Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 4Cdo/140/2025 1724200540 21. 09. 2026 JUDr. Alena Svetlovská ECLI:SK:NSSR:2026:1724200540.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne R.. G. V., narodenej XX. M. XXXX, W., S. XXX/ XX, zastúpenej advokátkou doc. JUDr. Lilou Bronislavou Pavelkovou, PhD., Čajkovského 7, Bratislava, proti žalovanému Car Service Partner, s. r. o., Česká republika, Praha 1, Na Poříčí 1071/17, IČO: 061 43 911, zastúpenému advokátom Mgr. Václavem Němcem, Česká republika, Ostrava, Roháčova 3339/5, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 48C/10/2024, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2025 sp. zn. 16Co/28/2025, takto rozhodol: Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 16Co/28/2025-144 z 31. marca 2025 a uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 48C/10/2024 - 98 z 30. októbra 2024 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením č. k. 48C/10/2024-98 z 30. októbra 2024, (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“ alebo „uznesenie súdu prvej inštancie“) zastavil konanie za použitia § 9, § 161 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), čl. 1 ods. 1, Čl. 4 ods. 1, Čl. 5 ods. 1, Čl. 7 ods. 1 písm. a), Čl. 17 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej tiež „Nariadenie Brusel I bis“) z dôvodu nedostatku právomoci, a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP. 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne uznesením č. k. 16Co/28/2025-144 z 31. marca 2025 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.1. Odvolací súd vychádzal z toho, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že je vlastníčkou motorového vozidla značky VW GOLF 1,2 TSI, ku ktorému nadobudla vlastnícke právo kúpou dňa 29. októbra 2015, avšak v súčasnosti je však vedená len ako „držiteľka“ tohto motorového vozidla, pričom ako vlastník vozidla je evidovaný žalovaný. Cieľom tejto žaloby je teda zmena zápisu tak, aby skutkový a právny stav bol rovnaký. K vyššie uvedenej disproporcii došlo podvodným konaním bývalého priateľa žalobkyne L. D. s tým, že žalovanému nikdy nevystavila žiadne plnomocenstvo v súvislosti s vozidlom. Keďže konanie bez plnomocenstva má právne následky len medzi zástupcom a treťou osobou, ale nie zastúpeným (§ 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je zjavné, že žalobkyňa a ani jej majetok nie sú zmluvami uzatvorenými medzi bývalým priateľom žalobkyne a žalovaným, týkajúcimi sa motorového vozidla žalobkyne VW GOLF 1,2 TSI, dotknuté. 2.2. Predmetom odvolacieho konania bolo potom posúdiť správnosť záveru súdu prvej inštancie, že posudzovaný spor nepatrí do právomoci súdu podľa § 9 CSP. Keďže je nesporným, že žalobkyňa má bydlisko v Slovenskej republike a žalovaný má registrované sídlo v Českej republike, súd
prvej inštancie správne svoju pozornosť koncentroval na možnú aplikáciu ustanovení Nariadenie Brusel I bis. V súvislosti v posúdením procesného statusu žalobkyne ako spotrebiteľky v kontexte uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/268/2019, t. j. v situácii, že hoci zmluvu nepodpísala, ale bola v nej uvedená ako jej účastníčka; hodno uviesť, že strohý záver, že (parafrázujúc) pokiaľ žalobca formálne figuroval v spornej zmluve ako jej účastník, je nepochybné, že sa jedná o spotrebiteľský spor, na ktorý dopadajú všeobecné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia, najvyšší súd vôbec bližšie nevysvetlil, a preto ostalo nezodpovedané, že ak niekto tvrdí, že nebol účastníkom právneho vzťahu, t. j. že mu nevznikli žiadne práva a povinnosti z tohto právneho vzťahu, na základe akého dôvodu sa súčasne sa dovoláva hmotnoprávneho a procesnoprávneho postavenia z právneho vzťahu, o ktorom tvrdí, že nebol jeho účastníkom. Ak v posudzovanej veci žalobkyňa tvrdí, že z dôvodu podvodného konania inej fyzickej osoby vystupujúcej ako jej splnomocnený zástupca, nebola účastníčkou žiadneho právneho vzťahu so žalovaným, s ktorým by bol spojený zákonný prevod vlastníckeho práva k spornému motorovému vozidlu; niet rozumného dôvodu, aby jej bol priznaný status spotrebiteľky, keď súčasne tvrdí, že konanie L. D. a žalovaného ju voči žalovanému nezaväzuje. 2.3. Odvolací súd ďalej zdôraznil, že pre aplikáciu ustanovení Nariadenia Brusel I bis nie je podstatné právne posúdenie hmotnoprávneho a procesnoprávneho postavenia žalobkyne ako spotrebiteľky podľa noriem slovenského práva (v podmienkach citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR podľa Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), ale podľa ustanovení Nariadenia Brusel I bis, a to najmä Oddielu 4 (Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv), z ktorých však nevyplýva záver o možnosti aplikácie Článku 18 aj na prípady, že subjekt dotknutý na právach žiadnu (spotrebiteľskú) zmluvu s dodávateľom neuzatvoril a nedovoláva sa akejkoľvek ochrany porušených práv v súvislosti s právnym aspektom ochrany slabšej strany (spotrebiteľa). V nadväznosti na uvedené mal za správny záver súdu prvej inštancie, že ak má žalobkyňa bydlisko v Slovenskej republike a žalovaný má registrované sídlo v Českej republike, tak právomoc na prejednanie a rozhodnutie sporu proti žalovanému je daná súdu v Českej republike podľa Článku 4 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis. Keďže žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ďalšie odvolacie námietky žalobkyne preto odvolací súd vyhodnotil ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého uznesenia. Z tohto dôvodu uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne potvrdil. 2.4. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. 3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP; navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že je daná právomoc slovenského súdu o veci konať, ktorým budú obidva súdy viazané. 3.1. Dovolateľka uviedla, že odvolací súd nerešpektoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/268/2019 vydané v skutkovo totožnej veci. Nechala na posúdení dovolacieho súdu, či uvedené rozhodnutie v tejto veci je už ustáleným právnym názorom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Pre prípad, ak dovolací súd dôjde k záveru, že nie, sformulovala otázku „Môže byť žalobca považovaný za spotrebiteľa podľa uzavretej (jednoznačne spotrebiteľskej) zmluvy, v ktorej je ako strana uvedený, ale on ju neuzavrel ani sám ani prostredníctvom splnomocnenca?“ Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky prípadne požiadal o výklad Súdny dvor EÚ. Výklad odvolacieho súdu je formalistický, nehľadá právo a spravodlivosť, neposkytuje ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu zaručujú európske pramene a ani nechráni vlastnícke právo občana Slovenskej republiky zaručené ústavou. Poukázala na to, že žalovaný - dodávateľ s ňou koná ako so zmluvnou stranou, požaduje od nej vydanie auta, požaduje od nej zaplatenie zostávajúcej sumy dlhu s príslušenstvom, teda ju zjavne za spotrebiteľku považuje. V tomto kontexte mala za nelogické jeho vyjadrenie k žalobe, že pre účely právomoci súdu žalobkyňa spotrebiteľom nie je. Žalovaný ako dodávateľ pri uzatváraní zmluvy vedel, že uzatvára spotrebiteľskú zmluvu. Posudzovaná má byť zmluva, nie spotrebiteľ, čo vyplýva z čl. 13 nariadenia. Súdny dvor označil za zmysel týchto ustanovení „záujem chrániť spotrebiteľa ako zmluvnú stranu, ktorá je považovaná za ekonomicky slabšiu a menej skúsenú v právnych záležitostiach ako druhá zmluvná strana a ktorá nesmie byť odrádzaná od súdneho uplatňovania svojich nárokov donucovaním,
aby podala žalobu na súdy zmluvného štátu, v ktorom má bydlisko druhá zmluvná strana“ (rozsudok z 19. januára 1993, C-89/91, Zb. s. I-139). Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článkov 15 a 16 nariadenia č. 44/2001 treba vykladať reštriktívne, s ohľadom na postavenie tejto osoby, ktoré zastáva v konkrétnej zmluve v spojení s povahou a cieľom tejto zmluvy, a nie na základe subjektívnej situácie tejto osoby... (rozsudky z 3. júla 1997, Benincasa, C 269/95, EU:C:1997:337, bod 16, a z 20. januára 2005, Gruber, C-464/01, EU:C:2005:32, bod 36). Dovolateľke patrí ochrana ako spotrebiteľovi, a teda má právo domáhať sa ochrany svojich porušených práv na súde štátu, kde má svoj obvyklý pobyt. 4. Žalovaný k dovolaniu žalobkyne písomne uviedol, že nižšie súdy správne dovodili nepríslušnosť slovenských súdov na prejednanie veci. Vo veci ide o spor vyplývajúci z občianskeho práva v zmysle čl. 1 bod 1 nariadenia Brusel I bis. Predmet sporu netvorí zmluva či nároky z nej, ale otázka vlastníckeho práva k vozidlu. Žalovaný so žalobkyňou komunikuje ako s osobou, ktorá má v držbe vozidlo žalovaného bez právneho dôvodu; so žalobkyňou ako so zmluvnou stranou zmluvy nekomunikuje. Navrhol, aby dovolací súd návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia zamietol a dovolanie žalobkyne odmietol. Uplatnil si i trovy konania. 5. Žalobkyňa sa ďalej písomne vyjadrila tak, že žalovaný opomína, že čl. 4 ods. 1, čl. 7 ods. 1, 2 nariadenia Brusel I bis sa uplatnia len subsidiárne, teda v prípadoch, keď sa neuplatní osobitná právomoc. Takou osobitnou právomocou je práve právomoc v konaniach so spotrebiteľom podľa čl. 18 nariadenia. Samotné tvrdenie žalovaného, že „zaplatila kúpnu cenu“ jednoznačne predpokladá existenciu zmluvného vzťahu, čím žalovaný popiera svoju vlastnú procesnú argumentáciu, podľa ktorej medzi stranami žiadny zmluvný vzťah neexistuje. Ak žalovaný tvrdí, že vlastníctvo nadobudol na základe zaplatenia kúpnej ceny a uzavretia zmluvy, potom aj samotné určenie vlastníckeho práva je nevyhnutne viazané na posúdenie tejto zmluvy a jej platnosti. Vlastnícke právo je v tomto prípade len právnym dôsledkom sporného zmluvného vzťahu, ktorý má navyše všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné. 7. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016). 8. Dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP. 9. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 10. Z hľadiska obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že dovolateľka nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu o tom, že v zmysle čl. 4 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis právomoc na prejednanie a rozhodnutie sporu proti žalovanému je daná súdu v Českej republike, z ktorého dôvodu je potrebné konanie zastaviť. 11. Podľa § 9 CSP ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
12. Súd ex lege v priebehu celého konania prihliada na to, či spor alebo vec patrí do jeho civilnej právomoci. Vychádza pritom z charakteru práv a povinností tvoriacich obsah právneho vzťahu, z ktorého vyplýva žalobcom uplatnený nárok. 13. Dovolací súd dodáva, že posúdenie právomoci síce nemá predčasne nahradiť úplné dokazovanie veci samej, no musí vychádzať z dostatočne zistených rozhodných okolností. Súd nemusí pri posudzovaní právomoci vykonať úplné dokazovanie vo vzťahu k meritu sporu, ale musí mať podklad na posúdenie rozhodných jurisdikčných okolností. 14. Z obsahu žaloby a jej príloh vyplýva, že žalobkyňa bola od roku 2015 vlastníčkou špecifikovaného motorového vozidla značky VW GOLF 1,2 TSI. Dňa 21. septembra 2021 mala byť medzi žalobkyňou ako predávajúcou (fyzická osoba) a žalovaným (obchodná spoločnosť s registrovaným sídlom v Českej republike) ako kupujúcim uzavretá kúpna zmluva s odplatným právom spätnej kúpy, ktorej predmetom malo byť uvedené motorové vozidlo a zároveň zmluva o výpožičke tohto motorového vozidla (spravujúce sa hmotným právom Českej republiky). Zmluvy boli za žalobkyňu uzavreté jej splnomocnencom, L. D., pričom žalobkyňa v žalobe tvrdí, že k uvedenému dňu menovanému žiadne plnomocenstvo na zastupovanie v súvislosti s predajom motorového vozidla značky VW GOLF 1,2 TSI neudelila. Dňa 5. apríla 2023 bola žalobkyňa vyzvaná na úhradu dlhu a vrátenie vozidla žalovanému, pretože v dôsledku omeškania plnenia zo strany žalobkyne malo dôjsť k zániku práva na spätný výkup vozidla a k zániku práva na vypožičanie vozidla. Žalobou sa žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva k vozidlu, pretože na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21. septembra 2021 už nie je v evidencii vozidle evidovaná ako vlastník vozidla. 15. Súd prvej inštancie svoj záver o tom, že na prejednanie veci nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky, založil na tom, že nejde o plnenie zo zmlúv, keď predmetom je všeobecný občianskoprávny nárok na určenie vlastníckeho práva v nadväznosti na údajné protiprávne konanie tretej osoby. V spore nejde ani o spotrebiteľský vzťah. Uviedol, že samotná skutočnosť, že súd bude v rámci posudzovania v žalobe uplatneného nároku ako predbežnú otázku skúmať platnosť predmetných zmlúv v kontexte oprávnenia splnomocnenca konať za splnomocniteľa - žalobkyňu, nezakladá právomoc súdu podľa čl. 7 ods. 1 písm. a), resp. čl. 17 Nariadenia Brusel I bis, a preto mal za to, že právomoc súdu sa spravuje všeobecným ustanovením čl. 4 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis (súd v Českej republike). Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožnil a vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne doplnil, že z obsahu spisu nevyplýva záver o možnosti aplikácie čl. 18 Nariadenia Brusel I bis aj na prípady, že subjekt dotknutý na právach žiadnu (spotrebiteľskú) zmluvu s dodávateľom neuzatvoril a nedovoláva sa ochrany porušených práv v súvislosti s právnym aspektom ochrany slabšej strany (spotrebiteľa). 16. Podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. 17. Podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte: a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby; b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby: pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať, pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť; c) ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a). 18. Podľa čl. 17 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 6 a článku 7 bodu 5, ak ide: a) o zmluvu o predaji tovaru na splátky; b) o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo c) vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností. 19. Podľa čl. 17 ods. 2 Nariadenia Brusel I bis ak spotrebiteľ uzatvorí zmluvu s účastníkom, ktorý nemá bydlisko v členskom štáte, ale má organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo inú pobočku v niektorom z členských štátov, tento účastník sa na účely sporov vyplývajúcich z činnosti tejto
organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky považuje za účastníka s bydliskom v tomto členskom štáte. 20. Podľa čl. 18 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo - bez ohľadu na bydlisko druhého účastníka - na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa. 21. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „ SD EÚ“) opakovane potvrdil, že pod pojmom „zmluvné veci“ v zmysle čl. 7 bod 1 nariadenia netreba rozumieť len spory o plnenie platnej zmluvy. Spadajú sem aj spory, v ktorých sa žalobca domáha určenia neexistencie, nulity alebo neplatnosti zmluvy. Súdny dvor Európskej únie (SD EÚ) tento dôležitý záver definoval primárne v rozsudku vo veci vo veci C-38/81 (Effer SpA v. Hans-Joachim Kantner) a neskôr ho opakovane potvrdil v nadväzujúcej judikatúre (napr. rozsudok vo veci C-112/03 Société financiere et industrielle du Peloux). Hoci sa tieto rozhodnutia pôvodne týkali predchodcov Nariadenia Brusel I bis (Bruselského dohovoru z roku 1968 alebo nariadenia č. 44/2001), ich závery sú podľa ustálenej judikatúry plne uplatniteľné aj na výklad čl. 7 bod 1 nariadenia č. 1215/2012. V spomínanom rozhodnutí C-38/81 (Effer SpA v. Hans-Joachim Kantner) Súdny dvor výslovne judikoval, že žalobca sa môže domáhať osobitnej právomoci súdu pre zmluvné veci aj vtedy, ak je medzi stranami sporná samotná existencia alebo platnosť zmluvy. Súd uviedol, že ak by bola táto právomoc vylúčená zakaždým, keď jedna zo strán namietne neexistenciu zmluvy, žalovaný by mohol toto pravidlo kedykoľvek paralyzovať jednoduchým tvrdením, že žiadna zmluva nevznikla. 22. Skutočnosť, že žalobný nárok pramení zo zmluvného kontextu, bol rozhodujúci i vo veci, vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 7Cdo/268/2019, v ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti spotrebiteľských zmlúv (zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a Rámcovej zmluvy o poskytovaní kreditných služieb), v ktorých ako veriteľ figurovala žalovaná 1/ a ako dlžník žalovaný 2/ a spoludlžník žalobkyňa, a to z dôvodu, že tieto zmluvy žalobkyňa nepodpísala; podpísať ich mal (neoprávnene) v jej mene manžel (žalovaný 2/). Najvyšší súd v uznesení zo dňa 25. novembra 2020 konštatoval, že (v danom štádiu konania) predmet sporu v danej veci nie je možné jednoznačne ustáliť. Zo samotného petitu žaloby síce vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala vyslovenia neplatnosti spornej zmluvy a prísne formalisticky (iba z obsahu petitu) bolo potom možné podriadiť danú vec pod procesný režim ustanovenia § 137 písm. d) CSP, ale z obsahu samotnej žaloby tiež vyplýva, že mohlo ísť aj o žalobu v procesnom režime ustanovenia § 137 písm. c) CSP. V takomto prípade by mal petit žaloby ale spočívať v určení, či tu právo je alebo nie je (žalobkyňa nie je spoludlžníčkou spornej zmluvy), teda nešlo by o neplatnosť spornej zmluvy. V rámci svojich úvah najvyšší súd uviedol, že „ Pokiaľ žalobkyňa formálne figurovala v spornej zmluve ako jej účastník (spoludlžník), je tiež nepochybné, že sa jedná o spotrebiteľský spor, na ktorý okrem všeobecných hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení dopadá aj režim uvedený v bode 12.3.“ 23. Dovolací súd po preskúmaní veci zistil, že v tomto štádiu konania nie je možné vylúčiť právomoc súdu Slovenskej republiky na prejednanie veci tak, ako to urobili nižšie súdy. 24. Skutkové tvrdenia žalobkyne v rozhodovanej veci v tomto štádiu konania vychádzajú zo zmluvného základu. Ako je uvedené vyššie, autonómny výklad pojmu „zmluvné veci“ podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis pritom zahŕňa akékoľvek právne konanie, ktorého právnym základom je zmluva alebo tvrdená zmluva. Rozhodujúce pritom nie je to, či zmluva reálne existuje alebo je platná (ktorá skutočnosť v rozhodovanej veci ešte len bude predmetom dokazovania na súde), ale to, že žalobný nárok priamo pramení zo zmluvného kontextu. Pokiaľ teda žalobkyňa v žalobe o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu argumentuje neplatnosťou, resp. nulitnosťou zmluvy, na základe ktorej došlo k prevodu motorového vozidla na žalovaného, tento spor podľa názoru dovolacieho súdu v aktuálnom štádiu konania, keď vo veci nebolo vykonané žiadne dokazovanie a nie je zrejmé, či sú tvrdenia žalobkyne pravdivé alebo nie, stále možno podradiť pod pojem „zmluvná vec“ v zmysle čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis, v zmysle ktorého je možné žalovať na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby. Nižšie súdy pritom miesto plnenia podľa sporných zmlúv doposiaľ nevyhodnocovali. Na veci nič nemení ani to, že žalobkyňa sa (procesne správne) domáha určenia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, a nie neplatnosti či nulitnosti zmluvy, pretože v zmysle aktuálne platnej vnútroštátnej právnej úpravy (§ 137 písm. d) CSP) nie je žaloba o neplatnosť zmluvy prípustným procesným prostriedkom ochrany práv žalobkyne (až na výnimky uvedené v osobitných predpisoch, čo ale nie je rozhodovaný prípad).
25. Otázka, či v rozhodovanej veci došlo alebo nedošlo k uzavretiu zmlúv medzi stranami (ktorá skutočnosť je v tomto štádiu konania medzi stranami sporná) sporu je rozhodujúca i pre posúdenie spotrebiteľského charakteru sporu v zmysle Nariadenia Brusel I bis. 26. V súvislosti s tým dovolací súd pripomína, že pre vyriešenie otázky, či tá-ktorá vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah dôsledne analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Na rozdiel od miestnej príslušnosti sa totiž civilná právomoc súdu neurčuje, resp. neskúma (výlučne) podľa okolností v čase začatia konania. Charakter práv a povinností tvoriacich obsah právneho vzťahu, z ktorého vyplýva žalobcom uplatnený nárok, sa totiž v priebehu konania môže meniť, a to aj s dopadom na civilnú právomoc súdu. V priebehu konania môže byť zákonom zmenený obsah právneho vzťahu, z ktorého vyplýva žalobcom uplatnený nárok dovtedy zakladajúci civilnú právomoc súdu, takým spôsobom, že sa pretransformuje na iný právny vzťah a súd tým svoju civilnú právomoc na konanie vo veci stratí. Na druhej strane v priebehu konania môže tiež nastať právna skutočnosť, ktorou sa založí civilná právomoc súdu, a to či už v podobe výslovného ustanovenia zákona alebo v podobe takej zmeny obsahu predmetného právneho vzťahu, ktorou sa zmení jeho obsah tak, že sa stane súkromnoprávnym vzťahom. Práve preto súd ex lege prihliada na to, či spor alebo vec patrí do jeho civilnej právomoci, v priebehu celého konania (JAKUBÁČ, Róbert. § 9 [Právomoc ako procesná podmienka]. In: IVANČO, Marek, IVANKO, Daniel a kol. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2026, s. 28-29.) 27. Pokiaľ za danej aktuálnej procesnej situácie nižšie súdy zastavili bez ďalšieho konanie podľa § 9 CSP, keď doposiaľ neustálili miesto zmluvného plnenia v zmysle čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis, resp. nevykonali žiadne dokazovanie, z ktorého by vyplynulo či žalobkyňa a žalovaný skutočne uzavreli alebo neuzavreli (spotrebiteľskú) zmluvu v zmysle čl. 17 a nasl. Nariadenia Brusel I bis, konali v rozpore s vyššie uvádzanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ a najvyššieho súdu, rozhodli predčasne a dovolacia námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci tak je dôvodná. Z tohto dôvodu dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné a preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 28. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 29. V súvislosti s posúdením návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa § 444 ods. 1 CSP, vzhľadom na zrušenie uznesenia odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, najvyšší súd považoval v danom štádiu konania návrh za bezpredmetný, v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019, 7Cdo/129/2020 alebo 2Cdo/91/2021). 30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.