickú prestávku, pričom s poukazom na pokročilý čas nemohlo ísť o prestávku spojenú so\nstravovaním.\n45. Dovolací súd stručne k týmto tvrdeniam dovolateľa uvádza, že z dovolania nie je zrejmé, z čoho\ndovolateľ vyvodil, že hygienická prestávka môže trvať aj 15 minút, keďže zákon č. 462/2007 Z. z.\nžiadne takéto ustanovenie neobsahuje. Pokiaľ ide o evidenciu prestávok, zo založených dôkazov\nv spise (l. č. 77 až 79) vyplýva, že zamestnávateľ (žalovaný) určitú formu evidencie viedol. K\ntvrdeniam dovolateľa o hlásení hygienickej prestávky, ako aj o (ne)stravovaní sa v neskorú večernú\n\nhodinu, dovolací súd uvádza, že tieto sú bezpredmetné a bez vplyvu na rozhodnutie, pretože v\nposudzovanom prípade bolo rozhodné, že dovolateľ mohol voľne disponovať so svojím časom, lebo v\nčase dispečerke nahlásenej prestávky mu nebola prideľovaná práca, teda prišlo k prerušeniu zmeny. Ak\nzamestnanec tridsaťminútovú zákonnú prestávku využije na stravovanie alebo oddych, je to osobnou\nvoľbou zamestnanca. Naviac ide o skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré dovolací súd nepreskúmava, pretože\nje viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n46. Ďalej v dovolaní dovolateľ považoval za nesprávne právne posúdenie skutkového stavu súdom prvej\ninštancie v rozhodný deň vo vzťahu k § 91 ods. 6 Zákonníka práce v spojení s § 8 ods. 6 zákona č.\n462/2007 Z. z. spojenou so zámenou slov najneskôr a najskôr.\n47. Dovolací súd ďalej poukazuje na odsek 20. rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa krajský súd\nvyjadril k zistenému pochybeniu súdu prvej inštancie pri interpretácii § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z.\nspojenou so zámenou slov najneskôr a najskôr. K uvedeným dôvodom sa dovolací súd pripája. Zároveň\ndodáva, že ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP, musí: a/ konkretizovať právnu otázku doposiaľ neriešenú dovolacím súdom a b/ uviesť, ako by mala\nbyť táto otázka správne riešená. Uvedené dovolací súd v dovolaní nenachádza, keďže v tomto spore\nsa skôr jedná o skutkovo-právnu otázku. Rozhodujúce a preukázané v spore bolo, že pri hygienickej\nprestávke (len pri použití WC) vodiči taxislužby nenahlasovali dispečerke, že sú (alebo idú) na prestávku\na pracovnú zmenu neprerušovali. Prerušenie zmeny dispečerke nahlasovali len pri prerušení výkonu\npracovnej činnosti na dlhšiu prestávku, počas ktorej neprijímali objednávky na prepravu osôb, tak ako aj\nžalobca v tomto prípade. Potom možno uzavrieť, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vydané v súlade\ns ustanoveniami Zákonníka práce a dovolacia otázka je len akademická.\n48. V zmysle bodu 16. uznesenia Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 1VCdo/2/2017 platí, že pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku\nvedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v\ndovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací\ndôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).\n49. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania\na napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný\ndovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho\nkonania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup\ndovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí\nna opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).\n50. Na základe uvedeného Najvyšší súd SR dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\n51. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd SR neodôvodňuje (§ 451\nods. 3 veta druhá CSP).\n52. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca, zamestnaný ako vodič taxislužby, sa domáhal určenia, že úraz, ktorý utrpel pri vystupovaní z vozidla pred svojím bydliskom, je pracovným úrazom. Pred úrazom si u dispečerky nahlásil prestávku, počas ktorej mu nebola prideľovaná práca; tvrdil, že išlo o hygienickú prestávku započítavanú do pracovného času, nie o prestávku na jedenie. Súd prvej inštancie aj odvolací súd žalobu zamietli s odôvodnením, že úraz sa stal počas prestávky na odpočinok a jedenie, ktorá sa do pracovného času nezapočítava, a teda nie pri plnení pracovných úloh ani v priamej súvislosti s ním. Najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP: podľa zisteného skutkového stavu vodiči krátke hygienické prestávky dispečerke nehlásili, hlásili len dlhšie prerušenia zmeny, počas ktorých neprijímali objednávky, čo bol aj prípad žalobcu, takže v čase úrazu mohol voľne disponovať svojím časom. Dovolateľ nevymedzil právnu otázku dosiaľ neriešenú dovolacím súdom, jeho námietky smerovali k skutkovým zisteniam, ktoré dovolací súd podľa § 442 CSP nepreskúmava, a dovolacia otázka bola len akademická.", "pravna_veta": "Úraz, ktorý sa zamestnancovi stal počas prestávky na odpočinok a jedenie podľa § 91 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá sa nezapočítava do pracovného času a počas ktorej zamestnanec nie je zamestnávateľovi k dispozícii, nie je mu prideľovaná práca ani nečaká pripravený na jej prevzatie, nie je pracovným úrazom v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce, pretože sa nestal pri plnení pracovných úloh ani v priamej súvislosti s ním. Hygienická prestávka je krátke prerušenie práce na vykonanie základných ľudských potrieb, ktoré sa započítava do pracovného času; či bola konkrétna prestávka hygienickou alebo prestávkou na odpočinok a jedenie, je otázkou skutkovou, ktorú dovolací súd viazaný skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom (§ 442 CSP) nepreskúmava. Dovolateľ, ktorý vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí konkretizovať právnu otázku doposiaľ neriešenú dovolacím súdom a uviesť, ako by mala byť správne riešená; skutkovo-právna alebo akademická otázka prípustnosť dovolania nezakladá.", "ustanovenia": ["§ 195 ods. 2 Zákonníka práce", "§ 91 ods. 1 Zákonníka práce", "§ 91 ods. 5 Zákonníka práce", "§ 91 ods. 6 Zákonníka práce", "§ 8 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z.", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 442 CSP", "§ 447 písm. f) CSP"], "vygenerovane": "2026-10-24", "klucove_pojmy": ["pracovný úraz", "prestávka na odpočinok a jedenie", "hygienická prestávka", "pracovný čas", "mobilný zamestnanec v cestnej doprave", "prípustnosť dovolania", "viazanosť skutkovým stavom"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}