{"guid": "3d34f6a9-7abc-4c51-b651-f8509ec1b73c:1b96a942-46cc-4222-95c5-aeef5227980e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:5721201820.1", "spisova_znacka": "2Cdo/28/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/28/2025 z 25. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. júna 2026, sp. zn. 2Cdo/28/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:5721201820.1", "identifikacne_cislo": "5721201820", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Mária Trubanová, PhD", "sudca_id": 297, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-trubanova-phd-297", "datum_vydania": "2026-06-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": "Vydražiteľ, ktorý nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z., je ako nový vlastník aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neexistencie vecného bremena viaznuceho na týchto nehnuteľnostiach (§ 137 písm. c) CSP); skutočnosť, že vecné bremeno bolo v katastri evidované už v čase nadobudnutia vlastníctva a vydražiteľ o ňom vedel, sama osebe nevylučuje jeho oprávnenie domáhať sa súdnej ochrany, pretože nadobudnutie zaťaženej nehnuteľnosti nemožno zamieňať s uznaním existencie alebo platnosti takéhoto práva. Pasívne vecne legitimované sú osoby oprávnené z tvrdeného vecného bremena, ako aj bývalí vlastníci, z ktorých právneho úkonu sa existencia tohto práva odvodzuje, hoci platnosť zmluvy o zriadení vecného bremena sa posudzuje len ako predbežná otázka. Dovolacie otázky, ktorými sa dovolateľ pýta, či konkrétne skutkové okolnosti (úmysel zmluvných strán, účel a splniteľnosť vecného bremena) odôvodňovali záver o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39 OZ, nie sú právnymi otázkami v zmysle § 421 ods. 1 CSP, ale spochybnením výsledku sporu.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca, ktorý nadobudol nehnuteľnosti v opakovanej dobrovoľnej dražbe v rámci výkonu záložného práva, sa domáhal určenia, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené vecným bremenom doživotného užívania zriadeným bývalými vlastníkmi v prospech blízkych osôb krátko po splatnosti úveru úverového dlžníka. Súdy nižších inštancií žalobe vyhoveli, keďže zmluvu o zriadení vecného bremena vzhľadom na časové súvislosti, vzťahy medzi žalovanými a objektívnu nespôsobilosť schátranej administratívnej budovy plniť účel doživotného užívania posúdili ako absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Dovolatelia (oprávnení z vecného bremena) namietali nepreskúmateľnosť a prekvapivosť rozhodnutia (§ 420 písm. f) CSP) a nesprávne právne posúdenie piatich právnych otázok (§ 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP). Najvyšší súd dovolanie zamietol: odôvodnenie rozhodnutí bolo dostatočné a nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je vadou zmätočnosti; otázky smerujúce k správnosti záveru o neplatnosti zmluvy v konkrétnych okolnostiach a otázka, ktorú odvolací súd neriešil, nezakladajú prípustnosť podľa § 421 CSP. Prípustnou bola len otázka vecnej legitimácie, v ktorej dovolací súd potvrdil, že vydražiteľ je aktívne legitimovaný bez ohľadu na svoju vedomosť o zápise vecného bremena a že pasívne legitimovaní sú oprávnení aj zriaďovatelia vecného bremena.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "nazov": "§ 137 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-137"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "nazov": "§ 185 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "nazov": "§ 191 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151n", "nazov": "§ 151n OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151n", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151n"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151o", "nazov": "§ 151o OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151o", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151o"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-137", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-3", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-151n", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-151o"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1b96a942-46cc-4222-95c5-aeef5227980e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:5721201820.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:5721201820.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:5721201820.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/28/2025\n5721201820\n25. 06. 2026\nJUDr. Mária Trubanová\nECLI:SK:NSSR:2026:5721201820.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobcu: ROVER, s. r. o.,\nso sídlom Sučianska 2106/29, Martin, IČO: 36 414 409, zast. RYBÁR advokát s. r. o., so sídlom Andreja\nKmeťa 11, Žilina, IČO: 51 273 225, proti žalovaným: 1/ X. N., nar. M., bytom E., zast. Mgr. Dušan Šimún\n- advokát, s. r. o., so sídlom Bajzova 2414/10, Žilina, IČO: 36 838 713, 2/ H. I., nar. M., bytom M., 3/ X.\nF., nar. M., bytom V. 4/ X. F., nar. M.., bytom C., žalovaní 3/ a 4/ zastúpení advokátom JUDr. Martinom\nOlosom, so sídlom Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, o určenie neexistencie práva zodpovedajúceho\nvecnému bremenu, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 15C/28/2021, o dovolaní žalovaných\n3/ a 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. novembra 2023 sp. zn. 7Co/124/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalobca m á proti žalovaným 3/ a 4/ n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 31. marca\n2023 č. k. 15C/28/2021-402 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozhodnutie okresného súdu“)\nrozhodol nasledovne:\nI. Súd určuje, že nehnuteľnosti - pozemok parcela registra „C” parc. č. XXX/XX o výmere 116 m2 zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcela registra „C“ parc. č. XXX/XX o výmere 16 m2 - zastavaná\nplocha a nádvorie, pozemok parcela registra „C“ parc. č. XXX/XX o výmere 28 m2 - zastavaná plocha a\nnádvorie, pozemok parcela registra „C“ parc. č. XXX o výmere 1261 m2 - zastavaná plocha a nádvorie,\npozemok parcela registra „C” parc. č. XXX o výmere 97 m2 - ostatná plocha, stavba so súp. číslom\nXXXX, druh stavby: administratívna budova, postavená na parcele registra „C” č. XXX, evidované na LV\nč. XXXX vedenom Okresným úradom K., katastrálny odbor, k. ú. C., obec C., okres K., nie sú zaťažené\nvecným bremenom spočívajúcim v práve doživotného užívania v prospech žalovaných 3/ a 4/, ktorého\nvklad bol povolený dňa 10. 11. 2014 Okresným úradom K., katastrálny odbor pod č. C..\nII. Žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ až 4/ v celom rozsahu. O výške\nnáhrady trov konania bude súd rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo\nveci samej.\nIII. Svedok S. S., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt N., má právo na náhradu trov (svedočné) voči\nžalovaným 1/ až 4/ v celom rozsahu. O výške tejto náhrady (svedočné) bude súd rozhodovať\nsamostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.\n\n1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že konal o žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal\nnegatívneho určenia, a teda, že na nehnuteľnostiach v jeho vlastníctve, ktoré boli špecifikované v\npetite žaloby, neviazne vecné bremeno zriadené na základe Zmluvy o zriadení vecného bremena č.\nC. uzatvorenej medzi žalovanými 1/ a 2/ ako povinnými z vecného bremena a žalovanými 3/ a 4/ ako\noprávnenými z vecného bremena.\n1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 123, § 3 ods. 1, § 151n ods. 1, § 151o a § 39\nObčianskeho zákonníka.\n1.3. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom\nnehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. C., zapísaných na LV č. XXXX. Na liste vlastníctva je v\nčasti C: ŤARCHY evidované vecné bremeno spočívajúce v práve bezplatného doživotného užívania\nnehnuteľností v prospech žalovaného 3/ a žalovanej 4/, zriadené na základe Zmluvy o zriadení\nvecného bremena, pričom vklad bol povolený dňa 10. novembra 2014. Žalobca predmetné nehnuteľnosti\nnadobudol na základe osvedčenia o vykonaní dobrovoľnej dražby Nz 28222/2016 po ich vydražení na\nopakovanej dobrovoľnej dražbe konanej dňa 10. augusta 2016 na návrh správcu konkurznej podstaty\núpadcu PB Power Trade, a. s., keď v dražbe boli označené opísané práva a záväzky viaznuce na\npredmete dražby vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/, ako aj záložné práva v prospech VOLKSBANK\nSlovensko, a. s., pričom k vydraženiu predmetu dražby došlo za sumu 183.000 Eur. Zo spisu Okresného\núradu K., katastrálneho odboru (ďalej aj „OÚ K., katastrálny odbor“), mal okresný súd za preukázané,\nže dňa 8. septembra 2004 zmluvu o zriadení vecného bremena uzatvorili žalovaný 1/ a žalovaná 2/ ako\nvlastníci nehnuteľností a žalovaný 3/ spolu so žalovanou 4/ ako oprávnení z vecného bremena, pričom\npredmetom zmluvy bolo zriadenie práva bezplatného doživotného užívania nehnuteľností zapísaných\nna LV č. XXXX, k. ú. C..\n1.4. Okresný súd dospel k záveru, že žalobca mal naliehavý právny záujem na určení neexistencie\npráva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby, hoci nebol účastníkom\nzmluvy o zriadení vecného bremena, keďže prípadné vyhovenie žalobe mohlo mať priaznivý dopad\nna jeho právne postavenie. Po dobu trvania vecného bremena spočívajúceho v doživotnom užívaní\nnehnuteľností žalovaným 3/ a žalovanou 4/ by vlastník nemohol za situácie, keď vecné bremeno\nobmedzuje prenechanie nehnuteľností tretej osobe, uzavrieť nájomnú zmluvu, osobitne pokiaľ išlo\no administratívnu budovu slúžiacu na podnikateľské účely. Určovaciu žalobu považoval za legitímny\nprostriedok ochrany subjektívneho vlastníckeho práva žalobcu. Za danú považoval aj pasívnu vecnú\nlegitimáciu žalovaných 1/ až 4/, keďže títo boli účastníkmi zmluvy o zriadení vecného bremena na\nstrane oprávnených alebo povinných z vecného bremena. Pri riešení existencie práva zodpovedajúceho\nvecnému bremenu sa prejudiciálne zaoberal otázkou platnosti zmluvy o zriadení vecného bremena z\nhľadiska § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“)\nv spojení s § 3 Občianskeho zákonníka.\n1.5. Pre okresný súd z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoločnosť PB Power Trade, a. s.\nuzatvorila s VOLKSBANK Slovensko, a. s. zmluvu o financovaní 3. augusta 2012, v súvislosti s ktorou\nboli nehnuteľnosti vedené pôvodne v BSM žalovaného 1/ a žalovanej 2/ založené v prospech banky.\nSúčasne bolo preukázané, že uznesením Okresného súdu Žilina z 22. októbra 2014 bol na majetok\nspoločnosti PB Power Trade, a. s. vyhlásený konkurz. Okresný súd zároveň poukázal na konanie vedené\nna Okresnom súde Martin pod sp. zn. 18Cb/207/2014 na základe žaloby Prima banka Slovensko, a. s.,\nproti žalovaným 1/ až 4/ o určenie, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené vecným bremenom.\nRozsudkom z 30. júna 2016 bolo žalobe vyhovené, Krajský súd v Žiline uznesením z 20. februára 2020\nrozsudok z procesných dôvodov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Následne bola žaloba zamietnutá\nz dôvodu zmeny skutkového stavu, keďže po vykonaní dobrovoľnej dražby zaniklo záložné právo podľa\n§ 151md ods. 1 písm. i) Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 3 ods. 1\na § 39 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že Zmluva o zriadení vecného bremena z 8. septembra\n2014 bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na okolnosti jej uzavretia, časové súvislosti\na charakter zriadeného vecného bremena.\n1.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ evidentne motivovaní hroziacim\npostihom zo strany veriteľa v snahe sťažiť a znemožniť legitímne uspokojenie úverovej pohľadávky\nzriadili vecné bremeno bezprostredne po termíne konečnej splatnosti úveru. Zdôraznil, že zmluva o\n\nzriadení vecného bremena bola uzatvorená 8. septembra 2014, vklad bol povolený 10. novembra 2014,\ntermín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý na deň 20. septembra 2014, úver nebol banke splatený,\nv dôsledku čoho banka pristúpila k výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, pričom následne\nbol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz. Ďalej mal za preukázané, že žalovaný 1/ a žalovaná 4/ boli\nblízkymi osobami v zmysle § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a že vecné bremeno bolo zriadené\naj k administratívnej budove, ktorá mala primárne slúžiť na výkon podnikateľskej činnosti, nie na trvalé\nbývanie.\n1.7. Okresný súd zároveň upriamil pozornosť na rozpory v tvrdeniach žalovaných, ktorí v priebehu\nkonania tvrdili, že vecné bremeno ovplyvnilo cenu nehnuteľností, a že budova bola spôsobilá\nna užívanie, hoci v konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/207/2014 uvádzali, že budova nie je\nužívaniaschopná. Zo znaleckých posudkov č. 65/2015 a č. 34/2016 vyplynulo, že administratívna\nbudova sa viac ako 12 rokov nevyužívala, nachádzala sa v značne devastovanom stave a vyžadovala\nrozsiahlu rekonštrukciu. Na základe týchto dôkazov dospel k záveru, že administratívna budova mala\nuž v čase zriadenia vecného bremena zlý technický stav, problémy so statikou, bola životu a zdraviu\nnebezpečná, nevyužívaná a absolútne nevhodná na bývanie alebo prenájom, preto vecné bremeno\nv čase uzatvorenia zmluvy ani následne nemohlo objektívne plniť svoj účel, o čom žalovaní pri\nuzatváraní zmluvy mali vedomosť. Zohľadnil aj výsledok konania vedeného na Okresnom súde K. pod\nsp. zn. 21C/267/2016 o neplatnosť dražby iniciovaného žalovaným 1/, ktorého žaloba bola právoplatne\nzamietnutá.\n1.8. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď správcu konkurznej podstaty JUDr. S., ktorý postup pri\nuzatváraní zmluvy o zriadení vecného bremena považoval za špekulatívny v súvislosti so speňažovaním\nmajetku úpadcu a poukázal na okolnosti, za ktorých došlo k jej uzavretiu. Vychádzajúc z uvedených\nskutočností dospel k záveru, že v konaní bol preukázaný úmysel žalovaných znemožniť nerušený výkon\nzáložného práva, oddialiť, resp. zmariť speňaženie založených nehnuteľností, pričom išlo o spoločný a\nkoordinovaný postup všetkých žalovaných s prihliadnutím aj na ich blízke rodinné vzťahy. Konštatoval, že\nskúmanie účelu výkonu subjektívneho práva cez optiku dobrých mravov predstavuje základnú korekciu\nstriktného práva, pričom zriadenie predmetného vecného bremena bolo prima facie v rozpore s dobrými\nmravmi a hraničilo až so zneužitím subjektívneho práva žalovaných. S prihliadnutím na rozhodovaciu\nprax Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)\na Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že Zmluva o zriadení vecného bremena\nz 8. septembra 2014 bola absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 v spojení s § 3 ods. 1\nObčianskeho zákonníka v nadväznosti na § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka.\n1.9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s §\n262 ods. 1 CSP.\n1.10. Okresný súd súčasne rozhodol o nároku na náhradu účelne vynaložených, hotových,\npreukázaných a uplatnených výdavkov (svedočné) podľa § 258 ods. 1, 3 CSP.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/, 3/ a\n4/ rozsudkom z 29. novembra 2023 č. k. 7Co/124/2023-496 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo\n„napadnutý rozsudok“) rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (prvá výroková veta);\nžalobcovi priznal voči žalovaným 1/ - 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu\n(druhá výroková veta).\n2.1. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania; rozsudok verejne vyhlásil. Stotožnil sa so záverom súdu prvej\ninštancie, že zmluva o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014, spočívajúca v práve bezplatného\ndoživotného užívania nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v k. ú. C. v prospech žalovaného 3/\na žalovanej 4/, bola vzhľadom na okolnosti jej uzatvorenia, časové súvislosti a charakter zriadeného\nvecného bremena v rozpore s dobrými mravmi.\n2.2. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri právnom posúdení prejednávanej veci\nzvolil správne právne normy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav. V\nsúlade s ustanoveniami § 3 ods. 1, § 39, § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka posúdil všetky\nrozhodujúce skutkové okolnosti, vyhodnotil ich vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu\n\nprávnemu záveru, že zmluva o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014 bola vzhľadom na účel\njej uzatvorenia, časové súvislosti jej vzniku a okolností na strane účastníkov právneho úkonu v rozpore\ns dobrými mravmi. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že hoci predmetné vecné\nbremeno formálne spĺňalo zákonné náležitosti vyžadované právnou úpravou, jeho vznik a sledovaný\núčel odôvodňovali záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu.\n2.3. Na doplnenie správnych a výstižných úvah súdu prvej inštancie odvolací súd poukázal na význam\nzásady súladu výkonu práv s dobrými mravmi, ktorá predstavuje jeden zo základných korektívov\nsúkromného práva. Zdôraznil, že pri posudzovaní súladu právneho úkonu s dobrými mravmi nemožno\nvychádzať výlučne z jeho formálneho obsahu, ale je potrebné prihliadať aj na okolnosti jeho vzniku,\núčel sledovaný účastníkmi právneho úkonu, ako aj na dôsledky, ktoré mal tento právny úkon vyvolať vo\nvzťahu k právam tretích osôb. Za rozhodujúce preto považoval individuálne okolnosti prejednávanej veci,\nktoré boli zistené rozsiahlym dokazovaním, a ktoré umožňovali posúdiť skutočný význam a hospodársky\núčel zriadeného vecného bremena.\n2.4. Krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/, žalovaná 2/, žalovaný\n3/ a žalovaná 4/ uzatvorili predmetnú zmluvu v období bezprostredne pred konečnou splatnosťou\núveru, ktorý bol dlhodobo nesplácaný, a v súvislosti s ktorým už existovala reálna hrozba výkonu\nzáložného práva. Za významné považoval aj zistenie, že medzi účastníkmi právneho úkonu existovali\nrodinné a osobné väzby, a že zriadenie vecného bremena nasledovalo v období, keď bolo možné\ndôvodne predpokladať realizáciu práv veriteľa smerujúcich k uspokojeniu jeho pohľadávky. Uvedené\nskutkové okolnosti podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňovali záver, že zriadenie vecného bremena\nnesledovalo primárne zabezpečenie bývania oprávnených z vecného bremena, ale smerovalo k\nobmedzeniu možnosti efektívneho výkonu práv veriteľa.\n2.5. Za správne považoval odvolací súd aj skutkové závery súdu prvej inštancie týkajúce sa\ntechnického stavu predmetnej nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania, najmä zo znaleckých\nposudkov vypracovaných pre potreby konkurzného konania a dobrovoľnej dražby vyplynulo, že\nadministratívna budova bola dlhodobo nevyužívaná, nachádzala sa v značne zdevastovanom stave,\nvykazovala závažné technické nedostatky a vyžadovala rozsiahlu rekonštrukciu. Súd prvej inštancie\npreto správne vyhodnotil, že nešlo o prechodnú nemožnosť užívania nehnuteľnosti, ale o stav, ktorý\nobjektívne vylučoval plnenie účelu deklarovaného zriadeným vecným bremenom. Odvolací súd sa\nstotožnil aj so záverom, že žalovaný 1/, žalovaná 2/, žalovaný 3/ a žalovaná 4/ si boli týchto okolností\nv čase uzatvorenia zmluvy vedomí.\n2.6. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky žalovaného 1/, žalovaného 3/ a\nžalovanej 4/ smerujúce proti aktívnej legitimácii žalobcu, pasívnej legitimácii žalovaných a existencii\nnaliehavého právneho záujmu na podanej žalobe. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že\nžalobca ako vlastník dotknutých nehnuteľností disponoval naliehavým právnym záujmom na určení\nneexistencie vecného bremena, keďže len právoplatné súdne rozhodnutie mohlo založiť podklad pre\nvýmaz predmetného vecného práva z evidencie katastra nehnuteľností. Rovnako sa stotožnil so\nzáverom, že žalovaný 1/, žalovaná 2/, žalovaný 3/ a žalovaná 4/ boli v konaní pasívne legitimovaní,\nkeďže išlo o účastníkov právneho úkonu, ktorého platnosť bola v konaní posudzovaná ako predbežná\notázka. Za právne nevýznamnú označil aj námietku týkajúcu sa časového odstupu medzi nadobudnutím\nvlastníckeho práva žalobcom a podaním žaloby, keďže táto okolnosť nemala vplyv na posúdenie\ndôvodnosti uplatneného nároku.\n2.7. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie\nvykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP, zistený skutkový stav správne právne\nposúdil a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil. Keďže odvolacie námietky žalovaného\n1/, žalovaného 3/ a žalovanej 4/ neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku,\nodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.\n2.8. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.\n1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v\nplnom rozsahu.\n\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 3/ a 4/ (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie,\nprípustnosť ktorého vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.\nNavrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil\na vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\n3.1. Dovolatelia v prvom rade namietali existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP,\nkeďže rozhodnutia súdov nižších inštancií považovali za prekvapivé, arbitrárne, nepreskúmateľné\na nedostatočne odôvodnené. Tvrdili, že skutkové a právne závery súdov boli vnútorne rozporné,\nneumožňovali identifikovať rozhodujúce dôvody, na ktorých bol založený záver o absolútnej neplatnosti\nzmluvy o zriadení vecného bremena, a nezodpovedali požiadavkám spravodlivého procesu. Podľa ich\nnázoru z odôvodnení nebolo zrejmé, či súdy založili neplatnosť zmluvy na rozpore s dobrými mravmi\nvyplývajúcom z údajného úmyslu zmluvných strán, na technickom stave nehnuteľnosti, nemožnosti\nvýkonu vecného bremena alebo na súbehu viacerých okolností. Namietali, že súdy nevysvetlili vzájomný\nvzťah týchto skutočností, ani ich význam pre záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, čím podľa\nnich vytvorili stav právnej neistoty a nepreskúmateľnosti rozhodnutí.\n3.2. V súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou dovolatelia poukazovali na to, že súdy sa\nnevysporiadali s viacerými ich podstatnými skutkovými a právnymi argumentmi. Osobitne namietali, že\nsúdy bez dostatočného vysvetlenia prevzali tvrdenia žalobcu o rozpore zmluvy s dobrými mravmi a\nneobjasnili, ktoré konkrétne okolnosti mali takýto rozpor zakladať. Podľa ich názoru zostalo nejasné,\nči rozhodujúcim dôvodom bola údajná motivácia zmluvných strán pri zriadení vecného bremena alebo\ntechnický stav nehnuteľnosti a jej využiteľnosť. Namietali tiež, že súdy sa dostatočne nezaoberali ich\ntvrdeniami o oddelenom právnom režime stavieb a pozemkov, hoci predmetné vecné bremeno bolo\nzriadené nielen k stavbe, ale aj k viacerým samostatným pozemkom. Súdy podľa nich opomenuli posúdiť\nvýznam tejto skutočnosti pre platnosť právneho úkonu a možnosť výkonu práv z vecného bremena.\n3.3. Ďalej dovolatelia namietali, že skutkové závery súdov boli v rozpore s obsahom vykonaného\ndokazovania, jednotlivými dôkazmi a zásadami formálnej logiky. Tvrdili, že súdy vychádzali z\nnepreukázaných alebo právne irelevantných okolností a nevysvetlili, prečo niektorým dôkazom prisúdili\nrozhodujúci význam, zatiaľ čo iné dôkazy a argumenty ponechali bez náležitého vyhodnotenia.\nZa arbitrárne považovali najmä závery o údajnej nemožnosti naplnenia účelu vecného bremena a\no súvislosti technického stavu stavby s platnosťou zmluvy. Súčasne namietali porušenie pravidiel\ndôkazného bremena a zásady negatívnej dôkaznej teórie, keďže podľa ich názoru dôkazné bremeno\no existencii dôvodov absolútnej neplatnosti zaťažovalo žalobcu, pričom súdy neprípustne preniesli časť\ndôkaznej povinnosti na žalovaných.\n3.4. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP dovolatelia odôvodňovali tým, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia viacerých právnych otázok, pri ktorých sa mal\nodvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktoré doposiaľ neboli\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené. Namietali najmä právne posúdenie otázky rozporu\nzriadenia vecného bremena s dobrými mravmi, významu subjektívnych pohnútok zmluvných strán pri\nuzatváraní zmluvy, vplyvu technického stavu nehnuteľnosti na platnosť zmluvy o zriadení vecného\nbremena, otázky účelu vecného bremena, ako aj otázok aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie v sporoch\no určenie existencie alebo neexistencie vecného bremena. Tvrdili, že súdy sa odklonili od judikatúry\nzdôrazňujúcej zásadu preferencie platnosti právnych úkonov a nesprávne aplikovali ustanovenia § 3\nods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka v prospech záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy.\n3.5. Dovolatelia zároveň formulovali viacero právnych otázok, pri ktorých riešení sa podľa ich názoru\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ako aj právnych otázok, ktoré\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a to konkrétne:\n1/ či tvrdený vnútorný úmysel zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o zriadení vecného bremena\nspočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností znemožniť nerušený výkon záložného práva\na oddialiť, resp. zmariť speňaženie založených nehnuteľností zaťažených vecným bremenom je v\nrozpore s dobrými mravmi a hraničí so zneužitím subjektívneho práva a jeho špekulatívnym výkonom,\na to v takej intenzite a povahe, že má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o zriadení vecného\nbremena z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka;\n\n2/ či zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností s iným\ncieľom, než je naplnenie ustanovení § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka, má za následok absolútnu\nneplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka;\n3/ či nemožnosť naplnenia, resp. nenaplnenie účelu vecného bremena spočívajúceho v práve\ndoživotného užívania nehnuteľností v čase uzatvorenia zmluvy spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy\no zriadení vecného bremena podľa § 39 Občianskeho zákonníka;\n4/ či absolútna neplatnosť zriadenia vecného bremena k stavbe spočívajúceho v doživotnom užívaní\nstavby spôsobuje súčasne aj absolútnu neplatnosť zriadenia predmetného vecného bremena k priľahlým\na zastavaným pozemkom podľa § 39 Občianskeho zákonníka;\n5/ či vydražiteľ ako nový vlastník na základe udelenia príklepu vydražených nehnuteľností podľa zákona\nč. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o\nurčenie neexistencie vecného bremena k nehnuteľnostiam, ktorú ťarchu na predmete dražby ako\nvydražiteľ prevzal, a to voči osobám oprávneným z vecného bremena, ako aj voči bývalým vlastníkom\nnehnuteľností, ktorí ako povinní zriadili zmluvou vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného\nužívania nehnuteľností, a súčasne, či tieto osoby sú v danej veci pasívne vecne legitimované.\n3.6. Dovolatelia poukázali aj na nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ktoré podľa\nnich vychádzali z formalistického a ústavne nekonformného výkladu ustanovení § 3 ods. 1 a § 39\nObčianskeho zákonníka, ako aj ustanovení upravujúcich vecné bremená. Tvrdili, že súdy nižších\ninštancií nesprávne uprednostnili výklad vedúci k absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného\nbremena, hoci pri výklade právnych úkonov mala byť rešpektovaná zásada preferencie ich platnosti\na účinnosti. Poukazovali na to, že zriadenie vecného bremena na založenej nehnuteľnosti právny\nporiadok výslovne pripúšťa a ani prípadné zníženie hodnoty zálohu samo osebe nezakladá neplatnosť\nprávneho úkonu. Záver o rozpore s dobrými mravmi preto považovali za nedostatočne skutkovo, aj\nprávne podložený.\n3.7. Za nesprávne považovali aj to, že súdy pri posudzovaní platnosti zmluvy pripísali význam\nokolnostiam, ktoré pokladali za právne irelevantné, najmä technickému stavu nehnuteľnosti a jej faktickej\nužívateľnosti. Podľa ich názoru tieto skutočnosti nemali mať vplyv na posúdenie platnosti právneho\núkonu, keďže rozhodujúca bola existencia nehnuteľnosti ako predmetu občianskoprávnych vzťahov\na zákonom predpokladaná možnosť jej zaťaženia vecným bremenom. Zdôrazňovali, že predmetné\nnehnuteľnosti boli aj naďalej objektívne spôsobilé na rôzne formy užívania, a že právny poriadok rieši\nprípadné nevykonávanie vecného bremena inštitútom premlčania, nie neplatnosťou právneho úkonu.\n3.8. Dovolatelia zároveň namietali nesprávne právne posúdenie otázky aktívnej a pasívnej vecnej\nlegitimácie. Tvrdili, že žalobca nadobudol nehnuteľnosti v dobrovoľnej dražbe vedome aj s existujúcim\nvecným bremenom, ktorého existencia bola zohľadnená v cene predmetu dražby. Podľa ich názoru preto\nnebolo prípustné, aby po niekoľkých rokoch od nadobudnutia nehnuteľností spochybňoval existenciu\nalebo platnosť vecného bremena, ktoré dobrovoľne prevzal. Namietali tiež, že aktívne legitimovaným\nsubjektom na podanie žaloby mohol byť nanajvýš správca konkurznej podstaty, zatiaľ čo žalovaní 1/ a 2/\nuž v čase podania žaloby neboli nositeľmi práv ani povinností k predmetným nehnuteľnostiam, a preto\nnemohli byť pasívne vecne legitimovaní.\n3.9. Napokon dovolatelia poukazovali na účelovosť postupu žalobcu, ktorý podľa nich po vydražení\nnehnuteľností profitoval zo zníženej ceny zohľadňujúcej existenciu vecného bremena a následne\nsa prostredníctvom určovacej žaloby domáhal odstránenia tejto ťarchy. Takýto postup považovali\nza špekulatívny výkon práva smerujúci k získaniu neoprávneného majetkového prospechu na úkor\nkonkurznej podstaty a veriteľov. V tejto súvislosti namietali aj hodnotenie výpovede konkurzného\nsprávcu, ktorý podľa nich sám priznal snahu pomôcť žalobcovi zbaviť sa vecného bremena, čo\nspochybňovalo objektivitu jeho výpovede a podporovalo ich tvrdenia o účelovosti celého konania.\n4. Žalobca sa vo vyjadrení k dovolaniu nestotožnil s dovolacou argumentáciou žalovaných a navrhol,\naby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal mu plnú náhradu trov dovolacieho konania.\n4.1. Uviedol, že žalovaní 3/ a 4/ riadne nevymedzili dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, keďže\nneuviedli, akým konkrétnym procesným postupom im súdy znemožnili uskutočňovať ich procesné\npráva, ani aké konkrétne procesné práva mali byť porušené. Zdôraznil, že právo na spravodlivý proces\nnezahŕňa právo účastníka konania na rozhodnutie zodpovedajúce jeho predstavám, ani právo na\n\nstotožnenie sa súdu s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov, či procesnými návrhmi. Poukázal\nna to, že súdy oboch inštancií v odôvodneniach svojich rozhodnutí uviedli skutkové zistenia, aplikované\nprávne normy, aj právne závery, pričom rozhodnutia považoval za riadne, zrozumiteľne a dostatočne\nodôvodnené, a teda nie za svojvoľné, arbitrárne alebo nepreskúmateľné. Zároveň uviedol, že žalovaní\n3/ a 4/ ani v dovolaní nekonkretizovali, v čom mal spočívať nesprávny procesný postup súdov alebo aké\nprocesné práva mali byť porušené. Vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP poukázal\nna to, že prípustnosť dovolania je viazaná na riešenie právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu, pričom pri nesplnení zákonných predpokladov prípustnosti dovolania je daný dôvod\nna jeho odmietnutie.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35\nCSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany sporu, v neprospech\nktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpené advokátom (§ 429 ods. 1 CSP),\nskúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil,\nže dovolanie je prípustné, ale nie dôvodné.\n6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,\nsa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane\ndovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\n7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomuktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť\ndovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť\ndovolania pre riešenie právnej otázky).\n8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).\n9. Dovolatelia vyvodzovali prípustnosť dovolania aj z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie\nprípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,\nak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do\npráva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\nsvojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),\nv dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného\nustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom\nporušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z\nústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených\nprocesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci\nza prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,\nna relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne\nuplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n9.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\n\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.\nÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n10. V danom prípade dovolatelia vyvodzovali prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\nkeď namietali, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, nepreskúmateľné a arbitrárne, keďže\nsúdy nižších inštancií sa podľa ich názoru nevysporiadali s ich podstatnými námietkami týkajúcimi sa\nnajmä dôvodov absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, najmä právneho významu\ntvrdeného úmyslu zmluvných strán, technického stavu nehnuteľností, účinkov vecného bremena vo\nvzťahu k stavbe a priľahlým pozemkom, nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie a prijali skutkové\na právne závery, ktoré považovali za vnútorne rozporné a nezodpovedajúce výsledkom vykonaného\ndokazovania.\n11. K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozsudku odvolacieho súdu\npovažuje dovolací súd za potrebné uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou\nje aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva\nna spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí\nústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe\nzahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je\nnaplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných\nprávnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na\nspravodlivý proces, nie sú svojvoľné (arbitrárne), neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich\nsúdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami\npri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.\n12. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd\njasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi\nskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).\nPovinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých\nsvoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej\nstránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových\nzistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto\nrozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd by mal\nbyť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť\nkonzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú\npresvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku\nktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,\nracionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS\n402/08).\n13. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami\nstrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane\ndruhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá\ni prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n\n14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia\n(nepreskúmateľnosti), či arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, môže len konštatovať, že v\nposudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.\nDovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a preskúmaní rozsudku odvolacieho\nsúdu (aj rozsudku súdu prvej inštancie) dospel k záveru, že jeho odôvodnenie nevybočuje z limitov\nspravodlivého procesu, je dostatočné, logické a primerané. Odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie\nodôvodnil úvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné.\n15. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s potvrdzovaným\nrozsudkom súdu prvej inštancie má všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia §\n393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec\npodstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom\nkonania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci\nvýrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci\nišlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva\nžalovaných 3/ a 4/ na spravodlivý proces. Odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil\núvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné.\n16. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s\ndôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj\nodkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje\nrozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových a\nprávnych záveroch (uvedené dovolatelia v podstate ani netvrdili).\n16.1. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody\nposudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v potvrdzovanom rozsudku okresného súdu, s ktorým\nvytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska\njeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu\nodkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na\nrelevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v\nsebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.\n17. Odvolací súd zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel žalobe\nžalobcu o určenie neexistencie vecného bremena, keď sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,\nže zmluva o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014, spočívajúca v práve bezplatného\ndoživotného užívania nehnuteľností bližšie špecifikovaných vo výrokovej časti rozhodnutia okresného\nsúdu v prospech žalovaných 3/ a 4/, je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho\nzákonníka z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na závere, že\nsúhrn okolností sprevádzajúcich uzatvorenie zmluvy o zriadení vecného bremena odôvodňuje záver o\njej rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vychádzal pritom zo záveru súdu prvej\ninštancie, že charakter zriadeného vecného bremena spočívajúceho v bezplatnom doživotnom užívaní\nnehnuteľností, spolu so stavom predmetnej administratívnej budovy a ďalšími okolnosťami prípadu,\nnesvedčil o reálnom účele výkonu užívacieho práva, ale smeroval k sťaženiu uspokojenia záložného\nveriteľa. S uvedenými skutkovými a právnymi závermi sa odvolací súd stotožnil podľa § 387 ods. 2 CSP.\n18. Obsah spisu preto nedáva podklad pre záver, že by odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne,\narbitrárne alebo nepreskúmateľne odôvodnil, resp. že by sa nezaoberal podstatnými skutkovými a\nprávnymi otázkami významnými pre rozhodnutie vo veci. Skutočnosť, že odvolací súd neprijal právnu\nargumentáciu dovolateľov, sama osebe nepredstavuje procesnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP.\n19. Pokiaľ dovolatelia namietali nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšej inštancie vo vzťahu\nk záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, keď podľa ich názoru z rozhodnutí\nnevyplýva, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov súdy k tomuto záveru dospeli, pričom\nsúdy jasne nevymedzili rozhodujúcu okolnosť zakladajúcu rozpor predmetného právneho úkonu s\ndobrými mravmi, nevysvetlili vzájomnú súvislosť jednotlivých okolností, z ktorých pri svojom závere\nvychádzali, ani neuviedli, prečo tieto okolnosti vo svojom súhrne dosahovali intenzitu odôvodňujúcu\n\naplikáciu ustanovení § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, dovolací súd poukazuje na to, že\nodvolací súd sa s uvedenou argumentáciou zaoberal, keď sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,\nže pri posudzovaní platnosti predmetnej zmluvy o zriadení vecného bremena bolo potrebné vychádzať\nz individuálnych okolností danej veci, najmä z časových súvislostí uzatvorenia zmluvy, charakteru\nzriadeného vecného bremena a účelu, ktorý jeho zriadením sledovali zmluvné strany. Súdy nižších\ninštancií pritom uvedené okolnosti neposudzovali izolovane, ale v ich vzájomnej súvislosti, pričom\npráve ich súhrn považovali za rozhodujúci pre záver o rozpore predmetného právneho úkonu s\ndobrými mravmi. Súdy nižších inštancií vychádzali z toho, že hoci zriadenie vecného bremena po\nformálnej stránke zodpovedalo požiadavkám § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka, vzhľadom na\nokolnosti jeho vzniku bolo potrebné posúdiť jeho súlad s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39\nObčianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázali najmä na časovú nadväznosť uzatvorenia zmluvy,\nna hroziaci výkon záložného práva, postavenie žalovaných vo vzťahu k spoločnosti PB Power Trade,\na. s., charakter zriadeného vecného bremena, ako aj na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného\ndokazovania, podľa ktorých predmetná administratívna budova bola už v čase uzatvorenia zmluvy\ndlhodobo neužívaná, v zlom technickom stave a objektívne nespôsobilá plniť účel deklarovaný v zmluve.\nNa základe komplexného posúdenia týchto okolností v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov\ndospeli k záveru, že predmetný právny úkon nemožno hodnotiť iba z hľadiska jeho formálnej zákonnosti,\nale bolo potrebné prihliadnuť aj na jeho účel a všetky okolnosti jeho vzniku v ich vzájomnej súvislosti.\n20. Dovolací súd preto konštatuje, že z odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií je zrejmé, z akých\nkonkrétnych skutkových zistení a právnych úvah vychádzali pri závere o absolútnej neplatnosti zmluvy o\nzriadení vecného bremena. Súdy pritom svoje závery nezaložili iba na jednej izolovanej okolnosti, ale na\nsúhrnnom posúdení viacerých vzájomne súvisiacich skutočností, ktoré podľa ich hodnotenia jednotlivo\na zároveň v ucelenom komplexe odôvodňovali záver o rozpore predmetného právneho úkonu s dobrými\nmravmi.\n21. Vo väzbe na vyššie uvedené síce z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu\nzaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán, avšak len s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254 B, str. 49, § 30). Inak povedané judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania,\naj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak\nvšak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani\nc. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.\nFrancúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že\nsúd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).\n22. Rovnako dovolací súd považuje za nedôvodnú i námietku dovolateľov ohľadom nevysporiadania\nsa so zásadou preferencie platnosti právnych úkonov a neposkytnutia dostatočnej odpovede na\nargumentáciu týkajúcu sa okolností nadobudnutia predmetných nehnuteľností žalobcom v dražbe,\njeho vedomosti o existencii vecného bremena, zohľadnenia existencie vecného bremena v cene\nnadobúdaných nehnuteľností, ako aj významu a účinkov zriadeného vecného bremena vo vzťahu k\npredmetnej stavbe a priľahlým pozemkom.\n22.1. Odvolací súd sa uvedenou argumentáciou dovolateľov zaoberal, keď sa stotožnil so záverom\nsúdu prvej inštancie, že predmetom posúdenia v prejednávanej veci nebola otázka, či žalobca ako\nneskorší nadobúdateľ nehnuteľností v dražbe vedel alebo mal vedieť o existencii vecného bremena,\nresp. či existencia tohto vecného práva mala vplyv na cenu nadobúdaných nehnuteľností, ale otázka\nplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo predmetné vecné bremeno zriadené. Súdy nižších inštancií pritom\nvychádzali z toho, že platnosť právneho úkonu je potrebné posudzovať podľa okolností existujúcich\nv čase jeho urobenia, pričom neskoršie nadobudnutie vlastníckeho práva k zaťaženej nehnuteľnosti\ntreťou osobou nemôže samo osebe ovplyvniť posúdenie súladu predmetného právneho úkonu s dobrými\nmravmi. Pokiaľ ide o zásadu preferencie platnosti právnych úkonov, z odôvodnení rozhodnutí súdov\nnižších inštancií vyplýva, že tieto vychádzali z toho, že samotná skutočnosť, že zmluva o zriadení\nvecného bremena spĺňala formálne a obsahové náležitosti podľa § 151n a § 151o Občianskeho\nzákonníka, nebola sama osebe dôvodom na záver o jej neplatnosti, ale zaoberali sa tým, či vzhľadom\nna konkrétne okolnosti jej vzniku nemožno jej obsah a účel považovať za rozporné s dobrými mravmi\npodľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Súdy nižších inštancií zároveň neprehliadli ani\n\nokolnosti nadobudnutia predmetných nehnuteľností žalobcom v dražbe, ani význam zriadeného vecného\nbremena, avšak dospeli k záveru, že tieto okolnosti nemajú rozhodujúci význam pre posúdenie platnosti\nzmluvy, keďže tú bolo potrebné hodnotiť podľa okolností existujúcich v čase jej uzavretia.\n22.2. Preto dovolací súd konštatuje, že nemožno prisvedčiť tvrdeniu dovolateľov, že súdy nižších\ninštancií sa uvedenými argumentmi nezaoberali, alebo že by ich ponechali bez odpovede. Z odôvodnení\nich rozhodnutí vyplýva, že tieto argumenty vyhodnotili, avšak nepovažovali ich za také okolnosti, ktoré\nby mohli spochybniť záver o absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy o zriadení vecného bremena.\nRozhodnutia súdov nižších inštancií preto nemožno považovať za nepreskúmateľné z dôvodu, že by sa\nnezaoberali podstatnými tvrdeniami dovolateľov.\n23. V nadväznosti na dovolateľmi naznačenú prekvapivosť napadnutého rozhodnutia dovolací\nsúd tiež poznamenáva, že v danom prípade rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu\nsúdu prvej inštancie nevyznieva prekvapujúco, keď súdy oboch inštancií založili svoje rozhodnutia na\nrovnakých skutkových záveroch pri aplikácii rovnakých právnych noriem. So zreteľom na vyššie uvedené\nnebolo rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie prekvapujúce,\nči nečakané. Dovolatelia len všeobecne namietali prekvapivosť rozhodnutia, pričom neuviedli, aké\nkonkrétne nové právne ustanovenia odvolací súd použil, na ktoré nemali možnosť dovolatelia reagovať,\nresp. ktoré sa javili ako prekvapivé. Argumenty, ktoré súdy nižšej inštancie uviedli vo svojich\nrozhodnutiach podporovali jeden a ten istý právny záver (teda nešlo o nové právne dôvody), a preto\nnejde o tzv. prekvapivé rozhodnutie ako sa mylne dovolatelia domnievajú.\n24. Z dôvodov vyššie uvedených dovolací súd môže len konštatovať, že dovolanie žalovaných 3/ a 4/\nnamietajúcich vadu podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku\nodvolacieho súdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné, pretože táto vada zistená nebola.\n25. Pokiaľ dovolatelia v dovolaní namietali aj nesprávne skutkové závery súdov nižšej inštancie a\nspochybňovali vyhodnotenie vykonaných dôkazov vo vzťahu k okolnostiam vzniku zmluvy o zriadení\nvecného bremena, k tejto námietke dovolací súd po preskúmaní spisu vrátane rozsudku odvolacieho\nsúdu (aj súdu prvej inštancie) dospel k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu hodnotiac ho\nv celkovom kontexte vrátane procesu dokazovania sa nevymykal zo zákonného rámca Civilného\nsporového poriadku a bol vedený spôsobom, ktorým odvolací súd neznemožnil žalovaným 3/ a 4/\nrealizovať im patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý\nproces.\n26. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že dokazovanie je časťou civilného súdneho konania, v\nrámci ktorého si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej\nsa týka žaloba, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu\nsú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa\nsúd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré\nzakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Strany boli povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich\ntvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. O tom, ktoré z\nnavrhovaných dôkazov (ale aj tých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, prípadne akým spôsobom,\nrozhoduje výlučne súd, a nie strany sporu (§ 185 ods. 1 CSP). Procesné oprávnenie navrhovať dôkazy\nžalovaní 3/ a 4/ v danom spore aj využili, nebolo im odňaté. Pokiaľ súdy nižšej inštancie opierali svoje\nzistenia o vykonané dôkazy, ktoré ale nevyhodnotili podľa predstáv žalovaných 3/ a 4/, nešlo o postup\nvylučujúci, či znemožňujúci žalovaným 3/ a 4/ realizáciu procesných práv priznaných im CSP. Hodnotenie\ndôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre\nrozhodnutie v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 základných princípov CSP a § 191\nods. 1 CSP), čo znamená, že záver, ktorý si sudca (senát) z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho\nvnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. V prípade nesprávnosti hodnotenia\ndôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993), resp. §\n420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov\nsúdom, než aké sú predstavy strany (žalovaných 3/ a 4/), resp. strán sporu. Ani námietka dovolateľov o\nporušení pravidiel dôkazného bremena a zásady negatívnej dôkaznej teórie nie je opodstatnená, keďže\nsmeruje proti správnosti skutkových a právnych záverov súdov nižších inštancií, a nie proti procesnému\npostupu, ktorým by bolo dovolateľom znemožnené realizovať ich procesné práva. Posúdenie toho, či\n\nkonkrétna skutková okolnosť bola v konaní preukázaná a aký význam jej súd pri rozhodovaní priznal,\nrovnako patrí do rámca hodnotenia vykonaných dôkazov podľa § 191 CSP.\n27. V danom prípade obsah spisu nedáva podklad ani pre prijatie záveru, že odvolací súd neuviedol,\nz akých dôkazov vychádzal, a o ktoré dôkazy svoje rozhodnutie oprel (ako to tvrdili dovolatelia).\nDovolací súd v tejto súvislosti predovšetkým akcentuje, že odvolací súd pri preskúmaní veci vychádzal\nzo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, ako aj\nz obsahu odvolacích námietok žalovaných 3/ a 4/, pričom sa so skutkovými zisteniami a právnymi\nzávermi súdu prvej inštancie stotožnil podľa § 387 ods. 2 CSP. Takýto postup predstavuje zákonom\npredpokladaný spôsob odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v prípade, ak považuje rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie za vecne správne a zároveň sa vysporiada s podstatnými odvolacími námietkami.\nZ odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä z jeho bodov 13. až 17., pritom jednoznačne\nvyplýva, aké skutkové okolnosti považoval za rozhodujúce, z akého dôkazného základu vychádzal a aké\nskutkové a právne závery z vykonaného dokazovania vyvodil. Skutkové a právne závery odvolacieho\nsúdu preto neboli prijaté izolovane alebo bez väzby na vykonané dokazovanie, ale nadväzovali na\nkonkrétne dôkazné prostriedky vykonané súdom prvej inštancie, ako aj na dôkazný materiál obsiahnutý\nv pripojených súdnych spisoch.\n27.1. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie najmä oboznámením sa s listinnými dôkazmi\nnachádzajúcimi sa v súdnom spise, s listinami tvoriacimi obsah pripojených súdnych spisov Okresného\nsúdu Martin sp. zn. 18Cb/207/2014 a 21C/267/2016, ako aj výsluchom žalobcu a výsluchom svedka\nS.. Odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia z tohto dôkazného základu vychádzal a v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia poukázal najmä na skutkové zistenia vyplývajúce z konania vedeného pod sp. zn.\n18Cb/207/2014, ktoré obsahovalo ďalšie listinné dôkazy významné pre posúdenie okolností vzniku\nzmluvy o zriadení vecného bremena. Súdy nižších inštancií pritom pri zisťovaní skutkového stavu\nvychádzali predovšetkým z obsahu Zmluvy o zriadení vecného bremena z 8. septembra 2014,\nrozhodnutia Okresného úradu Martin, katastrálneho odboru o povolení vkladu vecného bremena pod\nč. C., výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, Notárskej zápisnice o opakovanej dobrovoľnej dražbe č. N\n157/2016, Nz 28222/2016, NCRIs 29030/2016, ako aj z ďalších listinných dôkazov obsiahnutých v\npripojených súdnych spisoch Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/207/2014 a 21C/267/2016.\n27.2. Súdy nižších inštancií pri hodnotení skutkových okolností vzniku predmetného právneho úkonu\nvychádzali aj zo znaleckého posudku č. 65/2015 a znaleckého posudku č. 34/2016 vypracovaných\nznalcom Ing. C. N.. Z uvedených znaleckých posudkov vyvodili skutkové zistenia týkajúce sa\ntechnického stavu administratívnej budovy súp. č. XXXX, najmä jej dlhodobého neužívania, značne\nnevyhovujúceho technického stavu, potreby rozsiahlej rekonštrukcie a objektívnej nespôsobilosti\npredmetnej nehnuteľnosti napĺňať účel deklarovaný zriadeným vecným bremenom doživotného\nužívania. Pri posudzovaní okolností uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena súdy zároveň\nprihliadli na ďalšie dôkazy vykonané v konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/207/2014, najmä na obsah\nzápisníc o pojednávaniach, vyjadrenia účastníkov a ďalšie listinné dôkazy zachytávajúce časové\nsúvislosti medzi uzatvorením zmluvy o zriadení vecného bremena, nesplácaním záväzkov spoločnosti\nPB Power Trade, a. s., výkonom záložného práva a následným speňažením predmetných nehnuteľností.\nV prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal aj výsluch svedka S., pričom z jeho výpovede zohľadnil\nskutkové okolnosti týkajúce sa priebehu konkurzného konania, speňažovania majetku a okolností, za\nktorých došlo k uzatvoreniu predmetnej zmluvy.\n28. Pokiaľ dovolatelia v dovolaní namietali vykonané dokazovanie a zistenie skutkového stavu a\nnavodzovali vlastné hodnotenie dôkazov a skutkových okolností smerujúcich k založeniu ich názoru na\nprávne posúdenie sporu a úspech v spore, dovolací súd pripomína, že sporové konanie je konaním,\nv ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné. Úlohou\nsúdu je práve na základe vykonaného dokazovania dospieť k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej\nstrany a prijať tomu zodpovedajúce právne závery. Je preto prirodzeným dôsledkom sporového konania,\nže jedna zo strán bude v konaní neúspešná. Samotná skutočnosť procesného neúspechu strany a jej\nnesúhlas so skutkovými a právnymi závermi súdov nižších inštancií nemôže založiť dôvodnosť dovolania\npodľa § 420 písm. f) CSP.\n28.1. Uvedená námietka dovolateľov tak predstavuje predovšetkým ich nesúhlas s vyhodnotením\nvykonaných dôkazov a so skutkovými a právnymi závermi súdov nižších inštancií, ktoré dospeli k\n\nzáveru, že predmetná zmluva o zriadení vecného bremena, hoci po formálnej stránke spĺňala zákonné\npožiadavky podľa § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka, vzhľadom na konkrétne okolnosti jej vzniku,\nnajmä časovú súvislosť s hroziacim výkonom záložného práva, vzťahy medzi žalovanými, ich postavenie\nvo vzťahu k dlžníkovi a objektívnu nespôsobilosť predmetných nehnuteľností na riadne užívanie,\npredstavovala právny úkon odporujúci dobrým mravom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ\nsúdy nižších inštancií založili svoje skutkové zistenia na vykonaných dôkazoch, ktoré však nevyhodnotili\nspôsobom požadovaným dovolateľmi, nejde o postup, ktorým by im znemožnili realizáciu procesných\npráv priznaných Civilným sporovým poriadkom. Úlohou dovolacieho súdu v rámci dovolacieho dôvodu\npodľa § 420 písm. f) CSP nie je prehodnocovať správnosť skutkových záverov prijatých súdmi\nnižších inštancií ani nahrádzať ich hodnotenie vykonaných dôkazov vlastným hodnotením, ale posúdiť,\nči postupom súdov nedošlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces. Samotná odlišná\ninterpretácia vykonaných dôkazov a z nich vyvodenie iných skutkových záverov dovolateľom preto\nnezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.\n29. V tejto súvislosti dovolací súd dodáva, že nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, prípadná\nneúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov samy osebe nepredstavujú vadu\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Takýto právny názor\nvyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R\n6/2000; sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Pokiaľ\nsúd nesprávne vyhodnotí vykonaný dôkaz, môže ísť o dôvod nesprávnosti jeho rozhodnutia, avšak táto\nskutočnosť sama osebe nezakladá porušenie práva na spravodlivý proces. Ústavný súd tento právny\nnázor nepovažoval za ústavne neudržateľný (sp. zn. II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).\n30. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu dovolací súd nie je oprávnený,\nlebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto\nnemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými\nslovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a\ndruhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva\nv prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania\n(porovnaj sp. zn. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a\nposúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,\ndeformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi\nprijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (sp. zn. IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade\nzmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolanie na takých argumentoch nestálo a dovolací\nsúd ex officio (z úradnej povinnosti) dané vady sám nevyhľadáva.\n31. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolatelia neopodstatnene namietali nesprávny\nprocesný postup odvolacieho súdu spočívajúci vo vadách v procese dokazovania, ktorý mal znemožniť\nuskutočňovanie ich procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\n(§ 420 písm. f) CSP); uvedený záver v tejto časti odôvodňuje postup dovolacieho súdu smerujúci k\nzamietnutiu dovolania postupom podľa § 448 CSP ako nedôvodného.\n32. Dovolatelia uplatnili i dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP namietajúc nesprávne právne\nposúdenie výslovne podľa § 421 ods. l písm. a) a b) CSP.\n33. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n34. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n\n35. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného\nskutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach\núčastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil\nvec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu\nnormu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne\nposúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového stavu.\nAni sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci,\nvýznamovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.\n36. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má\nmimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje\nv dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková),\nktorá musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia\nvyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa\nodvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,\nZákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení). Musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil rozhodnutie\nnapadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu\n(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne\nv priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto\nustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená\njasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj\ndôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže\npristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/\nneriešili okresný a odvolací súd. Preto dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu\notázku nastolí. Preto v prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou)\npovinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až\nc) CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napr. sp. zn. 1Cdo/126/2017,\n2Cdo/225/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).\n37. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej\npraxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných\nustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú\nodvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd, b) uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená\n(viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018), c) uviesť rozhodnutia\ndovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť.\n38. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľ by mal:\na) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) tvrdiť\n(a prípadne i doložiť), že takáto otázka doteraz nebola riešená dovolacím súdom, c) uviesť, ako by\nmala byť táto otázka správne riešená. Z logického hľadiska sa vylučuje, aby pre identickú právnu\notázku sa mohli uplatniť oba dovolacie dôvody (§ 421 ods. 1 písm. a) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP).\n39. Pred posúdením samotného „vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. a), b) CSP) dovolací\nsúd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní\npodrobená meritórnemu prieskumu, keďže dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd (§ 442 CSP). Skutková otázka (resp. riešenie skutkovej otázky) preto z hľadiska § 421\nods. 1 CSP nie je relevantná. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní\nspojené so zisťovaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie\nprávnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje\no určitej právnej norme, jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).\n40. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti\npodaného dovolania z hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľmi.\n\n41. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) síce vyplýva, že dovolatelia formálne vymedzili prípustnosť\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) aj b), avšak z hľadiska rozhodujúcej dovolacej argumentácie sú\nnastolené právne otázky smerujúce, resp. vymedzené primárne v rovine § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Vo\nvzťahu k § 421 ods. 1 písm. a) CSP totiž absentuje riadne vymedzenie ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd pri riešení jednotlivých právnych otázok odkloniť, ako\naj konkretizácia samotného odklonu od takejto ustálenej rozhodovacej praxe (viď body 3.4. až 3.9. tohto\nrozhodnutia).\n42. Vo vzťahu k právnym otázkam vymedzeným dovolateľmi v bode 3.5. 1/ - 3/ tohto rozhodnutia, a to:\n1/ či tvrdený vnútorný úmysel zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o zriadení vecného bremena\nspočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností znemožniť nerušený výkon záložného práva\na oddialiť, resp. zmariť speňaženie založených nehnuteľností zaťažených vecným bremenom je v\nrozpore s dobrými mravmi a hraničí so zneužitím subjektívneho práva a jeho špekulatívnym výkonom,\na to v takej intenzite a povahe, že má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o zriadení vecného\nbremena z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka;\n2/ či zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností s iným\ncieľom, než je naplnenie ustanovení § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka, má za následok absolútnu\nneplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka;\n3/ či nemožnosť naplnenia, resp. nenaplnenie účelu vecného bremena spočívajúceho v práve\ndoživotného užívania nehnuteľností v čase uzatvorenia zmluvy spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy\no zriadení vecného bremena podľa § 39 Občianskeho zákonníka,\ndovolací súd uvádza, že tieto otázky nie sú vymedzené spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám v\nzmysle § 421 CSP.\n42.1. K aplikácii ustanovení § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka pristúpili už súdy nižších inštancií,\nktoré v konaní o určenie neexistencie vecného bremena posudzovali, či zmluva o zriadení vecného\nbremena z 8. septembra 2014, ktorou bolo v prospech žalovaných 3/ a 4/ zriadené právo bezplatného\ndoživotného užívania nehnuteľností, bola uzatvorená v súlade s dobrými mravmi alebo predstavovala\nzneužitie subjektívneho práva. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie žalobe vyhovel a odvolací súd\nrozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, je zrejmé, že dospeli k záveru,\nže v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci bolo zriadenie vecného bremena v rozpore s dobrými\nmravmi, keď prihliadli najmä na časovú súvislosť uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena s\nvýkonom záložného práva, postavenie žalovaných 1/ a 4/ v spoločnosti PB Power Trade, a. s., charakter\nzriadeného vecného bremena, ako aj na skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti neboli objektívne\nspôsobilé napĺňať účel doživotného užívania. Dovolatelia sa tak nastolenými právnymi otázkami pýtajú,\nči boli splnené podmienky na záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, a\nči súdy nižších inštancií správne rozhodli o určení neexistencie vecného bremena. Teda nepýtajú sa\nna správnosť riešenia právnych otázok, ktorých riešenie viedlo k rozhodnutiu vo veci samej, ale na\nsprávnosť samotného rozsudku a právneho záveru založeného na konkrétnych skutkových okolnostiach\nprípadu.\n42.2. Nejde tak o právne otázky, ktoré súdy nižších inštancií riešili a na ich riešení založili napadnuté\nrozhodnutie, ale o samotný výsledok sporu založený na posúdení konkrétnych okolností uzatvorenia\nzmluvy o zriadení vecného bremena, najmä na posúdení tvrdeného vnútorného úmyslu zmluvných strán\nspočívajúceho v snahe znemožniť nerušený výkon záložného práva a oddialiť, resp. zmariť speňaženie\nzaložených nehnuteľností, na posúdení účelu, ktorý zmluvné strany sledovali pri zriadení vecného\nbremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností, ako aj na posúdení možnosti\nnaplnenia účelu tohto vecného bremena v čase uzatvorenia zmluvy. Dovolací súd by na takéto otázky\nmohol dať odpoveď iba v prípade, ak by zistil existenciu vady nesprávneho právneho posúdenia. Ako z\nvyššie uvedeného vyplýva, dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou na\nopätovné preskúmanie skutkových okolností prejednávanej veci alebo celkovej správnosti rozhodnutia;\ndovolací súd posudzujúc dovolaciu argumentáciu v zmysle § 421 CSP sa zaoberá len konkrétnymi\nprávnymi otázkami.\n42.3. Otázky, ktorými dovolatelia v podstate spochybňujú posúdenie konkrétnych okolností uzatvorenia\nzmluvy o zriadení vecného bremena, a to najmä úmyslu zmluvných strán, účelu zriadenia vecného\nbremena a možnosti realizácie práva z neho vyplývajúceho, nie sú otázkami, ktoré by smerovali k\n\nvyriešeniu konkrétnej právnej otázky, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Dovolatelia nimi\nneoznačili právne otázky nesprávne vyriešené odvolacím súdom, ale spochybňujú iba záver o tom, či\ndané skutkové okolnosti odôvodňovali absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho\nzákonníka. V zásade tak nejde o otázky, na riešení ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, ale\no výsledok konania, ku ktorému súdy nižších inštancií dospeli na základe vykonaného dokazovania,\nhodnotenia dôkazov a aplikácie konkrétnych zákonných ustanovení na zistený skutkový stav, najmä na\nzáklade posúdenia okolností uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena, účelu jeho zriadenia,\ntvrdeného úmyslu zmluvných strán a reálnej možnosti výkonu práva z vecného bremena vyplývajúceho.\nZ logických dôvodov nebolo možné nastolené právne otázky posúdiť ani podľa § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP.\n43. Pokiaľ dovolatelia namietali otázku, či absolútna neplatnosť zriadenia vecného bremena k stavbe\nspočívajúceho v práve doživotného užívania stavby spôsobuje súčasne aj absolútnu neplatnosť\nzriadenia predmetného vecného bremena k priľahlým a zastavaným pozemkom podľa § 39 Občianskeho\nzákonníka (bod 3.5. 4/ tohto rozhodnutia), ani táto otázka nie je vymedzená spôsobom zakladajúcim\nprípustnosť dovolania podľa § 421 CSP.\n43.1. Odvolací súd formulovanú otázku neriešil, a na riešení takejto právnej otázky svoje rozhodnutie\nnezaložil. Záver odvolacieho súdu o absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena nebol\nzaložený na posúdení samostatnej platnosti vecného bremena k jednotlivým nehnuteľnostiam, ale na\nposúdení zmluvy o zriadení vecného bremena ako celku z hľadiska okolností jej uzatvorenia, účelu\nsledovaného zmluvnými stranami a rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho\nzákonníka.\n43.2. Dovolatelia tak nastolili otázku, ktorá nebola predmetom právneho posúdenia odvolacieho súdu v\npodobe, v akej ju formulujú, pričom namietajú iba rozsah právnych následkov vyplývajúcich zo záveru\no absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena.\n43.3. Dovolací súd preto v tejto otázke uzatvára, že nejde o právnu otázku, ktorú by odvolací súd\nriešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie, a dovolacia otázka tak nebola vymedzená spôsobom\nzakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP. Keďže odvolací súd takto nastolenú právnu otázku\nneriešil a svoje rozhodnutie na jej vyriešení nezaložil, nemohlo v tejto súvislosti dôjsť ani k prípadnému\nodklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n44. V nadväznosti na poslednú nastolenú právnu otázku, a to či vydražiteľ ako nový vlastník na\nzáklade udelenia príklepu vydražených nehnuteľností podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných\ndražbách je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neexistencie vecného bremena k\nnehnuteľnostiam, ktorú ťarchu na predmete dražby ako vydražiteľ prevzal, a to voči osobám oprávneným\nz vecného bremena, ako aj voči bývalým vlastníkom nehnuteľností, ktorí ako povinní zriadili zmluvou\nvecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania nehnuteľností, a súčasne, či tieto osoby sú\nv danej veci pasívne vecne legitimované (bod 3.5. 5/ tohto rozhodnutia), dovolací súd uvádza, že ide\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, a na ktorej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Nastolená\ndovolacia otázka je tak otázkou prípustnou.\n44.1. Odvolací súd totiž vychádzal zo záveru, že žalobca ako vydražiteľ a následný vlastník dotknutých\nnehnuteľností je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neexistencie vecného\nbremena, keďže existencia tohto vecného práva evidovaného v katastri nehnuteľností zasahuje do jeho\nvlastníckeho práva a odôvodňuje jeho naliehavý právny záujem na odstránení právnej neistoty. Súčasne\nodvolací súd posudzoval aj otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, pričom dospel k záveru,\nže osoby oprávnené z vecného bremena, ako aj bývalí vlastníci nehnuteľností, ktorí predmetné vecné\nbremeno zriadili, sú v danom konaní pasívne vecne legitimovaní, keďže boli účastníkmi právneho úkonu\n- zmluvy o zriadení vecného bremena, ktorého platnosť bola v konaní posudzovaná ako predbežná\notázka.\n45. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu správnosti právneho záveru odvolacieho súdu vo vzťahu\nk uvedenej právnej otázke.\n\n46. V prvom rade je potrebné uviesť, že predmetom konania bola žaloba o určenie neexistencie vecného\npráva podľa § 137 písm. c) CSP, ktorou sa žalobca ako vlastník nehnuteľností domáhal odstránenia\nprávnej neistoty vyplývajúcej z evidencie vecného bremena v katastri nehnuteľností. Nešlo pritom o\nkonanie, v ktorom by súd samostatne rozhodoval o platnosti zmluvy o zriadení vecného bremena ako\nprávnej skutočnosti, ale o posúdenie, či na nehnuteľnostiach žalobcu existuje vecné právo obmedzujúce\njeho vlastnícke oprávnenia.\n46.1. Určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) CSP smeruje k odstráneniu neistoty o existencii konkrétneho\npráva alebo právneho vzťahu medzi stranami. V predmetnej veci preto nie je rozhodujúce, že súd pri\nposudzovaní uplatneného nároku musí riešiť aj otázku platnosti právneho úkonu, na základe ktorého\nmalo vecné bremeno vzniknúť, ale rozhodujúce je, že predmetom konania je určenie existencie\nalebo neexistencie samotného vecného práva. Pri určovacích žalobách teda nie je rozhodujúci spôsob\nnadobudnutia tohto práva, ani okolnosti vzniku právneho vzťahu, ktorý je predmetom sporu, ale\nskutočnosť, či je žalobca podľa hmotného práva nositeľom práva, o ktorého existenciu alebo rozsah\nsa vedie spor. V predmetnej veci je týmto právom vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam, ktorého\nprávne postavenie je priamo ovplyvnené evidenciou sporného vecného bremena.\n46.2. Žalobca neuplatnil nárok smerujúci k určeniu neplatnosti zmluvy o zriadení vecného bremena, ale\ndomáhal sa určenia, či na jeho nehnuteľnostiach existuje vecné právo zapísané v katastri nehnuteľností,\nktoré ho obmedzuje vo výkone vlastníckeho práva.\n46.3. Platnosť právneho úkonu, na základe ktorého malo vecné bremeno vzniknúť, preto predstavovala\niba predbežnú otázku nevyhnutnú na posúdenie existencie alebo neexistencie samotného vecného\npráva. Rozhodnutie súdu o tejto otázke nesmerovalo k samostatnému určeniu neplatnosti zmluvy o\nzriadení vecného bremena, ale k vyriešeniu otázky, či právny stav evidovaný v katastri nehnuteľností\nzodpovedá skutočnému právnemu stavu. Uvedený záver korešponduje aj s ustálenou judikatúrou\ndovolacieho súdu, podľa ktorej pri určovacej žalobe nie je rozhodujúce, či súd musí pri posúdení\nuplatneného nároku riešiť aj otázku platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu, ale rozhodujúce je,\nči výsledkom konania má byť určenie existencie alebo neexistencie práva alebo právneho vzťahu. Ak\nje otázka platnosti právneho úkonu iba predbežnou otázkou vo vzťahu k posúdeniu existencie práva,\npredmetom konania nie je určenie právnej skutočnosti, ale určenie samotného práva (porovnaj napr.\nR 61/2007).\n46.4. V súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu dovolací súd uvádza, že rozhodujúce je jeho\npostavenie vlastníka nehnuteľností, ku ktorým je v katastri nehnuteľností evidované vecné bremeno.\nVecné bremeno predstavuje právne obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti,\nkeďže obmedzuje rozsah výkonu jeho vlastníckych oprávnení v prospech iného subjektu. Vlastník\nnehnuteľností preto nie je iba osobou formálne zapísanou v katastri nehnuteľností, ale osobou, ktorej\nprávne postavenie je existenciou takéhoto vecného práva bezprostredne dotknuté. Ak je existencia\nvecného bremena sporná, ide o otázku, ktorá sa priamo týka jeho vlastníckeho postavenia a zakladá jeho\naktívnu vecnú legitimáciu v konaní o určenie neexistencie takéhoto vecného práva. Otázka naliehavého\nprávneho záujmu pritom predstavuje samostatný procesný predpoklad prípustnosti určovacej žaloby.\nVecná legitimácia predstavuje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý sa posudzuje podľa právneho\nvzťahu tvrdeného žalobcom a podľa toho, komu podľa hmotného práva svedčí alebo nesvedčí právo, o\nktorom má byť v konaní rozhodnuté. Nejde pritom o otázku procesných tvrdení strán alebo ich procesnej\nobrany, ale o posúdenie existencie hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania. V konaní o\nurčenie existencie alebo neexistencie vecného práva je preto aktívne vecne legitimovaným ten subjekt,\nktorého právne postavenie je tvrdenou existenciou alebo neexistenciou tohto práva bezprostredne\ndotknuté.\n46.5. Skutočnosť, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe\nudelenia príklepu v dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách,\nnemá za následok vylúčenie jeho oprávnenia domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva. Naopak,\nokamihom nadobudnutia vlastníckeho práva sa stal osobou priamo dotknutou existenciou vecného\nbremena zapísaného na liste vlastníctva. Samotná vedomosť vydražiteľa o existencii určitého zápisu\nv katastri nehnuteľností v čase nadobudnutia vlastníckeho práva neznamená, že sa vzdáva možnosti\nneskôr spochybniť právny základ alebo samotnú existenciu takéhoto práva. V opačnom prípade\nby samotný zápis vecného práva v katastri nehnuteľností nadobudol účinky jeho nevyvrátiteľného\n\nuznania zo strany každého ďalšieho vlastníka nehnuteľnosti, čo by bolo v rozpore s charakterom\nkatastrálneho zápisu ako evidencie právnych vzťahov, nie ako prostriedku konštitutívneho potvrdenia\nich materiálnej existencie v každom jednotlivom prípade. Nadobúdateľ nehnuteľnosti preto vstupuje do\nprávneho postavenia vlastníka so všetkými právami a oprávneniami, ktoré vlastníkovi priznáva hmotné\nprávo, vrátane možnosti domáhať sa súdnej ochrany proti tvrdenému zásahu do jeho vlastníckeho\npráva. Nadobudnutie nehnuteľnosti zaťaženej evidovaným právom nemožno preto zamieňať s uznaním\nexistencie alebo platnosti takéhoto práva.\n46.6. Iný záver by viedol k neprípustnému dôsledku, že osoba, ktorá nadobudla vlastnícke právo v\ndobrovoľnej dražbe, by bola zbavená možnosti domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva iba preto,\nže určitý zápis v katastri nehnuteľností existoval v čase nadobudnutia vlastníctva. Takýto záver nemožno\nvyvodiť ani zo zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, ani zo všeobecných princípov ochrany\nvlastníckeho práva.\n46.7. V nadväznosti na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je potrebné zaoberať sa aj\nexistenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem pritom\nnepredstavuje samotné hmotné právo, ktorého určenia sa žalobca domáha, ani nepredurčuje výsledok\nsporu vo veci samej, ale predstavuje procesný predpoklad prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137\npísm. c) CSP. Jeho účelom je posúdiť, či vzhľadom na existujúcu právnu neistotu existuje potreba\nposkytnutia súdnej ochrany formou určovacieho výroku. Uvedený charakter naliehavého právneho\nzáujmu vyplýva aj z rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu, ktorý pri určovacích žalobách opakovane\nzdôrazňuje, že jeho existencia nesúvisí so samotnou otázkou, či právo, ktorého určenia sa žalobca\ndomáha, v hmotnoprávnej rovine existuje alebo neexistuje. Účelom naliehavého právneho záujmu je\nposúdiť, či požadované súdne rozhodnutie je objektívne spôsobilé odstrániť právnu neistotu žalobcu\na poskytnúť mu účinnú ochranu jeho právneho postavenia. Určovacia žaloba preto plní predovšetkým\npreventívnu funkciu, keďže jej účelom je vytvoriť pevný právny základ medzi účastníkmi právneho\nvzťahu, odstrániť stav objektívnej právnej neistoty a predísť ďalším sporom o existenciu alebo rozsah\npráva. Nejde pritom o posúdenie samotnej opodstatnenosti uplatneného hmotného práva, ale o\nposúdenie potreby poskytnutia preventívnej súdnej ochrany vzhľadom na existujúci stav právnej neistoty\n(porovnaj R 70/2023). Rozhodujúce teda nie je samotné hmotnoprávne posúdenie sporného právneho\nvzťahu, ale potreba autoritatívneho súdneho určenia vzhľadom na existujúcu právnu neistotu medzi\núčastníkmi právneho vzťahu.\n46.8. Zistenie existencie naliehavého právneho záujmu preto znamená iba záver, že žalobcovi nemožno\nodoprieť možnosť domáhať sa súdnej ochrany určovacou žalobou. Otázka, či vecné bremeno skutočne\nvzniklo, či právny úkon, na základe ktorého malo vzniknúť, bol platný, a či toto právo naďalej existuje,\nje už otázkou meritórneho posúdenia hmotného práva. Naliehavý právny záujem sa teda nedotýka\nsamotnej existencie alebo neexistencie vecného práva, ale iba procesnej možnosti súdu o tejto otázke\nrozhodnúť. Ako dovolací súd opakovane uviedol, skúmanie naliehavého právneho záujmu predstavuje\nposúdenie procesnej prípustnosti určovacej žaloby, nie rozhodovanie o samotnej existencii uplatneného\npráva; až po kladnom vyriešení tejto procesnej otázky sa súd zaoberá dôvodnosťou žaloby po\nhmotnoprávnej stránke (pozri R 47/2020).\n46.9. V danom prípade je táto podmienka splnená, keďže existencia vecného bremena zapísaného\nv katastri nehnuteľností zakladá stav právnej neistoty, ktorý priamo zasahuje do vlastníckeho postavenia\nžalobcu ako vydražiteľa a následného vlastníka nehnuteľností. Práve rozhodnutie súdu o neexistencii\nvecného bremena je spôsobilé tento stav odstrániť, keďže vytvára podklad na zosúladenie zápisu v\nkatastri nehnuteľností so skutočným právnym stavom. Nie je preto rozhodujúce, že žalobca nadobudol\nvlastníctvo až následne po zriadení vecného bremena pôvodnými vlastníkmi, ale skutočnosť, že v čase\npodania žaloby bol vlastníkom nehnuteľností a existencia evidovaného vecného práva sa bezprostredne\ndotýkala jeho vlastníckeho postavenia.\n46.10. Z uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že vydražiteľ, ktorý nadobudol vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam v dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z., je ako nový vlastník aktívne\nvecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neexistencie vecného bremena viaznuceho na týchto\nnehnuteľnostiach, pokiaľ existencia takéhoto vecného práva zasahuje do jeho vlastníckeho práva a je\ndaný naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c) CSP. Skutočnosť, že vecné bremeno bolo evidované\n\nuž v čase nadobudnutia vlastníckeho práva v dražbe, sama osebe nevylučuje jeho oprávnenie domáhať\nsa súdnej ochrany.\n47. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných, dovolací súd sa stotožňuje so záverom\nodvolacieho súdu, že v predmetnom konaní boli pasívne vecne legitimované tak osoby oprávnené\nz vecného bremena, ako aj osoby, ktoré predmetné vecné bremeno zriadili. Osoby oprávnené z\nvecného bremena sú subjektmi, ktorým by v prípade existencie tohto vecného práva svedčilo príslušné\noprávnenie voči zaťaženej nehnuteľnosti, a preto je ich právne postavenie rozhodnutím o neexistencii\nvecného bremena priamo dotknuté. Prípadným vyhovením žalobe by totiž došlo k odstráneniu právneho\ntitulu, na základe ktorého si uplatňujú oprávnenia vyplývajúce z tvrdeného vecného práva.\n47.1. Pasívna vecná legitimácia svedčí aj bývalým vlastníkom nehnuteľností, ktorí zmluvou o zriadení\nvecného bremena vytvorili právny základ, z ktorého mala existencia tohto vecného práva vyplývať.\nSkutočnosť, že platnosť uvedenej zmluvy je v konaní posudzovaná iba ako predbežná otázka, nebráni\nich účasti v konaní, keďže predmetom sporu nie je samostatné určenie neplatnosti právneho úkonu,\nale posúdenie, či právny vzťah založený týmto právnym úkonom zakladá existenciu vecného práva\nevidovaného v katastri.\n47.2. Dovolací súd preto súčasne konštatuje, že v konaní o určenie neexistencie vecného bremena\nsú pasívne vecne legitimované osoby oprávnené z tvrdeného vecného práva, ako aj osoby, z ktorých\nprávneho úkonu sa existencia tohto práva odvodzuje.\n48. Zhrnúc vyššie uvedené so zreteľom na argumentáciu odvolacieho súdu (pozri rozsudok odvolacieho\nsúdu, aj bod 44.1. tohto rozhodnutia) dovolací súd môže len konštatovať, že právne posúdenie\nodvolacím súdom v piatej dovolateľmi nastolenej otázke je v súlade s vyššie prezentovaným právnym\nnázorom dovolacieho súdu a nepredstavuje tak nesprávne právne posúdenie sporu. Odvolacím súdom\nzvolenú interpretáciu na spor sa vzťahujúcich právnych predpisov, na základe ktorej dospel k záveru\no aktívnej vecnej legitimácii žalobcu ako vydražiteľa a následne vlastníka dotknutých nehnuteľností\nna podanie žaloby o určenie neexistencie vecného bremena, keďže existencia tohto vecného práva\nevidovaného v katastri nehnuteľností zasahuje do jeho vlastníckeho práva a odôvodňuje jeho naliehavý\nprávny záujem na odstránení právnej neistoty, voči žalovaným ako pasívne vecne legitimovaným, keďže\nide o účastníkov právneho úkonu (zmluvy o zriadení vecného bremena), ktorého platnosť bola v\nkonaní posudzovaná ako predbežná otázka, v postavení bývalých vlastníkov nehnuteľností zriaďujúcich\npredmetné vecné bremeno a osôb oprávnených z vecného bremena, považuje najvyšší súd za správnu\na zodpovedajúcu zistenému skutkovému stavu. Odvolací (i prvoinštančný) súd jasne a dostatočne\nvysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel a závery, ktoré prijal, logicky, primerane a zrozumiteľne\nvysvetlil, uviedol teda dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po\nstránke skutkovej, tak aj po stránke právnej.\n49. Na základe uvedeného dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovaných 3/ a 4/ v časti namietajúcej\nvadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP je síce prípustné, avšak nie je dôvodné. Pokiaľ ide o\nnamietané nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolací súd dospel k\nzáveru, že v piatej dovolateľmi nastolenej právnej otázke je dovolanie prípustné, ale nie dôvodné,\npretože vo vzťahu k uvedenej právnej otázke a vo väzbe na jej vyriešenie meritórnym preskúmaním\nsporu nezistil nesprávnosť právneho záveru odvolacieho súdu a tým dôvodnosť dovolacej námietky\nnesprávneho právneho posúdenia sporu. V ostatnej časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP nie je dovolanie prípustné podľa § 447 písm. f) CSP, pretože\ndovolacie dôvody žalovaní 3/ a 4/ nevymedzili zákonným spôsobom v zmysle § 431 až § 435 CSP.\nDovolací súd preto dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).\n50. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s § 255\nods. 1 CSP a podľa princípu úspechu v dovolacom konaní nárok na náhradu trov dovolacieho konania\npriznal v dovolacom konaní plne úspešnému žalobcovi proti žalovaným 3/ a 4/, ktorí podali dovolanie\na v dovolacom konaní úspešní neboli.\n51. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca, ktorý nadobudol nehnuteľnosti v opakovanej dobrovoľnej dražbe v rámci výkonu záložného práva, sa domáhal určenia, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené vecným bremenom doživotného užívania zriadeným bývalými vlastníkmi v prospech blízkych osôb krátko po splatnosti úveru úverového dlžníka. Súdy nižších inštancií žalobe vyhoveli, keďže zmluvu o zriadení vecného bremena vzhľadom na časové súvislosti, vzťahy medzi žalovanými a objektívnu nespôsobilosť schátranej administratívnej budovy plniť účel doživotného užívania posúdili ako absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Dovolatelia (oprávnení z vecného bremena) namietali nepreskúmateľnosť a prekvapivosť rozhodnutia (§ 420 písm. f) CSP) a nesprávne právne posúdenie piatich právnych otázok (§ 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP). Najvyšší súd dovolanie zamietol: odôvodnenie rozhodnutí bolo dostatočné a nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je vadou zmätočnosti; otázky smerujúce k správnosti záveru o neplatnosti zmluvy v konkrétnych okolnostiach a otázka, ktorú odvolací súd neriešil, nezakladajú prípustnosť podľa § 421 CSP. Prípustnou bola len otázka vecnej legitimácie, v ktorej dovolací súd potvrdil, že vydražiteľ je aktívne legitimovaný bez ohľadu na svoju vedomosť o zápise vecného bremena a že pasívne legitimovaní sú oprávnení aj zriaďovatelia vecného bremena.", "pravna_veta": "Vydražiteľ, ktorý nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z., je ako nový vlastník aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neexistencie vecného bremena viaznuceho na týchto nehnuteľnostiach (§ 137 písm. c) CSP); skutočnosť, že vecné bremeno bolo v katastri evidované už v čase nadobudnutia vlastníctva a vydražiteľ o ňom vedel, sama osebe nevylučuje jeho oprávnenie domáhať sa súdnej ochrany, pretože nadobudnutie zaťaženej nehnuteľnosti nemožno zamieňať s uznaním existencie alebo platnosti takéhoto práva. Pasívne vecne legitimované sú osoby oprávnené z tvrdeného vecného bremena, ako aj bývalí vlastníci, z ktorých právneho úkonu sa existencia tohto práva odvodzuje, hoci platnosť zmluvy o zriadení vecného bremena sa posudzuje len ako predbežná otázka. Dovolacie otázky, ktorými sa dovolateľ pýta, či konkrétne skutkové okolnosti (úmysel zmluvných strán, účel a splniteľnosť vecného bremena) odôvodňovali záver o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 a § 39 OZ, nie sú právnymi otázkami v zmysle § 421 ods. 1 CSP, ale spochybnením výsledku sporu.", "ustanovenia": ["§ 137 písm. c) CSP", "§ 3 ods. 1 OZ", "§ 39 OZ", "§ 151n ods. 1 OZ", "§ 151o OZ", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 420 písm. f) CSP", "§ 447 písm. f) CSP"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "7Co/124/2023", "guid": "b3b2e814-3b3d-4964-9f03-00dd884fdd25:4e89963b-e67c-4cda-8e55-fcfe322021bf", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["vecné bremeno", "určovacia žaloba", "naliehavý právny záujem", "aktívna vecná legitimácia", "pasívna vecná legitimácia", "dobrovoľná dražba", "dobré mravy", "absolútna neplatnosť právneho úkonu"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [{"guid": "ussr:17dc16df-c445-4281-b43f-90d8c091a54d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.40.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 40/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 40/2020 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.40.2020.1"}, {"guid": "ussr:68b04148-719c-4f46-af11-b40b24db0872", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 648, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "f818f783-1993-45e8-a703-c28aca63aa76:dc81def8-90f1-456b-a611-dda23794c9cf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1111222824.1", "spisova_znacka": "9CdoPr/8/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/8/2023 z 25. 1. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1111222824.1"}, {"guid": "d742763a-146e-4e93-8f93-191ad044a364:5c78e496-2059-4137-9aae-e44f8c0e35bb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5413206814.1", "spisova_znacka": "4Cdo/89/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/89/2017 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 166, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5413206814.1"}, {"guid": "8ed4678c-66e0-47ad-b626-cfbf3e751d89:99b68a49-e5b8-43a9-923c-6efeb08286a4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1", "spisova_znacka": "4Cdo/56/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/56/2017 z 16. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-16", "citacie_n": 537, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1"}, {"guid": "8d216c85-2181-43dc-8b9b-0dd9f91eae15:72f45f54-efe0-4ba7-a219-c21ed255c816", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244860.1", "spisova_znacka": "7Cdo/20/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/20/2017 z 7. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-07", "citacie_n": 226, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244860.1"}, {"guid": "d4707ecc-0d74-4a09-82e1-9c7d3ab25a57:7117dc72-c9da-46e3-a988-1654fa29bb60", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/124/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/124/2023 z 9. 11. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-11-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d4707ecc-0d74-4a09-82e1-9c7d3ab25a57:7117dc72-c9da-46e3-a988-1654fa29bb60"}], "citovane_v": []}