Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 7Cdo/80/2025 2119208090 31. 08. 2026 JUDr. Martina Valentová ECLI:SK:NSSR:2026:2119208090.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P. C., narodeného XX. P. XXXX, C., Q. S. XXXX/XX, zastúpený advokátom Mgr. Jurajom Orvanom, Žilina, Sad SNP 8, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, Bratislava, Černyševského 50, IČO: 00164381, za účasti intervenienta na strane žalovanej Mesta Trnava, Trnava, Hlavná 1, IČO: 00313114, o náhradu škody vo výške 6.724,76 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 27C/44/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 18. februára 2025 č. k. 28Co/27/2024 - 382, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Intervenientovi na strane žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 20. novembra 2023 č. k. 27C/44/2019-326 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.150,69 eura s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.150,69 eura od 11. 02. 2019 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 66 % (výrok III.) a intervenientovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok IV.). 1.1. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal voči štátu náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím riaditeľky materskej školy o ukončení predprimárneho vzdelávania syna žalobcu z 13. 02. 2017, majúcej spočívať v rozdiele medzi školskými poplatkami v súkromnej materskej škole V., n. o. (školné, stravné, cestovné) a poplatkami v pôvodnej štátnej materskej škole V. XX, C., pričom dôvodil, že v dôsledku nezákonného ukončenia predprimárneho vzdelávania dieťaťa bolo dieťa od 01. 04. 2017 prijaté do tejto súkromnej materskej školy. Mal za to, že medzi stranami nebola sporná existencia nezákonného rozhodnutia, sporná bola príčinná súvislosť a škoda. V otázke príčinnej súvislosti súd prvej inštancie uzavrel, že bez nezákonného rozhodnutia riaditeľky materskej školy zo dňa 13. 02. 2017 o predčasnom ukončení predprimárneho vzdelávania syna žalobcu, by žalobcovi nevznikla škoda, nakoľko ako rodič musel zabezpečiť starostlivosť o päťročné dieťa v čase, keď bol aj s manželkou v zamestnaní. Žalobcom uplatnená škoda súvisela s nákladmi na zabezpečenie predprimárneho vzdelávania dieťaťa, ktoré sú priamym následkom nezákonného rozhodnutia, preto súd prvej inštancie považoval príčinnú súvislosť za preukázanú. 1.2. Pri posudzovaní splnenia si prevenčnej povinnosti žalobcu, sa súd prvej inštancie riadil právnym názorom vyjadreným v bode 66. uznesenia odvolacieho súdu č. k. 23Co/40/2022 - 291 zo dňa 30. marca 2023. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nemohol predísť škode minimálne do septembra 2017, t. j. do nového školského roka, pretože nemohol prihlásiť dieťa do inej štátnej materskej školy. Za obdobie od 01. 04. 2017 do 31. 08. 2017 je žaloba dôvodná, pretože žalobca nemohol splniť svoju prevenčnú
povinnosť. Pokiaľ však ide o obdobie od 01. 09. 2017 od 15. 11. 2018, v tejto časti považoval súd žalobu pre nesplnenie si prevenčnej povinnosti žalobcu, za nedôvodnú. Vychádzal zo zistení, že prihlášku na školský rok 2017/2018 podal žalobca v júni 2017 len do materskej školy, z ktorej bolo dieťa vylúčené. 1.3. K výške škody za obdobie od 01. 04. 2017 do 31. 08. 2017, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní si žalobca uplatňoval rozdiel vo výške 1.218,38 eura medzi školskými poplatkami v súkromnej materskej škole a poplatkami, ktoré by platil za pobyt dieťaťa v štátnej materskej škole. Uplatnená výška škody pozostávala z rozdielu, ktorý vznikol za jednotlivé mesiace za 4/2017 vo výške 305,45 eura, za 5/2017 vo výške 307,48 eura, za 6/2017 vo výške 305,45 eura, za 7/2017 vo výške 150 eur, za 8/2017 vo výške 150 eur, spolu 1.218,38 eura. 1.4. Žalobca si ďalej uplatňoval náhradu cestovného z domu do súkromnej materskej školy dvakrát denne. Za obdobie od 01. 04. 2017 do 31. 08. 2017 si žalobca uplatnil náhradu za PHM (naftu) za 46 dní, počas ktorých bolo dieťa v materskej škole. Spolu vo výške 60,58 eura (20,4 km/deň x 46 dní x aktuálna cena PHM z č.l. 119). Žalovaná a ani intervenient nerozporovali výpočet uplatnenej náhrady škody za spotrebované PHM, preto ju súd prvej inštancie priznal v uplatnenej výške. Ďalej sa žalobca domáhal náhrady škody za opotrebenie vozidiel použitých na cesty do materskej školy a späť, ktorú vyčíslil ako paušálnu náhradu. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi paušálnu náhradu nákladov podľa zák. č. 283/2002 Z. z. za obdobie od 01. 04. 2017 do 30. 06. 2017, kedy dieťa chodilo do materskej školy, za odjazdených 938,4 km (46 dní x 20,4 km) spolu 171,73 eura (938,4 km x 0,183 eur) tak, ako si ju za dané obdobie žalobca vyčíslil. 1.5. Súd prvej inštancie spolu priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 1.150,69 eura (918,38 eura + 232,31 eura). Nakoľko vyjadrenie žalovanej zo dňa 01. 02. 2019, že nevyhovuje žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie náhrady škody, bolo žalobcovi doručené dňa 11. 02. 2019, priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úrok z omeškania 5 % ročne z priznanej istiny od 11.02.2019 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. 1.6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). 2. Odvolací súd na odvolanie žalobcu a žalovanej rozsudkom zo dňa 18. februára 2025, č. k. 28Co/27/2024 - 382 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.150,69 eura s príslušenstvom zamietol (výrok I.), v napadnutom zamietajúcom výroku II. tento potvrdil (výrok II.). Žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok III.) a intervenientovi na strane žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.). 2.1. Odvolací súd uviedol, že v konaní bolo sporné, či rozdiel nákladov za súkromnú materskú školu a štátnu materskú školu, ktorý mal predstavovať žalobcom uplatnenú škodu, vznikol v príčinnej súvislosti s daným nezákonným rozhodnutím, prípadne či žalobca zanedbal svoju prevenčnú povinnosť podľa § 415 OZ, aby mu predmetná škoda nevznikla. V tejto súvislosti bolo podstatným právne posúdenie veci so zreteľom na ust. § 59 ods. 3 a 7 zák. č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní v znení účinnom do 31. 12. 2020 („školský zákon“), resp. výklad tohto aplikovaného právneho predpisu a uviedol, že podľa jeho právneho názoru bolo v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu č. k. 23Co/40/2022-291 zo dňa 30. 03. 2023 uvedené nesprávne právne posúdenie, pokiaľ ide o výklad § 59 ods. 3 a 7 školského zákona. 2.2. Odvolací súd mal za to, že s poukazom na ust. § 59 ods. 7 školského zákona (v znení účinnom v čase od 01. 09. 2008 do 31. 12. 2020), bolo možné prijatie dieťaťa do materskej školy aj v priebehu školského roka bez ohľadu na to, či malo predtým podanú prihlášku na daný školský rok v riadnom termíne. Zároveň bolo potrebné v danej veci zohľadniť, že dieťa žalobcu dosiahlo v máji 2017 päť rokov veku, malo by nárok na prednostné prijatie do materskej školy, pretože podľa § 59 ods. 2 školského zákona v znení účinnom v danom čase, sa na predprimárne vzdelávanie prednostne prijíma dieťa, ktoré dovŕšilo piaty rok veku. 2.3. Konštatoval, že odvolanie žalovanej voči vyhovujúcemu výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie je dôvodné, nakoľko súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu škody za obdobie od 01. 04. 2017 do 31. 08. 2017, pretože dospel k nesprávnemu záveru, že v tomto období si žalobca nemohol splniť prevenčnú povinnosť, pretože po vylúčení dieťaťa z materskej školy V. dňom 28.02.2017 na základe nezákonného rozhodnutia riaditeľky z 13. 02. 2017, nemohol dieťa minimálne do septembra 2017 prihlásiť do inej materskej školy. Tento záver bol nesprávny, pretože ustanovenie § 59 školského zákona takéto obmedzenie neobsahovalo. 2.4. Odvolací súd mal za to, že žalobca nepreukázal relevantné dôvody, ktoré ho po vylúčení dieťaťa zo škôlky viedli k pôvodnému umiestneniu dieťaťa do súkromnej materskej školy, pričom zmluvu so
súkromnou materskej školou uzavrel dňa 03. 03. 2017 na dobu až do 31. 07. 2018, ako ani dôvody, pre ktoré dieťa ponechal v tejto škôlke aj nasledujúce dva školské roky, keď iba jedna prihláška dieťaťa pre šk. r. 2017/2018 do škôlky, z ktorej bolo dieťa vylúčené a dve prihlášky do škôlok pre šk. r. 2018/2019, z toho jedna nespĺňajúca podmienky; nepreukazujú dostatočnú iniciatívu žalobcu, aby mu zvýšené výdavky v tomto období nevznikali. Žalobca v odvolaní dôvodil, že postupoval v súlade s právom dieťaťa na ochranu zdravia a v súlade so svojou povinnosťou starať sa o zdravie a všestranný rozvoj dieťaťa, avšak z obsahu predložených lekárskych a diagnostických správ nevyplýva, že by do 26. 10. 2018 bolo ohľadom zdravotného stavu dieťaťa indikované nemeniť školské zariadenie, resp. potreba zaradiť dieťa do škôlky určenej pre deti so špeciálnymi výchovno - vzdelávacími potrebami, keď rozhodujúcou bola predovšetkým prvotná voľba žalobcu, umiestniť dieťa v marci r. 2017 bez ďalšieho v súkromnej materskej škole. Nebola potom dôvodná obrana žalobcu v odvolaní, že žalovaná mala preukazovať existenciu podmienok zodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú porušením jeho prevenčnej povinnosti (§ 415 OZ), pretože v danej veci v prvom rade nebola preukázaná adekvátna príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou na strane žalobcu. Následne okolnosť, že žalobca bez podniknutia adekvátnych krokov, ponechal dieťa v súkromnej materskej škole po celé uplatnené obdobie vzniku škody, nemožno pripisovať na vrub žalovanej, keďže žalobca nepostupoval vo vzťahu k vydanému nezákonnému rozhodnutiu materskej školy V. už pri prvotnej voľbe súkromnej materskej školy adekvátnym spôsobom. Uzavrel, že takto žalobcom uplatnená škoda nie je priamym následkom daného nezákonného rozhodnutia. 2.5. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnená škoda nepredstavuje priamy následok nezákonného rozhodnutia o vylúčení dieťaťa z materskej školy, ale je dôsledkom jeho vlastného rozhodnutia umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy a ponechať ho v nej počas celého uplatneného obdobia. Odvolací súd rozhodol tak, že vyhovujúci výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že nárok žalobcu na náhradu škody v tejto časti zamietol a zvyškovo zamietajúci výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 2.6. V súlade s ust. § 396 ods. 2 CSP odvolací súd rozhodol o trovách celého konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore plne procesne úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 3. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP, žiadajúc, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu. 3.1. Dovolateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné, arbitrárne, prekvapivé a v rozpore s platnými a účinnými právnymi predpismi. Mal za to, že odvolací súd vo svojom odôvodnení včlenil do skúmania existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou žalobcu, skúmanie existencie tvrdenia žalovanej o nesplnení prevenčnej povinnosti žalobcu. Uvedeným postupom došlo zo strany odvolacieho súdu k účelovému a nezákonnému preneseniu dôkaznej povinnosti tvrdení žalovanej (že si žalobca sám spôsobil škodu porušením prevenčnej povinnosti) na žalobcu. To znamená, že pozitívne tvrdenia žalovanej (že si žalobca sám spôsobil škodu porušením prevenčnej povinnosti) mal preukazovať negatívnymi dôkazmi žalobca. Žalobca v období od apríla 2017 do júna 2018 oslovil 3 štátne materské školy, čo predstavovalo 25% štátnych materských škôl, čím produkoval tri negatívne dôkazy, že si v období od apríla 2017 do júna 2018 nemohol zvoliť štátnu materskú školu, odvolací súd predložené negatívne dôkazy neakceptoval. Naopak odvolací súd bez akýchkoľvek pozitívnych dôkazov (napr. dôkaz o existencii voľných miest v zvyšných štátnych materských školách) akceptoval tvrdenie žalovanej, že si žalobca mohol zvoliť inú adekvátnu štátnu materskú školu. Poukázal pritom na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) sp. zn. 6Cdo/81/2010 zo dňa 31. 05. 2010 a sp. zn. 6MCdo/17/2010 zo dňa 28. 03. 2012. 3.2. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ videl v nesprávnom právnom posúdení otázok, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/59/1990 z 27. 09. 1990 - R 21/1992 a viacero rozhodnutí najvyššieho súdu a to sp. zn. 6MCdo/11/2012, sp. zn. 3Cdo/313/2009, sp. zn. 6Cdo/103/2011 a uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou odvolacieho súdu ohľadne zvýšených nákladov na predprimárnu výchovu syna žalobcu spojené s návštevou súkromnej materskej školy, t. j. že tieto nie sú v danom prípade v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím riaditeľky materskej školy, ktoré rozhodnutie nutnosť navštevovať súkromnú materskú školu s nevyhnutne zvýšenými výdajmi, priamo nezaložilo, pretože žalobca takúto skutočnosť nepreukázal. V rozhodujúcom
období pôsobilo na území Mesta Trnava, okrem materskej školy, z ktorej bolo dieťa vylúčené, ďalších 12 štátnych materských škôlok, preto v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím riaditeľky materskej školy V., štát za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s umiestnením dieťaťa práve v súkromnej materskej škole, v tomto prípade nezodpovedá. Dovolateľ nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého rozhodujúcou príčinou vzniku škody bolo subjektívne rozhodnutie rodičov umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy, a nie samotné nezákonné rozhodnutie o ukončení predprimárneho vzdelávania. Ak by sa totiž rodičia dieťaťa nerozhodli umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy, k vzniku týchto nákladov, len na základe rozhodnutia riaditeľky materskej školy o vylúčení ich dieťaťa, by nedošlo. Preto nemožno dospieť k názoru, že príčinou vzniku takto uplatnenej škody žalobcu bolo samotné nezákonné rozhodnutie. Naopak príčinou vzniku škody tu bola iná rozhodujúca skutočnosť, a to rozhodnutie rodičov umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy, preto zodpovednosť štátu za žalobcom uplatnený druh škody, na základe rozhodnutia o ukončení predprimárneho vzdelávania, tu nevznikla. Odvolací súd sa pri vyslovení záveru nijakým spôsobom nezaoberal otázkou, či by škodlivý následok nastal bez existencie nezákonného rozhodnutia riaditeľky materskej školy. 3.3. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ videl v nesprávnom právnom posúdení otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Právna otázka bola dovolateľom vymedzená nasledovne: „Či deti môžu byť prijaté na predprimárne vzdelávania v materských školách bez toho aby bol dodržaný postup, v ktorom riaditeľ materskej školy po dohode so zriaďovateľom určí miesto a termín na podávanie žiadosti na prijatie dieťaťa na predprimárne vzdelávanie pre nasledujúci školský rok a podmienky na prijatie zverejní v mieste sídla materskej školy obvyklým spôsobom?“ Mal za to, že v prípade odvolacím súdom produkovaného výlučného výkladu ustanovenia § 59 ods. 7 školského zákona vo vzťahu k § 59 ods. 3 školského zákona ide o nesprávne právne posúdenie, nakoľko odvolací súd nerešpektoval skutočnosť, že ustanovenia § 59 školského zákona vrátane ustanovení § 59 ods. 3 a ods. 7 školského zákona predstavujú normy verejného práva, na ktorých výklad nie je možné aplikovať ustanovenie čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Pri výlučnom výklade odvolacím súdom pri ustanovení § 59 ods. 7 školského zákona vytvoril z ustanovenia § 59 ods. 3 školského zákona právnu normu, ktorú nie je potrebné zo strany riaditeľa materskej školy aplikovať a riaditeľovi materskej školy umožňuje riaditeľovi prijímať deti na predprimárne vzdelávanie bez ohľadu na pravidlá, ktoré definoval zákonodarca v ostatných ustanoveniach § 59 školského zákona. 4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že nevzhliadla ani jeden z uvedených dovolacích dôvodov ako opodstatnený a v celom rozsahu sa stotožnila s rozhodnutím odvolacieho súdu. 5. Intervenient na strane žalovanej sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril. 6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napr. rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03). Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP 10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
15. Kľúčová námietka dovolateľa podľa § 420 písm. f) CSP spočíva v tvrdenej arbitrárnosti a nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré sa podľa jeho názoru prejavili aj v nesprávnom posúdení dôkazného bremena (bod 3.1.). 16. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces. 17. Dovolateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v tom, že sa odvolací súd nevyjadril na dôležité argumenty žalobcu, ergo odvolacie rozhodnutie je nepreskúmateľné. 17.1. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 17.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. 17.3. V zmysle vyššie uvedeného rovnako tak v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 17.4. Z § 388 CSP vyplýva, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 17.4.1. Možnosť zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou apelačného opravného systému, vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie konanie v sporovom konaní. Pokiaľ nie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je úplne alebo sčasti dôvodné a zároveň nie sú dané dôvody na zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou odvolacieho súdu preskúmať skutkovú a stránku veci a meritórne rozhodnúť. 17.4.2. Podľa § 393 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté.
17.4.3. Podľa ustanovenia § 393 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. 17.5. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že námietka jeho nepreskúmateľnosti nie je dôvodná. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení vychádzal, aké dôkazy považoval za rozhodujúce a akými právnymi úvahami bol vedený pri prijatí záveru o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré nepovažoval žalobcom uplatnenú škodu za priamy následok nezákonného rozhodnutia o ukončení predprimárneho vzdelávania, ale za dôsledok následného postupu žalobcu pri zabezpečení predprimárneho vzdelávania maloletého dieťaťa. Rovnako sa vysporiadal s otázkou výkladu § 59 ods. 3 a 7 školského zákona, ako aj s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa zdravotného stavu maloletého dieťaťa a dôvodov jeho zotrvania v súkromnej materskej škole. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak poskytuje dostatočnú odpoveď na rozhodujúce skutkové a právne otázky významné pre rozhodnutie veci a umožňuje preskúmať správnosť úvah, na ktorých odvolací súd svoje rozhodnutie založil. 17.6. Dovolateľ síce namieta, že odvolací súd neodpovedal na všetky jeho argumenty, najmä na tvrdenia týkajúce sa neskoršieho prijatia maloletého dieťaťa do materskej školy, z ktorej bolo pôvodne vylúčené, ako aj na okolnosti zrušenia rozhodnutia o ukončení predprimárneho vzdelávania, z obsahu napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, že by odvolací súd opomenul niektorú z rozhodujúcich skutkových alebo právnych otázok významných pre posúdenie veci. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na právnom posúdení otázky príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom uplatnenou škodou, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného v konaní. Za rozhodujúce pritom považoval predovšetkým okolnosti súvisiace s následným umiestnením maloletého dieťaťa do súkromnej materskej školy, možnosťou jeho prijatia do štátnej materskej školy aj v priebehu školského roka, ako aj mierou aktivity žalobcu pri hľadaní alternatívneho predprimárneho vzdelávania. V tomto kontexte odvolací súd vysvetlil, prečo nepovažoval náklady spojené s návštevou súkromnej materskej školy za priamy následok nezákonného rozhodnutia o ukončení predprimárneho vzdelávania. Skutočnosť, že sa odvolací súd osobitne nevyjadril ku každej jednotlivej okolnosti alebo argumentu uvádzanému žalobcom, sama osebe neznamená porušenie práva na spravodlivý proces. Ustálená judikatúra Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04) totiž nevyžaduje, aby súd poskytol odpoveď na každý argument účastníka konania, ale iba na tie argumenty, ktoré majú pre rozhodnutie veci podstatný význam. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že odvolací súd sa zaoberal všetkými právne významnými otázkami, od ktorých záviselo posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, a svoje závery dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil. 17.7. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 18. Dovolateľ ďalej namietal, že odvolací súd pri posudzovaní existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom uplatnenou škodou neprípustne preniesol na žalobcu dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, podľa ktorého si žalobca škodu spôsobil vlastným postupom tým, že pre svoje dieťa nezabezpečil predprimárne vzdelávanie v inej štátnej materskej škole. Dovolateľ zastáva názor, že bolo povinnosťou žalovanej preukázať existenciu reálnej konkrétnej možnosti umiestnenia dieťaťa do inej štátnej materskej školy, pričom odvolací súd bez vykonania takéhoto dokazovania akceptoval uvedené tvrdenia žalovanej a od žalobcu naopak požadoval preukazovanie negatívnej skutočnosti, teda že takáto možnosť neexistovala. Uvedený postup odvolacieho súdu považoval dovolateľ za porušenie pravidiel rozdelenia dôkazného bremena, princípu negatívnej dôkaznej teórie a v konečnom dôsledku smerujúci k porušeniu práva na spravodlivý proces.
18.1. Dôkazné bremeno predstavuje procesnú zodpovednosť strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky. Jeho rozdelenie medzi strany sporu sa odvíja predovšetkým od obsahu aplikovanej hmotnoprávnej normy a jej skutkových predpokladov. Všeobecne pritom platí, že každú zo strán zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré zodpovedajú skutkovým predpokladom pre ňu priaznivej právnej normy. Dôkazné bremeno teda nezaťažuje výlučne žalobcu, ale podľa povahy jednotlivých skutkových tvrdení a ich významu pre právne posúdenie veci sa rozdeľuje medzi obe sporové strany. 18.2. Posúdenie otázky dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov, zároveň zahŕňa aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa jeho rozloženie odvíja. Správne rozdelenie dôkazného bremena je preto nevyhnutným predpokladom na správne uplatnenie procesnej zodpovednosti strany za jeho neunesenie. Pokiaľ totiž určitá rozhodujúca skutočnosť zostane napriek vykonanému dokazovaniu nepreukázaná, nepriaznivé procesné následky znáša tá strana, ktorú vo vzťahu k tejto skutočnosti zaťažovalo dôkazné bremeno. 18.3. Nesprávne rozdelenie dôkazného bremena môže za určitých okolností nadobudnúť aj ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd SR v tejto súvislosti uviedol, že nesprávne rozloženie dôkazného bremena môže byť vo svojich účinkoch prejavom svojvôle, ak súd neúmerne zaťaží dôkazným bremenom jednu zo strán, nesprávne voči nej uplatní následky jeho neunesenia a následne rozhodne v jej neprospech (IV. ÚS 35/2012). Nie každá námietka týkajúca sa dôkazného bremena však bez ďalšieho zakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Z hľadiska tohto dovolacieho dôvodu je rozhodujúce, či spôsob jeho rozdelenia a uplatnenia procesných následkov jeho neunesenia zasiahol do procesných práv strany (v danom prípade žalobcu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 18.4. V spore o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zaťažuje poškodeného dôkazné bremeno vo vzťahu k splneniu všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu, teda aj vo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorej náhrady sa domáha. Žalobca preto musí tvrdiť a preukázať také skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že uplatnená škoda je následkom práve nezákonného rozhodnutia a že medzi nimi existuje právne relevantný kauzálny vzťah. 18.5. Z uvedeného hľadiska dovolací súd nezistil, že by odvolací súd v prejednávanom spore neprípustne preniesol na žalobcu dôkazné bremeno, ktoré malo zaťažovať žalovanú. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na závere, že žalobca bol povinný preukázať neexistenciu voľného miesta v každej z ostatných štátnych materských škôl ani od neho nepožadoval preukázanie neexistencie každej hypotetickej možnosti zabezpečenia predprimárneho vzdelávania jeho dieťaťa. Rozhodujúce úvahy odvolacieho súdu smerovali k posúdeniu, či žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou, ktorej náhrady sa domáhal. 18.6. Odvolací súd pritom vychádzal zo záveru, že priamym následkom nezákonného rozhodnutia bola nemožnosť syna žalobcu pokračovať v predprimárnom vzdelávaní v konkrétnej štátnej materskej škole, z ktorej bol vylúčený. Samotné nezákonné rozhodnutie však podľa odvolacieho súdu bez ďalšieho nezakladalo nevyhnutnosť umiestniť dieťa práve do súkromnej materskej školy a vynakladať zvýšené náklady spojené s jej návštevou. Odvolací súd preto skúmal, či žalobca preukázal také konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že vynaloženie týchto zvýšených nákladov bolo priamym a bezprostredným následkom nezákonného rozhodnutia. V uvedenom rámci odvolací súd prihliadal aj na následný postup žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca nepreukázal relevantné okolnosti, ktoré by mu bránili požiadať o prijatie dieťaťa do ďalších štátnych materských škôl, ani dôvody, pre ktoré bolo nevyhnutné ponechať dieťa v súkromnej materskej škole počas celého obdobia, za ktoré si náhradu zvýšených nákladov uplatňoval. Záver odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena sa podľa názoru dovolacieho súdu nevzťahoval k povinnosti žalobcu preukázať negatívnu skutočnosť spočívajúcu v neexistencii voľného miesta vo všetkých ostatných štátnych materských školách, ale na nepreukázanie skutkových okolností, ktoré odvolací súd považoval za potrebné na preukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou uplatnenou škodou. 18.7. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalovaná v konaní argumentovala možnosťou umiestniť dieťa do inej štátnej materskej školy. Odvolací súd túto okolnosť posudzoval v rámci hodnotenia, či žalobca preukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnym druhom škody, ktorej náhrady sa domáhal, teda zvýšenými nákladmi spojenými s návštevou súkromnej materskej školy. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd rozhodnutie nezaložil na neunesení dôkazného bremena žalovanou vo vzťahu k samostatnému predpokladu jej procesnej obrany, ale
na závere, že žalobca nepreukázal, že práve ním uplatnené zvýšené náklady boli priamym a bezprostredným následkom nezákonného rozhodnutia. 18.8. Uvedenému potom zodpovedá aj explicitná odpoveď odvolacieho súdu na argumentáciu žalobcu založenú na § 415 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd uviedol, že žalovaná nebola povinná preukazovať existenciu podmienok zodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú porušením prevenčnej povinnosti, pretože v prejednávanom spore v prvom rade nebola preukázaná adekvátna príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou. Svoju argumentáciu teda založil na závere o absencii jedného zo zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu. 18.9. Za uvedených okolností nie je dôvodná ani argumentácia dovolateľa založená na tzv. negatívnej dôkaznej teórii. Bez potreby formulovať všeobecný záver o možnostiach dokazovania negatívnych skutočností dovolací súd uvádza, že odvolací súd od žalobcu nepožadoval preukázanie neexistencie voľného miesta v každej ďalšej štátnej materskej škole. Odvolací súd požadoval od žalobcu preukázanie skutkových okolností, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že zvýšené náklady na súkromnú materskú školu boli nevyhnutným, priamym a bezprostredným následkom nezákonného rozhodnutia. Dovolateľ preto argumentom smerujúcim k povinnosti dokazovať negatívnu skutočnosť vychádza podľa názoru dovolacieho súdu z rozdielneho chápania dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktoré neposudzuje v ich vzájomnej súvislosti. 18.10. Pokiaľ dovolateľ namieta, že bolo povinnosťou žalovanej preukázať existenciu reálnej možnosti prijatia dieťaťa do konkrétnej inej štátnej materskej školy, v podstate tým spochybňuje záver odvolacieho súdu o tom, aké skutkové okolnosti boli rozhodujúce pre preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou. Nesúhlas dovolateľa s týmto posúdením však sám osebe nepreukazuje, že odvolací súd voči žalobcovi uplatnil procesné následky neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu ku skutočnosti, ktorú bola povinná preukazovať žalovaná. 18.11. Z vyššie uvedených dôvodov potom vyplýva, že dovolací súd nezistil, že by odvolací súd neprípustne preniesol na žalobcu dôkazné bremeno, ktoré malo zaťažovať žalovanú, ani že by voči žalobcovi uplatnil následky neunesenia dôkazného bremena spôsobom vykazujúcim znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Dovolacia námietka v uvedenej časti tak nepreukazuje existenciu nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá by zakladala porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. 19. Najvyšší súd má za to, že procesný postup odvolacieho súdu, ktorý konal v zmysle ustanovení a zásad CSP, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietaných vád podľa § 420 písm. f) CSP a dovolateľ neopodstatnene namieta vady, ktorými malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP 20. Dovolateľ prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vyvodzoval z tvrdeného odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri posudzovaní existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/59/1990 z 27. 09. 1990 - R 21/1992 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/11/2012, 3Cdo/313/2009 a 6Cdo/103/2011, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva, že pri posudzovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať, či by škodlivý následok nastal aj bez existencie nezákonného rozhodnutia (test conditio sine qua non), pričom postačuje, ak nezákonné rozhodnutie predstavuje podstatnú príčinu vzniku škody. Dovolateľ nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého rozhodujúcou príčinou vzniku škody bolo subjektívne rozhodnutie rodičov umiestniť maloleté dieťa po jeho vylúčení z materskej školy do súkromnej materskej školy. Namietal, že odvolací súd sa pri posudzovaní príčinnej súvislosti nezaoberal otázkou, či by žalobcovi vznikli zvýšené náklady na predprimárne vzdelávanie aj bez existencie nezákonného rozhodnutia o ukončení predprimárneho vzdelávania. Podľa jeho názoru je zrejmé, že nebyť tohto nezákonného rozhodnutia, maloleté dieťa by naďalej navštevovalo materskú školu V. a žalobcovi by nevznikli náklady spojené s návštevou súkromnej materskej školy. Z uvedeného dôvodu mal za to, že odvolací súd sa pri riešení otázky príčinnej súvislosti odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (bod 3.2.). 21. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
21.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 21.2. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (quaestio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (quaestio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. 21.3. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. 22. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. V zmysle R 71/2018 do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Zároveň podľa č. 2 ods. 2 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu patrí aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. 23. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie otázky existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím o ukončení predprimárneho vzdelávania maloletého dieťaťa a škodou predstavovanou zvýšenými nákladmi na návštevu súkromnej materskej školy. Za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu považoval záver odvolacieho súdu, podľa ktorého rozhodujúcou príčinou vzniku škody bolo následné rozhodnutie rodičov umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy, a nie samotné nezákonné rozhodnutie riaditeľky materskej školy. Dovolateľ argumentoval, že odvolací súd sa pri posudzovaní príčinnej súvislosti nezaoberal testom conditio sine qua non, t. j. otázkou, či by škodlivý následok nastal aj bez existencie nezákonného rozhodnutia, čím sa mal odkloniť od záverov vyslovených v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/59/1990 z 27. 09. 1990 - R 21/1992 a v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/11/2012, 3Cdo/313/2009 a 6Cdo/103/2011. Takto vymedzenú právnu otázku dovolací súd podrobil skúmaniu z hľadiska existencie tvrdeného odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
24. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ síce označil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/11/2012, avšak z ním reprodukovaných právnych záverov je zrejmé, že v skutočnosti vychádzal z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/11/2010, v ktorom boli formulované všeobecné východiská pre posudzovanie príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že príčinná súvislosť predstavuje podstatný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty, pričom vyžaduje logický sled medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Príčinou vzniku škody môže byť len taká skutočnosť, bez ktorej by škodlivý následok nevznikol (test conditio sine qua non), pričom rozhodujúca je vecná, nie iba časová súvislosť príčiny a následku. Zároveň uviedol, že protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, postačuje, ak ide o príčinu podstatnú, dôležitú a značnú. 24.1. V označenom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/313/2009 najvyšší súd konštatoval, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, pričom musí ísť o priamu, a nie iba sprostredkovanú príčinu vzniku škody. Zároveň zdôraznil, že ak je príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť štátu za škodu nevzniká; nemusí pritom ísť o príčinu jedinú, postačuje, ak ide o príčinu podstatnú. 24.2. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/103/2011 najvyšší súd akcentoval požiadavku logického sledu medzi nezákonným rozhodnutím ako príčinou a vznikom škody ako jeho následkom. Zdôraznil, že rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, ktorú treba posudzovať vždy v konkrétnych okolnostiach prípadu. Príčinou vzniku škody môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodlivý následok nevznikol, pričom základom posúdenia je úvaha, či by škodlivý následok nastal aj bez nezákonného rozhodnutia (test conditio sine qua non). Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť daná nie je. Uvedené rozhodnutie zároveň zdôrazňuje, že existencia príčinnej súvislosti sa musí posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam veci a že rozhodujúca je vecná súvislosť medzi príčinou a následkom. Najvyšší súd v ňom výslovne uviedol, že príčinnú súvislosť nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy len v konkrétnych súvislostiach daného prípadu. 24.3. Napokon z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/59/1990, publikované pod č. R 21/1992 vyplýva, že pokiaľ k vzniku škody viedlo viac príčin, je potrebné skúmať, či a do akej miery bolo protiprávne konanie škodcu bezprostrednou príčinou vzniku škody, pričom rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, zatiaľ čo časová súvislosť má len pomocný význam. 25. Z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe možno zhrnúť že pri posudzovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať, či by škodlivý následok nastal aj bez protiprávnej skutočnosti, s ktorou právna norma spája vznik zodpovednosti (test conditio sine qua non). Samotné zistenie, že určitá okolnosť bola nevyhnutnou podmienkou vzniku následku, však posúdenie právne relevantnej príčinnej súvislosti nevyčerpáva. Vyžaduje sa existencia priamej vecnej súvislosti medzi príčinou a následkom, pričom ak sa na vzniku škody podieľalo viac príčin, protiprávna skutočnosť nemusí byť príčinou jedinou, musí však byť príčinou podstatnou. Existenciu takéhoto kauzálneho vzťahu je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti veci. 26. Dovolací súd zastáva názor, že odvolací súd sa od uvedených ustálených názorov neodklonil. Pri posudzovaní existencie príčinnej súvislosti vychádzal z toho, že priamym následkom nezákonného rozhodnutia o predčasnom ukončení predprimárneho vzdelávania bola nemožnosť syna žalobcu naďalej navštevovať konkrétnu štátnu materskú školu. Súčasne však skúmal, či ďalším priamym následkom tohto rozhodnutia boli aj žalobcom uplatnené zvýšené náklady na školné, stravovanie a cestovné náklady spojené s návštevou súkromnej materskej školy. Dospel pritom k záveru, že samotné nezákonné rozhodnutie nevytvorilo nevyhnutnosť umiestniť dieťa práve do súkromnej materskej školy a ponechať ho v tomto zariadení počas celého obdobia, za ktoré si žalobca náhradu škody uplatnil. 26.1. Dovolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku dovolateľa podľa ktorej odvolací súd opomenul test conditio sine qua non. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd rozlišoval medzi následkom, ktorý by bez nezákonného rozhodnutia nenastal, teda nemožnosťou dieťa pokračovať v predprimárnom vzdelávaní v pôvodnej materskej škôlke a ďalším následkom, ktorého náhrady sa žalobca domáhal, teda vznikom zvýšených nákladov spojených s návštevou súkromnej materskej školy. Práve vo vzťahu k tomuto majetkovému následku skúmal, či bol priamym a bezprostredným dôsledkom nezákonného rozhodnutia alebo či kauzálneho priebehu vstúpili ďalšie okolnosti, ktoré boli z hľadiska vzniku uplatnenej škody významné. 26.2. Dovolateľ svoju argumentáciu založil na úvahe, že nebyť nezákonného rozhodnutia, jeho syn by naďalej navštevoval pôvodnú štátnu materskú školu a zvýšené náklady by mu nevznikli. Takáto úvaha zodpovedá prvotnému testu nevyhnutnej podmienky, sama o sebe však ešte nerieši otázku právne
relevantnej príčinnej súvislosti v celom rozsahu. Z dovolateľom označenej rozhodovacej praxe totiž nevyplýva, že každá skutočnosť, bez ktorej by k následku nedošlo, musí byť bez ďalšieho považovaná aj za jeho priamu právne relevantnú príčinu. Označená judikatúra naopak popri teste conditio sine qua non vyžaduje posúdenie vecnej, priamej a bezprostrednej súvislosti príčiny a následku a zohľadnenie konkrétnych okolností kauzálneho priebehu. 26.3. Práve takto postupoval aj odvolací súd, keď pri posudzovaní vzniku zvýšených nákladov prihliadal na ďalší postup žalobcu po vydaní nezákonného rozhodnutia a na postupnú zmenu okolností významných pre možnosť zabezpečenia predprimárneho vzdelávania dieťaťa v štátnej materskej škole. Vychádzal zo skutkových zistení, podľa ktorých žalobca po vylúčení dieťaťa uzavrel zmluvu so súkromnou materskou školou, zohľadnil rozsah jeho následných aktivít smerujúcich k prijatiu dieťaťa do inej štátnej materskej školy, ako aj vek dieťaťa a s ním súvisiace zmeny podmienok jeho prijímania na predprimárne vzdelávanie. Odvolací súd prihliadal tiež na to, že žalobca nepreukázal dôvody, pre ktoré bolo potrebné ponechať dieťa v súkromnej materskej škole počas celého obdobia, za ktoré si zvýšené náklady uplatnil. Na tomto skutkovom základe dospel odvolací súd k záveru, že hoci nezákonné rozhodnutie bolo príčinou nemožnosti dieťaťa pokračovať v pôvodnej materskej škole, žalobcom uplatnené zvýšené náklady na súkromnú materskú školu neboli jeho priamym a bezprostredným následkom. 26.4. Dovolací súd je názoru, že záver odvolacieho súdu preto nie je založený na inom právnom chápaní príčinnej súvislosti, než aké vyplýva z dovolateľom označených rozhodnutí. Rozdiel medzi argumentáciou dovolateľa a záverom odvolacieho súdu spočíva v posúdení významu konkrétnych okolností, ktoré nasledovali po vydaní nezákonného rozhodnutia pre existenciu priameho kauzálneho vzťahu medzi týmto rozhodnutím a uplatnenou škodou. 27. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa pri právnom posúdení príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom uplatnenou škodou neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Odvolací súd vychádza z rovnakých právnych východísk, podľa ktorých je potrebné skúmať, či by škodlivý následok bez nezákonného rozhodnutia nastal, či medzi nezákonným rozhodnutím a škodou existuje priama vecná súvislosť a aký význam majú pre vznik škody ďalšie okolnosti vstupujúce do kauzálneho priebehu. Skutočnosť, že na základe konkrétnych skutkových okolností prejednávaného sporu dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatnené zvýšené náklady neboli priamym a bezprostredným následkom nezákonného rozhodnutia, ale súviseli s následným rozhodnutím rodičov umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy a ponechať ho v tomto zariadení, sama osebe odklon od označenej rozhodovacej praxe nezakladá. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP 28. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ vymedzil v nesprávnom právnom posúdení otázky, ktorá podľa jeho názoru nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu dosiaľ vyriešená. Dovolaciu právnu otázku formuloval: „Či deti môžu byť prijaté na predprimárne vzdelávanie v materských školách bez toho, aby bol dodržaný postup, v ktorom riaditeľ materskej školy po dohode so zriaďovateľom určí miesto a termín na podávanie žiadostí na prijatie dieťaťa na predprimárne vzdelávanie pre nasledujúci školský rok a podmienky na prijatie zverejní v mieste sídla materskej školy obvyklým spôsobom?“ Dovolateľ namietal, že odvolací súd pri výklade § 59 ods. 7 školského zákona nerešpektoval jeho vzťah k § 59 ods. 3 tohto zákona a nesprávne dospel k záveru, že dieťa bolo možné prijať do materskej školy aj v priebehu školského roka bez predchádzajúceho absolvovania postupu upraveného v § 59 ods. 3 školského zákona. Podľa názoru dovolateľa takýto výklad popiera význam § 59 ods. 3 školského zákona a umožňuje prijímať deti na predprimárne vzdelávanie bez dodržania zákonom ustanovených pravidiel prijímacieho konania (bod 3.3). 28.1. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť obsahu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019), dospel k záveru, že dovolateľ za dosiaľ nevyriešenú právnu otázku označil otázku vzájomného vzťahu § 59 ods. 3 a § 59 ods. 7 zákona č. 245/2008 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom období, konkrétne otázku, či bolo možné prijať dieťa do materskej školy aj v priebehu školského roka bez predchádzajúceho postupu podľa § 59 ods. 3 školského zákona. 29. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432 CSP. 30. Záver o tom, či dovolateľom tvrdená právna otázka predstavuje právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, ktorá je významná pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale výlučne záver dovolacieho súdu (rovnako ako to platí aj pre ostatné podmienky prípustnosti dovolania), pričom dovolací súd tento záver konštatuje pri zohľadnení skutkového stavu ustáleného súdmi nižšej inštancie a „nosných“ dôvodov uvedených v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. dôvodov, pre ktoré odvolací súd rozhodol tak, ako rozhodol) v nadväznosti na dovolateľom predloženú právnu argumentáciu. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom napr. 3Obdo/28/2018). Sama polemika dovolateľov s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP. 30.1. Inak povedané, aby právna otázka mohla založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, musí ísť o otázku, ktorú odvolací súd riešil a od vyriešenia ktorej jeho rozhodnutie skutočne záviselo. Nestačí preto, že určitá právna otázka bola konaní posudzovaná alebo že sa k nej odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia vyjadril. Medzi jej riešením a dôvodmi rozhodnutia musí existovať taká súvislosť, že odlišné vyriešenie nastolenej otázke by bolo spôsobilé viesť k odlišnému rozhodnutiu vo veci. Pri posudzovaní tejto podmienky dovolací súd vychádza zo skutkového stavu ustáleného súdmi nižších inštancií a z nosných dôvodov na ktorých odvolací súd založil napadnuté rozhodnutie a porovnáva ich s obsahom dovolateľom vymedzenej právnej otázky. 31. Dovolací súd dospel k záveru, že právna otázka formulovaná dovolateľom uvedenú podmienku nespĺňa. Odvolací súd síce zaujal právny názor na výklad § 59 ods. 3 a § 59 ods. 7 školského zákona, podľa ktorého bolo možné prijať dieťa do materskej školy aj v priebehu školského roka, avšak tento právny záver nepredstavoval nosný dôvod, pre ktorý odvolací súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom uplatnenou škodou. Nosným dôvodom napadnutého rozhodnutia bol záver odvolacieho súdu, že žalobca nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o ukončení predprimárneho vzdelávania a zvýšenými nákladmi spojenými s návštevou súkromnej materskej školy. Odvolací súd pri tomto posúdení nevychádzal iba z právnej možnosti prijatia dieťaťa do inej materskej školy v priebehu školského roka, ale prihliadal na celý následný postup žalobcu po vydaní nezákonného rozhodnutia, na jeho rozhodnutie umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy, na rozsah jeho aktivít smerujúcich k zabezpečeniu predprimárneho vzdelávania v inom zariadení, ako aj iné okolnosti pre ktoré bolo dieťa ponechané v súkromnej materskej školy počas obdobia, za ktoré si žalobca náhradu zvýšených nákladov uplatňoval. 31.1. Z uvedeného vyplýva, že výklad § 59 ods. 3 a § 59 ods. 7 školského zákona tak predstavoval iba jednu z právnych úvah vstupujúcich do širšieho posúdenia kauzálneho priebehu. Dovolateľom formulovaná právna otázka tak vychádza iba z jednej čiastkovej právnej úvahy odvolacieho súdu a nevystihuje v celkový právny základ, na ktorom bolo napadnuté rozhodnutie založené. Dovolateľ prostredníctvom tejto otázky izoluje výklad pravidiel prijímania detí na predprimárne vzdelávanie od otázky, ktorá bola pre výsledok sporu určujúca, teda od posúdenia existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou, ktorej náhrady sa domáhal. 31.2. Za týchto okolností dovolací súd uzavrel, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia dovolateľom formulovanej otázky vzájomného vzťahu § 59 ods. 3 a § 59 ods. 7 školského zákona.
32. Dovolací súd záverom považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu procesu rigoróznejšieho a odborne náročnejšieho typického v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. 33. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobcu pre zmätočnostnú vadu podľa § 447 písm. c) CSP a dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie podľa § 447 písm. f) CSP. 34. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.