{"guid": "9176bd66-1f9e-4ee8-9d38-b76676acd875:44da0026-2db0-44d6-add2-b41180e27420", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2119208090.1", "spisova_znacka": "7Cdo/80/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2025 z 31. 8. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. augusta 2026, sp. zn. 7Cdo/80/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:2119208090.1", "identifikacne_cislo": "2119208090", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2026-08-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": "Pri posudzovaní príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou treba skúmať, či by škodlivý následok nastal aj bez nezákonného rozhodnutia (test conditio sine qua non); samotné zistenie, že určitá okolnosť bola nevyhnutnou podmienkou vzniku následku, však posúdenie právne relevantnej príčinnej súvislosti nevyčerpáva, pretože sa vyžaduje aj priama, vecná a bezprostredná súvislosť príčiny a následku a pri viacerých príčinách musí byť nezákonné rozhodnutie príčinou podstatnou. V spore o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zaťažuje poškodeného dôkazné bremeno vo vzťahu k všetkým zákonným predpokladom zodpovednosti vrátane príčinnej súvislosti; ak súd žalobu zamietne preto, že žalobca nepreukázal, že ním uplatnené zvýšené náklady boli priamym následkom nezákonného rozhodnutia, nejde o neprípustné prenesenie dôkazného bremena ani o požiadavku preukazovať negatívnu skutočnosť. Právna otázka, ktorá vychádza len z jednej čiastkovej úvahy odvolacieho súdu a nevystihuje nosný dôvod jeho rozhodnutia, nemôže založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca sa voči štátu domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím riaditeľky štátnej materskej školy o predčasnom ukončení predprimárneho vzdelávania jeho syna, ktorú vyčíslil ako rozdiel medzi poplatkami v súkromnej materskej škole, kam dieťa následne umiestnil, a poplatkami v pôvodnej štátnej škôlke, vrátane cestovného. Odvolací súd zmenil čiastočne vyhovujúci rozsudok a žalobu zamietol v celom rozsahu s tým, že zvýšené náklady nie sú priamym následkom nezákonného rozhodnutia, ale vlastného rozhodnutia žalobcu umiestniť dieťa do súkromnej škôlky a ponechať ho tam, keďže podľa § 59 ods. 7 školského zákona bolo možné prijať dieťa do inej štátnej materskej školy aj počas školského roka a žalobca nevyvinul dostatočnú iniciatívu. Žalobca v dovolaní namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia a neprípustné prenesenie dôkazného bremena (§ 420 písm. f) CSP), odklon od ustálenej praxe k príčinnej súvislosti a testu conditio sine qua non (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) a nastolil otázku vzťahu § 59 ods. 3 a ods. 7 školského zákona (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Najvyšší súd dovolanie odmietol. Odôvodnenie odvolacieho súdu považoval za dostatočné, dôkazné bremeno o príčinnej súvislosti zaťažuje poškodeného a odvolací súd od neho nepožadoval preukázanie neexistencie voľného miesta v každej inej škôlke. Odklon od označenej judikatúry nezistil, pretože odvolací súd popri teste nevyhnutnej podmienky správne skúmal aj priamu vecnú súvislosť a význam okolností, ktoré vstúpili do kauzálneho priebehu po vydaní nezákonného rozhodnutia. Otázka výkladu školského zákona nebola nosným dôvodom rozhodnutia, ale len jednou z čiastkových úvah.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/245/#paragraf-59.odsek-3", "nazov": "§ 59 ods. 3 zákona č. 245/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/245/#paragraf-59.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/245-2008/paragraf-59"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/245/#paragraf-59.odsek-7", "nazov": "§ 59 ods. 7 zákona č. 245/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/245/#paragraf-59.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/245-2008/paragraf-59"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2008/245#paragraf-59"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/44da0026-2db0-44d6-add2-b41180e27420", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2119208090.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2119208090.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2119208090.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/80/2025\n2119208090\n31. 08. 2026\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2026:2119208090.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P. C., narodeného XX. P. XXXX, C., Q. S. XXXX/XX,\nzastúpený advokátom Mgr. Jurajom Orvanom, Žilina, Sad SNP 8, proti žalovanej Slovenskej republike,\nza ktorú koná Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, Bratislava,\nČernyševského 50, IČO: 00164381, za účasti intervenienta na strane žalovanej Mesta Trnava, Trnava,\nHlavná 1, IČO: 00313114, o náhradu škody vo výške 6.724,76 eura s príslušenstvom, vedenom na\nOkresnom súde Trnava pod sp. zn. 27C/44/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nTrnave z 18. februára 2025 č. k. 28Co/27/2024 - 382, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nIntervenientovi na strane žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 20. novembra 2023 č.\nk. 27C/44/2019-326 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.150,69 eura s úrokom z\nomeškania 5 % ročne zo sumy 1.150,69 eura od 11. 02. 2019 do zaplatenia, všetko do 15 dní od\nprávoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej priznal nárok na\nnáhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 66 % (výrok III.) a intervenientovi nepriznal nárok na\nnáhradu trov konania (výrok IV.).\n1.1. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal voči štátu náhrady škody, spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím riaditeľky materskej školy o ukončení predprimárneho vzdelávania syna\nžalobcu z 13. 02. 2017, majúcej spočívať v rozdiele medzi školskými poplatkami v súkromnej materskej\nškole V., n. o. (školné, stravné, cestovné) a poplatkami v pôvodnej štátnej materskej škole V. XX,\nC., pričom dôvodil, že v dôsledku nezákonného ukončenia predprimárneho vzdelávania dieťaťa bolo\ndieťa od 01. 04. 2017 prijaté do tejto súkromnej materskej školy. Mal za to, že medzi stranami nebola\nsporná existencia nezákonného rozhodnutia, sporná bola príčinná súvislosť a škoda. V otázke príčinnej\nsúvislosti súd prvej inštancie uzavrel, že bez nezákonného rozhodnutia riaditeľky materskej školy zo\ndňa 13. 02. 2017 o predčasnom ukončení predprimárneho vzdelávania syna žalobcu, by žalobcovi\nnevznikla škoda, nakoľko ako rodič musel zabezpečiť starostlivosť o päťročné dieťa v čase, keď\nbol aj s manželkou v zamestnaní. Žalobcom uplatnená škoda súvisela s nákladmi na zabezpečenie\npredprimárneho vzdelávania dieťaťa, ktoré sú priamym následkom nezákonného rozhodnutia, preto súd\nprvej inštancie považoval príčinnú súvislosť za preukázanú.\n1.2. Pri posudzovaní splnenia si prevenčnej povinnosti žalobcu, sa súd prvej inštancie riadil právnym\nnázorom vyjadreným v bode 66. uznesenia odvolacieho súdu č. k. 23Co/40/2022 - 291 zo dňa 30. marca\n2023. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nemohol predísť škode minimálne do septembra 2017, t.\nj. do nového školského roka, pretože nemohol prihlásiť dieťa do inej štátnej materskej školy. Za obdobie\nod 01. 04. 2017 do 31. 08. 2017 je žaloba dôvodná, pretože žalobca nemohol splniť svoju prevenčnú\n\npovinnosť. Pokiaľ však ide o obdobie od 01. 09. 2017 od 15. 11. 2018, v tejto časti považoval súd žalobu\npre nesplnenie si prevenčnej povinnosti žalobcu, za nedôvodnú. Vychádzal zo zistení, že prihlášku na\nškolský rok 2017/2018 podal žalobca v júni 2017 len do materskej školy, z ktorej bolo dieťa vylúčené.\n1.3. K výške škody za obdobie od 01. 04. 2017 do 31. 08. 2017, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní\nsi žalobca uplatňoval rozdiel vo výške 1.218,38 eura medzi školskými poplatkami v súkromnej materskej\nškole a poplatkami, ktoré by platil za pobyt dieťaťa v štátnej materskej škole. Uplatnená výška škody\npozostávala z rozdielu, ktorý vznikol za jednotlivé mesiace za 4/2017 vo výške 305,45 eura, za 5/2017\nvo výške 307,48 eura, za 6/2017 vo výške 305,45 eura, za 7/2017 vo výške 150 eur, za 8/2017 vo výške\n150 eur, spolu 1.218,38 eura.\n1.4. Žalobca si ďalej uplatňoval náhradu cestovného z domu do súkromnej materskej školy dvakrát\ndenne. Za obdobie od 01. 04. 2017 do 31. 08. 2017 si žalobca uplatnil náhradu za PHM (naftu) za 46\ndní, počas ktorých bolo dieťa v materskej škole. Spolu vo výške 60,58 eura (20,4 km/deň x 46 dní x\naktuálna cena PHM z č.l. 119). Žalovaná a ani intervenient nerozporovali výpočet uplatnenej náhrady\nškody za spotrebované PHM, preto ju súd prvej inštancie priznal v uplatnenej výške. Ďalej sa žalobca\ndomáhal náhrady škody za opotrebenie vozidiel použitých na cesty do materskej školy a späť, ktorú\nvyčíslil ako paušálnu náhradu. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi paušálnu náhradu nákladov podľa\nzák. č. 283/2002 Z. z. za obdobie od 01. 04. 2017 do 30. 06. 2017, kedy dieťa chodilo do materskej\nškoly, za odjazdených 938,4 km (46 dní x 20,4 km) spolu 171,73 eura (938,4 km x 0,183 eur) tak, ako\nsi ju za dané obdobie žalobca vyčíslil.\n1.5. Súd prvej inštancie spolu priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 1.150,69 eura (918,38 eura\n+ 232,31 eura). Nakoľko vyjadrenie žalovanej zo dňa 01. 02. 2019, že nevyhovuje žiadosti žalobcu o\npredbežné prerokovanie náhrady škody, bolo žalobcovi doručené dňa 11. 02. 2019, priznal súd prvej\ninštancie žalobcovi aj úrok z omeškania 5 % ročne z priznanej istiny od 11.02.2019 do zaplatenia. Vo\nzvyšku žalobu zamietol.\n1.6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).\n2. Odvolací súd na odvolanie žalobcu a žalovanej rozsudkom zo dňa 18. februára 2025, č. k.\n28Co/27/2024 - 382 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že nárok žalobcu na zaplatenie\nsumy 1.150,69 eura s príslušenstvom zamietol (výrok I.), v napadnutom zamietajúcom výroku II. tento\npotvrdil (výrok II.). Žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu (výrok III.) a intervenientovi na strane žalovanej nárok na náhradu trov konania\nnepriznal (výrok IV.).\n2.1. Odvolací súd uviedol, že v konaní bolo sporné, či rozdiel nákladov za súkromnú materskú školu a\nštátnu materskú školu, ktorý mal predstavovať žalobcom uplatnenú škodu, vznikol v príčinnej súvislosti\ns daným nezákonným rozhodnutím, prípadne či žalobca zanedbal svoju prevenčnú povinnosť podľa §\n415 OZ, aby mu predmetná škoda nevznikla. V tejto súvislosti bolo podstatným právne posúdenie veci\nso zreteľom na ust. § 59 ods. 3 a 7 zák. č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní v znení účinnom do\n31. 12. 2020 („školský zákon“), resp. výklad tohto aplikovaného právneho predpisu a uviedol, že podľa\njeho právneho názoru bolo v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu č. k. 23Co/40/2022-291 zo\ndňa 30. 03. 2023 uvedené nesprávne právne posúdenie, pokiaľ ide o výklad § 59 ods. 3 a 7 školského\nzákona.\n2.2. Odvolací súd mal za to, že s poukazom na ust. § 59 ods. 7 školského zákona (v znení účinnom\nv čase od 01. 09. 2008 do 31. 12. 2020), bolo možné prijatie dieťaťa do materskej školy aj v priebehu\nškolského roka bez ohľadu na to, či malo predtým podanú prihlášku na daný školský rok v riadnom\ntermíne. Zároveň bolo potrebné v danej veci zohľadniť, že dieťa žalobcu dosiahlo v máji 2017 päť rokov\nveku, malo by nárok na prednostné prijatie do materskej školy, pretože podľa § 59 ods. 2 školského\nzákona v znení účinnom v danom čase, sa na predprimárne vzdelávanie prednostne prijíma dieťa, ktoré\ndovŕšilo piaty rok veku.\n2.3. Konštatoval, že odvolanie žalovanej voči vyhovujúcemu výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie je\ndôvodné, nakoľko súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu škody\nza obdobie od 01. 04. 2017 do 31. 08. 2017, pretože dospel k nesprávnemu záveru, že v tomto období\nsi žalobca nemohol splniť prevenčnú povinnosť, pretože po vylúčení dieťaťa z materskej školy V. dňom\n28.02.2017 na základe nezákonného rozhodnutia riaditeľky z 13. 02. 2017, nemohol dieťa minimálne\ndo septembra 2017 prihlásiť do inej materskej školy. Tento záver bol nesprávny, pretože ustanovenie §\n59 školského zákona takéto obmedzenie neobsahovalo.\n2.4. Odvolací súd mal za to, že žalobca nepreukázal relevantné dôvody, ktoré ho po vylúčení dieťaťa\nzo škôlky viedli k pôvodnému umiestneniu dieťaťa do súkromnej materskej školy, pričom zmluvu so\n\nsúkromnou materskej školou uzavrel dňa 03. 03. 2017 na dobu až do 31. 07. 2018, ako ani dôvody,\npre ktoré dieťa ponechal v tejto škôlke aj nasledujúce dva školské roky, keď iba jedna prihláška dieťaťa\npre šk. r. 2017/2018 do škôlky, z ktorej bolo dieťa vylúčené a dve prihlášky do škôlok pre šk. r.\n2018/2019, z toho jedna nespĺňajúca podmienky; nepreukazujú dostatočnú iniciatívu žalobcu, aby mu\nzvýšené výdavky v tomto období nevznikali. Žalobca v odvolaní dôvodil, že postupoval v súlade s\nprávom dieťaťa na ochranu zdravia a v súlade so svojou povinnosťou starať sa o zdravie a všestranný\nrozvoj dieťaťa, avšak z obsahu predložených lekárskych a diagnostických správ nevyplýva, že by do\n26. 10. 2018 bolo ohľadom zdravotného stavu dieťaťa indikované nemeniť školské zariadenie, resp.\npotreba zaradiť dieťa do škôlky určenej pre deti so špeciálnymi výchovno - vzdelávacími potrebami,\nkeď rozhodujúcou bola predovšetkým prvotná voľba žalobcu, umiestniť dieťa v marci r. 2017 bez\nďalšieho v súkromnej materskej škole. Nebola potom dôvodná obrana žalobcu v odvolaní, že žalovaná\nmala preukazovať existenciu podmienok zodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú porušením jeho\nprevenčnej povinnosti (§ 415 OZ), pretože v danej veci v prvom rade nebola preukázaná adekvátna\npríčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou na strane žalobcu. Následne okolnosť,\nže žalobca bez podniknutia adekvátnych krokov, ponechal dieťa v súkromnej materskej škole po celé\nuplatnené obdobie vzniku škody, nemožno pripisovať na vrub žalovanej, keďže žalobca nepostupoval\nvo vzťahu k vydanému nezákonnému rozhodnutiu materskej školy V. už pri prvotnej voľbe súkromnej\nmaterskej školy adekvátnym spôsobom. Uzavrel, že takto žalobcom uplatnená škoda nie je priamym\nnásledkom daného nezákonného rozhodnutia.\n2.5. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnená škoda nepredstavuje priamy následok\nnezákonného rozhodnutia o vylúčení dieťaťa z materskej školy, ale je dôsledkom jeho vlastného\nrozhodnutia umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy a ponechať ho v nej počas celého uplatneného\nobdobia. Odvolací súd rozhodol tak, že vyhovujúci výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388\nCSP zmenil tak, že nárok žalobcu na náhradu škody v tejto časti zamietol a zvyškovo zamietajúci výrok\nII. rozsudku súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n2.6. V súlade s ust. § 396 ods. 2 CSP odvolací súd rozhodol o trovách celého konania v zmysle § 255\nods. 1 CSP tak, že v spore plne procesne úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu.\n3. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP,\nžiadajúc, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu.\n3.1. Dovolateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nedostatočného odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné, arbitrárne,\nprekvapivé a v rozpore s platnými a účinnými právnymi predpismi. Mal za to, že odvolací súd vo\nsvojom odôvodnení včlenil do skúmania existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím\na škodou žalobcu, skúmanie existencie tvrdenia žalovanej o nesplnení prevenčnej povinnosti žalobcu.\nUvedeným postupom došlo zo strany odvolacieho súdu k účelovému a nezákonnému preneseniu\ndôkaznej povinnosti tvrdení žalovanej (že si žalobca sám spôsobil škodu porušením prevenčnej\npovinnosti) na žalobcu. To znamená, že pozitívne tvrdenia žalovanej (že si žalobca sám spôsobil\nškodu porušením prevenčnej povinnosti) mal preukazovať negatívnymi dôkazmi žalobca. Žalobca v\nobdobí od apríla 2017 do júna 2018 oslovil 3 štátne materské školy, čo predstavovalo 25% štátnych\nmaterských škôl, čím produkoval tri negatívne dôkazy, že si v období od apríla 2017 do júna 2018\nnemohol zvoliť štátnu materskú školu, odvolací súd predložené negatívne dôkazy neakceptoval. Naopak\nodvolací súd bez akýchkoľvek pozitívnych dôkazov (napr. dôkaz o existencii voľných miest v zvyšných\nštátnych materských školách) akceptoval tvrdenie žalovanej, že si žalobca mohol zvoliť inú adekvátnu\nštátnu materskú školu. Poukázal pritom na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako\n„dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) sp. zn. 6Cdo/81/2010 zo dňa 31. 05. 2010 a sp. zn. 6MCdo/17/2010\nzo dňa 28. 03. 2012.\n3.2. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ videl v nesprávnom právnom posúdení\notázok, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\nPoukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/59/1990 z 27. 09. 1990 - R\n21/1992 a viacero rozhodnutí najvyššieho súdu a to sp. zn. 6MCdo/11/2012, sp. zn. 3Cdo/313/2009,\nsp. zn. 6Cdo/103/2011 a uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou odvolacieho súdu ohľadne zvýšených\nnákladov na predprimárnu výchovu syna žalobcu spojené s návštevou súkromnej materskej školy, t.\nj. že tieto nie sú v danom prípade v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím riaditeľky\nmaterskej školy, ktoré rozhodnutie nutnosť navštevovať súkromnú materskú školu s nevyhnutne\nzvýšenými výdajmi, priamo nezaložilo, pretože žalobca takúto skutočnosť nepreukázal. V rozhodujúcom\n\nobdobí pôsobilo na území Mesta Trnava, okrem materskej školy, z ktorej bolo dieťa vylúčené, ďalších 12\nštátnych materských škôlok, preto v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím riaditeľky materskej\nškoly V., štát za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s umiestnením dieťaťa práve v súkromnej\nmaterskej škole, v tomto prípade nezodpovedá. Dovolateľ nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu,\npodľa ktorého rozhodujúcou príčinou vzniku škody bolo subjektívne rozhodnutie rodičov umiestniť dieťa\ndo súkromnej materskej školy, a nie samotné nezákonné rozhodnutie o ukončení predprimárneho\nvzdelávania. Ak by sa totiž rodičia dieťaťa nerozhodli umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy, k\nvzniku týchto nákladov, len na základe rozhodnutia riaditeľky materskej školy o vylúčení ich dieťaťa,\nby nedošlo. Preto nemožno dospieť k názoru, že príčinou vzniku takto uplatnenej škody žalobcu bolo\nsamotné nezákonné rozhodnutie. Naopak príčinou vzniku škody tu bola iná rozhodujúca skutočnosť,\na to rozhodnutie rodičov umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy, preto zodpovednosť štátu za\nžalobcom uplatnený druh škody, na základe rozhodnutia o ukončení predprimárneho vzdelávania, tu\nnevznikla. Odvolací súd sa pri vyslovení záveru nijakým spôsobom nezaoberal otázkou, či by škodlivý\nnásledok nastal bez existencie nezákonného rozhodnutia riaditeľky materskej školy.\n3.3. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ videl v nesprávnom právnom\nposúdení otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Právna otázka\nbola dovolateľom vymedzená nasledovne: „Či deti môžu byť prijaté na predprimárne vzdelávania v\nmaterských školách bez toho aby bol dodržaný postup, v ktorom riaditeľ materskej školy po dohode\nso zriaďovateľom určí miesto a termín na podávanie žiadosti na prijatie dieťaťa na predprimárne\nvzdelávanie pre nasledujúci školský rok a podmienky na prijatie zverejní v mieste sídla materskej školy\nobvyklým spôsobom?“ Mal za to, že v prípade odvolacím súdom produkovaného výlučného výkladu\nustanovenia § 59 ods. 7 školského zákona vo vzťahu k § 59 ods. 3 školského zákona ide o nesprávne\nprávne posúdenie, nakoľko odvolací súd nerešpektoval skutočnosť, že ustanovenia § 59 školského\nzákona vrátane ustanovení § 59 ods. 3 a ods. 7 školského zákona predstavujú normy verejného práva,\nna ktorých výklad nie je možné aplikovať ustanovenie čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Pri výlučnom výklade\nodvolacím súdom pri ustanovení § 59 ods. 7 školského zákona vytvoril z ustanovenia § 59 ods. 3\nškolského zákona právnu normu, ktorú nie je potrebné zo strany riaditeľa materskej školy aplikovať a\nriaditeľovi materskej školy umožňuje riaditeľovi prijímať deti na predprimárne vzdelávanie bez ohľadu\nna pravidlá, ktoré definoval zákonodarca v ostatných ustanoveniach § 59 školského zákona.\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že nevzhliadla ani jeden z uvedených dovolacích dôvodov\nako opodstatnený a v celom rozsahu sa stotožnila s rozhodnutím odvolacieho súdu.\n5. Intervenient na strane žalovanej sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.\n6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote\n(§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech\nbolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k\nzáveru, že dovolanie treba odmietnuť.\n7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“\na dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako\ntretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (viď napr. rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013,\n5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho\nsúdu.\n9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res\niudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a\n\ndovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť\nuž právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). Ak by\nnajvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu\nochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 172/03).\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv\nna nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n\n15. Kľúčová námietka dovolateľa podľa § 420 písm. f) CSP spočíva v tvrdenej arbitrárnosti a\nnedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré sa podľa jeho názoru prejavili aj v\nnesprávnom posúdení dôkazného bremena (bod 3.1.).\n16. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na\nspravodlivý proces.\n17. Dovolateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v tom, že sa odvolací súd\nnevyjadril na dôležité argumenty žalobcu, ergo odvolacie rozhodnutie je nepreskúmateľné.\n17.1. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so\nvšetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a\nprávne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a\nrelevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa\nmusí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne\nzávery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej\nargumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho\nargumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda\ninými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto\npremís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom\nrade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n17.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami\nstrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane\ndruhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá\ni prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n17.3. V zmysle vyššie uvedeného rovnako tak v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na\npožiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.\n17.4. Z § 388 CSP vyplýva, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené\npodmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n17.4.1. Možnosť zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou apelačného opravného systému,\nvrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie konanie v sporovom konaní. Pokiaľ\nnie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je úplne alebo sčasti dôvodné a zároveň nie sú\ndané dôvody na zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou odvolacieho súdu preskúmať skutkovú a stránku\nveci a meritórne rozhodnúť.\n17.4.2. Podľa § 393 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah\nnapadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v\nodvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich\nvyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu\nprax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj\npomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté.\n\n17.4.3. Podľa ustanovenia § 393 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe,\nodôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.\n17.5. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že námietka jeho\nnepreskúmateľnosti nie je dôvodná. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, z akých\nskutkových zistení vychádzal, aké dôkazy považoval za rozhodujúce a akými právnymi úvahami\nbol vedený pri prijatí záveru o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd podrobne\nvysvetlil dôvody, pre ktoré nepovažoval žalobcom uplatnenú škodu za priamy následok nezákonného\nrozhodnutia o ukončení predprimárneho vzdelávania, ale za dôsledok následného postupu žalobcu\npri zabezpečení predprimárneho vzdelávania maloletého dieťaťa. Rovnako sa vysporiadal s otázkou\nvýkladu § 59 ods. 3 a 7 školského zákona, ako aj s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa zdravotného\nstavu maloletého dieťaťa a dôvodov jeho zotrvania v súkromnej materskej škole. Odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku tak poskytuje dostatočnú odpoveď na rozhodujúce skutkové a právne otázky\nvýznamné pre rozhodnutie veci a umožňuje preskúmať správnosť úvah, na ktorých odvolací súd svoje\nrozhodnutie založil.\n17.6. Dovolateľ síce namieta, že odvolací súd neodpovedal na všetky jeho argumenty, najmä\nna tvrdenia týkajúce sa neskoršieho prijatia maloletého dieťaťa do materskej školy, z ktorej bolo\npôvodne vylúčené, ako aj na okolnosti zrušenia rozhodnutia o ukončení predprimárneho vzdelávania,\nz obsahu napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, že by odvolací súd opomenul niektorú z\nrozhodujúcich skutkových alebo právnych otázok významných pre posúdenie veci. Odvolací súd svoje\nrozhodnutie založil na právnom posúdení otázky príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a\nžalobcom uplatnenou škodou, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného v konaní. Za rozhodujúce\npritom považoval predovšetkým okolnosti súvisiace s následným umiestnením maloletého dieťaťa\ndo súkromnej materskej školy, možnosťou jeho prijatia do štátnej materskej školy aj v priebehu\nškolského roka, ako aj mierou aktivity žalobcu pri hľadaní alternatívneho predprimárneho vzdelávania.\nV tomto kontexte odvolací súd vysvetlil, prečo nepovažoval náklady spojené s návštevou súkromnej\nmaterskej školy za priamy následok nezákonného rozhodnutia o ukončení predprimárneho vzdelávania.\nSkutočnosť, že sa odvolací súd osobitne nevyjadril ku každej jednotlivej okolnosti alebo argumentu\nuvádzanému žalobcom, sama osebe neznamená porušenie práva na spravodlivý proces. Ustálená\njudikatúra Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04) totiž nevyžaduje, aby súd poskytol odpoveď\nna každý argument účastníka konania, ale iba na tie argumenty, ktoré majú pre rozhodnutie veci\npodstatný význam. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že odvolací súd sa zaoberal\nvšetkými právne významnými otázkami, od ktorých záviselo posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného\nnároku, a svoje závery dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil.\n17.7. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá.\nZa procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolateľ sa s\nrozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\njeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby\nbol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu\nhodnotenia dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n18. Dovolateľ ďalej namietal, že odvolací súd pri posudzovaní existencie príčinnej súvislosti medzi\nnezákonným rozhodnutím a žalobcom uplatnenou škodou neprípustne preniesol na žalobcu dôkazné\nbremeno vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, podľa ktorého si žalobca škodu spôsobil vlastným postupom\ntým, že pre svoje dieťa nezabezpečil predprimárne vzdelávanie v inej štátnej materskej škole. Dovolateľ\nzastáva názor, že bolo povinnosťou žalovanej preukázať existenciu reálnej konkrétnej možnosti\numiestnenia dieťaťa do inej štátnej materskej školy, pričom odvolací súd bez vykonania takéhoto\ndokazovania akceptoval uvedené tvrdenia žalovanej a od žalobcu naopak požadoval preukazovanie\nnegatívnej skutočnosti, teda že takáto možnosť neexistovala. Uvedený postup odvolacieho súdu\npovažoval dovolateľ za porušenie pravidiel rozdelenia dôkazného bremena, princípu negatívnej\ndôkaznej teórie a v konečnom dôsledku smerujúci k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n\n18.1. Dôkazné bremeno predstavuje procesnú zodpovednosť strany za to, že v konaní budú preukázané\ntie rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky. Jeho\nrozdelenie medzi strany sporu sa odvíja predovšetkým od obsahu aplikovanej hmotnoprávnej normy\na jej skutkových predpokladov. Všeobecne pritom platí, že každú zo strán zaťažuje dôkazné bremeno\nvo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré zodpovedajú skutkovým predpokladom pre ňu priaznivej právnej\nnormy. Dôkazné bremeno teda nezaťažuje výlučne žalobcu, ale podľa povahy jednotlivých skutkových\ntvrdení a ich významu pre právne posúdenie veci sa rozdeľuje medzi obe sporové strany.\n18.2. Posúdenie otázky dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia\ndôkazov, zároveň zahŕňa aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa jeho\nrozloženie odvíja. Správne rozdelenie dôkazného bremena je preto nevyhnutným predpokladom na\nsprávne uplatnenie procesnej zodpovednosti strany za jeho neunesenie. Pokiaľ totiž určitá rozhodujúca\nskutočnosť zostane napriek vykonanému dokazovaniu nepreukázaná, nepriaznivé procesné následky\nznáša tá strana, ktorú vo vzťahu k tejto skutočnosti zaťažovalo dôkazné bremeno.\n18.3. Nesprávne rozdelenie dôkazného bremena môže za určitých okolností nadobudnúť aj\nústavnoprávny rozmer. Ústavný súd SR v tejto súvislosti uviedol, že nesprávne rozloženie dôkazného\nbremena môže byť vo svojich účinkoch prejavom svojvôle, ak súd neúmerne zaťaží dôkazným\nbremenom jednu zo strán, nesprávne voči nej uplatní následky jeho neunesenia a následne rozhodne\nv jej neprospech (IV. ÚS 35/2012). Nie každá námietka týkajúca sa dôkazného bremena však bez\nďalšieho zakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Z hľadiska tohto dovolacieho dôvodu je\nrozhodujúce, či spôsob jeho rozdelenia a uplatnenia procesných následkov jeho neunesenia zasiahol\ndo procesných práv strany (v danom prípade žalobcu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n18.4. V spore o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zaťažuje poškodeného dôkazné\nbremeno vo vzťahu k splneniu všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu, teda aj\nvo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorej náhrady\nsa domáha. Žalobca preto musí tvrdiť a preukázať také skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť,\nže uplatnená škoda je následkom práve nezákonného rozhodnutia a že medzi nimi existuje právne\nrelevantný kauzálny vzťah.\n18.5. Z uvedeného hľadiska dovolací súd nezistil, že by odvolací súd v prejednávanom spore\nneprípustne preniesol na žalobcu dôkazné bremeno, ktoré malo zaťažovať žalovanú. Podľa názoru\ndovolacieho súdu, odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na závere, že žalobca bol povinný preukázať\nneexistenciu voľného miesta v každej z ostatných štátnych materských škôl ani od neho nepožadoval\npreukázanie neexistencie každej hypotetickej možnosti zabezpečenia predprimárneho vzdelávania jeho\ndieťaťa. Rozhodujúce úvahy odvolacieho súdu smerovali k posúdeniu, či žalobca uniesol svoje dôkazné\nbremeno vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou, ktorej\nnáhrady sa domáhal.\n18.6. Odvolací súd pritom vychádzal zo záveru, že priamym následkom nezákonného rozhodnutia bola\nnemožnosť syna žalobcu pokračovať v predprimárnom vzdelávaní v konkrétnej štátnej materskej škole,\nz ktorej bol vylúčený. Samotné nezákonné rozhodnutie však podľa odvolacieho súdu bez ďalšieho\nnezakladalo nevyhnutnosť umiestniť dieťa práve do súkromnej materskej školy a vynakladať zvýšené\nnáklady spojené s jej návštevou. Odvolací súd preto skúmal, či žalobca preukázal také konkrétne\nskutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že vynaloženie týchto zvýšených nákladov\nbolo priamym a bezprostredným následkom nezákonného rozhodnutia. V uvedenom rámci odvolací\nsúd prihliadal aj na následný postup žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca\nnepreukázal relevantné okolnosti, ktoré by mu bránili požiadať o prijatie dieťaťa do ďalších štátnych\nmaterských škôl, ani dôvody, pre ktoré bolo nevyhnutné ponechať dieťa v súkromnej materskej škole\npočas celého obdobia, za ktoré si náhradu zvýšených nákladov uplatňoval. Záver odvolacieho súdu o\nneunesení dôkazného bremena sa podľa názoru dovolacieho súdu nevzťahoval k povinnosti žalobcu\npreukázať negatívnu skutočnosť spočívajúcu v neexistencii voľného miesta vo všetkých ostatných\nštátnych materských školách, ale na nepreukázanie skutkových okolností, ktoré odvolací súd považoval\nza potrebné na preukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou\nuplatnenou škodou.\n18.7. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalovaná v konaní argumentovala možnosťou\numiestniť dieťa do inej štátnej materskej školy. Odvolací súd túto okolnosť posudzoval v rámci\nhodnotenia, či žalobca preukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnym\ndruhom škody, ktorej náhrady sa domáhal, teda zvýšenými nákladmi spojenými s návštevou súkromnej\nmaterskej školy. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd rozhodnutie nezaložil na neunesení\ndôkazného bremena žalovanou vo vzťahu k samostatnému predpokladu jej procesnej obrany, ale\n\nna závere, že žalobca nepreukázal, že práve ním uplatnené zvýšené náklady boli priamym a\nbezprostredným následkom nezákonného rozhodnutia.\n18.8. Uvedenému potom zodpovedá aj explicitná odpoveď odvolacieho súdu na argumentáciu žalobcu\nzaloženú na § 415 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd uviedol, že žalovaná nebola povinná\npreukazovať existenciu podmienok zodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú porušením prevenčnej\npovinnosti, pretože v prejednávanom spore v prvom rade nebola preukázaná adekvátna príčinná\nsúvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou. Svoju argumentáciu teda založil na\nzávere o absencii jedného zo zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu.\n18.9. Za uvedených okolností nie je dôvodná ani argumentácia dovolateľa založená na tzv. negatívnej\ndôkaznej teórii. Bez potreby formulovať všeobecný záver o možnostiach dokazovania negatívnych\nskutočností dovolací súd uvádza, že odvolací súd od žalobcu nepožadoval preukázanie neexistencie\nvoľného miesta v každej ďalšej štátnej materskej škole. Odvolací súd požadoval od žalobcu preukázanie\nskutkových okolností, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že zvýšené náklady na súkromnú materskú\nškolu boli nevyhnutným, priamym a bezprostredným následkom nezákonného rozhodnutia. Dovolateľ\npreto argumentom smerujúcim k povinnosti dokazovať negatívnu skutočnosť vychádza podľa názoru\ndovolacieho súdu z rozdielneho chápania dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktoré neposudzuje v ich\nvzájomnej súvislosti.\n18.10. Pokiaľ dovolateľ namieta, že bolo povinnosťou žalovanej preukázať existenciu reálnej možnosti\nprijatia dieťaťa do konkrétnej inej štátnej materskej školy, v podstate tým spochybňuje záver odvolacieho\nsúdu o tom, aké skutkové okolnosti boli rozhodujúce pre preukázanie príčinnej súvislosti medzi\nnezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou. Nesúhlas dovolateľa s týmto posúdením však sám\nosebe nepreukazuje, že odvolací súd voči žalobcovi uplatnil procesné následky neunesenia dôkazného\nbremena vo vzťahu ku skutočnosti, ktorú bola povinná preukazovať žalovaná.\n18.11. Z vyššie uvedených dôvodov potom vyplýva, že dovolací súd nezistil, že by odvolací súd\nneprípustne preniesol na žalobcu dôkazné bremeno, ktoré malo zaťažovať žalovanú, ani že by voči\nžalobcovi uplatnil následky neunesenia dôkazného bremena spôsobom vykazujúcim znaky svojvôle\nalebo arbitrárnosti. Dovolacia námietka v uvedenej časti tak nepreukazuje existenciu nesprávneho\nprocesného postupu odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá by zakladala porušenie práva žalobcu na\nspravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n19. Najvyšší súd má za to, že procesný postup odvolacieho súdu, ktorý konal v zmysle ustanovení a\nzásad CSP, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Uvedeným postupom preto\nnedošlo k založeniu namietaných vád podľa § 420 písm. f) CSP a dovolateľ neopodstatnene namieta\nvady, ktorými malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n20. Dovolateľ prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vyvodzoval z tvrdeného odklonu\nodvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri posudzovaní existencie\npríčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Poukázal pritom na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/59/1990 z 27. 09. 1990 - R 21/1992 a rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/11/2012, 3Cdo/313/2009 a 6Cdo/103/2011, z ktorých podľa jeho názoru\nvyplýva, že pri posudzovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať, či by škodlivý následok nastal aj\nbez existencie nezákonného rozhodnutia (test conditio sine qua non), pričom postačuje, ak nezákonné\nrozhodnutie predstavuje podstatnú príčinu vzniku škody. Dovolateľ nesúhlasil so záverom odvolacieho\nsúdu, podľa ktorého rozhodujúcou príčinou vzniku škody bolo subjektívne rozhodnutie rodičov umiestniť\nmaloleté dieťa po jeho vylúčení z materskej školy do súkromnej materskej školy. Namietal, že odvolací\nsúd sa pri posudzovaní príčinnej súvislosti nezaoberal otázkou, či by žalobcovi vznikli zvýšené náklady\nna predprimárne vzdelávanie aj bez existencie nezákonného rozhodnutia o ukončení predprimárneho\nvzdelávania. Podľa jeho názoru je zrejmé, že nebyť tohto nezákonného rozhodnutia, maloleté dieťa by\nnaďalej navštevovalo materskú školu V. a žalobcovi by nevznikli náklady spojené s návštevou súkromnej\nmaterskej školy. Z uvedeného dôvodu mal za to, že odvolací súd sa pri riešení otázky príčinnej súvislosti\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (bod 3.2.).\n21. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu.\n\n21.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n21.2. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného\nskutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach\núčastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (quaestio juris). Ich riešeniu\npredchádza riešenie skutkových otázok (quaestio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec\npodľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu\nnesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho\nposúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu,\nale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej\ninterpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.\n21.3. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne\nvymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre\nposúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú\npodľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku,\nod ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené\njeho rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil (§ 421 ods. 1 písm. a)\nCSP). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní,\na to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.\n22. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku treba zahrnúť predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako\njudikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.\nSúčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo\nviacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z\nhľadiska vecného na ne nadviazali. V zmysle R 71/2018 do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo\nVýbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o\nrozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Zároveň podľa č. 2 ods. 2 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia\nprax dovolacieho súdu patrí aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre\nľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.\n23. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods. 1 písm.\na) CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť\ntextu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolateľ\nnamietal nesprávne právne posúdenie otázky existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným\nrozhodnutím o ukončení predprimárneho vzdelávania maloletého dieťaťa a škodou predstavovanou\nzvýšenými nákladmi na návštevu súkromnej materskej školy. Za odklon od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu považoval záver odvolacieho súdu, podľa ktorého rozhodujúcou príčinou vzniku\nškody bolo následné rozhodnutie rodičov umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy, a nie samotné\nnezákonné rozhodnutie riaditeľky materskej školy. Dovolateľ argumentoval, že odvolací súd sa pri\nposudzovaní príčinnej súvislosti nezaoberal testom conditio sine qua non, t. j. otázkou, či by škodlivý\nnásledok nastal aj bez existencie nezákonného rozhodnutia, čím sa mal odkloniť od záverov vyslovených\nv rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/59/1990 z 27. 09. 1990 - R 21/1992 a\nv rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/11/2012, 3Cdo/313/2009 a 6Cdo/103/2011. Takto\nvymedzenú právnu otázku dovolací súd podrobil skúmaniu z hľadiska existencie tvrdeného odklonu od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n\n24. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ síce označil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n6MCdo/11/2012, avšak z ním reprodukovaných právnych záverov je zrejmé, že v skutočnosti vychádzal z\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/11/2010, v ktorom boli formulované všeobecné východiská\npre posudzovanie príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu. Najvyšší\nsúd v tomto rozhodnutí uviedol, že príčinná súvislosť predstavuje podstatný prvok zodpovednostnej\nskutkovej podstaty, pričom vyžaduje logický sled medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Príčinou\nvzniku škody môže byť len taká skutočnosť, bez ktorej by škodlivý následok nevznikol (test conditio sine\nqua non), pričom rozhodujúca je vecná, nie iba časová súvislosť príčiny a následku. Zároveň uviedol,\nže protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, postačuje, ak ide o príčinu podstatnú,\ndôležitú a značnú.\n24.1. V označenom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/313/2009 najvyšší súd konštatoval, že príčinná súvislosť\nmedzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného\nrozhodnutia nevznikla, pričom musí ísť o priamu, a nie iba sprostredkovanú príčinu vzniku škody.\nZároveň zdôraznil, že ak je príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť štátu za škodu nevzniká;\nnemusí pritom ísť o príčinu jedinú, postačuje, ak ide o príčinu podstatnú.\n24.2. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/103/2011 najvyšší súd akcentoval požiadavku\nlogického sledu medzi nezákonným rozhodnutím ako príčinou a vznikom škody ako jeho následkom.\nZdôraznil, že rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, ktorú treba posudzovať vždy v\nkonkrétnych okolnostiach prípadu. Príčinou vzniku škody môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez\nktorého by škodlivý následok nevznikol, pričom základom posúdenia je úvaha, či by škodlivý následok\nnastal aj bez nezákonného rozhodnutia (test conditio sine qua non). Ak by tomu tak bolo, príčinná\nsúvislosť daná nie je. Uvedené rozhodnutie zároveň zdôrazňuje, že existencia príčinnej súvislosti sa\nmusí posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam veci a že rozhodujúca je vecná\nsúvislosť medzi príčinou a následkom. Najvyšší súd v ňom výslovne uviedol, že príčinnú súvislosť\nnemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy len v konkrétnych súvislostiach daného prípadu.\n24.3. Napokon z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/59/1990, publikované pod\nč. R 21/1992 vyplýva, že pokiaľ k vzniku škody viedlo viac príčin, je potrebné skúmať, či a do akej miery\nbolo protiprávne konanie škodcu bezprostrednou príčinou vzniku škody, pričom rozhodujúca je vecná\nsúvislosť príčiny a následku, zatiaľ čo časová súvislosť má len pomocný význam.\n25. Z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe možno zhrnúť že pri posudzovaní príčinnej súvislosti je\npotrebné skúmať, či by škodlivý následok nastal aj bez protiprávnej skutočnosti, s ktorou právna\nnorma spája vznik zodpovednosti (test conditio sine qua non). Samotné zistenie, že určitá okolnosť\nbola nevyhnutnou podmienkou vzniku následku, však posúdenie právne relevantnej príčinnej súvislosti\nnevyčerpáva. Vyžaduje sa existencia priamej vecnej súvislosti medzi príčinou a následkom, pričom ak sa\nna vzniku škody podieľalo viac príčin, protiprávna skutočnosť nemusí byť príčinou jedinou, musí však byť\npríčinou podstatnou. Existenciu takéhoto kauzálneho vzťahu je potrebné posudzovať vždy so zreteľom\nna konkrétne skutkové okolnosti veci.\n26. Dovolací súd zastáva názor, že odvolací súd sa od uvedených ustálených názorov neodklonil.\nPri posudzovaní existencie príčinnej súvislosti vychádzal z toho, že priamym následkom nezákonného\nrozhodnutia o predčasnom ukončení predprimárneho vzdelávania bola nemožnosť syna žalobcu naďalej\nnavštevovať konkrétnu štátnu materskú školu. Súčasne však skúmal, či ďalším priamym následkom\ntohto rozhodnutia boli aj žalobcom uplatnené zvýšené náklady na školné, stravovanie a cestovné\nnáklady spojené s návštevou súkromnej materskej školy. Dospel pritom k záveru, že samotné nezákonné\nrozhodnutie nevytvorilo nevyhnutnosť umiestniť dieťa práve do súkromnej materskej školy a ponechať\nho v tomto zariadení počas celého obdobia, za ktoré si žalobca náhradu škody uplatnil.\n26.1. Dovolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku dovolateľa podľa ktorej odvolací súd opomenul\ntest conditio sine qua non. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd rozlišoval\nmedzi následkom, ktorý by bez nezákonného rozhodnutia nenastal, teda nemožnosťou dieťa pokračovať\nv predprimárnom vzdelávaní v pôvodnej materskej škôlke a ďalším následkom, ktorého náhrady sa\nžalobca domáhal, teda vznikom zvýšených nákladov spojených s návštevou súkromnej materskej školy.\nPráve vo vzťahu k tomuto majetkovému následku skúmal, či bol priamym a bezprostredným dôsledkom\nnezákonného rozhodnutia alebo či kauzálneho priebehu vstúpili ďalšie okolnosti, ktoré boli z hľadiska\nvzniku uplatnenej škody významné.\n26.2. Dovolateľ svoju argumentáciu založil na úvahe, že nebyť nezákonného rozhodnutia, jeho syn by\nnaďalej navštevoval pôvodnú štátnu materskú školu a zvýšené náklady by mu nevznikli. Takáto úvaha\nzodpovedá prvotnému testu nevyhnutnej podmienky, sama o sebe však ešte nerieši otázku právne\n\nrelevantnej príčinnej súvislosti v celom rozsahu. Z dovolateľom označenej rozhodovacej praxe totiž\nnevyplýva, že každá skutočnosť, bez ktorej by k následku nedošlo, musí byť bez ďalšieho považovaná\naj za jeho priamu právne relevantnú príčinu. Označená judikatúra naopak popri teste conditio sine qua\nnon vyžaduje posúdenie vecnej, priamej a bezprostrednej súvislosti príčiny a následku a zohľadnenie\nkonkrétnych okolností kauzálneho priebehu.\n26.3. Práve takto postupoval aj odvolací súd, keď pri posudzovaní vzniku zvýšených nákladov\nprihliadal na ďalší postup žalobcu po vydaní nezákonného rozhodnutia a na postupnú zmenu okolností\nvýznamných pre možnosť zabezpečenia predprimárneho vzdelávania dieťaťa v štátnej materskej\nškole. Vychádzal zo skutkových zistení, podľa ktorých žalobca po vylúčení dieťaťa uzavrel zmluvu so\nsúkromnou materskou školou, zohľadnil rozsah jeho následných aktivít smerujúcich k prijatiu dieťaťa\ndo inej štátnej materskej školy, ako aj vek dieťaťa a s ním súvisiace zmeny podmienok jeho prijímania\nna predprimárne vzdelávanie. Odvolací súd prihliadal tiež na to, že žalobca nepreukázal dôvody, pre\nktoré bolo potrebné ponechať dieťa v súkromnej materskej škole počas celého obdobia, za ktoré si\nzvýšené náklady uplatnil. Na tomto skutkovom základe dospel odvolací súd k záveru, že hoci nezákonné\nrozhodnutie bolo príčinou nemožnosti dieťaťa pokračovať v pôvodnej materskej škole, žalobcom\nuplatnené zvýšené náklady na súkromnú materskú školu neboli jeho priamym a bezprostredným\nnásledkom.\n26.4. Dovolací súd je názoru, že záver odvolacieho súdu preto nie je založený na inom právnom\nchápaní príčinnej súvislosti, než aké vyplýva z dovolateľom označených rozhodnutí. Rozdiel medzi\nargumentáciou dovolateľa a záverom odvolacieho súdu spočíva v posúdení významu konkrétnych\nokolností, ktoré nasledovali po vydaní nezákonného rozhodnutia pre existenciu priameho kauzálneho\nvzťahu medzi týmto rozhodnutím a uplatnenou škodou.\n27. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa pri právnom posúdení príčinnej súvislosti\nmedzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom uplatnenou škodou neodklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu. Odvolací súd vychádza z rovnakých právnych východísk, podľa ktorých je\npotrebné skúmať, či by škodlivý následok bez nezákonného rozhodnutia nastal, či medzi nezákonným\nrozhodnutím a škodou existuje priama vecná súvislosť a aký význam majú pre vznik škody ďalšie\nokolnosti vstupujúce do kauzálneho priebehu. Skutočnosť, že na základe konkrétnych skutkových\nokolností prejednávaného sporu dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatnené zvýšené náklady\nneboli priamym a bezprostredným následkom nezákonného rozhodnutia, ale súviseli s následným\nrozhodnutím rodičov umiestniť dieťa do súkromnej materskej školy a ponechať ho v tomto zariadení,\nsama osebe odklon od označenej rozhodovacej praxe nezakladá.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n28. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ vymedzil v nesprávnom právnom\nposúdení otázky, ktorá podľa jeho názoru nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu dosiaľ\nvyriešená. Dovolaciu právnu otázku formuloval: „Či deti môžu byť prijaté na predprimárne vzdelávanie\nv materských školách bez toho, aby bol dodržaný postup, v ktorom riaditeľ materskej školy po dohode\nso zriaďovateľom určí miesto a termín na podávanie žiadostí na prijatie dieťaťa na predprimárne\nvzdelávanie pre nasledujúci školský rok a podmienky na prijatie zverejní v mieste sídla materskej školy\nobvyklým spôsobom?“ Dovolateľ namietal, že odvolací súd pri výklade § 59 ods. 7 školského zákona\nnerešpektoval jeho vzťah k § 59 ods. 3 tohto zákona a nesprávne dospel k záveru, že dieťa bolo možné\nprijať do materskej školy aj v priebehu školského roka bez predchádzajúceho absolvovania postupu\nupraveného v § 59 ods. 3 školského zákona. Podľa názoru dovolateľa takýto výklad popiera význam\n§ 59 ods. 3 školského zákona a umožňuje prijímať deti na predprimárne vzdelávanie bez dodržania\nzákonom ustanovených pravidiel prijímacieho konania (bod 3.3).\n28.1. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP v súlade s §\n432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť obsahu dovolania\n(IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019), dospel k záveru, že dovolateľ za dosiaľ nevyriešenú\nprávnu otázku označil otázku vzájomného vzťahu § 59 ods. 3 a § 59 ods. 7 zákona č. 245/2008 Z. z. v\nznení účinnom v rozhodnom období, konkrétne otázku, či bolo možné prijať dieťa do materskej školy aj\nv priebehu školského roka bez predchádzajúceho postupu podľa § 59 ods. 3 školského zákona.\n29. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\n\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu\nposudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432\nCSP.\n30. Záver o tom, či dovolateľom tvrdená právna otázka predstavuje právnu otázku kľúčovú pre\nrozhodnutie vo veci samej, ktorá je významná pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci\nsubjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale výlučne\nzáver dovolacieho súdu (rovnako ako to platí aj pre ostatné podmienky prípustnosti dovolania), pričom\ndovolací súd tento záver konštatuje pri zohľadnení skutkového stavu ustáleného súdmi nižšej inštancie\na „nosných“ dôvodov uvedených v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. dôvodov, pre ktoré odvolací\nsúd rozhodol tak, ako rozhodol) v nadväznosti na dovolateľom predloženú právnu argumentáciu.\nTo znamená, že dovolací súd nemôže riešiť otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu\nmať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom\nnapr. 3Obdo/28/2018). Sama polemika dovolateľov s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k\nriešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v\nzmysle § 432 CSP.\n30.1. Inak povedané, aby právna otázka mohla založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP,\nmusí ísť o otázku, ktorú odvolací súd riešil a od vyriešenia ktorej jeho rozhodnutie skutočne záviselo.\nNestačí preto, že určitá právna otázka bola konaní posudzovaná alebo že sa k nej odvolací súd v\ndôvodoch svojho rozhodnutia vyjadril. Medzi jej riešením a dôvodmi rozhodnutia musí existovať taká\nsúvislosť, že odlišné vyriešenie nastolenej otázke by bolo spôsobilé viesť k odlišnému rozhodnutiu\nvo veci. Pri posudzovaní tejto podmienky dovolací súd vychádza zo skutkového stavu ustáleného\nsúdmi nižších inštancií a z nosných dôvodov na ktorých odvolací súd založil napadnuté rozhodnutie a\nporovnáva ich s obsahom dovolateľom vymedzenej právnej otázky.\n31. Dovolací súd dospel k záveru, že právna otázka formulovaná dovolateľom uvedenú podmienku\nnespĺňa. Odvolací súd síce zaujal právny názor na výklad § 59 ods. 3 a § 59 ods. 7 školského\nzákona, podľa ktorého bolo možné prijať dieťa do materskej školy aj v priebehu školského roka, avšak\ntento právny záver nepredstavoval nosný dôvod, pre ktorý odvolací súd dospel k záveru o nedostatku\npríčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom uplatnenou škodou. Nosným dôvodom\nnapadnutého rozhodnutia bol záver odvolacieho súdu, že žalobca nepreukázal priamu príčinnú súvislosť\nmedzi nezákonným rozhodnutím o ukončení predprimárneho vzdelávania a zvýšenými nákladmi\nspojenými s návštevou súkromnej materskej školy. Odvolací súd pri tomto posúdení nevychádzal iba\nz právnej možnosti prijatia dieťaťa do inej materskej školy v priebehu školského roka, ale prihliadal\nna celý následný postup žalobcu po vydaní nezákonného rozhodnutia, na jeho rozhodnutie umiestniť\ndieťa do súkromnej materskej školy, na rozsah jeho aktivít smerujúcich k zabezpečeniu predprimárneho\nvzdelávania v inom zariadení, ako aj iné okolnosti pre ktoré bolo dieťa ponechané v súkromnej materskej\nškoly počas obdobia, za ktoré si žalobca náhradu zvýšených nákladov uplatňoval.\n31.1. Z uvedeného vyplýva, že výklad § 59 ods. 3 a § 59 ods. 7 školského zákona tak predstavoval\niba jednu z právnych úvah vstupujúcich do širšieho posúdenia kauzálneho priebehu. Dovolateľom\nformulovaná právna otázka tak vychádza iba z jednej čiastkovej právnej úvahy odvolacieho súdu\na nevystihuje v celkový právny základ, na ktorom bolo napadnuté rozhodnutie založené. Dovolateľ\nprostredníctvom tejto otázky izoluje výklad pravidiel prijímania detí na predprimárne vzdelávanie od\notázky, ktorá bola pre výsledok sporu určujúca, teda od posúdenia existencie príčinnej súvislosti medzi\nnezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou, ktorej náhrady sa domáhal.\n31.2. Za týchto okolností dovolací súd uzavrel, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od\nvyriešenia dovolateľom formulovanej otázky vzájomného vzťahu § 59 ods. 3 a § 59 ods. 7 školského\nzákona.\n\n32. Dovolací súd záverom považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolacie konanie má od účinnosti\nCivilného sporového poriadku povahu procesu rigoróznejšieho a odborne náročnejšieho typického v\nporovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania\ndovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Z hľadiska posúdenia prípustnosti\ndovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v\nzákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady\nprípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému\npreskúmaniu v dovolacom konaní.\n33. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobcu pre zmätočnostnú vadu podľa\n§ 447 písm. c) CSP a dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie podľa § 447 písm. f) CSP.\n34. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca sa voči štátu domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím riaditeľky štátnej materskej školy o predčasnom ukončení predprimárneho vzdelávania jeho syna, ktorú vyčíslil ako rozdiel medzi poplatkami v súkromnej materskej škole, kam dieťa následne umiestnil, a poplatkami v pôvodnej štátnej škôlke, vrátane cestovného. Odvolací súd zmenil čiastočne vyhovujúci rozsudok a žalobu zamietol v celom rozsahu s tým, že zvýšené náklady nie sú priamym následkom nezákonného rozhodnutia, ale vlastného rozhodnutia žalobcu umiestniť dieťa do súkromnej škôlky a ponechať ho tam, keďže podľa § 59 ods. 7 školského zákona bolo možné prijať dieťa do inej štátnej materskej školy aj počas školského roka a žalobca nevyvinul dostatočnú iniciatívu. Žalobca v dovolaní namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia a neprípustné prenesenie dôkazného bremena (§ 420 písm. f) CSP), odklon od ustálenej praxe k príčinnej súvislosti a testu conditio sine qua non (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) a nastolil otázku vzťahu § 59 ods. 3 a ods. 7 školského zákona (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Najvyšší súd dovolanie odmietol. Odôvodnenie odvolacieho súdu považoval za dostatočné, dôkazné bremeno o príčinnej súvislosti zaťažuje poškodeného a odvolací súd od neho nepožadoval preukázanie neexistencie voľného miesta v každej inej škôlke. Odklon od označenej judikatúry nezistil, pretože odvolací súd popri teste nevyhnutnej podmienky správne skúmal aj priamu vecnú súvislosť a význam okolností, ktoré vstúpili do kauzálneho priebehu po vydaní nezákonného rozhodnutia. Otázka výkladu školského zákona nebola nosným dôvodom rozhodnutia, ale len jednou z čiastkových úvah.", "pravna_veta": "Pri posudzovaní príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou treba skúmať, či by škodlivý následok nastal aj bez nezákonného rozhodnutia (test conditio sine qua non); samotné zistenie, že určitá okolnosť bola nevyhnutnou podmienkou vzniku následku, však posúdenie právne relevantnej príčinnej súvislosti nevyčerpáva, pretože sa vyžaduje aj priama, vecná a bezprostredná súvislosť príčiny a následku a pri viacerých príčinách musí byť nezákonné rozhodnutie príčinou podstatnou. V spore o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zaťažuje poškodeného dôkazné bremeno vo vzťahu k všetkým zákonným predpokladom zodpovednosti vrátane príčinnej súvislosti; ak súd žalobu zamietne preto, že žalobca nepreukázal, že ním uplatnené zvýšené náklady boli priamym následkom nezákonného rozhodnutia, nejde o neprípustné prenesenie dôkazného bremena ani o požiadavku preukazovať negatívnu skutočnosť. Právna otázka, ktorá vychádza len z jednej čiastkovej úvahy odvolacieho súdu a nevystihuje nosný dôvod jeho rozhodnutia, nemôže založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.", "ustanovenia": ["§ 420 písm. f) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 432 ods. 2 CSP", "§ 447 písm. c) a f) CSP", "§ 415 OZ", "§ 59 ods. 3 a 7 zákona č. 245/2008 Z. z.", "čl. 46 ods. 1 Ústavy"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "28Co/27/2024", "guid": "36924531-a576-49f2-91ea-e147d4fc6e1d:3706da92-9ff2-41a8-8680-786e81889412", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["príčinná súvislosť", "náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím", "test conditio sine qua non", "dôkazné bremeno", "negatívna dôkazná teória", "prípustnosť dovolania", "odklon od ustálenej rozhodovacej praxe", "odôvodnenie súdneho rozhodnutia"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [{"guid": "ussr:6c42d7ac-764f-4769-b630-911f7fc96962", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 205, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-19", "citacie_n": 47, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "0dfda4d9-14ed-4d2d-9fd6-67b2ebb4325d:893034ef-ed7a-456c-b48b-c917b4d454ef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244685.1", "spisova_znacka": "3Cdo/42/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/42/2017 z 16. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-16", "citacie_n": 192, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244685.1"}, {"guid": "368a1afd-b991-4edb-8288-c9bf63d8b0df:6a8971e2-f947-4222-84bd-0aebe83b9a57", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:5905203539.2", "spisova_znacka": "6MCdo/11/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2012 z 25. 7. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-07-25", "citacie_n": 3, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:5905203539.2"}, {"guid": "1ef20abc-adfe-48c0-b887-8a1b45082d48:a3050954-f54d-4d12-ad9b-5bc11f309ce8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9010899902.1", "spisova_znacka": "6MCdo/17/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/17/2010 z 28. 3. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-03-28", "citacie_n": 107, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899902.1"}, {"guid": "56032ed9-b6c6-496a-804c-80964768d112:c360d979-12b1-44c0-883c-e20a0a426c91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1", "spisova_znacka": "6MCdo/11/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 31. 1. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-01-31", "citacie_n": 452, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1"}], "citovane_v": []}