Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 2ObdoK/6/2026 1323202865 20. 08. 2026 JUDr. Beáta Miničová ECLI:SK:NSSR:2026:1323202865.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Sone Pekarčíkovej v spore žalobkyne: CONTROL-VHSSK, s.r.o., so sídlom Priemyselná 6, 821 09 Bratislava, IČO: 36 402 613, zast. Advokát VASKÝ s.r.o., so sídlom Miletičova 21, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 166 950, proti žalovanej: ARIES TRUSTEE, k.s., so sídlom Skalná 7622/9, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, značka správcu S2074, IČO: 54 732 727, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu G&F energy s.r.o. v konkurze, so sídlom Vajanského nábrežie 5, 811 02 Bratislava, IČO: 47 822 091, zast. Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., so sídlom Hlavná 6, 927 01 Šaľa, IČO: 47 241 543, o určenie popretých pohľadávok, vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. 60Cbi12/2023, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 8CoKR/23/2025-166 zo dňa 17. marca 2026, takto rozhodol: I. Dovolanie žalovanej o d m i e t a . II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 60Cbi/1/2023-98 zo dňa 21. marca 2025 vo výroku I. určil, že pohľadávka žalobkyne v celkovej výške 292,51 eura, prihlásená do konkurzného konania vedeného Mestským súdom Bratislava III pod sp. zn. B1-31K/27/2021 a zapísaná v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 10, je nesporná čo do právneho dôvodu, čo do výšky, čo do poradia a čo do vymáhateľnosti. Vo výroku II. určil, že pohľadávka žalobkyne v celkovej výške 261,48 eura prihlásená do konkurzného konania vedeného Mestským súdom Bratislava III pod sp. zn. B131K/27/2021 a zapísaná v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 11 je nesporná čo do právneho dôvodu, čo do výšky, čo do poradia a čo do vymáhateľnosti. Vo výroku III. uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne Mestský súd Bratislava III samostatným uznesením. 2. Súd prvej inštancie tak v celom rozsahu vyhovel žalobkyňou požadovanému určeniu, že ňou prihlásené pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré správkyňa konkurznej podstaty poprela, sú čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia nesporné. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa dňa 9. januára 2023 prihlásila do konkurzu vyhláseného uznesením Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B1-31K/27/2021 zo 7. decembra 2022 na majetok úpadcu svoje pohľadávky, ktoré žalovaná zapísala pod poradové číslo 10 (prihlásená celková suma 292,51 eur) a pod poradové číslo 11 (prihlásená celková suma 261,48 eur). Dňa 30. mája 2023 bolo žalobkyni doručené oznámenie o popretí pohľadávok, ktorým žalovaná oznámila žalobkyni popretie prihlásených pohľadávok z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala právny dôvod a existenciu prihlásených pohľadávok, nakoľko platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 33Up/1187/2021 zo dňa 27. októbra 2021 (ďalej aj „platobný rozkaz“) nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávky. S takýmto dôvodom popretia žalobkyňa nesúhlasila a popretie pohľadávok označila za nedôvodné a nezákonné. Svoje tvrdenia preukazovala
súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok, oznámením o popretí pohľadávok z 29. mája 2023, platobným rozkazom spolu s doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, faktúrami, výzvou z 31. mája 2023 a listom žalovanej zo dňa 9. júna 2023. Namietala, že žalovaná nerešpektuje platobný rozkaz ako právoplatné, záväzné a nemenné rozhodnutie súdu, ktoré preukazuje existenciu uplatňovaných pohľadávok a súdu prvej inštancie predložila tiež objednávku zo dňa 24. júna 2020, vyjadrenie úpadcu zo dňa 10. apríla 2021 a zoznam záväzkov úpadcu. 3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žaloba bola podaná na súd dňa 16. júna 2023, t. j. v zákonnej lehote 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky, doručeného žalobkyni dňa 30. mája 2023. Uviedol, že pri rozhodnutí o incidenčnej žalobe bol pre súd relevantný len obsah prihlášky veriteľa a obsah popierajúceho prejavu správcu. Poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/61/2018 zo dňa 20. novembra 2018 z ktorého vyplýva, že dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. 4. Vychádzal z obsahu oznámenia o popretí pohľadávky z 29. mája 2023, z ktorého vyplynulo, že žalovaná poprela pohľadávky žalobkyne čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia a celkovej výšky prihlásených pohľadávok. Argumentovala tým, že platobný rozkaz nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávok, lebo ide o deklaratórne rozhodnutie, kde súd neposudzuje a neskúma vec čo do merita, ale skúma iba formálne splnenie požiadaviek na vydanie platobného rozkazu. Popretý veriteľ nedoložil žiadne listiny, ktoré by preukazovali existenciu popretých pohľadávok alebo právny dôvod ich vzniku. Nebolo špecifikované a identifikované vykonanie prác, ktoré mali byť pre úpadcu zo strany popretého veriteľa vykonané. 5. Súd prvej inštancie konštatoval, že popierajúci prejav žalovanej neobstojí, lebo namieta skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 33Up/1187/2021 z 27. októbra 2021, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 30. novembra 2021. Tieto skutočnosti nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, pretože ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Žalobkyňa mala pohľadávku priznanú platobným rozkazom. Ide o judikovanú pohľadávku, ktorú mohla žalovaná účinne poprieť len z dôvodov, ktoré nastali po vydaní tohto rozhodnutia. Žalovaná však v popierajúcom prejave žiadne takéto skutočnosti neuviedla a judikovanú pohľadávku poprela z dôvodov, ktoré nastali pred vydaním vyššie označeného rozhodnutia. Podľa názoru súdu prvej inštancie, na preukázanie právneho dôvodu plne postačuje predložený právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz spolu s faktúrami. Postup žalovanej je v príkrom rozpore s R 53/2019 a žalovaná si uzurpuje kompetencie, ktoré jej nepatria. 6. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že popierajúci prejav bol v celom rozsahu nedôvodný a neobstojí. Pokiaľ žalovaná poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/1/2019 zo dňa 17. júna 2020, súd prvej inštancie uviedol, že toto rozhodnutie je pre prejednávaný spor irelevantné. Označené rozhodnutie nepredstavuje na rozdiel od R 53/2019 ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý navyše aplikoval úplne iný zákon než ZKR - aplikoval Zákon o konkurze a vyrovnaní. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiadny dôvod na odklon od R 53/2019; naopak, na toto rozhodnutie poukázal a s jeho závermi sa plne stotožnil. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 32 ods. 1, 2, 5, 9, 14, 15, 18, § 206o zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozhodol o odvolaní žalovanej rozsudkom č. k. 8CoKR/23/2025-166 zo dňa 17. marca 2026 tak, že rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 60Cbi/1/2023 zo dňa 21. marca 2025 potvrdil (I. výrok) a priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (II. výrok). 8. Odvolací súd skonštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový stav správne, vec správne právne posúdil a podrobne a presvedčivo sa vysporiadal s podstatnými skutočnosťami. Zdôraznil, že podľa ustálenej judikatúry sa konajúci súd v incidenčnom konaní zaoberá len dôvodmi popretia pohľadávky uvedenými správcom (R 63/2017) a podstatou
incidenčného konania je preskúmanie opodstatnenosti správcovho popieracieho prejavu voči prihlásenej pohľadávke veriteľa. Z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia pohľadávok vo výške 292,51 eur a vo výške 261,48 eur, zapísaných v zozname pohľadávok pod por. č. 10 a 11, v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu G&F energy s.r.o. v konkurze. Pohľadávky žalobkyne poprela žalovaná čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia a celkovej výšky prihlásených pohľadávok. Dôvodom popretia bolo, že platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 33Up/1187/2021 z 27.10.2021 nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávok. Prihláška bola žalovanej doručená 09.01.2023. Prílohou prihlášky bol platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica z 27.10.2021 sp. zn. 33Up/1187/2021, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 30.11.2021. Žalobkyňa v prihláške v popise pohľadávky uviedla: „Neuhradená faktúra za vykonané práce a podľa platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 33Up/1187/2021 z 27.10.2021...“ Žalovanej ako súčasť elektronického podania zo dňa 09.01.2023 doručila žalobkyňa faktúru č. 2020-355 a č. 2020-446, ktorých prílohou boli súpisy vykonaných prác so špecifikáciou zákazky. K vyjadreniu zo dňa 14.08.2023 žalobkyňa predložila súdu objednávku úpadcu č. 0852020 zo dňa 25.06.2020, ktorou si úpadca objednal u žalobkyne práce, ktoré fakturoval úpadcovi. Zároveň predložila súdu zoznam peňažných záväzkov, s ktorými bol úpadca v deň začatia konkurzného konania 30 dní v omeškaní (príloha vyjadrenia úpadcu k návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka zo dňa 10.04.2021), pričom na strane 3 zoznamu uviedol úpadca okrem iných aj prihlásené pohľadávky žalobkyne, pričom sám úpadca tu ako svoje nesplatené záväzky uviedol faktúru žalobkyne č. 2020-355 vo výške 216 eur a faktúru žalobcu č. 2020-446 vo výške 210 eur. 9. Vzhľadom na uvedené zistenia odvolací súd dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že popretie pohľadávok nie je dôvodné, lebo žalovaná namietala skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 33Up/1187/2021 z 27.10.2021 (že nebolo špecifikované a identifikované vykonanie akýchkoľvek prác, ktoré mali byť pre úpadcu zo strany popretého veriteľa vykonané), a teda tieto skutočnosti nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, keď veriteľ v prihláške pohľadávky riadne označil nezaplatenú pohľadávku s odkazom na konkrétnu faktúru a špecifikoval exekučný titul. Podľa odvolacieho súdu nie je relevantná námietka žalovanej, že úpadca pohľadávku neeviduje v účtovníctve, nakoľko pohľadávka je uvedená v zozname záväzkov vyhotovenom úpadcom. Nejde teda o fiktívnu pohľadávku, ale o pohľadávku, ktorú úpadca evidoval a priznal pre účely konkurzného konania. 10. Odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa si v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu prihlásila pohľadávky právoplatne priznané platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica z 27.10.2021 sp. zn. 33Up/1187/2021, pričom ide o judikované pohľadávky, ktoré mohla žalovaná účinne poprieť len uvedením dôvodov, ktoré nastali po vydaní tohto rozhodnutia. Žalovaná však v popierajúcom prejave žiadne takéto skutočnosti neuviedla a judikovanú pohľadávku poprela z dôvodov, ktoré nastali pred vydaním platobného rozkazu (potreba preukazovať vykonané práce pre úpadcu zo strany žalobkyne). Zároveň odvolací súd dodal, že z prihlášky, príloh a obsahu spisu jednoznačne vyplynulo, že pohľadávky boli dostatočne identifikované v rozsahu potrebnom na preukázanie nároku žalobkyne a posúdenie oprávnenosti prihlásenej pohľadávky správcom a následne v tomto incidenčnom konaní, pretože veriteľ v prihláške a jej prílohách zrozumiteľne a určite vymedzil právny dôvod vzniku pohľadávky (s odkazom na konkrétne faktúry so súpisom vykonaných prác a špecifikáciou zákazky), jej výšku aj exekučný titul a identifikoval pohľadávky aj v tomto incidenčnom konaní ako existujúce. 11. Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa náležitosti v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Súd prvej inštancie sa s dotknutou judikatúrou náležite vysporiadal, a to najmä v bodoch 19. a 24. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Dôvody neaplikovateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/1/2019 zo dňa 17. júna 2020 náležite vysvetlil v bode 27. odôvodnenia rozhodnutia a dospel k správnym záverom, ktoré zrozumiteľne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd napokon dodal, že nie je viazaný iným rozsudkom súdu prvej inštancie, keďže nejde o rozsudok najvyšších súdnych autorít. Rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil a o nároku žalobkyne na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP.
12. Žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) podala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a súčasne z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP. V dovolaní navrhla, aby najvyšší súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne, ak dovolací súd dospeje k záveru, že sú splnené podmienky na zmenu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, odvolacieho konania a dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 13. Dovolateľka zdôraznila, že predmet incidenčného konania o určenie popretej pohľadávky je striktne vymedzený obsahom prihlášky veriteľa a obsahom popieracieho prejavu správcu. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe sa súd v incidenčnom konaní zaoberá výlučne dôvodmi popretia pohľadávky uvedenými správcom (R 63/2017); podstatou incidenčného konania je preskúmanie opodstatnenosti popieracieho prejavu správcu voči prihlásenej pohľadávke, a to vo vzťahu k obsahu prihlášky a jej príloh v čase prieskumu pohľadávky správcom. 14. Uviedla, že v rozpore s vyššie uvedeným odvolací súd svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že veriteľ nebol povinný v prihláške označiť a listinami doložiť právny dôvod vzniku pohľadávky, ale postačuje, ak relevantné skutočnosti preukáže až v incidenčnom konaní pred súdom. Podľa dovolateľky nemá takýto záver oporu v zákone a odvolací súd ním nahradil prieskum prihlášky v zmysle ustanovenia § 32 ods. ZKR vlastným dokazovaním nad rámec prihlášky a popieracieho prejavu, čím neprípustne posunul predmet konania. Tým došlo podľa dovolateľky k porušeniu jej patriaceho procesného práva, lebo popieracie dôvody správcu sa z povahy veci viažu na obsah prihlášky a jej príloh v čase prieskumu pohľadávky. V súvislosti s namietaným dovolacím dôvodom dovolateľka poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8CoKR/16/2025-131 zo dňa 23. septembra 2025 (totožný úpadca, totožný správca a totožné dôvody popretia), v ktorom odvolací súd rozhodol diametrálne odlišne, keď popretie zo strany správcu z rovnakých dôvodov posúdil ako opodstatnené. Dovolateľka poukázala aj na arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže odvolací súd sa opomenul vysporiadať najmä s povahou platobného rozkazu ako rozhodnutia vydaného bez akéhokoľvek meritórneho prieskumu. 15. Podľa názoru dovolateľky je dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP naplnený tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 8CoKR/23/2025, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré sú dovolacím súdom rozhodované rozdielne. Dovolateľka formulovala tieto právne otázky: a/ či je správca konkurznej podstaty oprávnený, resp. povinný poprieť pohľadávku priznanú právoplatným rozhodnutím súdu vydaným bez meritórneho prieskumu veci (platobným rozkazom, resp. rozsudkom pre zmeškanie) aj z dôvodov, ktoré nastali pred vydaním tohto rozhodnutia, najmä v prípade, ak veriteľ v prihláške riadne neoznačil právny dôvod vzniku pohľadávky a k prihláške nedoložil listiny preukazujúce právny dôvod vzniku pohľadávky v zmysle § 29 ods. 6 ZKR, ale doložil len samotné rozhodnutie súdu a faktúry b/ či sú veritelia pri prihlasovaní svojich pohľadávok v konkurznom konaní povinní označiť a listinami doložiť právny dôvod vzniku pohľadávky (vrátane preukázania reálneho poskytnutia plnenia) aj v prípade, že pohľadávka bola priznaná právoplatným rozhodnutím súdu vydaným bez meritórneho prieskumu veci alebo postačuje, ak prílohou prihlášky je len takéto rozhodnutie. 16. V súvislosti s vymedzenými právnymi otázkami dovolateľka argumentovala rozdielnou rozhodovacou prax dovolacieho súdu, a to rozsudkom sp. zn. 3Obdo/61/2018 z 20. novembra 2018 (publikovaným pod R 53/2019) a rozsudkom sp. zn. 3Obo/71/2007, s ktorého právnym záverom sa dovolací súd stotožnil aj v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/1/2019 zo dňa 17. júna 2020. V súvislosti s rozhodnutím sp. zn. 1Obo/1/2019, ktoré bolo vydané takmer dva roky po publikovaní R 53/2019, poukázala na pretrvávajúcu vnútornú nejednotnosť rozhodovacej praxe dovolacieho súdu k vymedzeným otázkam. Dovolateľka ďalej uviedla, že ak by dovolací súd dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia nezakladajú rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP, subsidiárne uplatňuje prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže právna otázka, či možno poprieť pohľadávku priznanú rozhodnutím vydaným bez meritórneho prieskumu veci, pri súčasnej absencii označenia a doloženia právneho dôvodu vzniku pohľadávky v prihláške, nebola v rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dosiaľ vyriešená.
17. Dovolateľka poukázala na konanie o určenie popretej pohľadávky vedené Mestským súdom Bratislava III pod sp. zn. 60Cbi/4/2023 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 8CoKR/16/2025, v ktorom súd skúmal popretie správcu z totožných dôvodov ako v prejednávanej veci (veriteľ ako právny dôvod vzniku pohľadávky uviedol faktúry a doložil právoplatný platobný rozkaz, pričom nedoložil žiadne listiny preukazujúce existenciu pohľadávky alebo právny dôvod jej vzniku). Argumentovala tým, že ide o protichodné rozhodnutia súdov, aj keď dôvody popretia správcu boli v oboch veciach totožné. Rozpor vychádzal z aplikácie R 53/2019 v jeho reštriktívnom výklade (popretie judikovanej pohľadávky len z dôvodov, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia), pričom odvolací súd vo veci sp. zn. 8CoKR/16/2025 vychádzal z R 53/2019 v spojení s rozhodnutím sp. zn. 3Obo/71/2007 a popretie z dôvodov týkajúcich sa absencie právneho dôvodu v prihláške posúdil ako opodstatnené. 18. Dovolateľka namietala nesprávnu aplikovateľnosť judikátu R 53/2019 na pohľadávky priznané platobným rozkazom. Poukázala na to, že nosný dôvod uvedeného judikátu spočívajúci v tom, že posúdenie skutočností nastalých pred vydaním rozhodnutia patrilo do právomoci konajúceho orgánu, predpokladá reálne meritórne preskúmanie veci a vykonanie dokazovania. Pri platobnom rozkaze však súd vec meritórne neposudzuje a skúma len formálne splnenie podmienok na jeho vydanie. Mechanickú aplikáciu R 53/2019 na rozhodnutia bez meritórneho prieskumu (platobný rozkaz, rozsudok pre zmeškanie) označila za rozpornú s nosným dôvodom tohto judikátu, vedúcu k situácii, že vecne nepreskúmaná pohľadávka by bola v konkurze imúnna voči prieskumu na úkor ostatných veriteľov. Tiež akcentovala, že platobný rozkaz je len deklaratórnym rozhodnutím pri súdom neposúdenej pohľadávke, bez vedenia dokazovania o jej vzniku. Správca bol preto v rámci povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou povinný takúto spornú pohľadávku v záujme ochrany ostatných veriteľov poprieť. 19. Vo vzťahu k povinnosti preukazovať právny dôvod pohľadávky uviedla, že podľa § 29 ods. 6 v spojení s § 30 ods. 2 ZKR je veriteľ povinný pripojiť k prihláške listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti, pričom toto podanie už nemožno opraviť ani doplniť. Ide o subjektívnu zodpovednosť veriteľa postupovať s náležitou starostlivosťou. Ak túto povinnosť nesplní a správca nemôže pohľadávku zistiť, ide o spornú pohľadávku, ktorú je správca povinný podľa § 32 ods. 1 ZKR poprieť. Preto záver odvolacieho súdu, že veriteľ mohol právny dôvod preukázať až v incidenčnom konaní, robí z dotknutých ustanovení ZKR obsolétnu normu, čo je neprípustný výklad. 20. Napokon dovolateľka poukázala aj na rozhodovaciu prax v Českej republike a skonštatovala, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, keď nesprávne vyložil a aplikoval R 53/2019, nesprávne posúdil rozsah povinností veriteľa v zmysle § 29 ods. 1 a 6 v spojení s § 30 ods. 2 ZKR pri prihlasovaní judikovanej pohľadávky a nesprávne vyložil ustanovenie § 32 ods. 18 ZKR v rozpore s jeho účelom. 21. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla, že dovolateľka sa síce formálne dovoláva ustanovenia § 420 písm. f) CSP, avšak obsah jej argumentácie nesmeruje k preukázaniu existencie procesnej vady dosahujúcej intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces, ale predstavuje výlučne polemiku s právnym posúdením veci odvolacím súdom. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, zmysle ktorej dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP neslúži ako ďalší opravný prostriedok na preskúmanie správnosti právnych záverov odvolacieho súdu. V prejednávanej veci nebola žalovanej znemožnená realizácia jej procesných práv, nakoľko žalovaná mala počas celého konania plný prístup k súdu, mohla navrhovať dôkazy, prednášať právne argumenty a využiť všetky opravné prostriedky, ktoré právny poriadok pripúšťa. Podľa názoru žalobkyne, nesúhlas žalovanej s právnym názorom súdu nemôže založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Otázka, či odvolací súd správne vyložil ustanovenia § 29, § 30 alebo § 32 ZKR, prípadne či správne aplikoval rozhodnutie R 53/2019, je otázkou právneho posúdenia veci, nie otázkou procesného postupu. K námietke dovolateľky o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu nevysporiadania sa so všetkými jej argumentmi, žalobkyňa uviedla, že odvolací súd je povinný vysporiadať sa iba s rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré majú význam pre výsledok konania. To, že odvolací súd nepriložil jednotlivým argumentom dovolateľky rovnaký význam, aký im prisudzuje samotná dovolateľka, nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti rozhodnutia. 22. Žalobkyňa zdôraznila, že rozhodnutie publikované pod R 53/2019 predstavuje judikát publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR, teda rozhodnutie, ktorému bola priznaná osobitná autorita pri zabezpečovaní jednotného výkladu práva. Naopak, rozhodnutia sp. zn.
3Obo/71/2007 a 1Obo/1/2019 predstavujú individuálne rozhodnutia vydané v odlišných skutkových a právnych pomeroch, pričom ani jedno z nich nebolo publikované ako zjednocujúce rozhodnutie. Samotná existencia jednotlivých rozhodnutí s odlišnou argumentáciou ešte neznamená existenciu ustálenej rozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP pritom nestačí len poukázať na izolované rozhodnutia, ale musí ísť o skutočne existujúcu rozdielnu rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu pri riešení tej istej právnej otázky. 23. V závere svojho vyjadrenia žalobkyňa skonštatovala, že podstatná časť dovolania predstavuje nesúhlas dovolateľky s tým, ako odvolací súd aplikoval rozhodnutie R 53/2019 na skutkové okolnosti prejednávanej veci. Prípustnosť dovolania však nie je možné založiť iba na tom, že dovolateľka preferuje inú interpretáciu existujúcej judikatúry. Podľa názoru žalobkyne je rozhodnutie odvolacieho súdu plne súladné s ustálenou judikatúrou. Navrhla preto, aby dovolací súd dovolanie žalovanej z vyššie uvedených dôvodov ako neprípustné odmietol. 24. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas žalovaná v rozsahu, v akom bolo napadnuté rozhodnutie vydané v jej neprospech (§ 424 CSP), zastúpená podľa § 429 ods. 1 CSP, preskúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné ako neprípustné a v dôsledku toho nedôvodné, odmietnuť. 25. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 26. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 27. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 28. Podľa § 431 ods. 1, ods. 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 29. Podľa § 432 ods. 1, ods. 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 30. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným, sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k vecnému prejednaniu dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania, ktoré vyplývajú z § 420, resp. § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431, resp. § 432 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu. 31. Z textového znenia dovolania vyplýva, že dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania odkazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP argumentujúc tým, že odvolací súd jej rozhodnutím vo veci samej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. 32. Dovolací súd akcentuje, že každé podanie vo veci posudzuje v zmysle § 124 ods. 1 CSP komplexne, s prihliadnutím na jeho obsah. V prejednávanej veci z obsahu podaného dovolania nepochybne
vyplýva, že hoci dovolateľka v úvode svojho dovolania formálne označila dovolací dôvod aj odkazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP, celá jej dovolacia argumentácia smeruje k odôvodneniu dovolacieho dôvodu vymedzeného ustanovením § 421 ods. 1 písm. c) CSP, spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, keď dovolateľka zastáva názor, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je v rámci rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne. Napriek uvedeniu dovolacieho dôvodu odkazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP však dovolateľka v dovolaní neuviedla žiadnu argumentáciu či opis skutočností, ktorými by preukazovala vadu zmätočnosti, resp. procesný postup súdov nižšej inštancie zakladajúci také závažné porušenie jej procesných práv, ktoré by v dôsledku svojej intenzity a relevantnosti predstavovali porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Nakoľko dovolateľka tento dovolací dôvod nevymedzila spôsobom predpokladaným v § 431 ods. 1 a 2 CSP, dovolací súd v tejto časti jej dovolanie ako neprípustné odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP. 33. Ďalej dovolací súd z obsahu dovolania zistil, že dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzuje tiež prioritne z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP argumentujúc tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a pre prípad, ak by dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou uvedené rozhodnutia nezakladajú rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP, subsidiárne uplatňuje prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dôvodiac, že právna otázka, či možno poprieť pohľadávku priznanú rozhodnutím vydaným bez meritórneho prieskumu veci, pri súčasnej absencii označenia a doloženia právneho dôvodu vzniku pohľadávky v prihláške, nebola v rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dosiaľ vyriešená. 34. Pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Pokiaľ dovolateľ nevymedzí ním tvrdený dovolací dôvod uvedeným spôsobom, je to dôvodom pre odmietnutie dovolania podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435. 35. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň ktorá je v rámci dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. 36. Predpokladom naplnenia dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP je skutočnosť, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, od ktorej vyriešenia záviselo a na ktorej posúdení založil odvolací súd svoje rozhodnutie, dovolací súd ako najvyššia súdna autorita v rámci svojej rozhodovacej činnosti rozhoduje rozdielne, a teda, že doposiaľ nebola zjednotená jeho rozhodovacia prax. 37. Z dovolania vyplýva, že dovolateľka tento dovolací dôvod odôvodňuje poukazom na rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu k právnym otázkam špecifikovaným v bode 15. tohto uznesenia,
ktoré sú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešené rozdielne. Podľa dovolateľky, na jednej strane ide o rozsudok dovolacieho súdu sp. zn. 3Obdo/61/2018 z 20. novembra 2018, publikovaný pod R 53/2019, podľa ktorého dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Na druhej strane ide o rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 3Obo/71/2007, s ktorého právnym záverom sa dovolací súd stotožnil aj v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/1/2019 zo dňa 17. júna 2020. Dovolateľka poukázala na to, že ide o rozhodnutia tej istej najvyššej súdnej autority o vecne totožnej právnej otázke, pričom rozhodnutie sp. zn. 1Obo/1/2019 bolo vydané takmer dva roky po publikovaní R 53/2019. To podľa dovolateľky preukazuje pretrvávajúcu vnútornú nejednotnosť rozhodovacej praxe dovolacieho súdu k vymedzeným otázkam. V súvislosti s rozdielnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu poukázala aj na protichodné rozhodovanie odvolacieho súdu v skutkovo totožných veciach, a to vo veci o určenie popretej pohľadávky vedenej Mestským súdom Bratislava III pod sp. zn. 60Cbi/4/2023 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 8CoKR/16/2025, kde odvolací súd skúmal popretie správcu z totožných dôvodov ako v prejednávanej veci (veriteľ ako právny dôvod vzniku pohľadávky uviedol faktúry a doložil právoplatný platobný rozkaz, pričom nedoložil žiadne listiny preukazujúce existenciu pohľadávky alebo právny dôvod jej vzniku). Hoci dôvody popretia správcu boli v oboch veciach totožné, odvolacie súdy rozhodli v skutkovo rovnakých veciach protichodne. Kým súdy v prejednávanej veci vychádzali z R 53/2019 v jeho reštriktívnom výklade (popretie judikovanej pohľadávky len z dôvodov, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia), odvolací súd vo veci sp. zn. 8CoKR/16/2025 vychádzal z R 53/2019 v spojení s rozhodnutím sp. zn. 3Obo/71/2007 a popretie z dôvodov týkajúcich sa absencie právneho dôvodu v prihláške posúdil ako opodstatnené. 38. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka ani odkazom na rozhodnutia dovolacieho súdu nepreukázala, že by odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku posudzoval právnu otázku, na ktorej vyriešení by založil svoje rozhodnutie, ktorá by bola v rámci rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozhodovaná rozdielne a v ktorej by k tejto veci nedošlo k zjednoteniu judikatúry najvyššieho súdu. Dovolateľka síce v dovolaní argumentovala citáciou z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/1/2019, ale uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno pre účely posúdenia prípustnosti dovolania považovať za relevantné, keďže bolo vydané v incidenčnom spore vedenom ešte podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorý sa už na prejednávanú vec nevzťahuje. Taktiež uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obo/71/2007, na ktoré dovolateľka odkazovala nepriamo poukázaním na rozsudok odvolacieho súdu č. k. 8CoKR/16/2025-131 z 23. septembra 2025, bolo vydané v incidenčnom spore vedenom ešte podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, a preto ho nemožno pre posudzovanú vec považovať za aplikovateľné. Napokon dovolací súd zdôrazňuje, že obe dovolateľkou zmieňované rozhodnutia (3Obo/71/2007 a 1Obo/1/2019) sú síce rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, avšak vydanými v odvolacom konaní. Ide teda o rozhodnutia odvolacieho súdu, preto ich nie je možné v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP považovať za rozhodnutia dovolacieho súdu. 39. Vo vzťahu k právnym otázkam dovolateľkou formulovanými v bode 15. odôvodnenia tohto uznesenia, dovolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/61/2018, ktoré bolo publikované ako judikát v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2019 pod R 53/2019 (na ktoré poukázali v predmetnej veci aj súdy oboch inštancíí), v ktorom najvyšší súd posudzoval (okrem iného) aj dovolateľom nastolené právne otázky. Hoci predmetom dovolacieho prieskumu v zmienenom prípade nebola skutkovo zhodná vec, najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záverom aplikovateľným i v posudzovanom prípade, a to: I. Z ustanovenia § 32 ods. 18 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva záver, že by pohľadávky priznané rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci nemali podliehať preskúmavaniu zo strany správcu. Správca je v prípade zistenia spornosti povinný poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci. II. Dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. 40. Dovolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutia, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov (ďalej len „Zbierka“), slúžia na zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov a považujú sa za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, o čom svedčí aj
komplexnosť procesu schvaľovania rozhodnutí prijatých príslušným kolégiom najvyššieho súdu na uverejnenie do Zbierky. K tomu dovolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/265/2019 z 25. novembra 2020, podľa ktorého v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská, alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke. So zreteľom na uvedené a dovolateľkou formulované otázky nebol v prejednávanej právnej veci naplnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP. 41. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania subsidiárne aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Základným predpokladom prípustnosti dovolania v zmysle citovaného ustanovenia je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti dosiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasil). Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické resp. akademické otázky, ktoré nemajú relevantný vplyv na meritórne rozhodnutie. 42. Dovolateľka tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to, či možno poprieť pohľadávku priznanú rozhodnutím vydaným bez meritórneho prieskumu veci, pri súčasnej absencii označenia a doloženia právneho dôvodu vzniku pohľadávky v prihláške. 43. Podľa názoru dovolacieho súdu, dovolateľkou nastolená právna otázka bola už v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená práve vo vyššie zmienenom rozhodnutí publikovanom v Zbierke pod R 53/2019 so záverom, že pohľadávky priznané právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami súdov sa nepovažujú ex lege za zistené a podliehajú preskúmavaniu, a v prípade ich spornosti aj popretiu zo strany správcu s tým, že v prípade spornosti súdom judikovanej pohľadávky je správca povinný pohľadávku poprieť, pričom ale predpokladom úspešného popretia pohľadávky nemôžu byť skutočnosti existujúce ešte pred vydaním rozhodnutia súdu o jej priznaní, ale musí ísť o skutočnosti, ktoré nastali až po vydaní rozhodnutia, ktorým súd pohľadávku priznal. 44. Dovolací súd v tejto súvislosti akcentuje, že aj platobný rozkaz podľa platnej právnej úpravy (§ 265 a nasl. CSP) predstavuje jeden zo spôsobov meritórnych rozhodnutí vo veci samej, čo ho v zmysle právnej teórie činí identickým s inými formami súdnych rozhodnutí (napr. s rozsudkami, uzneseniami o schválení zmieru a pod.). Potom platí, že posúdenie dôvodnosti správcom namietaných skutočností patrilo do právomoci súdu, ktorý platobný rozkaz vydal. Ako správne konštatovali konajúce súdy, okolnosti, ktorými správca odôvodňoval popretie žalobkyňou prihlásených pohľadávok do konkurzu vedeného na majetok úpadcu a ich preukazovanie, bol oprávnený posudzovať v predmetnom prípade Okresný súd Banská Bystrica pred vydaním platobného rozkazu, resp. v prípade podania odporu proti platobnému rozkazu zo strany úpadcu, bol by následne oprávnený tieto okolnosti posudzovať súd príslušný na konanie v zmysle CSP, a to v rámci vykonaného dokazovania. Nakoľko žalovaný úpadca v predmetných konaniach voči vydanému platobnému rozkazu odpor nepodal a tieto (tu správcom namietané) skutočnosti neuplatnil ako prostriedky procesnej obrany, platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, čím zo strany Okresného súdu Banská Bystrica došlo k judikovaniu peňažných pohľadávok žalobkyne na základe jej návrhu na vydanie platobného rozkazu. Konajúce súdy dospeli teda k správnemu záveru, súladnému s rozhodnutím R 53/2019, že popretie pohľadávok nie je dôvodné, lebo žalovaná namietala skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním súdneho rozhodnutia - platobného rozkazu a tieto nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky (navyše za situácie, že veriteľ v prihláške pohľadávky riadne označil nezaplatenú pohľadávku s odkazom na konkrétnu faktúru a špecifikoval exekučný titul). 45. Záverom dovolací súd podotýka, že samotná polemika dovolateľky s právnym názorom konajúcich súdov a jej tvrdenie o arbitrárnosti a nelogickosti rozsudku odvolacieho súdu pre rozpor so ZKR, nezakladajú dovolací dôvod vady zmätočnosti podľa § 420 CSP a ani nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 CSP. 46. Pretože dovolací súd nezistil splnenie podmienok prípustnosti dovolania podaného dovolateľkou z dôvodov vyvodzovaných z § 420 písm. f) CSP (vady zmätočnosti) a ani z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. b), c) CSP (vada nesprávneho právneho posúdenia veci), dovolanie v celom rozsahu odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c), f) CSP.
47. V dovolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, preto má proti žalovanej ako dovolateľke nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. 48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.