Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/28/2025 z 25. 6. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Najvyšší súd 2Cdo/28/2025 5721201820 25. 06. 2026 JUDr. Mária Trubanová ECLI:SK:NSSR:2026:5721201820.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobcu: ROVER, s. r. o., so sídlom Sučianska 2106/29, Martin, IČO: 36 414 409, zast. RYBÁR advokát s. r. o., so sídlom Andreja Kmeťa 11, Žilina, IČO: 51 273 225, proti žalovaným: 1/ X. N., nar. M., bytom E., zast. Mgr. Dušan Šimún - advokát, s. r. o., so sídlom Bajzova 2414/10, Žilina, IČO: 36 838 713, 2/ H. I., nar. M., bytom M., 3/ X. F., nar. M., bytom V. 4/ X. F., nar. M.., bytom C., žalovaní 3/ a 4/ zastúpení advokátom JUDr. Martinom Olosom, so sídlom Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, o určenie neexistencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 15C/28/2021, o dovolaní žalovaných 3/ a 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. novembra 2023 sp. zn. 7Co/124/2023, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a . Žalobca m á proti žalovaným 3/ a 4/ n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 31. marca 2023 č. k. 15C/28/2021-402 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozhodnutie okresného súdu“) rozhodol nasledovne: I. Súd určuje, že nehnuteľnosti - pozemok parcela registra „C” parc. č. XXX/XX o výmere 116 m2 zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcela registra „C“ parc. č. XXX/XX o výmere 16 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcela registra „C“ parc. č. XXX/XX o výmere 28 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcela registra „C“ parc. č. XXX o výmere 1261 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcela registra „C” parc. č. XXX o výmere 97 m2 - ostatná plocha, stavba so súp. číslom XXXX, druh stavby: administratívna budova, postavená na parcele registra „C” č. XXX, evidované na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom K., katastrálny odbor, k. ú. C., obec C., okres K., nie sú zaťažené vecným bremenom spočívajúcim v práve doživotného užívania v prospech žalovaných 3/ a 4/, ktorého vklad bol povolený dňa 10. 11. 2014 Okresným úradom K., katastrálny odbor pod č. C.. II. Žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ až 4/ v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania bude súd rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. III. Svedok S. S., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt N., má právo na náhradu trov (svedočné) voči žalovaným 1/ až 4/ v celom rozsahu. O výške tejto náhrady (svedočné) bude súd rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že konal o žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal negatívneho určenia, a teda, že na nehnuteľnostiach v jeho vlastníctve, ktoré boli špecifikované v petite žaloby, neviazne vecné bremeno zriadené na základe Zmluvy o zriadení vecného bremena č. C. uzatvorenej medzi žalovanými 1/ a 2/ ako povinnými z vecného bremena a žalovanými 3/ a 4/ ako oprávnenými z vecného bremena. 1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 123, § 3 ods. 1, § 151n ods. 1, § 151o a § 39 Občianskeho zákonníka. 1.3. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. C., zapísaných na LV č. XXXX. Na liste vlastníctva je v časti C: ŤARCHY evidované vecné bremeno spočívajúce v práve bezplatného doživotného užívania nehnuteľností v prospech žalovaného 3/ a žalovanej 4/, zriadené na základe Zmluvy o zriadení vecného bremena, pričom vklad bol povolený dňa 10. novembra 2014. Žalobca predmetné nehnuteľnosti nadobudol na základe osvedčenia o vykonaní dobrovoľnej dražby Nz 28222/2016 po ich vydražení na opakovanej dobrovoľnej dražbe konanej dňa 10. augusta 2016 na návrh správcu konkurznej podstaty úpadcu PB Power Trade, a. s., keď v dražbe boli označené opísané práva a záväzky viaznuce na predmete dražby vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/, ako aj záložné práva v prospech VOLKSBANK Slovensko, a. s., pričom k vydraženiu predmetu dražby došlo za sumu 183.000 Eur. Zo spisu Okresného úradu K., katastrálneho odboru (ďalej aj „OÚ K., katastrálny odbor“), mal okresný súd za preukázané, že dňa 8. septembra 2004 zmluvu o zriadení vecného bremena uzatvorili žalovaný 1/ a žalovaná 2/ ako vlastníci nehnuteľností a žalovaný 3/ spolu so žalovanou 4/ ako oprávnení z vecného bremena, pričom predmetom zmluvy bolo zriadenie práva bezplatného doživotného užívania nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. C.. 1.4. Okresný súd dospel k záveru, že žalobca mal naliehavý právny záujem na určení neexistencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby, hoci nebol účastníkom zmluvy o zriadení vecného bremena, keďže prípadné vyhovenie žalobe mohlo mať priaznivý dopad na jeho právne postavenie. Po dobu trvania vecného bremena spočívajúceho v doživotnom užívaní nehnuteľností žalovaným 3/ a žalovanou 4/ by vlastník nemohol za situácie, keď vecné bremeno obmedzuje prenechanie nehnuteľností tretej osobe, uzavrieť nájomnú zmluvu, osobitne pokiaľ išlo o administratívnu budovu slúžiacu na podnikateľské účely. Určovaciu žalobu považoval za legitímny prostriedok ochrany subjektívneho vlastníckeho práva žalobcu. Za danú považoval aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných 1/ až 4/, keďže títo boli účastníkmi zmluvy o zriadení vecného bremena na strane oprávnených alebo povinných z vecného bremena. Pri riešení existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa prejudiciálne zaoberal otázkou platnosti zmluvy o zriadení vecného bremena z hľadiska § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) v spojení s § 3 Občianskeho zákonníka. 1.5. Pre okresný súd z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoločnosť PB Power Trade, a. s. uzatvorila s VOLKSBANK Slovensko, a. s. zmluvu o financovaní 3. augusta 2012, v súvislosti s ktorou boli nehnuteľnosti vedené pôvodne v BSM žalovaného 1/ a žalovanej 2/ založené v prospech banky. Súčasne bolo preukázané, že uznesením Okresného súdu Žilina z 22. októbra 2014 bol na majetok spoločnosti PB Power Trade, a. s. vyhlásený konkurz. Okresný súd zároveň poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 18Cb/207/2014 na základe žaloby Prima banka Slovensko, a. s., proti žalovaným 1/ až 4/ o určenie, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené vecným bremenom. Rozsudkom z 30. júna 2016 bolo žalobe vyhovené, Krajský súd v Žiline uznesením z 20. februára 2020 rozsudok z procesných dôvodov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Následne bola žaloba zamietnutá z dôvodu zmeny skutkového stavu, keďže po vykonaní dobrovoľnej dražby zaniklo záložné právo podľa § 151md ods. 1 písm. i) Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že Zmluva o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014 bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na okolnosti jej uzavretia, časové súvislosti a charakter zriadeného vecného bremena. 1.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ evidentne motivovaní hroziacim postihom zo strany veriteľa v snahe sťažiť a znemožniť legitímne uspokojenie úverovej pohľadávky zriadili vecné bremeno bezprostredne po termíne konečnej splatnosti úveru. Zdôraznil, že zmluva o

zriadení vecného bremena bola uzatvorená 8. septembra 2014, vklad bol povolený 10. novembra 2014, termín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý na deň 20. septembra 2014, úver nebol banke splatený, v dôsledku čoho banka pristúpila k výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, pričom následne bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz. Ďalej mal za preukázané, že žalovaný 1/ a žalovaná 4/ boli blízkymi osobami v zmysle § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a že vecné bremeno bolo zriadené aj k administratívnej budove, ktorá mala primárne slúžiť na výkon podnikateľskej činnosti, nie na trvalé bývanie. 1.7. Okresný súd zároveň upriamil pozornosť na rozpory v tvrdeniach žalovaných, ktorí v priebehu konania tvrdili, že vecné bremeno ovplyvnilo cenu nehnuteľností, a že budova bola spôsobilá na užívanie, hoci v konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/207/2014 uvádzali, že budova nie je užívaniaschopná. Zo znaleckých posudkov č. 65/2015 a č. 34/2016 vyplynulo, že administratívna budova sa viac ako 12 rokov nevyužívala, nachádzala sa v značne devastovanom stave a vyžadovala rozsiahlu rekonštrukciu. Na základe týchto dôkazov dospel k záveru, že administratívna budova mala už v čase zriadenia vecného bremena zlý technický stav, problémy so statikou, bola životu a zdraviu nebezpečná, nevyužívaná a absolútne nevhodná na bývanie alebo prenájom, preto vecné bremeno v čase uzatvorenia zmluvy ani následne nemohlo objektívne plniť svoj účel, o čom žalovaní pri uzatváraní zmluvy mali vedomosť. Zohľadnil aj výsledok konania vedeného na Okresnom súde K. pod sp. zn. 21C/267/2016 o neplatnosť dražby iniciovaného žalovaným 1/, ktorého žaloba bola právoplatne zamietnutá. 1.8. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď správcu konkurznej podstaty JUDr. S., ktorý postup pri uzatváraní zmluvy o zriadení vecného bremena považoval za špekulatívny v súvislosti so speňažovaním majetku úpadcu a poukázal na okolnosti, za ktorých došlo k jej uzavretiu. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, že v konaní bol preukázaný úmysel žalovaných znemožniť nerušený výkon záložného práva, oddialiť, resp. zmariť speňaženie založených nehnuteľností, pričom išlo o spoločný a koordinovaný postup všetkých žalovaných s prihliadnutím aj na ich blízke rodinné vzťahy. Konštatoval, že skúmanie účelu výkonu subjektívneho práva cez optiku dobrých mravov predstavuje základnú korekciu striktného práva, pričom zriadenie predmetného vecného bremena bolo prima facie v rozpore s dobrými mravmi a hraničilo až so zneužitím subjektívneho práva žalovaných. S prihliadnutím na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že Zmluva o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014 bola absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka. 1.9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. 1.10. Okresný súd súčasne rozhodol o nároku na náhradu účelne vynaložených, hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov (svedočné) podľa § 258 ods. 1, 3 CSP. 2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/, 3/ a 4/ rozsudkom z 29. novembra 2023 č. k. 7Co/124/2023-496 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“) rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (prvá výroková veta); žalobcovi priznal voči žalovaným 1/ - 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (druhá výroková veta). 2.1. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania; rozsudok verejne vyhlásil. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014, spočívajúca v práve bezplatného doživotného užívania nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v k. ú. C. v prospech žalovaného 3/ a žalovanej 4/, bola vzhľadom na okolnosti jej uzatvorenia, časové súvislosti a charakter zriadeného vecného bremena v rozpore s dobrými mravmi. 2.2. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri právnom posúdení prejednávanej veci zvolil správne právne normy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav. V súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1, § 39, § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka posúdil všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, vyhodnotil ich vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu

právnemu záveru, že zmluva o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014 bola vzhľadom na účel jej uzatvorenia, časové súvislosti jej vzniku a okolností na strane účastníkov právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že hoci predmetné vecné bremeno formálne spĺňalo zákonné náležitosti vyžadované právnou úpravou, jeho vznik a sledovaný účel odôvodňovali záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. 2.3. Na doplnenie správnych a výstižných úvah súdu prvej inštancie odvolací súd poukázal na význam zásady súladu výkonu práv s dobrými mravmi, ktorá predstavuje jeden zo základných korektívov súkromného práva. Zdôraznil, že pri posudzovaní súladu právneho úkonu s dobrými mravmi nemožno vychádzať výlučne z jeho formálneho obsahu, ale je potrebné prihliadať aj na okolnosti jeho vzniku, účel sledovaný účastníkmi právneho úkonu, ako aj na dôsledky, ktoré mal tento právny úkon vyvolať vo vzťahu k právam tretích osôb. Za rozhodujúce preto považoval individuálne okolnosti prejednávanej veci, ktoré boli zistené rozsiahlym dokazovaním, a ktoré umožňovali posúdiť skutočný význam a hospodársky účel zriadeného vecného bremena. 2.4. Krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/, žalovaná 2/, žalovaný 3/ a žalovaná 4/ uzatvorili predmetnú zmluvu v období bezprostredne pred konečnou splatnosťou úveru, ktorý bol dlhodobo nesplácaný, a v súvislosti s ktorým už existovala reálna hrozba výkonu záložného práva. Za významné považoval aj zistenie, že medzi účastníkmi právneho úkonu existovali rodinné a osobné väzby, a že zriadenie vecného bremena nasledovalo v období, keď bolo možné dôvodne predpokladať realizáciu práv veriteľa smerujúcich k uspokojeniu jeho pohľadávky. Uvedené skutkové okolnosti podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňovali záver, že zriadenie vecného bremena nesledovalo primárne zabezpečenie bývania oprávnených z vecného bremena, ale smerovalo k obmedzeniu možnosti efektívneho výkonu práv veriteľa. 2.5. Za správne považoval odvolací súd aj skutkové závery súdu prvej inštancie týkajúce sa technického stavu predmetnej nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania, najmä zo znaleckých posudkov vypracovaných pre potreby konkurzného konania a dobrovoľnej dražby vyplynulo, že administratívna budova bola dlhodobo nevyužívaná, nachádzala sa v značne zdevastovanom stave, vykazovala závažné technické nedostatky a vyžadovala rozsiahlu rekonštrukciu. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že nešlo o prechodnú nemožnosť užívania nehnuteľnosti, ale o stav, ktorý objektívne vylučoval plnenie účelu deklarovaného zriadeným vecným bremenom. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom, že žalovaný 1/, žalovaná 2/, žalovaný 3/ a žalovaná 4/ si boli týchto okolností v čase uzatvorenia zmluvy vedomí. 2.6. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky žalovaného 1/, žalovaného 3/ a žalovanej 4/ smerujúce proti aktívnej legitimácii žalobcu, pasívnej legitimácii žalovaných a existencii naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca ako vlastník dotknutých nehnuteľností disponoval naliehavým právnym záujmom na určení neexistencie vecného bremena, keďže len právoplatné súdne rozhodnutie mohlo založiť podklad pre výmaz predmetného vecného práva z evidencie katastra nehnuteľností. Rovnako sa stotožnil so záverom, že žalovaný 1/, žalovaná 2/, žalovaný 3/ a žalovaná 4/ boli v konaní pasívne legitimovaní, keďže išlo o účastníkov právneho úkonu, ktorého platnosť bola v konaní posudzovaná ako predbežná otázka. Za právne nevýznamnú označil aj námietku týkajúcu sa časového odstupu medzi nadobudnutím vlastníckeho práva žalobcom a podaním žaloby, keďže táto okolnosť nemala vplyv na posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku. 2.7. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP, zistený skutkový stav správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil. Keďže odvolacie námietky žalovaného 1/, žalovaného 3/ a žalovanej 4/ neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 2.8. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 3/ a 4/ (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. 3.1. Dovolatelia v prvom rade namietali existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, keďže rozhodnutia súdov nižších inštancií považovali za prekvapivé, arbitrárne, nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. Tvrdili, že skutkové a právne závery súdov boli vnútorne rozporné, neumožňovali identifikovať rozhodujúce dôvody, na ktorých bol založený záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, a nezodpovedali požiadavkám spravodlivého procesu. Podľa ich názoru z odôvodnení nebolo zrejmé, či súdy založili neplatnosť zmluvy na rozpore s dobrými mravmi vyplývajúcom z údajného úmyslu zmluvných strán, na technickom stave nehnuteľnosti, nemožnosti výkonu vecného bremena alebo na súbehu viacerých okolností. Namietali, že súdy nevysvetlili vzájomný vzťah týchto skutočností, ani ich význam pre záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, čím podľa nich vytvorili stav právnej neistoty a nepreskúmateľnosti rozhodnutí. 3.2. V súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou dovolatelia poukazovali na to, že súdy sa nevysporiadali s viacerými ich podstatnými skutkovými a právnymi argumentmi. Osobitne namietali, že súdy bez dostatočného vysvetlenia prevzali tvrdenia žalobcu o rozpore zmluvy s dobrými mravmi a neobjasnili, ktoré konkrétne okolnosti mali takýto rozpor zakladať. Podľa ich názoru zostalo nejasné, či rozhodujúcim dôvodom bola údajná motivácia zmluvných strán pri zriadení vecného bremena alebo technický stav nehnuteľnosti a jej využiteľnosť. Namietali tiež, že súdy sa dostatočne nezaoberali ich tvrdeniami o oddelenom právnom režime stavieb a pozemkov, hoci predmetné vecné bremeno bolo zriadené nielen k stavbe, ale aj k viacerým samostatným pozemkom. Súdy podľa nich opomenuli posúdiť význam tejto skutočnosti pre platnosť právneho úkonu a možnosť výkonu práv z vecného bremena. 3.3. Ďalej dovolatelia namietali, že skutkové závery súdov boli v rozpore s obsahom vykonaného dokazovania, jednotlivými dôkazmi a zásadami formálnej logiky. Tvrdili, že súdy vychádzali z nepreukázaných alebo právne irelevantných okolností a nevysvetlili, prečo niektorým dôkazom prisúdili rozhodujúci význam, zatiaľ čo iné dôkazy a argumenty ponechali bez náležitého vyhodnotenia. Za arbitrárne považovali najmä závery o údajnej nemožnosti naplnenia účelu vecného bremena a o súvislosti technického stavu stavby s platnosťou zmluvy. Súčasne namietali porušenie pravidiel dôkazného bremena a zásady negatívnej dôkaznej teórie, keďže podľa ich názoru dôkazné bremeno o existencii dôvodov absolútnej neplatnosti zaťažovalo žalobcu, pričom súdy neprípustne preniesli časť dôkaznej povinnosti na žalovaných. 3.4. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP dovolatelia odôvodňovali tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia viacerých právnych otázok, pri ktorých sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktoré doposiaľ neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené. Namietali najmä právne posúdenie otázky rozporu zriadenia vecného bremena s dobrými mravmi, významu subjektívnych pohnútok zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, vplyvu technického stavu nehnuteľnosti na platnosť zmluvy o zriadení vecného bremena, otázky účelu vecného bremena, ako aj otázok aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie v sporoch o určenie existencie alebo neexistencie vecného bremena. Tvrdili, že súdy sa odklonili od judikatúry zdôrazňujúcej zásadu preferencie platnosti právnych úkonov a nesprávne aplikovali ustanovenia § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka v prospech záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy. 3.5. Dovolatelia zároveň formulovali viacero právnych otázok, pri ktorých riešení sa podľa ich názoru odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ako aj právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a to konkrétne: 1/ či tvrdený vnútorný úmysel zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o zriadení vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností znemožniť nerušený výkon záložného práva a oddialiť, resp. zmariť speňaženie založených nehnuteľností zaťažených vecným bremenom je v rozpore s dobrými mravmi a hraničí so zneužitím subjektívneho práva a jeho špekulatívnym výkonom, a to v takej intenzite a povahe, že má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka;

2/ či zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností s iným cieľom, než je naplnenie ustanovení § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka, má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka; 3/ či nemožnosť naplnenia, resp. nenaplnenie účelu vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností v čase uzatvorenia zmluvy spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena podľa § 39 Občianskeho zákonníka; 4/ či absolútna neplatnosť zriadenia vecného bremena k stavbe spočívajúceho v doživotnom užívaní stavby spôsobuje súčasne aj absolútnu neplatnosť zriadenia predmetného vecného bremena k priľahlým a zastavaným pozemkom podľa § 39 Občianskeho zákonníka; 5/ či vydražiteľ ako nový vlastník na základe udelenia príklepu vydražených nehnuteľností podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neexistencie vecného bremena k nehnuteľnostiam, ktorú ťarchu na predmete dražby ako vydražiteľ prevzal, a to voči osobám oprávneným z vecného bremena, ako aj voči bývalým vlastníkom nehnuteľností, ktorí ako povinní zriadili zmluvou vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania nehnuteľností, a súčasne, či tieto osoby sú v danej veci pasívne vecne legitimované. 3.6. Dovolatelia poukázali aj na nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ktoré podľa nich vychádzali z formalistického a ústavne nekonformného výkladu ustanovení § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovení upravujúcich vecné bremená. Tvrdili, že súdy nižších inštancií nesprávne uprednostnili výklad vedúci k absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, hoci pri výklade právnych úkonov mala byť rešpektovaná zásada preferencie ich platnosti a účinnosti. Poukazovali na to, že zriadenie vecného bremena na založenej nehnuteľnosti právny poriadok výslovne pripúšťa a ani prípadné zníženie hodnoty zálohu samo osebe nezakladá neplatnosť právneho úkonu. Záver o rozpore s dobrými mravmi preto považovali za nedostatočne skutkovo, aj právne podložený. 3.7. Za nesprávne považovali aj to, že súdy pri posudzovaní platnosti zmluvy pripísali význam okolnostiam, ktoré pokladali za právne irelevantné, najmä technickému stavu nehnuteľnosti a jej faktickej užívateľnosti. Podľa ich názoru tieto skutočnosti nemali mať vplyv na posúdenie platnosti právneho úkonu, keďže rozhodujúca bola existencia nehnuteľnosti ako predmetu občianskoprávnych vzťahov a zákonom predpokladaná možnosť jej zaťaženia vecným bremenom. Zdôrazňovali, že predmetné nehnuteľnosti boli aj naďalej objektívne spôsobilé na rôzne formy užívania, a že právny poriadok rieši prípadné nevykonávanie vecného bremena inštitútom premlčania, nie neplatnosťou právneho úkonu. 3.8. Dovolatelia zároveň namietali nesprávne právne posúdenie otázky aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie. Tvrdili, že žalobca nadobudol nehnuteľnosti v dobrovoľnej dražbe vedome aj s existujúcim vecným bremenom, ktorého existencia bola zohľadnená v cene predmetu dražby. Podľa ich názoru preto nebolo prípustné, aby po niekoľkých rokoch od nadobudnutia nehnuteľností spochybňoval existenciu alebo platnosť vecného bremena, ktoré dobrovoľne prevzal. Namietali tiež, že aktívne legitimovaným subjektom na podanie žaloby mohol byť nanajvýš správca konkurznej podstaty, zatiaľ čo žalovaní 1/ a 2/ už v čase podania žaloby neboli nositeľmi práv ani povinností k predmetným nehnuteľnostiam, a preto nemohli byť pasívne vecne legitimovaní. 3.9. Napokon dovolatelia poukazovali na účelovosť postupu žalobcu, ktorý podľa nich po vydražení nehnuteľností profitoval zo zníženej ceny zohľadňujúcej existenciu vecného bremena a následne sa prostredníctvom určovacej žaloby domáhal odstránenia tejto ťarchy. Takýto postup považovali za špekulatívny výkon práva smerujúci k získaniu neoprávneného majetkového prospechu na úkor konkurznej podstaty a veriteľov. V tejto súvislosti namietali aj hodnotenie výpovede konkurzného správcu, ktorý podľa nich sám priznal snahu pomôcť žalobcovi zbaviť sa vecného bremena, čo spochybňovalo objektivitu jeho výpovede a podporovalo ich tvrdenia o účelovosti celého konania. 4. Žalobca sa vo vyjadrení k dovolaniu nestotožnil s dovolacou argumentáciou žalovaných a navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal mu plnú náhradu trov dovolacieho konania. 4.1. Uviedol, že žalovaní 3/ a 4/ riadne nevymedzili dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, keďže neuviedli, akým konkrétnym procesným postupom im súdy znemožnili uskutočňovať ich procesné práva, ani aké konkrétne procesné práva mali byť porušené. Zdôraznil, že právo na spravodlivý proces nezahŕňa právo účastníka konania na rozhodnutie zodpovedajúce jeho predstavám, ani právo na

stotožnenie sa súdu s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov, či procesnými návrhmi. Poukázal na to, že súdy oboch inštancií v odôvodneniach svojich rozhodnutí uviedli skutkové zistenia, aplikované právne normy, aj právne závery, pričom rozhodnutia považoval za riadne, zrozumiteľne a dostatočne odôvodnené, a teda nie za svojvoľné, arbitrárne alebo nepreskúmateľné. Zároveň uviedol, že žalovaní 3/ a 4/ ani v dovolaní nekonkretizovali, v čom mal spočívať nesprávny procesný postup súdov alebo aké procesné práva mali byť porušené. Vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP poukázal na to, že prípustnosť dovolania je viazaná na riešenie právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom pri nesplnení zákonných predpokladov prípustnosti dovolania je daný dôvod na jeho odmietnutie. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany sporu, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpené advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je prípustné, ale nie dôvodné. 6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomuktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). 9. Dovolatelia vyvodzovali prípustnosť dovolania aj z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 9.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 10. V danom prípade dovolatelia vyvodzovali prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, keď namietali, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, nepreskúmateľné a arbitrárne, keďže súdy nižších inštancií sa podľa ich názoru nevysporiadali s ich podstatnými námietkami týkajúcimi sa najmä dôvodov absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, najmä právneho významu tvrdeného úmyslu zmluvných strán, technického stavu nehnuteľností, účinkov vecného bremena vo vzťahu k stavbe a priľahlým pozemkom, nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie a prijali skutkové a právne závery, ktoré považovali za vnútorne rozporné a nezodpovedajúce výsledkom vykonaného dokazovania. 11. K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozsudku odvolacieho súdu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné (arbitrárne), neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. 12. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 13. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti), či arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, môže len konštatovať, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu (aj rozsudku súdu prvej inštancie) dospel k záveru, že jeho odôvodnenie nevybočuje z limitov spravodlivého procesu, je dostatočné, logické a primerané. Odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil úvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné. 15. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie má všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaných 3/ a 4/ na spravodlivý proces. Odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil úvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné. 16. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj odkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch (uvedené dovolatelia v podstate ani netvrdili). 16.1. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v potvrdzovanom rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 17. Odvolací súd zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel žalobe žalobcu o určenie neexistencie vecného bremena, keď sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014, spočívajúca v práve bezplatného doživotného užívania nehnuteľností bližšie špecifikovaných vo výrokovej časti rozhodnutia okresného súdu v prospech žalovaných 3/ a 4/, je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na závere, že súhrn okolností sprevádzajúcich uzatvorenie zmluvy o zriadení vecného bremena odôvodňuje záver o jej rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vychádzal pritom zo záveru súdu prvej inštancie, že charakter zriadeného vecného bremena spočívajúceho v bezplatnom doživotnom užívaní nehnuteľností, spolu so stavom predmetnej administratívnej budovy a ďalšími okolnosťami prípadu, nesvedčil o reálnom účele výkonu užívacieho práva, ale smeroval k sťaženiu uspokojenia záložného veriteľa. S uvedenými skutkovými a právnymi závermi sa odvolací súd stotožnil podľa § 387 ods. 2 CSP. 18. Obsah spisu preto nedáva podklad pre záver, že by odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne, arbitrárne alebo nepreskúmateľne odôvodnil, resp. že by sa nezaoberal podstatnými skutkovými a právnymi otázkami významnými pre rozhodnutie vo veci. Skutočnosť, že odvolací súd neprijal právnu argumentáciu dovolateľov, sama osebe nepredstavuje procesnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP. 19. Pokiaľ dovolatelia namietali nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšej inštancie vo vzťahu k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, keď podľa ich názoru z rozhodnutí nevyplýva, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov súdy k tomuto záveru dospeli, pričom súdy jasne nevymedzili rozhodujúcu okolnosť zakladajúcu rozpor predmetného právneho úkonu s dobrými mravmi, nevysvetlili vzájomnú súvislosť jednotlivých okolností, z ktorých pri svojom závere vychádzali, ani neuviedli, prečo tieto okolnosti vo svojom súhrne dosahovali intenzitu odôvodňujúcu

aplikáciu ustanovení § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, dovolací súd poukazuje na to, že odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou zaoberal, keď sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní platnosti predmetnej zmluvy o zriadení vecného bremena bolo potrebné vychádzať z individuálnych okolností danej veci, najmä z časových súvislostí uzatvorenia zmluvy, charakteru zriadeného vecného bremena a účelu, ktorý jeho zriadením sledovali zmluvné strany. Súdy nižších inštancií pritom uvedené okolnosti neposudzovali izolovane, ale v ich vzájomnej súvislosti, pričom práve ich súhrn považovali za rozhodujúci pre záver o rozpore predmetného právneho úkonu s dobrými mravmi. Súdy nižších inštancií vychádzali z toho, že hoci zriadenie vecného bremena po formálnej stránke zodpovedalo požiadavkám § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka, vzhľadom na okolnosti jeho vzniku bolo potrebné posúdiť jeho súlad s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázali najmä na časovú nadväznosť uzatvorenia zmluvy, na hroziaci výkon záložného práva, postavenie žalovaných vo vzťahu k spoločnosti PB Power Trade, a. s., charakter zriadeného vecného bremena, ako aj na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, podľa ktorých predmetná administratívna budova bola už v čase uzatvorenia zmluvy dlhodobo neužívaná, v zlom technickom stave a objektívne nespôsobilá plniť účel deklarovaný v zmluve. Na základe komplexného posúdenia týchto okolností v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov dospeli k záveru, že predmetný právny úkon nemožno hodnotiť iba z hľadiska jeho formálnej zákonnosti, ale bolo potrebné prihliadnuť aj na jeho účel a všetky okolnosti jeho vzniku v ich vzájomnej súvislosti. 20. Dovolací súd preto konštatuje, že z odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií je zrejmé, z akých konkrétnych skutkových zistení a právnych úvah vychádzali pri závere o absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena. Súdy pritom svoje závery nezaložili iba na jednej izolovanej okolnosti, ale na súhrnnom posúdení viacerých vzájomne súvisiacich skutočností, ktoré podľa ich hodnotenia jednotlivo a zároveň v ucelenom komplexe odôvodňovali záver o rozpore predmetného právneho úkonu s dobrými mravmi. 21. Vo väzbe na vyššie uvedené síce z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán, avšak len s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254 B, str. 49, § 30). Inak povedané judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 22. Rovnako dovolací súd považuje za nedôvodnú i námietku dovolateľov ohľadom nevysporiadania sa so zásadou preferencie platnosti právnych úkonov a neposkytnutia dostatočnej odpovede na argumentáciu týkajúcu sa okolností nadobudnutia predmetných nehnuteľností žalobcom v dražbe, jeho vedomosti o existencii vecného bremena, zohľadnenia existencie vecného bremena v cene nadobúdaných nehnuteľností, ako aj významu a účinkov zriadeného vecného bremena vo vzťahu k predmetnej stavbe a priľahlým pozemkom. 22.1. Odvolací súd sa uvedenou argumentáciou dovolateľov zaoberal, keď sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že predmetom posúdenia v prejednávanej veci nebola otázka, či žalobca ako neskorší nadobúdateľ nehnuteľností v dražbe vedel alebo mal vedieť o existencii vecného bremena, resp. či existencia tohto vecného práva mala vplyv na cenu nadobúdaných nehnuteľností, ale otázka platnosti právneho úkonu, ktorým bolo predmetné vecné bremeno zriadené. Súdy nižších inštancií pritom vychádzali z toho, že platnosť právneho úkonu je potrebné posudzovať podľa okolností existujúcich v čase jeho urobenia, pričom neskoršie nadobudnutie vlastníckeho práva k zaťaženej nehnuteľnosti treťou osobou nemôže samo osebe ovplyvniť posúdenie súladu predmetného právneho úkonu s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o zásadu preferencie platnosti právnych úkonov, z odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií vyplýva, že tieto vychádzali z toho, že samotná skutočnosť, že zmluva o zriadení vecného bremena spĺňala formálne a obsahové náležitosti podľa § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka, nebola sama osebe dôvodom na záver o jej neplatnosti, ale zaoberali sa tým, či vzhľadom na konkrétne okolnosti jej vzniku nemožno jej obsah a účel považovať za rozporné s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Súdy nižších inštancií zároveň neprehliadli ani

okolnosti nadobudnutia predmetných nehnuteľností žalobcom v dražbe, ani význam zriadeného vecného bremena, avšak dospeli k záveru, že tieto okolnosti nemajú rozhodujúci význam pre posúdenie platnosti zmluvy, keďže tú bolo potrebné hodnotiť podľa okolností existujúcich v čase jej uzavretia. 22.2. Preto dovolací súd konštatuje, že nemožno prisvedčiť tvrdeniu dovolateľov, že súdy nižších inštancií sa uvedenými argumentmi nezaoberali, alebo že by ich ponechali bez odpovede. Z odôvodnení ich rozhodnutí vyplýva, že tieto argumenty vyhodnotili, avšak nepovažovali ich za také okolnosti, ktoré by mohli spochybniť záver o absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy o zriadení vecného bremena. Rozhodnutia súdov nižších inštancií preto nemožno považovať za nepreskúmateľné z dôvodu, že by sa nezaoberali podstatnými tvrdeniami dovolateľov. 23. V nadväznosti na dovolateľmi naznačenú prekvapivosť napadnutého rozhodnutia dovolací súd tiež poznamenáva, že v danom prípade rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie nevyznieva prekvapujúco, keď súdy oboch inštancií založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových záveroch pri aplikácii rovnakých právnych noriem. So zreteľom na vyššie uvedené nebolo rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie prekvapujúce, či nečakané. Dovolatelia len všeobecne namietali prekvapivosť rozhodnutia, pričom neuviedli, aké konkrétne nové právne ustanovenia odvolací súd použil, na ktoré nemali možnosť dovolatelia reagovať, resp. ktoré sa javili ako prekvapivé. Argumenty, ktoré súdy nižšej inštancie uviedli vo svojich rozhodnutiach podporovali jeden a ten istý právny záver (teda nešlo o nové právne dôvody), a preto nejde o tzv. prekvapivé rozhodnutie ako sa mylne dovolatelia domnievajú. 24. Z dôvodov vyššie uvedených dovolací súd môže len konštatovať, že dovolanie žalovaných 3/ a 4/ namietajúcich vadu podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné, pretože táto vada zistená nebola. 25. Pokiaľ dovolatelia v dovolaní namietali aj nesprávne skutkové závery súdov nižšej inštancie a spochybňovali vyhodnotenie vykonaných dôkazov vo vzťahu k okolnostiam vzniku zmluvy o zriadení vecného bremena, k tejto námietke dovolací súd po preskúmaní spisu vrátane rozsudku odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) dospel k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu hodnotiac ho v celkovom kontexte vrátane procesu dokazovania sa nevymykal zo zákonného rámca Civilného sporového poriadku a bol vedený spôsobom, ktorým odvolací súd neznemožnil žalovaným 3/ a 4/ realizovať im patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. 26. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že dokazovanie je časťou civilného súdneho konania, v rámci ktorého si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Strany boli povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov (ale aj tých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, prípadne akým spôsobom, rozhoduje výlučne súd, a nie strany sporu (§ 185 ods. 1 CSP). Procesné oprávnenie navrhovať dôkazy žalovaní 3/ a 4/ v danom spore aj využili, nebolo im odňaté. Pokiaľ súdy nižšej inštancie opierali svoje zistenia o vykonané dôkazy, ktoré ale nevyhodnotili podľa predstáv žalovaných 3/ a 4/, nešlo o postup vylučujúci, či znemožňujúci žalovaným 3/ a 4/ realizáciu procesných práv priznaných im CSP. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 základných princípov CSP a § 191 ods. 1 CSP), čo znamená, že záver, ktorý si sudca (senát) z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993), resp. § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany (žalovaných 3/ a 4/), resp. strán sporu. Ani námietka dovolateľov o porušení pravidiel dôkazného bremena a zásady negatívnej dôkaznej teórie nie je opodstatnená, keďže smeruje proti správnosti skutkových a právnych záverov súdov nižších inštancií, a nie proti procesnému postupu, ktorým by bolo dovolateľom znemožnené realizovať ich procesné práva. Posúdenie toho, či

konkrétna skutková okolnosť bola v konaní preukázaná a aký význam jej súd pri rozhodovaní priznal, rovnako patrí do rámca hodnotenia vykonaných dôkazov podľa § 191 CSP. 27. V danom prípade obsah spisu nedáva podklad ani pre prijatie záveru, že odvolací súd neuviedol, z akých dôkazov vychádzal, a o ktoré dôkazy svoje rozhodnutie oprel (ako to tvrdili dovolatelia). Dovolací súd v tejto súvislosti predovšetkým akcentuje, že odvolací súd pri preskúmaní veci vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, ako aj z obsahu odvolacích námietok žalovaných 3/ a 4/, pričom sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie stotožnil podľa § 387 ods. 2 CSP. Takýto postup predstavuje zákonom predpokladaný spôsob odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v prípade, ak považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a zároveň sa vysporiada s podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä z jeho bodov 13. až 17., pritom jednoznačne vyplýva, aké skutkové okolnosti považoval za rozhodujúce, z akého dôkazného základu vychádzal a aké skutkové a právne závery z vykonaného dokazovania vyvodil. Skutkové a právne závery odvolacieho súdu preto neboli prijaté izolovane alebo bez väzby na vykonané dokazovanie, ale nadväzovali na konkrétne dôkazné prostriedky vykonané súdom prvej inštancie, ako aj na dôkazný materiál obsiahnutý v pripojených súdnych spisoch. 27.1. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie najmä oboznámením sa s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise, s listinami tvoriacimi obsah pripojených súdnych spisov Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/207/2014 a 21C/267/2016, ako aj výsluchom žalobcu a výsluchom svedka S.. Odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia z tohto dôkazného základu vychádzal a v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal najmä na skutkové zistenia vyplývajúce z konania vedeného pod sp. zn. 18Cb/207/2014, ktoré obsahovalo ďalšie listinné dôkazy významné pre posúdenie okolností vzniku zmluvy o zriadení vecného bremena. Súdy nižších inštancií pritom pri zisťovaní skutkového stavu vychádzali predovšetkým z obsahu Zmluvy o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014, rozhodnutia Okresného úradu Martin, katastrálneho odboru o povolení vkladu vecného bremena pod č. C., výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, Notárskej zápisnice o opakovanej dobrovoľnej dražbe č. N 157/2016, Nz 28222/2016, NCRIs 29030/2016, ako aj z ďalších listinných dôkazov obsiahnutých v pripojených súdnych spisoch Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/207/2014 a 21C/267/2016. 27.2. Súdy nižších inštancií pri hodnotení skutkových okolností vzniku predmetného právneho úkonu vychádzali aj zo znaleckého posudku č. 65/2015 a znaleckého posudku č. 34/2016 vypracovaných znalcom Ing. C. N.. Z uvedených znaleckých posudkov vyvodili skutkové zistenia týkajúce sa technického stavu administratívnej budovy súp. č. XXXX, najmä jej dlhodobého neužívania, značne nevyhovujúceho technického stavu, potreby rozsiahlej rekonštrukcie a objektívnej nespôsobilosti predmetnej nehnuteľnosti napĺňať účel deklarovaný zriadeným vecným bremenom doživotného užívania. Pri posudzovaní okolností uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena súdy zároveň prihliadli na ďalšie dôkazy vykonané v konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/207/2014, najmä na obsah zápisníc o pojednávaniach, vyjadrenia účastníkov a ďalšie listinné dôkazy zachytávajúce časové súvislosti medzi uzatvorením zmluvy o zriadení vecného bremena, nesplácaním záväzkov spoločnosti PB Power Trade, a. s., výkonom záložného práva a následným speňažením predmetných nehnuteľností. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal aj výsluch svedka S., pričom z jeho výpovede zohľadnil skutkové okolnosti týkajúce sa priebehu konkurzného konania, speňažovania majetku a okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu predmetnej zmluvy. 28. Pokiaľ dovolatelia v dovolaní namietali vykonané dokazovanie a zistenie skutkového stavu a navodzovali vlastné hodnotenie dôkazov a skutkových okolností smerujúcich k založeniu ich názoru na právne posúdenie sporu a úspech v spore, dovolací súd pripomína, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné. Úlohou súdu je práve na základe vykonaného dokazovania dospieť k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijať tomu zodpovedajúce právne závery. Je preto prirodzeným dôsledkom sporového konania, že jedna zo strán bude v konaní neúspešná. Samotná skutočnosť procesného neúspechu strany a jej nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi súdov nižších inštancií nemôže založiť dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. 28.1. Uvedená námietka dovolateľov tak predstavuje predovšetkým ich nesúhlas s vyhodnotením vykonaných dôkazov a so skutkovými a právnymi závermi súdov nižších inštancií, ktoré dospeli k

záveru, že predmetná zmluva o zriadení vecného bremena, hoci po formálnej stránke spĺňala zákonné požiadavky podľa § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka, vzhľadom na konkrétne okolnosti jej vzniku, najmä časovú súvislosť s hroziacim výkonom záložného práva, vzťahy medzi žalovanými, ich postavenie vo vzťahu k dlžníkovi a objektívnu nespôsobilosť predmetných nehnuteľností na riadne užívanie, predstavovala právny úkon odporujúci dobrým mravom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súdy nižších inštancií založili svoje skutkové zistenia na vykonaných dôkazoch, ktoré však nevyhodnotili spôsobom požadovaným dovolateľmi, nejde o postup, ktorým by im znemožnili realizáciu procesných práv priznaných Civilným sporovým poriadkom. Úlohou dovolacieho súdu v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nie je prehodnocovať správnosť skutkových záverov prijatých súdmi nižších inštancií ani nahrádzať ich hodnotenie vykonaných dôkazov vlastným hodnotením, ale posúdiť, či postupom súdov nedošlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces. Samotná odlišná interpretácia vykonaných dôkazov a z nich vyvodenie iných skutkových záverov dovolateľom preto nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. 29. V tejto súvislosti dovolací súd dodáva, že nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, prípadná neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov samy osebe nepredstavujú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Takýto právny názor vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000; sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí vykonaný dôkaz, môže ísť o dôvod nesprávnosti jeho rozhodnutia, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá porušenie práva na spravodlivý proces. Ústavný súd tento právny názor nepovažoval za ústavne neudržateľný (sp. zn. II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020). 30. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu dovolací súd nie je oprávnený, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj sp. zn. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (sp. zn. IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolanie na takých argumentoch nestálo a dovolací súd ex officio (z úradnej povinnosti) dané vady sám nevyhľadáva. 31. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolatelia neopodstatnene namietali nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočívajúci vo vadách v procese dokazovania, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie ich procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP); uvedený záver v tejto časti odôvodňuje postup dovolacieho súdu smerujúci k zamietnutiu dovolania postupom podľa § 448 CSP ako nedôvodného. 32. Dovolatelia uplatnili i dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP namietajúc nesprávne právne posúdenie výslovne podľa § 421 ods. l písm. a) a b) CSP. 33. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 34. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

35. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. 36. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/ neriešili okresný a odvolací súd. Preto dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí. Preto v prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napr. sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017). 37. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd, b) uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018), c) uviesť rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť. 38. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľ by mal: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) tvrdiť (a prípadne i doložiť), že takáto otázka doteraz nebola riešená dovolacím súdom, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Z logického hľadiska sa vylučuje, aby pre identickú právnu otázku sa mohli uplatniť oba dovolacie dôvody (§ 421 ods. 1 písm. a) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP). 39. Pred posúdením samotného „vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. a), b) CSP) dovolací súd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, keďže dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Skutková otázka (resp. riešenie skutkovej otázky) preto z hľadiska § 421 ods. 1 CSP nie je relevantná. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené so zisťovaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018). 40. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľmi.

41. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) síce vyplýva, že dovolatelia formálne vymedzili prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) aj b), avšak z hľadiska rozhodujúcej dovolacej argumentácie sú nastolené právne otázky smerujúce, resp. vymedzené primárne v rovine § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. a) CSP totiž absentuje riadne vymedzenie ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd pri riešení jednotlivých právnych otázok odkloniť, ako aj konkretizácia samotného odklonu od takejto ustálenej rozhodovacej praxe (viď body 3.4. až 3.9. tohto rozhodnutia). 42. Vo vzťahu k právnym otázkam vymedzeným dovolateľmi v bode 3.5. 1/ - 3/ tohto rozhodnutia, a to: 1/ či tvrdený vnútorný úmysel zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o zriadení vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností znemožniť nerušený výkon záložného práva a oddialiť, resp. zmariť speňaženie založených nehnuteľností zaťažených vecným bremenom je v rozpore s dobrými mravmi a hraničí so zneužitím subjektívneho práva a jeho špekulatívnym výkonom, a to v takej intenzite a povahe, že má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka; 2/ či zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností s iným cieľom, než je naplnenie ustanovení § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka, má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka; 3/ či nemožnosť naplnenia, resp. nenaplnenie účelu vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností v čase uzatvorenia zmluvy spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena podľa § 39 Občianskeho zákonníka, dovolací súd uvádza, že tieto otázky nie sú vymedzené spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám v zmysle § 421 CSP. 42.1. K aplikácii ustanovení § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka pristúpili už súdy nižších inštancií, ktoré v konaní o určenie neexistencie vecného bremena posudzovali, či zmluva o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014, ktorou bolo v prospech žalovaných 3/ a 4/ zriadené právo bezplatného doživotného užívania nehnuteľností, bola uzatvorená v súlade s dobrými mravmi alebo predstavovala zneužitie subjektívneho práva. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie žalobe vyhovel a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, je zrejmé, že dospeli k záveru, že v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci bolo zriadenie vecného bremena v rozpore s dobrými mravmi, keď prihliadli najmä na časovú súvislosť uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena s výkonom záložného práva, postavenie žalovaných 1/ a 4/ v spoločnosti PB Power Trade, a. s., charakter zriadeného vecného bremena, ako aj na skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti neboli objektívne spôsobilé napĺňať účel doživotného užívania. Dovolatelia sa tak nastolenými právnymi otázkami pýtajú, či boli splnené podmienky na záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, a či súdy nižších inštancií správne rozhodli o určení neexistencie vecného bremena. Teda nepýtajú sa na správnosť riešenia právnych otázok, ktorých riešenie viedlo k rozhodnutiu vo veci samej, ale na správnosť samotného rozsudku a právneho záveru založeného na konkrétnych skutkových okolnostiach prípadu. 42.2. Nejde tak o právne otázky, ktoré súdy nižších inštancií riešili a na ich riešení založili napadnuté rozhodnutie, ale o samotný výsledok sporu založený na posúdení konkrétnych okolností uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena, najmä na posúdení tvrdeného vnútorného úmyslu zmluvných strán spočívajúceho v snahe znemožniť nerušený výkon záložného práva a oddialiť, resp. zmariť speňaženie založených nehnuteľností, na posúdení účelu, ktorý zmluvné strany sledovali pri zriadení vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností, ako aj na posúdení možnosti naplnenia účelu tohto vecného bremena v čase uzatvorenia zmluvy. Dovolací súd by na takéto otázky mohol dať odpoveď iba v prípade, ak by zistil existenciu vady nesprávneho právneho posúdenia. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou na opätovné preskúmanie skutkových okolností prejednávanej veci alebo celkovej správnosti rozhodnutia; dovolací súd posudzujúc dovolaciu argumentáciu v zmysle § 421 CSP sa zaoberá len konkrétnymi právnymi otázkami. 42.3. Otázky, ktorými dovolatelia v podstate spochybňujú posúdenie konkrétnych okolností uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena, a to najmä úmyslu zmluvných strán, účelu zriadenia vecného bremena a možnosti realizácie práva z neho vyplývajúceho, nie sú otázkami, ktoré by smerovali k

vyriešeniu konkrétnej právnej otázky, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Dovolatelia nimi neoznačili právne otázky nesprávne vyriešené odvolacím súdom, ale spochybňujú iba záver o tom, či dané skutkové okolnosti odôvodňovali absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. V zásade tak nejde o otázky, na riešení ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, ale o výsledok konania, ku ktorému súdy nižších inštancií dospeli na základe vykonaného dokazovania, hodnotenia dôkazov a aplikácie konkrétnych zákonných ustanovení na zistený skutkový stav, najmä na základe posúdenia okolností uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena, účelu jeho zriadenia, tvrdeného úmyslu zmluvných strán a reálnej možnosti výkonu práva z vecného bremena vyplývajúceho. Z logických dôvodov nebolo možné nastolené právne otázky posúdiť ani podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 43. Pokiaľ dovolatelia namietali otázku, či absolútna neplatnosť zriadenia vecného bremena k stavbe spočívajúceho v práve doživotného užívania stavby spôsobuje súčasne aj absolútnu neplatnosť zriadenia predmetného vecného bremena k priľahlým a zastavaným pozemkom podľa § 39 Občianskeho zákonníka (bod 3.5. 4/ tohto rozhodnutia), ani táto otázka nie je vymedzená spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP. 43.1. Odvolací súd formulovanú otázku neriešil, a na riešení takejto právnej otázky svoje rozhodnutie nezaložil. Záver odvolacieho súdu o absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena nebol založený na posúdení samostatnej platnosti vecného bremena k jednotlivým nehnuteľnostiam, ale na posúdení zmluvy o zriadení vecného bremena ako celku z hľadiska okolností jej uzatvorenia, účelu sledovaného zmluvnými stranami a rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. 43.2. Dovolatelia tak nastolili otázku, ktorá nebola predmetom právneho posúdenia odvolacieho súdu v podobe, v akej ju formulujú, pričom namietajú iba rozsah právnych následkov vyplývajúcich zo záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena. 43.3. Dovolací súd preto v tejto otázke uzatvára, že nejde o právnu otázku, ktorú by odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie, a dovolacia otázka tak nebola vymedzená spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP. Keďže odvolací súd takto nastolenú právnu otázku neriešil a svoje rozhodnutie na jej vyriešení nezaložil, nemohlo v tejto súvislosti dôjsť ani k prípadnému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 44. V nadväznosti na poslednú nastolenú právnu otázku, a to či vydražiteľ ako nový vlastník na základe udelenia príklepu vydražených nehnuteľností podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neexistencie vecného bremena k nehnuteľnostiam, ktorú ťarchu na predmete dražby ako vydražiteľ prevzal, a to voči osobám oprávneným z vecného bremena, ako aj voči bývalým vlastníkom nehnuteľností, ktorí ako povinní zriadili zmluvou vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania nehnuteľností, a súčasne, či tieto osoby sú v danej veci pasívne vecne legitimované (bod 3.5. 5/ tohto rozhodnutia), dovolací súd uvádza, že ide o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, a na ktorej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Nastolená dovolacia otázka je tak otázkou prípustnou. 44.1. Odvolací súd totiž vychádzal zo záveru, že žalobca ako vydražiteľ a následný vlastník dotknutých nehnuteľností je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neexistencie vecného bremena, keďže existencia tohto vecného práva evidovaného v katastri nehnuteľností zasahuje do jeho vlastníckeho práva a odôvodňuje jeho naliehavý právny záujem na odstránení právnej neistoty. Súčasne odvolací súd posudzoval aj otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, pričom dospel k záveru, že osoby oprávnené z vecného bremena, ako aj bývalí vlastníci nehnuteľností, ktorí predmetné vecné bremeno zriadili, sú v danom konaní pasívne vecne legitimovaní, keďže boli účastníkmi právneho úkonu - zmluvy o zriadení vecného bremena, ktorého platnosť bola v konaní posudzovaná ako predbežná otázka. 45. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu správnosti právneho záveru odvolacieho súdu vo vzťahu k uvedenej právnej otázke.

46. V prvom rade je potrebné uviesť, že predmetom konania bola žaloba o určenie neexistencie vecného práva podľa § 137 písm. c) CSP, ktorou sa žalobca ako vlastník nehnuteľností domáhal odstránenia právnej neistoty vyplývajúcej z evidencie vecného bremena v katastri nehnuteľností. Nešlo pritom o konanie, v ktorom by súd samostatne rozhodoval o platnosti zmluvy o zriadení vecného bremena ako právnej skutočnosti, ale o posúdenie, či na nehnuteľnostiach žalobcu existuje vecné právo obmedzujúce jeho vlastnícke oprávnenia. 46.1. Určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) CSP smeruje k odstráneniu neistoty o existencii konkrétneho práva alebo právneho vzťahu medzi stranami. V predmetnej veci preto nie je rozhodujúce, že súd pri posudzovaní uplatneného nároku musí riešiť aj otázku platnosti právneho úkonu, na základe ktorého malo vecné bremeno vzniknúť, ale rozhodujúce je, že predmetom konania je určenie existencie alebo neexistencie samotného vecného práva. Pri určovacích žalobách teda nie je rozhodujúci spôsob nadobudnutia tohto práva, ani okolnosti vzniku právneho vzťahu, ktorý je predmetom sporu, ale skutočnosť, či je žalobca podľa hmotného práva nositeľom práva, o ktorého existenciu alebo rozsah sa vedie spor. V predmetnej veci je týmto právom vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam, ktorého právne postavenie je priamo ovplyvnené evidenciou sporného vecného bremena. 46.2. Žalobca neuplatnil nárok smerujúci k určeniu neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, ale domáhal sa určenia, či na jeho nehnuteľnostiach existuje vecné právo zapísané v katastri nehnuteľností, ktoré ho obmedzuje vo výkone vlastníckeho práva. 46.3. Platnosť právneho úkonu, na základe ktorého malo vecné bremeno vzniknúť, preto predstavovala iba predbežnú otázku nevyhnutnú na posúdenie existencie alebo neexistencie samotného vecného práva. Rozhodnutie súdu o tejto otázke nesmerovalo k samostatnému určeniu neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, ale k vyriešeniu otázky, či právny stav evidovaný v katastri nehnuteľností zodpovedá skutočnému právnemu stavu. Uvedený záver korešponduje aj s ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu, podľa ktorej pri určovacej žalobe nie je rozhodujúce, či súd musí pri posúdení uplatneného nároku riešiť aj otázku platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu, ale rozhodujúce je, či výsledkom konania má byť určenie existencie alebo neexistencie práva alebo právneho vzťahu. Ak je otázka platnosti právneho úkonu iba predbežnou otázkou vo vzťahu k posúdeniu existencie práva, predmetom konania nie je určenie právnej skutočnosti, ale určenie samotného práva (porovnaj napr. R 61/2007). 46.4. V súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu dovolací súd uvádza, že rozhodujúce je jeho postavenie vlastníka nehnuteľností, ku ktorým je v katastri nehnuteľností evidované vecné bremeno. Vecné bremeno predstavuje právne obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti, keďže obmedzuje rozsah výkonu jeho vlastníckych oprávnení v prospech iného subjektu. Vlastník nehnuteľností preto nie je iba osobou formálne zapísanou v katastri nehnuteľností, ale osobou, ktorej právne postavenie je existenciou takéhoto vecného práva bezprostredne dotknuté. Ak je existencia vecného bremena sporná, ide o otázku, ktorá sa priamo týka jeho vlastníckeho postavenia a zakladá jeho aktívnu vecnú legitimáciu v konaní o určenie neexistencie takéhoto vecného práva. Otázka naliehavého právneho záujmu pritom predstavuje samostatný procesný predpoklad prípustnosti určovacej žaloby. Vecná legitimácia predstavuje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý sa posudzuje podľa právneho vzťahu tvrdeného žalobcom a podľa toho, komu podľa hmotného práva svedčí alebo nesvedčí právo, o ktorom má byť v konaní rozhodnuté. Nejde pritom o otázku procesných tvrdení strán alebo ich procesnej obrany, ale o posúdenie existencie hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania. V konaní o určenie existencie alebo neexistencie vecného práva je preto aktívne vecne legitimovaným ten subjekt, ktorého právne postavenie je tvrdenou existenciou alebo neexistenciou tohto práva bezprostredne dotknuté. 46.5. Skutočnosť, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe udelenia príklepu v dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, nemá za následok vylúčenie jeho oprávnenia domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva. Naopak, okamihom nadobudnutia vlastníckeho práva sa stal osobou priamo dotknutou existenciou vecného bremena zapísaného na liste vlastníctva. Samotná vedomosť vydražiteľa o existencii určitého zápisu v katastri nehnuteľností v čase nadobudnutia vlastníckeho práva neznamená, že sa vzdáva možnosti neskôr spochybniť právny základ alebo samotnú existenciu takéhoto práva. V opačnom prípade by samotný zápis vecného práva v katastri nehnuteľností nadobudol účinky jeho nevyvrátiteľného

uznania zo strany každého ďalšieho vlastníka nehnuteľnosti, čo by bolo v rozpore s charakterom katastrálneho zápisu ako evidencie právnych vzťahov, nie ako prostriedku konštitutívneho potvrdenia ich materiálnej existencie v každom jednotlivom prípade. Nadobúdateľ nehnuteľnosti preto vstupuje do právneho postavenia vlastníka so všetkými právami a oprávneniami, ktoré vlastníkovi priznáva hmotné právo, vrátane možnosti domáhať sa súdnej ochrany proti tvrdenému zásahu do jeho vlastníckeho práva. Nadobudnutie nehnuteľnosti zaťaženej evidovaným právom nemožno preto zamieňať s uznaním existencie alebo platnosti takéhoto práva. 46.6. Iný záver by viedol k neprípustnému dôsledku, že osoba, ktorá nadobudla vlastnícke právo v dobrovoľnej dražbe, by bola zbavená možnosti domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva iba preto, že určitý zápis v katastri nehnuteľností existoval v čase nadobudnutia vlastníctva. Takýto záver nemožno vyvodiť ani zo zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, ani zo všeobecných princípov ochrany vlastníckeho práva. 46.7. V nadväznosti na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je potrebné zaoberať sa aj existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem pritom nepredstavuje samotné hmotné právo, ktorého určenia sa žalobca domáha, ani nepredurčuje výsledok sporu vo veci samej, ale predstavuje procesný predpoklad prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP. Jeho účelom je posúdiť, či vzhľadom na existujúcu právnu neistotu existuje potreba poskytnutia súdnej ochrany formou určovacieho výroku. Uvedený charakter naliehavého právneho záujmu vyplýva aj z rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu, ktorý pri určovacích žalobách opakovane zdôrazňuje, že jeho existencia nesúvisí so samotnou otázkou, či právo, ktorého určenia sa žalobca domáha, v hmotnoprávnej rovine existuje alebo neexistuje. Účelom naliehavého právneho záujmu je posúdiť, či požadované súdne rozhodnutie je objektívne spôsobilé odstrániť právnu neistotu žalobcu a poskytnúť mu účinnú ochranu jeho právneho postavenia. Určovacia žaloba preto plní predovšetkým preventívnu funkciu, keďže jej účelom je vytvoriť pevný právny základ medzi účastníkmi právneho vzťahu, odstrániť stav objektívnej právnej neistoty a predísť ďalším sporom o existenciu alebo rozsah práva. Nejde pritom o posúdenie samotnej opodstatnenosti uplatneného hmotného práva, ale o posúdenie potreby poskytnutia preventívnej súdnej ochrany vzhľadom na existujúci stav právnej neistoty (porovnaj R 70/2023). Rozhodujúce teda nie je samotné hmotnoprávne posúdenie sporného právneho vzťahu, ale potreba autoritatívneho súdneho určenia vzhľadom na existujúcu právnu neistotu medzi účastníkmi právneho vzťahu. 46.8. Zistenie existencie naliehavého právneho záujmu preto znamená iba záver, že žalobcovi nemožno odoprieť možnosť domáhať sa súdnej ochrany určovacou žalobou. Otázka, či vecné bremeno skutočne vzniklo, či právny úkon, na základe ktorého malo vzniknúť, bol platný, a či toto právo naďalej existuje, je už otázkou meritórneho posúdenia hmotného práva. Naliehavý právny záujem sa teda nedotýka samotnej existencie alebo neexistencie vecného práva, ale iba procesnej možnosti súdu o tejto otázke rozhodnúť. Ako dovolací súd opakovane uviedol, skúmanie naliehavého právneho záujmu predstavuje posúdenie procesnej prípustnosti určovacej žaloby, nie rozhodovanie o samotnej existencii uplatneného práva; až po kladnom vyriešení tejto procesnej otázky sa súd zaoberá dôvodnosťou žaloby po hmotnoprávnej stránke (pozri R 47/2020). 46.9. V danom prípade je táto podmienka splnená, keďže existencia vecného bremena zapísaného v katastri nehnuteľností zakladá stav právnej neistoty, ktorý priamo zasahuje do vlastníckeho postavenia žalobcu ako vydražiteľa a následného vlastníka nehnuteľností. Práve rozhodnutie súdu o neexistencii vecného bremena je spôsobilé tento stav odstrániť, keďže vytvára podklad na zosúladenie zápisu v katastri nehnuteľností so skutočným právnym stavom. Nie je preto rozhodujúce, že žalobca nadobudol vlastníctvo až následne po zriadení vecného bremena pôvodnými vlastníkmi, ale skutočnosť, že v čase podania žaloby bol vlastníkom nehnuteľností a existencia evidovaného vecného práva sa bezprostredne dotýkala jeho vlastníckeho postavenia. 46.10. Z uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že vydražiteľ, ktorý nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z., je ako nový vlastník aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neexistencie vecného bremena viaznuceho na týchto nehnuteľnostiach, pokiaľ existencia takéhoto vecného práva zasahuje do jeho vlastníckeho práva a je daný naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c) CSP. Skutočnosť, že vecné bremeno bolo evidované

už v čase nadobudnutia vlastníckeho práva v dražbe, sama osebe nevylučuje jeho oprávnenie domáhať sa súdnej ochrany. 47. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných, dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že v predmetnom konaní boli pasívne vecne legitimované tak osoby oprávnené z vecného bremena, ako aj osoby, ktoré predmetné vecné bremeno zriadili. Osoby oprávnené z vecného bremena sú subjektmi, ktorým by v prípade existencie tohto vecného práva svedčilo príslušné oprávnenie voči zaťaženej nehnuteľnosti, a preto je ich právne postavenie rozhodnutím o neexistencii vecného bremena priamo dotknuté. Prípadným vyhovením žalobe by totiž došlo k odstráneniu právneho titulu, na základe ktorého si uplatňujú oprávnenia vyplývajúce z tvrdeného vecného práva. 47.1. Pasívna vecná legitimácia svedčí aj bývalým vlastníkom nehnuteľností, ktorí zmluvou o zriadení vecného bremena vytvorili právny základ, z ktorého mala existencia tohto vecného práva vyplývať. Skutočnosť, že platnosť uvedenej zmluvy je v konaní posudzovaná iba ako predbežná otázka, nebráni ich účasti v konaní, keďže predmetom sporu nie je samostatné určenie neplatnosti právneho úkonu, ale posúdenie, či právny vzťah založený týmto právnym úkonom zakladá existenciu vecného práva evidovaného v katastri. 47.2. Dovolací súd preto súčasne konštatuje, že v konaní o určenie neexistencie vecného bremena sú pasívne vecne legitimované osoby oprávnené z tvrdeného vecného práva, ako aj osoby, z ktorých právneho úkonu sa existencia tohto práva odvodzuje. 48. Zhrnúc vyššie uvedené so zreteľom na argumentáciu odvolacieho súdu (pozri rozsudok odvolacieho súdu, aj bod 44.1. tohto rozhodnutia) dovolací súd môže len konštatovať, že právne posúdenie odvolacím súdom v piatej dovolateľmi nastolenej otázke je v súlade s vyššie prezentovaným právnym názorom dovolacieho súdu a nepredstavuje tak nesprávne právne posúdenie sporu. Odvolacím súdom zvolenú interpretáciu na spor sa vzťahujúcich právnych predpisov, na základe ktorej dospel k záveru o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu ako vydražiteľa a následne vlastníka dotknutých nehnuteľností na podanie žaloby o určenie neexistencie vecného bremena, keďže existencia tohto vecného práva evidovaného v katastri nehnuteľností zasahuje do jeho vlastníckeho práva a odôvodňuje jeho naliehavý právny záujem na odstránení právnej neistoty, voči žalovaným ako pasívne vecne legitimovaným, keďže ide o účastníkov právneho úkonu (zmluvy o zriadení vecného bremena), ktorého platnosť bola v konaní posudzovaná ako predbežná otázka, v postavení bývalých vlastníkov nehnuteľností zriaďujúcich predmetné vecné bremeno a osôb oprávnených z vecného bremena, považuje najvyšší súd za správnu a zodpovedajúcu zistenému skutkovému stavu. Odvolací (i prvoinštančný) súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel a závery, ktoré prijal, logicky, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol teda dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po stránke právnej. 49. Na základe uvedeného dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovaných 3/ a 4/ v časti namietajúcej vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP je síce prípustné, avšak nie je dôvodné. Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolací súd dospel k záveru, že v piatej dovolateľmi nastolenej právnej otázke je dovolanie prípustné, ale nie dôvodné, pretože vo vzťahu k uvedenej právnej otázke a vo väzbe na jej vyriešenie meritórnym preskúmaním sporu nezistil nesprávnosť právneho záveru odvolacieho súdu a tým dôvodnosť dovolacej námietky nesprávneho právneho posúdenia sporu. V ostatnej časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP nie je dovolanie prípustné podľa § 447 písm. f) CSP, pretože dovolacie dôvody žalovaní 3/ a 4/ nevymedzili zákonným spôsobom v zmysle § 431 až § 435 CSP. Dovolací súd preto dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP). 50. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a podľa princípu úspechu v dovolacom konaní nárok na náhradu trov dovolacieho konania priznal v dovolacom konaní plne úspešnému žalobcovi proti žalovaným 3/ a 4/, ktorí podali dovolanie a v dovolacom konaní úspešní neboli. 51. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.