Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 9Cdo/13/2025 5116214233 28. 07. 2026 JUDr. Martin Holič ECLI:SK:NSSR:2026:5116214233.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Holiča a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu W. J., narodeného XX. I. XXXX, Q. N. K. XXX, štátneho občana I. W. R., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r.o., Považská Bystrica, Šoltésovej 346/1, IČO: 36 860 654, proti žalovaným 1/ E. Š., narodenému XX. O. XXXX, Ž., S. XXXX/XX, 2/ obchodnej spoločnosti LICITOR group, a.s., Žilina, Sládkovičova 6, IČO: 36 421 561, 3/ obchodnej spoločnosti Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., Bratislava, Bajkalská 28, IČO: 31 335 004, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s. r. o., Bratislava, Bajkalská 13, IČO: 36 860 662, 4/ X.. K. K., narodenej XX. F. XXXX, D., K. X, zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Karáskom, Považská Bystrica, M. R. Štefánika 136, za účasti intervenientky na strane žalovaného 1/ K. S., narodenej XX. A. XXXX, Č. J. XX, o určenie neplatnosti dražby, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 20C/154/2016, o dovolaní žalovanej 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 27. augusta 2024 sp. zn. 16Co/18/2023, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Stranám náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. Intervenientke na strane žalovaného 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 20C/154/2016-291 zo 14. júla 2023 určil, že dražba týkajúca sa bližšie špecifikovaných rozostavaných stavieb - rodinného domu, hospodárskej budovy a prístrešku na auto, ktorá sa uskutočnila 30. marca 2016, a ktorej priebeh bol osvedčený konkretizovanou notárskou zápisnicou, je neplatná. Žalobcovi priznal voči žalovaným 1/ až 4/ a intervenientke na strane žalovanej 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením. 1.1. Žalobca sa žalobou podanou 27. mája 2016 proti žalovaným 1/ až 4/ domáhal, aby súd určil, že dobrovoľná dražba z 30. marca 2016 je neplatná v časti týkajúcej sa rozostavaných stavieb, t.j. rodinného domu, hospodárskej budovy a prístrešku na auto. V žalobe spochybnil platnosť zmluvy o zriadení záložného práva uzavretej medzi žalovanou 3/ ako záložným veriteľom a žalovanou 4/ ako záložcom v prospech predmetných rozostavaných stavieb, a to z dôvodu, že žalovaná 4/ nikdy nebola skutočnou vlastníčkou týchto nehnuteľností, naopak, je nimi žalobca, ktorý ich staval svojpomocne a z vlastných finančných prostriedkov. 1.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania skutkovo ustálil, že 30. júla 2012 žalovaná 3/ ako záložný veriteľ so žalovanou 4/ ako záložcom uzavreli zmluvu o zriadení záložného práva a mandátnu zmluvu, na základe ktorej bolo zriadené záložné právo v prospech žalovanej 3/ na sporných
rozostavaných stavbách a ďalších nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. Č. J., a to za účelom zabezpečenia pohľadávky a jej príslušenstva vzniknutej zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere poskytnutej žalovanou 3/ ako veriteľom K. K., st. (matke žalovanej 4/ a bývalej manželke žalobcu) a žalobcovi ako spoludlžníkom. Ďalej uviedol, že priebeh opakovanej dobrovoľnej dražby bol riadne osvedčený notárskou zápisnicou. Predmetom dražby boli nehnuteľnosti, na ktorých bolo zriadené záložné právo v prospech žalovanej 3/. Najnižšie podanie bolo stanovené na sumu 64 800 eur, pričom toto nebolo účastníkmi urobené; po jeho znížení na sumu 43 200 eur bolo urobené podanie účastníkom s poradovým č. 1 (žalovaným 1/), ktorému licitátor udelil príklep. Na základe uvedeného bol žalovaný 1/ zaevidovaný na LV č. XXXX k. ú. Č. J. ako vlastník vydražených nehnuteľností. Takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 21 ods. 2, ods. 4 zákona č. 527/2002 Z. z. a § 151b zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). Po posúdení procesnej prípustnosti žaloby žalobcu podľa § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) k námietkam žalovaných uviedol, že okruh strán v konaní je úplný, lebo ako strany vystupovali všetky zákonom predpokladané subjekty. Žalobca ako dotknutá osoba podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. tvrdil, že v čase uzatvorenia záložnej zmluvy, na základe ktorej sa uskutočnila dražba, ako aj v čase konania dražby, bol vlastníkom rozostavaných stavieb. Táto skutočnosť bola právoplatne ustálená v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 17C/27/2014, podľa záverov ktorého je žalobca podielovým spoluvlastníkom sporných rozstavaných stavieb. Na strane žalovaného ako nútené procesné spoločenstvo (§ 78 CSP) vystupovali tak navrhovateľ dražby (žalovaná 3/), vykonávateľ dražby (žalovaná 2/), vydražiteľ (žalovaný 1/), ako aj žalovaná 4/ ako posledný evidovaný vlastník dražených nehnuteľností. Skutočnosť, že v konaní ako strana nevystupovala aj K. K. st., ktorá bola v rozhodnom čase spolu so žalobcom spoluvlastníčkou sporných rozostavaných stavieb, posúdil súd prvej inštancie ako irelevantnú, pretože nebola evidovaná ako vlastník v katastri nehnuteľností. 1.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca si uplatnil svoj nárok včas, t.j. pred uplynutím prekluzívnej lehoty. K tvrdenému dôvodu neplatnosti dražby pre neplatnosť záložnej zmluvy uviedol, že žalovaná 4/ v čase uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva nemala vlastnícke právo k sporným stavbám ako predmetu záložného práva, preto nebola oprávnená zriadiť záložné právo a záložná zmluva je v tejto časti absolútne neplatná. Zároveň vyslovil, že právo domáhať sa určenia čiastočnej neplatnosti dražby je možné, aj ak nejde o spoločnú dražbu (hnuteľných vecí) podľa § 23 zákona č. 527/2002 Z. z., lebo opačný výklad by bol v rozpore s právom na súdnu ochranu. Keďže dražba stavieb bola vykonaná na základe záložnej zmluvy, ktorá bola neplatná čo do zriadenia záložného práva na predmetných stavbách, súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel. Vyslovil, že rozsudok súdu, ktorým sa určí len čiastočná neplatnosť dražby, nebude mať vplyv na platnosť dražby ostatných nehnuteľností, ktoré neboli predmetom žaloby, a ktoré ostanú vo vlastníctve aktuálneho vlastníka, intervenientky na strane žalovaného 1/. Súd prvej inštancie po zohľadnení všetkých relevantných okolností danej veci dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu nemožno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, a že v danom prípade je potrebné poskytnúť právnu ochranu vlastníckemu právu žalobcu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 256 ods. 1 CSP. 2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 2/, 3/, 4/ a intervenientky na strane žalovaného 1/ rozsudkom z 27. augusta 2024 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal proti žalovaným 2/, 3/, 4/ a intervenientke na strane žalovaného 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2.1. Odvolací súd v rozsahu podaných odvolaní, viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1, ods. 2 CSP), preskúmaním obsahu súdneho spisu zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom svoje rozhodnutie tiež dostatočne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, preto len na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam doplnil (§ 387 ods. 1, 2 CSP), že výrok I. napadnutého rozsudku je zrozumiteľný, určitý a bez akýchkoľvek pochybností z neho vyplýva, ktorú časť dražby súd vyhlásil za neplatnú. Za vecne správne považoval aj závery súdu prvej inštancie o možnosti určenia čiastočnej neplatnosti dražby, lebo iný výklad by bol v rozpore s právom na súdnu ochranu. Obnovenie pôvodného právneho stavu spred dobrovoľnej dražby označil za zákonný následok rozsudku o určení neplatnosti dražby. Zdôraznil, že otázka vyabstrahovania časti výťažku, ktorá sa týkala nehnuteľností, vo vzťahu ku ktorým bola dražba vyhlásená za neplatnú, nemá a ani nemôže mať vplyv na skúmanie splnenia zákonných podmienok uskutočnenia dražby. Dodal, že určenie rozsahu vzájomnej reštitučnej povinnosti nebolo predmetom konania a súd nemal
povinnosť sa touto otázkou v tomto konaní zaoberať. Súd prvej inštancie preto správne skúmal (iba) zákonné podmienky uskutočnenia dražby a vykonal dokazovanie ohľadne namietanej platnosti záložnej zmluvy, na základe ktorej došlo k výkonu záložného práva. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil aj splnenie procesnej podmienky úplného okruhu účastníkov konania o vyslovenie neplatnosti dražby. Dodal, že ak sa X.. K. K. st. necítila byť dotknutou osobou na podanie žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a nie je ani evidovaná ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri, potom nebolo potrebné, aby v konaní vystupovala ako strana. 2.2. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu vychádzal z precízne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil správne právne závery. Vzhľadom na uvedené odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 3/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ust. § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej 3/ prizná náhradu trov konania v celom rozsahu. 3.1. Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces videla žalovaná 3/ v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal otázkou ochrany dobromyseľnosti žalovanej 3/, hoci na ňu žalovaná 3/ poukazovala už v konaní pred súdom prvej inštancie a túto predostrela aj v rámci svojej odvolacej argumentácie. Okrem toho odvolaciemu súdu vytýkala, že nevykonal test proporcionality medzi právom záložného veriteľa vlastniť majetok (do ktorého bolo zasiahnuté neplnením dlhu žalobcu riadne a včas) a spoluvlastníckym právom žalobcu k rozostavaným stavbám. Odvolací súd, naopak, bez hlbšej analýzy dospel k záveru, že je potrebné poskytnúť právnu ochranu vlastníckemu právu žalobcu. Je nespravodlivé, že súdy poskytli žalobcovi, ktorému žalovaná 3/ poskytla úver a tento žalobca nesplácal, neodôvodnene vyššiu právnu ochranu ako žalovanej 3/. 3.2. Dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci a prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP oprela dovolateľka o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od posúdenia otázky možnosti vyhlásenia čiastočnej neplatnosti dražby nehnuteľností podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. v spojení s § 137 písm. d) CSP. Podľa dovolateľky táto otázka dosiaľ nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ustálene vyriešená [dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 432 CSP] a odvolací súd dospel pri jej posúdení k nesprávnym právnym záverom, keď vyslovil, že zákon nevylučuje vyhlásiť za neplatnú len časť dobrovoľnej dražby ohľadom len niektorých nehnuteľností, ktoré boli predmetom dražby. Podľa dovolateľky zákonodarca nad možnosťou vyhlásenia čiastočnej neplatnosti dražby uvažoval len v súvislosti s tzv. spoločnou dražbou, pričom v ust. § 23 zákona č. 527/2002 Z: z. výslovne uviedol, že možnosť vykonať spoločnú dražbu prichádza do úvahy, ak ide o dražbu hnuteľných vecí a najnižšie podanie pri žiadnej z nich nepresahuje 16 596,96 eura. Len v prípade tzv. spoločnej dražby je možné určiť čiastočnú neplatnosť dražby, t.j. určiť neplatnosť len vo vzťahu ku konkrétnej hnuteľnej veci, a to práve z dôvodu, že každá vec bola dražená samostatne (t.j. ako samostatné vyvolanie a následná samostatná ponuka vydražiteľa). V danom prípade ale šlo o dražbu ako celok, kde vyvolanie a aj ponuka vydražiteľa smerovala k celému predmetu dražby, preto ani nie je možné oddeliť, aká časť výťažku pripadá na aký predmet dražby, čoho následkom je nemožnosť určenia rozsahu reštitučnej povinnosti. 4. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej 3/ uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho obsahom a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nezákonné a v rozpore so zisteným skutkovým stavom. 5. Žalovaní 2/ a 4/ a intervenientka na strane žalovaného 1/ sa k dovolaniu žalovanej 3/ písomne nevyjadrili. 6. Žalobca v oneskorene podanom písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej 3/ (§ 436 ods. 3 posledná veta CSP) navrhol dovolanie odmietnuť. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací § 35 CSP po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných náležitostí dovolania (§ 428 CSP)
a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 3/ je síce v časti prípustné, ale vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod [§ 421 ods.1 písm. b) CSP v spojení s § 432 CSP] nedôvodné a vo zvyšnej časti je potrebné ho ako neprípustné odmietnuť. 8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 9. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. 10. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup. 12. Žalovaná 3/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces. 14. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. 14.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. 14.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 15. Dovolateľka prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces oprela o tvrdenie, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej podstatnými argumentmi, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nedostatočne odôvodnené.
16. Dovolací súd konštantne pripomína, že z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených námietok skúmal, či došlo k namietaným procesným vadám; tieto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil. 17. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. 18. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). 19. Podľa ústavného súdu, zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky či absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). 20. Dovolací súd, dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. 21. V posudzovanej veci má odôvodnenie napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 22. Žalovaná 3/ odvolaciemu súdu vytýkala, že sa nezaoberal jej podstatnými námietkami o potrebe ochrany dobromyseľnosti záložného veriteľa a o nevyhnutnosti vykonania testu proporcionality navzájom proti sebe stojacich základných práv žalobcu a žalovanej 3/. 23. Treba mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 23.1. V posudzovanom prípade bolo potrebné zohľadniť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Odvolací súd jasným, rozhodným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, poskytol primerané odpovede na odvolacie námietky žalovanej 3/; jeho úvahy a z nich vyvodené závery, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Odvolací súd teda procesne nekonal nesprávne, spôsobom zmätočným, ktorým by žalovanej 3/ znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.
24. Argumentácia odvolacieho súdu (a súdu prvej inštancie) v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je koherentná a podporuje príslušné závery prijaté vo výroku rozhodnutia, pričom z rozhodnutia jednoznačne a jasne vyplývajú úvahy súdu, ktorými sa pri rozhodovaní vo veci riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku napovedá, že v okolnostiach danej veci odvolací súd nepripustil, aby vlastníckemu právu žalobcu bolo nadradené záložné právo žalovanej 3/, ktorá síce výkonom záložného práva sledovala legitímny cieľ uspokojenia svojej pohľadávky z úverovej zmluvy, ale dražba sa v napadnutej časti viedla mimo vôle a fakticky i bez pričinenia skutočných vlastníkov sporných nehnuteľností. Už súd prvej inštancie vzal do úvahy (odvolací súd sa s jeho závermi stotožnil), že dobrovoľná dražba vážnym spôsobom zasiahla do práva žalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Dovolací súd nemal dôvod pochybovať, že konajúce súdy vo veci vykonali test proporcionality stricto sensu, a to aj napriek tomu, že svoje úvahy formálne testom proporcionality neoznačili. Niet pochýb, že súd prvej inštancie sa zaoberal existenciou proti sebe stojacich základných práv a vykonal test proporcionality medzi právom žalovanej 3/ a právom žalobcu. Odvolací súd konštatoval, že obnovenie pôvodného právneho stavu spred dobrovoľnej dražby je zákonným následkom rozsudku súdu o neplatnosti dražby, čím pripustil, že k obmedzeniu práva žalovanej 3/ na uspokojenie pohľadávky zo zálohu došlo v súlade so zákonom (záver testu legality). Stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie, že žalobca, ktorý sa ako vlastník nehnuteľností cítil byť vykonanou dražbou dotknutý na svojich právach, uplatnením nároku nekonal s úmyslom neprimerane poškodiť žalovaných (záver testu vhodnosti a racionality). Napokon, výsledkom testu nevyhnutnosti sú úvahy oboch súdov o možnosti vyslovenia čiastočnej neplatnosti vykonanej dražby. Správnosť týchto záverov, je z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP irelevantná, lebo ani prípadné nesprávne právne posúdenie vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017, resp. I. ÚS 61/2019). 25. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie tak dáva žalovanej 3/ zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo súdy uprednostnili ochranu vlastníckeho práva žalobcu. Za rozhodujúce považovali najmä to, že majetok žalobcu bol bez jeho pričinenia zaťažený záložným právom zriadeným osobou odlišnou od skutočného vlastníka - žalovanou 4/. Z bodu 31. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je tiež zrejmé, že súd sa zaoberal i argumentom o potrebe ochrany dobrej viery záložného veriteľa (dovolateľky), na rozdiel od subjektívnych predstav dovolateľky však dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu nemožno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 26. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, a preto je dovolanie žalovanej 3/ v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP. 27. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm. f) CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania z hľadiska dovolateľkou namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 CSP. 28. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 29. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP. 30. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Žalovaná 3/, namietajúc, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 31. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). 32. Dovolací súd, viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej podľa dovolateľky záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (sp. zn. I. ÚS 51/2020) v ďalšom skúmal, či dôvodne namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 33. Dovolateľka odvolaciemu súdu vyčítala, že nesprávne pripustil možnosť vyhlásenia čiastočnej neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorej predmetom boli viaceré nehnuteľnosti. Argumentovala, že domáhať sa určenia neplatnosti časti dražby možno len v prípade spoločnej dražby podľa § 23 zákona č. 527/2002 Z. z., čo nie je daný prípad. 34. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a jedného nálezu ústavného súdu, ďalej tiež len „Ústava“) aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného ako príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je tiež zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). 35. Nemožno poprieť, že žalovaná 3/ výkonom záložného práva na dobrovoľnej dražbe sledovala legitímny cieľ uspokojenia svojej pohľadávky z úverovej zmluvy spôsobom dovoleným zákonom. 35.1. Podstata dobrovoľnej dražby spočíva v dohode vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci môže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša pre záložného veriteľa možnosť speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pri čom vystupuje ako zástupca záložcu. Dobrovoľná dražba sa potom odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dal súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom a právna úprava ukladá povinnosť strpieť výkon dobrovoľnej dražby. Záložný veriteľ je oprávnený navrhnúť výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby aj bez exekučného titulu priznávajúceho mu zabezpečenú pohľadávku voči vlastníkovi veci (porov. uznesenie ústavného súdu z 24. septembra 2014, sp. zn. PL. ÚS 23/2014). 36. Podľa § 21 ods. 2 veta prvá zákona č. 527/2002 Z. z. v prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby.
37. Žaloba o určenie neplatnosti dražby je jediným prostriedkom nápravy a ochrany práva dotknutej osoby na zvrátenie výsledku dobrovoľnej dražby. Dražba je neplatná len za predpokladu, že o tom na základe podanej žaloby rozhodol súd a rozsudkom určil dražbu za neplatnú. 38. Inštitút právnej ochrany proti dobrovoľnej dražbe je založený na uplatnení práva na súdnu ochranu. Právna úprava vychádza z toho, že v prípade spochybnenia alebo absencie hmotnoprávnych podmienok výkonu dražby (záložného práva), alebo porušenia akýchkoľvek procesných pravidiel, nemožno dosiahnuť stav platnej dražby a právnym následkom úspechu v súdnom spore iniciovanom dražbou dotknutou osobou, je navrátenie do pôvodného stavu a prinavrátenie vlastníctva pôvodnému vlastníkovi. 39. V danom prípade súdy za rozhodujúce z hľadiska posúdenia platnosti dobrovoľnej dražby považovali zistenie, že žalovaná 4/ v čase uzatvárania zmluvy o zriadení záložného práva nebola skutočným vlastníkom sporných nehnuteľností a tieto preto nemohli byť platne zaťažené záložným právom v prospech žalovanej 3/. Za dôležité považovali aj to, že žalobca sa určenia svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam domáhal ešte pred konaním dražby. Prihliadli na právoplatné závery konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 17C/24/2014, že podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností spolu s matkou žalovanej 4/ bol práve žalobca, ktorý sa výsledkom dražby cítil dotknutý na svojich právach a v zákonnej prekluzívnej lehote riadne uplatnil právo na súdnu ochranu. 40. Najvyšší súd už vo svojej rozhodovacej praxi vyslovil, že dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník veci (alebo záložný veriteľ ako „zástupca“ skutočného vlastníka) je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnou osobou vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku (porov. rozhodnutie z 18. decembra 2012 sp. zn. 2MCdo/20/2011, resp. nález ústavného súdu z 13. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 448/2010). 41. Práve o takú situáciu šlo aj v prípade žalobcu. Je pritom nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 ústavy), aby mohlo konanie určitých subjektov zasahovať do právneho postavenie tretej osoby bez jej súhlasu. 42. Jedným z dôvodov, pre ktorý možno podať žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, je neplatnosť záložnej zmluvy. V danej veci súdy dospeli k záveru, že zmluva o zriadení záložného práva medzi žalovanou 3/ ako záložným veriteľom a žalovanou 4/ ako záložcom bola absolútne neplatná v časti týkajúcej sa rozostavaných stavieb, lebo žalovaná 4/ nebola ich skutočným vlastníkom. Úlohou konajúcich súdov vo svetle garancie práva na prístup k súdu, bolo potom vysporiadať sa s tým, ako sa táto skutočnosť prejaví v právnej sfére vydražiteľa a žalobcu. Dospeli k záveru, že jediným spravodlivým usporiadaním vzťahov bude vyhlásenie neplatnosti dobrovoľnej dražby len v časti týkajúcej sa sporných nehnuteľností. Vychádzali z toho, že práva žalobcu boli dotknuté len vo vzťahu k niektorým nehnuteľnostiam, preto nebolo možné žiadať určiť neplatnosť dražby aj ostatných nehnuteľností, vydražením ktorých žalobca nebol nijako dotknutý na svojich právach. Žalovaná 3/ s týmito právnymi závermi nesúhlasila. 43. Rozhodujúce z hľadiska právneho posúdenia tejto veci bolo zistenie súdov, že niektoré z dražených nehnuteľnosti nemohli byť spôsobilým predmetom dražby, lebo neboli platne zaťažené záložným právom v prospech žalovanej 3/. Žalobca ako ich skutočný vlastník, ktorý sa vykonaním dražby týchto nehnuteľností cítil byť dotknutý na svojich právach, uplatnil nárok na určenie neplatnosti tejto časti dražby. 44. Dovolací súd zdôrazňuje, že žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. je jediným prípustným prostriedkom nápravy a ochrany práva ex post, ktorý môžu osoby dotknuté dražbou využiť, aby zvrátili jej výsledok a dosiahli reštituovanie prvotných (skorších) právnych pomerov. Namieste je preto extenzívny výklad svedčiaci správnosti právneho posúdenia otázky prípustnosti vyslovenia len čiastočnej neplatnosti dobrovoľnej dražby. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 527/2002 Z. z. nevyplýva, že by dražba nemohla byť považovaná za neplatnú len vo vzťahu k časti vydražených nehnuteľností, najmä ak nastane taká situácia ako v tomto prípade, že len časť z vydražených nehnuteľností je predmetom súdneho konania o určenie vlastníckeho práva
k týmto nehnuteľnostiam. Bolo by teda nelogické a nesprávne, ak by osoby oprávnené na podanie žaloby o určenie neplatnosti dražby nemali možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti dražby len vo vzťahu k tým vydraženým nehnuteľnostiam, ku ktorým im patrí vlastnícke právo alebo ku ktorým určenia vlastníckeho práva sa podanou žalobou domáhajú, a zároveň by bolo rovnako nelogické a nesprávne, ak by zákon osobám oprávneným na podanie žaloby o určenie neplatnosti dražby prikazoval podať žalobu o určenie neplatnosti dražby vo vzťahu ku všetkým vydraženým nehnuteľnostiam, teda aj vo vzťahu k tým nehnuteľnostiam, kde sa necítia byť na svojich právach dotknutí. Prijatie právneho názoru dovolateľky, podľa ktorej žaloba žalobcu mala byť zamietnutá, by znamenalo flagrantné popretie princípu spravodlivosti a ochrany vlastníckeho práva, za situácie, keď bolo nesporným, že predmetom dražby boli nehnuteľnosti nepatriace záložnému dlžníkovi a nezaťažené záložným právom. Zároveň, prijatím názoru, že súd by mal rozhodnúť o neplatnosti celej dražby, by bolo rozhodnuté v neprospech dovolateľky, jej právne postavenie by sa tým zhoršilo, čím by došlo k popretiu jedného z princípov opravného konania, ktorým je zákaz reformatio in peius. 45. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky čl. 20 Ústavy nezaručuje právo nadobudnúť určitú konkrétnu vec do vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom. Takou situáciou je aj vyhlásenie dražby za neplatnú. 46. V okolnostiach posudzovanej veci nebolo možné prehliadnuť dôvod neplatnosti dražby a nevyvodiť z neho predpokladané právne následky (§ 21 ods. 5 zákona č. 527/2002 Z. z.). Zároveň bolo treba vziať do úvahy, že určenie neplatnosti celej dražby by neprimerane zasiahlo do už existujúcich práv vydražiteľa resp. jeho právneho nástupcu. Za situácie, že zákon o možnosti vyhlásenia čiastočnej neplatnosti dobrovoľnej dražby mlčí, práve výklad, aký zvolili konajúce súdy, je výsledkom spravodlivého usporiadania vzťahov medzi žalobcom ako osobou dotknutou vykonaním dražby a vydražiteľom/jeho právnym nástupcom. Predmetom dražby boli viaceré samostatné veci spôsobilé byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Bolo preto namieste posudzovať splnenie podmienok dražby vo vzťahu ku každej z nich samostatne. Napokon, dražbe vždy predchádza ohodnotenie predmetu dražby podľa všeobecnej hodnoty v mieste a čase konania dražby; ak ide o nehnuteľnosť, ohodnotenie sa vykoná znaleckým posudkom. Vzájomným porovnaním všeobecnej hodnoty predmetu dražby a hodnoty výťažku pritom možno spoľahlivo ustáliť, aká konkrétna časť výťažku pripadá na ktorý konkrétny predmet dražby. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani argumentácia dovolateľky o nemožnosti určenia výšky reštitučnej povinnosti, ktorá otázka, ako správne poukázal odvolací súd, nemôže mať vplyv na posudzovanie splnenia podmienok platnosti dražby. 47. Zhrnúc vyššie uvedené, správny je právny záver odvolacieho súdu, že zákon nevylučuje vyhlásiť za neplatnú len časť dobrovoľnej dražby ohľadom len niektorých samostatných vecí, ktoré boli predmetom dražby. Opačný výklad by bol v rozpore s právom na súdnu ochranu a absolútne by vylúčil osobu, ktorá bola takouto dražbou dotknutá, z práva na uplatnenie jediného prostriedku nápravy a ochrany práva na zvrátenie výsledku dobrovoľnej dražby, a teda ochrany svojho vlastníckeho práva. V posudzovanej veci preto dovolací súd dospel k záveru o prípustnosti určenia čiastočnej neplatnosti dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách aj v prípade, ak nejde o spoločnú dražbu podľa § 23 tohto zákona. Zákon nevylučuje vyhlásiť za neplatnú len časť dobrovoľnej dražby ohľadom len niektorých samostatných vecí, ktoré boli predmetom dražby. 48. Dovolací súd na podklade vyššie uvedeného konštatuje, že dovolanie žalovanej 3/ síce [v časti dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 432 CSP] vyvolalo procesný účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, jeho výsledok ale vedie k záveru, že dovolanie nie je dôvodné, lebo právne posúdenie nastolenej právnej otázky (prípustnosti vyslovenia čiastočnej neplatnosti dobrovoľnej dražby) odvolacím súdom bolo správne. Keďže žalovaná 3/ dovolaním napadla vecne správny rozsudok odvolacieho súdu, dovolací súd jej dovolanie ako celok podľa § 448 CSP zamietol. 49. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Dovolací súd stranám ani intervenientke na strane žalovaného 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo dospel k záveru, že im žiadne preukázateľné trovy dovolacieho konania nevznikli (R 72/2018).
50. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.