Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 7Cdo/106/2025 5322203099 31. 08. 2026 JUDr. Martina Valentová ECLI:SK:NSSR:2026:5322203099.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu JUDr. M. H., advokáta, P., S. XX, IČO: XXXXXXXX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., Čadca, Ul. 17. novembra 3215, IČO: 50473522, proti žalovanej M. Z., narodenej XX. S. XXXX, L. nad G. XXX, o zaplatenie 1.153,46 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Žilina pod č. k. CA-12C/114/2022-89, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. februára 2025 č. k. 8Co/23/2024-153, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. odôvodnenie: 1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom č. k. CA-12C/114/2022-89 z 26. októbra 2023 žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.153,46 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.153,46 eura od 20. júla 2021 do zaplatenia a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. 1.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil a rozhodol podľa ustanovení § 51, § 52 ods. 1 až 4, § 448 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník"), § 24 ods. 1 až 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o advokácii"), § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška č. 655/2004 Z. z."). 1.2. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy o právnom zastúpení, na základe ktorej žalobcovi vznikol nárok na tarifnú odmenu za dva úkony právnej služby v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. spolu vo výške 1.153,46 eura. Plnomocenstvo z 19. januára 2021 preukazuje uzavretie zmluvy, ako aj vedomosť žalovanej o nároku advokáta na odmenu za poskytovanie služieb, ktorú je povinná zaplatiť kedykoľvek jej bude vyúčtovaná. Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na uvedené neobstojí tvrdenie žalovanej, že nebola žalobcom poučená o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred jeho začatím, a preto mu nepatrí, keďže došlo k porušeniu jeho povinnosti v zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii. Súd prvej inštancie uviedol, že keďže sa žalovaná dostala so svojím plnením do omeškania, priznal žalobcovi v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka aj príslušný úrok z omeškania. 1.3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP") tak, že žalobcovi v zmysle zásady úspechu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 27. februára 2025 č. k. 8Co/23/2024 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania nepriznal (výrok II).
2.1. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalovaná, dôvodiac § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej námietkou, že žalobca nepostupoval pri poskytovaní právnych služieb v súlade s § 18 ods. 4 zákona o advokácii, v zmysle ktorej ju mal ešte pred každým úkonom právnej služby informovať o výške odmeny zaň. Práve dané ustanovenie je určené na jej ochranu ako spotrebiteľa. Žalobca pritom v žalobe ani následne uvedené ani netvrdil. Argumentovala, že súd mal z plnomocenstva preukázané uzavretie zmluvy o poskytovaní právnych služieb a jej vedomosť o odmene za poskytnuté služby, ktorú je povinná zaplatiť kedykoľvek jej bude vyúčtovaná. Takáto informácia je však všeobecná, bez konkrétnej ceny za úkon právnej služby. Podľa žalovanej žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno. 2.2. V rámci odvolacieho konania žalobca zotrval na svojich vyjadreniach, podľa ktorých zo strany žalobcu boli poskytnuté žalovanej právne služby, čo bolo potvrdené aj oznámením správcu konkurznej podstaty. Žalovaná však napriek poskytnutiu za tieto nezaplatila. Právne služby boli fakturované v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony, ktoré jej boli poskytnuté s tým, že výšku vyúčtovanej odmeny žalovaná nerozporovala. Vzhľadom na to, že žalovaná sama listom požiadala o možnosť zaplatiť žalovanú sumu v splátkach, mal žalobca za to, že jeho nárok je dôvodný. 2.3. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania, vychádzajúc z ustanovení § 18 ods. 4, § 24 ods. 1 zákona o advokácii, § 51, § 52 ods. 1, 3, 4, § 488 v spojení s § 558 Občianskeho zákonníka, mal preukázané, že žalobca ako advokát konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti uzatvoril so žalovanou takto nekonajúcou ústnu spotrebiteľskú zmluvu o poskytovaní právnych služieb, čo preukazuje aj plnomocenstvo z 19. januára 2021. Podľa odvolacieho súdu však z plnomocenstva nevyplývalo, že žalovaná bola pred každým úkonom právnej služby informovaná o výške odmeny zaň. Žalobca v rámci konania pred súdom uvedené ani netvrdil a prostredníctvom právneho zástupcu pred odvolacím súdom uviedol, že pred každým úkonom právnej služby žalovanú o výške odmeny zaň neinformoval. Na danom základe dospel odvolací súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tejto skutočnosti, a v zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii nemá nárok na odmenu za predmetné úkony právnej služby. Odvolací súd preto zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu zamietol. Pokiaľ ide o list žalovanej zo 14. júna 2021, tento odvolací súd neposúdil ako uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, keďže uvedené ustanovenie zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania, ktorá však bola vykonaným dokazovaním vyvrátená, z tohto dôvodu ani toto tvrdenie žalobcu o existencii pohľadávky pred odvolacím súdom neobstálo. 2.4. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov nepriznal, keďže jej preukázateľne žiadne nevznikli. 3. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ") podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP. 3.1. Naplnenie dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ vzhliadol v zásade v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení, namietajúc zároveň prílišný formalizmus uplatnený odvolacím súdom. Odvolací súd sa podľa neho vecou nezaoberal v širšom kontexte, nevysporiadal sa s argumentmi žalobcu náležitým spôsobom a bez uvedenia toho, ktoré dôkazy považoval za relevantné, zamietol rozhodnutie súdu prvej inštancie. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak dovolateľ označil za nedostatočné, nepredvídateľne a tiež za vecne nesprávne, keďže posúdenie veci a rozhodnutie vychádza len z jedného zákonného ustanovenia, bez ďalšieho odôvodnenia. Vytýkaný formalizmus identifikoval žalobca v tom, že odvolací súd pri tvrdení, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, vychádzal striktne z § 18 ods. 4 zákona o advokácii. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd sa v tomto smere odklonil od existujúcej judikatúry - iného rozhodnutia toho istého krajského súdu vo veci č. k. 11Co/22/2017-353 z 21. februára 2017. Podľa dovolateľa je ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o advokácii primárne aplikovateľné na prípady, keď sa advokát dohodne s klientom na výške odmeny, pretože v takom prípade klient skutočne nevie zistiť výšku odmeny za každý úkon, dozvie sa ju len od advokáta. Avšak pri tarifnej odmene je mu táto vzhľadom na fikciu znalosti práva známa od začiatku. 3.2. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a zároveň, aby mu priznal nárok na náhradu trov 4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie žalobcu nepovažuje za dôvodné a rozhodnutie odvolacieho súdu má za vecne správne. Odvolací súd podľa jej názoru jasne a zrozumiteľne zdôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil. Dovolaciemu súdu navrhla, aby dovolanie odmietol, alternatívne ako nedôvodné zamietol.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 prvá veta CSP) dovolací súd uvádza: 6. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 172/03]. 8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10. Vyššie citované ustanovenie zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu musí dosahovať mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP"), podľa ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t.j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov, ako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (sp. zn. III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023). 11. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu však nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 12. Žalobca prípustnosť dovolania založil výlučne na ustanovení § 420 písm. f) CSP, ktorým v zásade namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá podľa neho spočívala v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu a tiež v prílišnom formalizme aplikovanom v postupe odvolacieho súdu (bod 3.1.). 13. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo
(sp. zn. 1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa (bod 3.1.). 14. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 15. Právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (sp. zn. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (sp. zn. II. ÚS 76/07). 16. Dovolateľ odvolaciemu súdu dovolaním vytkol, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nevysporiadal s jeho argumentmi. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu dovolateľ vzhliadol v nedostatočnom, nepredvídateľnom a vecne nesprávnom odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia v spojení s prílišným formalizmom. Vytýkaný formalizmus v postupe odvolacieho súdu dovolateľ identifikoval v súvislosti so záverom odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom, vychádzajúc len striktne z ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o advokácii. Navyše, v danej súvislosti dovolateľ poukázal tiež na to, že odvolací súd sa odklonil od existujúcej judikatúry - iného rozhodnutia toho istého odvolacieho súdu zo dňa 21. februára 2017 sp. zn. 11Co/22/2017. Podľa názoru dovolateľa je ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o advokácii primárne aplikovateľné na prípady, keď sa advokát dohodne s klientom na výške odmeny, pretože v takom prípade klient skutočne nevie zistiť výšku odmeny za každý úkon, dozvie sa ju len od advokáta. Avšak pri tarifnej odmene je mu táto vzhľadom na fikciu znalosti práva známa od začiatku. 17. V zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii je advokát povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte
pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne. 18. Pokiaľ dovolateľ namietal najmä nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, založené na vyššie citovanom ustanovení zákona o advokácii, dovolací súd po preskúmaní prejednávanej veci konštatuje, že odvolací súd v bode 9. odôvodnenia svojho rozsudku dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, reflektujúc povahu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou (t.j. advokátom a spotrebiteľom), skutkové okolnosti danej právnej veci. V predmetnom bode odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatoval, že: „Po zopakovaní dokazovania, vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení mal krajský súd za preukázané, že žalobca ako advokát konajúci v rámci predmetu svojho podnikania uzatvoril so žalovanou takto nekonajúcou ústnu spotrebiteľskú zmluvu o poskytovaní právnych služieb, čo preukazuje aj plnomocenstvo z 19. 01. 2021. Z plnomocenstva však nevyplýva, že žalovaná bola pred každým úkonom právnej služby informovaná o výške odmeny zaň. Uvedené žalobca v priebehu konania ani netvrdil a na pojednávaní pred odvolacím súdom sám cestou svojho právneho zástupcu uviedol, že pred každým úkonom právnej služby žalovanú o výške odmeny zaň neinformoval. Vzhľadom na uvedené žalobca neniesol dôkazné bremeno o tejto skutočnosti, a preto podľa § 18 ods. 4 zákona o advokácii nemá nárok na odmenu za predmetné úkony právnej služby, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd pritom list žalovanej zo 14. 06. 2021 neposúdil ako uznanie dlhu podľa § 558 OZ, keďže uvedené ustanovenie zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania, ktorá však bola vykonaným dokazovaním vyvrátená, a preto ani toto tvrdenie žalobcu o existencii pohľadávky neobstojí." Z uvedenej argumentácie je dovolaciemu súdu zrejmé, na základe akých úvah odvolací súd posúdil skutkové okolnosti prípadu a dospel k rozhodnutiu o zmene rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol. Aj napriek tomu, že sa odvolací súd obmedzil na stručné odôvodnenie zmeňujúceho rozhodnutia bez ďalšieho dôkladnejšieho rozvinutia svojej argumentácie, dovolací súd na tomto mieste akcentuje, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (sp. zn. IV. ÚS 115/03). 19. Dovolateľ okrem iného v dovolaní poukázal aj na odklon odvolacieho súdu v jeho právnej veci od iného rozhodnutia toho istého odvolacieho súdu, rozsudku sp. zn. 11Co/22/2017 zo dňa 21. februára 2017 a to bez náležitého vysporiadania s danou skutočnosťou. Dovolací súd primárne zdôrazňuje, že dovolateľom uvádzané iné rozhodnutie odvolacieho súdu nepredstavuje rozhodnutie vydané najvyššími súdnymi autoritami a z tohto dôvodu ho nemožno zaradiť do pojmu ustálená rozhodovacia prax. Zároveň dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že rozdielnosť rozhodovania v zdanlivo identických veciach môže mať svoj dôvod a bez poznania konkrétnych skutkových okolností porovnávaných prípadov nemožno prijať ani záver, že o identické prípady (skutkovo aj právne) skutočne ide. 20. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že v danom prípade nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré by zakladali prípustnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle § 393 CSP. Dovolací súd v prejednávanej veci nezistil, že by išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia z hľadiska formálnej štruktúry jasne vymedzil predmet konania, zhrnul, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, uviedol obsah odvolania žalovanej a ďalších vyjadrení a následne zrozumiteľne a jasne (i keď stručne) vysvetlil na základe čoho dospel k záveru o potrebe rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. 21. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré jasne zhodnotí skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí je aj najvyšší súd toho názoru, že nie je nutné, aby na každú námietku strany sporu bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu. 22. Ak dovolateľ považoval za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny záver odvolacieho súdu (že ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o advokácii je primárne aplikovateľné na prípady, keď sa advokát dohodne s klientom na výške odmeny, pretože v takom prípade klient skutočne nevie zistiť výšku odmeny za každý úkon, dozvie sa ju len od advokáta, majúc za to, že naopak, pri tarifnej odmene je mu táto vzhľadom na fikciu znalosti práva známa od začiatku), dovolací súd zdôrazňuje, že už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením (pozri R 54/2012, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa dovolacieho súdu nie je po 01. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá dovolateľom tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (viď. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). 23. Dovolací súd na tomto mieste tiež akcentuje, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu procesu rigoróznejšieho a odborne náročnejšieho typického v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 a § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a dôvodoch, na ktorom bolo reálne založené. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené, najvyšší súd dovolanie žalobcu podané na základe dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné. 25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.