{"guid": "bb3883fd-18d5-43cd-9904-104ac5464d30:3ef297ca-98e8-43ea-82a0-cfed00717882", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:5322203099.1", "spisova_znacka": "7Cdo/106/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/106/2025 z 31. 8. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. augusta 2026, sp. zn. 7Cdo/106/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:5322203099.1", "identifikacne_cislo": "5322203099", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "datum_vydania": "2026-08-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18.odsek-4", "nazov": "§ 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/586#paragraf-18", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3ef297ca-98e8-43ea-82a0-cfed00717882", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:5322203099.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:5322203099.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:5322203099.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/106/2025\n5322203099\n31. 08. 2026\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2026:5322203099.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu JUDr. M. H., advokáta, P., S. XX, IČO:\nXXXXXXXX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., Čadca,\nUl. 17. novembra 3215, IČO: 50473522, proti žalovanej M. Z., narodenej XX. S. XXXX, L. nad G.\nXXX, o zaplatenie 1.153,46 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Žilina pod č. k.\nCA-12C/114/2022-89, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. februára 2025\nč. k. 8Co/23/2024-153, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie\") rozsudkom č. k. CA-12C/114/2022-89 z 26. októbra\n2023 žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.153,46 eura spolu s úrokom z omeškania vo\nvýške 5% ročne zo sumy 1.153,46 eura od 20. júla 2021 do zaplatenia a to všetko v lehote troch dní\nod právoplatnosti rozsudku.\n1.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil a rozhodol podľa ustanovení § 51, § 52 ods. 1 až 4, §\n448 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník\"), § 24 ods. 1 až 3\nzákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom\npodnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o advokácii\"), § 1 ods.\n2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\n(ďalej len „Vyhláška č. 655/2004 Z. z.\").\n1.2. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi stranami\nsporu došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy o právnom zastúpení, na základe ktorej žalobcovi vznikol\nnárok na tarifnú odmenu za dva úkony právnej služby v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. spolu vo\nvýške 1.153,46 eura. Plnomocenstvo z 19. januára 2021 preukazuje uzavretie zmluvy, ako aj vedomosť\nžalovanej o nároku advokáta na odmenu za poskytovanie služieb, ktorú je povinná zaplatiť kedykoľvek jej\nbude vyúčtovaná. Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na uvedené neobstojí tvrdenie žalovanej,\nže nebola žalobcom poučená o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred jeho začatím, a preto\nmu nepatrí, keďže došlo k porušeniu jeho povinnosti v zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii. Súd prvej\ninštancie uviedol, že keďže sa žalovaná dostala so svojím plnením do omeškania, priznal žalobcovi v\nzmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka aj príslušný úrok z omeškania.\n1.3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP\") tak, že žalobcovi\nv zmysle zásady úspechu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd\") rozsudkom z 27. februára 2025 č. k. 8Co/23/2024\nrozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanej proti žalobcovi nárok\nna náhradu trov celého konania nepriznal (výrok II).\n\n2.1. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalovaná, dôvodiac § 365 ods. 1 písm. b), d), e),\nf), h) CSP. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej námietkou, že žalobca nepostupoval pri poskytovaní\nprávnych služieb v súlade s § 18 ods. 4 zákona o advokácii, v zmysle ktorej ju mal ešte pred každým\núkonom právnej služby informovať o výške odmeny zaň. Práve dané ustanovenie je určené na jej\nochranu ako spotrebiteľa. Žalobca pritom v žalobe ani následne uvedené ani netvrdil. Argumentovala, že\nsúd mal z plnomocenstva preukázané uzavretie zmluvy o poskytovaní právnych služieb a jej vedomosť\no odmene za poskytnuté služby, ktorú je povinná zaplatiť kedykoľvek jej bude vyúčtovaná. Takáto\ninformácia je však všeobecná, bez konkrétnej ceny za úkon právnej služby. Podľa žalovanej žalobca\nneuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno.\n2.2. V rámci odvolacieho konania žalobca zotrval na svojich vyjadreniach, podľa ktorých zo strany\nžalobcu boli poskytnuté žalovanej právne služby, čo bolo potvrdené aj oznámením správcu konkurznej\npodstaty. Žalovaná však napriek poskytnutiu za tieto nezaplatila. Právne služby boli fakturované v\nzmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony, ktoré jej boli poskytnuté s tým, že výšku vyúčtovanej\nodmeny žalovaná nerozporovala. Vzhľadom na to, že žalovaná sama listom požiadala o možnosť\nzaplatiť žalovanú sumu v splátkach, mal žalobca za to, že jeho nárok je dôvodný.\n2.3. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania, vychádzajúc z ustanovení § 18 ods. 4, § 24 ods. 1 zákona\no advokácii, § 51, § 52 ods. 1, 3, 4, § 488 v spojení s § 558 Občianskeho zákonníka, mal preukázané,\nže žalobca ako advokát konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti uzatvoril so žalovanou\ntakto nekonajúcou ústnu spotrebiteľskú zmluvu o poskytovaní právnych služieb, čo preukazuje aj\nplnomocenstvo z 19. januára 2021. Podľa odvolacieho súdu však z plnomocenstva nevyplývalo, že\nžalovaná bola pred každým úkonom právnej služby informovaná o výške odmeny zaň. Žalobca v rámci\nkonania pred súdom uvedené ani netvrdil a prostredníctvom právneho zástupcu pred odvolacím súdom\nuviedol, že pred každým úkonom právnej služby žalovanú o výške odmeny zaň neinformoval. Na danom\nzáklade dospel odvolací súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tejto skutočnosti, a v\nzmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii nemá nárok na odmenu za predmetné úkony právnej služby.\nOdvolací súd preto zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu zamietol. Pokiaľ ide o\nlist žalovanej zo 14. júna 2021, tento odvolací súd neposúdil ako uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho\nzákonníka, keďže uvedené ustanovenie zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe\nuznania, ktorá však bola vykonaným dokazovaním vyvrátená, z tohto dôvodu ani toto tvrdenie žalobcu\no existencii pohľadávky pred odvolacím súdom neobstálo.\n2.4. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania rozhodol\nodvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnej žalovanej\nnárok na náhradu trov nepriznal, keďže jej preukázateľne žiadne nevznikli.\n3. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ\") podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP.\n3.1. Naplnenie dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ vzhliadol v zásade v nepreskúmateľnosti\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení, namietajúc\nzároveň prílišný formalizmus uplatnený odvolacím súdom. Odvolací súd sa podľa neho vecou\nnezaoberal v širšom kontexte, nevysporiadal sa s argumentmi žalobcu náležitým spôsobom a bez\nuvedenia toho, ktoré dôkazy považoval za relevantné, zamietol rozhodnutie súdu prvej inštancie.\nRozhodnutie odvolacieho súdu tak dovolateľ označil za nedostatočné, nepredvídateľne a tiež za vecne\nnesprávne, keďže posúdenie veci a rozhodnutie vychádza len z jedného zákonného ustanovenia, bez\nďalšieho odôvodnenia. Vytýkaný formalizmus identifikoval žalobca v tom, že odvolací súd pri tvrdení, že\nžalobca neuniesol dôkazné bremeno, vychádzal striktne z § 18 ods. 4 zákona o advokácii. Dovolateľ mal\nza to, že odvolací súd sa v tomto smere odklonil od existujúcej judikatúry - iného rozhodnutia toho istého\nkrajského súdu vo veci č. k. 11Co/22/2017-353 z 21. februára 2017. Podľa dovolateľa je ustanovenie §\n18 ods. 4 zákona o advokácii primárne aplikovateľné na prípady, keď sa advokát dohodne s klientom\nna výške odmeny, pretože v takom prípade klient skutočne nevie zistiť výšku odmeny za každý úkon,\ndozvie sa ju len od advokáta. Avšak pri tarifnej odmene je mu táto vzhľadom na fikciu znalosti práva\nznáma od začiatku.\n3.2. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie\nkonanie a zároveň, aby mu priznal nárok na náhradu trov\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie žalobcu nepovažuje za dôvodné a\nrozhodnutie odvolacieho súdu má za vecne správne. Odvolací súd podľa jej názoru jasne a zrozumiteľne\nzdôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil. Dovolaciemu súdu navrhla,\naby dovolanie odmietol, alternatívne ako nedôvodné zamietol.\n\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podala strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané, bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§\n451 ods. 3 prvá veta CSP) dovolací súd uvádza:\n6. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací\nsúd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442\nCSP).\n7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí\nbyť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,\nktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného\nrozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší\nsúd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu\ntoho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústavný súd\") sp. zn. II. ÚS 172/03].\n8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n10. Vyššie citované ustanovenie zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera\nporušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla\nznačnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Teda, intenzita\nzásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu musí\ndosahovať mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V príslušnom procesnom\nkódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej len „ESĽP\"), podľa ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na\nnápravu najzávažnejších procesných pochybení, t.j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok\nzásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov, ako prvkov naplnenia\nprincípu právnej istoty (sp. zn. III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023).\n11. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu však nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani právo\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS\n252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n12. Žalobca prípustnosť dovolania založil výlučne na ustanovení § 420 písm. f) CSP, ktorým v\nzásade namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá podľa neho spočívala v\nnedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu a tiež v prílišnom formalizme aplikovanom\nv postupe odvolacieho súdu (bod 3.1.).\n13. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny\nnázor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;\nrozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo\n\n(sp. zn. 1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017).\nDovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa (bod 3.1.).\n14. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na\nrelevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae\n(odmietnutie spravodlivosti).\n15. Právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že\nzákladné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS\n383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný)\nstav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne\nzávery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné\nani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre\nopakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v\nústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a\nspravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými\nzisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.\nVšeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho\ncelkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým\nna ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v\nneposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej\nochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov\núčastníkov (sp. zn. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva\nna spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi\na návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07,\nobdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané,\njudikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj\nna taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c.\nŠpanielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.\nFrancúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že\nsúd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (sp. zn. II. ÚS 76/07).\n16. Dovolateľ odvolaciemu súdu dovolaním vytkol, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite\nnevysporiadal s jeho argumentmi. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu dovolateľ vzhliadol\nv nedostatočnom, nepredvídateľnom a vecne nesprávnom odôvodnení dovolaním napadnutého\nrozhodnutia v spojení s prílišným formalizmom. Vytýkaný formalizmus v postupe odvolacieho súdu\ndovolateľ identifikoval v súvislosti so záverom odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena\nžalobcom, vychádzajúc len striktne z ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o advokácii. Navyše, v danej\nsúvislosti dovolateľ poukázal tiež na to, že odvolací súd sa odklonil od existujúcej judikatúry - iného\nrozhodnutia toho istého odvolacieho súdu zo dňa 21. februára 2017 sp. zn. 11Co/22/2017. Podľa názoru\ndovolateľa je ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o advokácii primárne aplikovateľné na prípady, keď sa\nadvokát dohodne s klientom na výške odmeny, pretože v takom prípade klient skutočne nevie zistiť výšku\nodmeny za každý úkon, dozvie sa ju len od advokáta. Avšak pri tarifnej odmene je mu táto vzhľadom\nna fikciu znalosti práva známa od začiatku.\n17. V zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii je advokát povinný v priebehu poskytovania právnej služby\ninformovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte\n\npred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej\nslužby vykonať bezodkladne.\n18. Pokiaľ dovolateľ namietal najmä nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu, založené na vyššie citovanom ustanovení zákona o advokácii, dovolací súd po\npreskúmaní prejednávanej veci konštatuje, že odvolací súd v bode 9. odôvodnenia svojho rozsudku\ndostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, reflektujúc povahu\nzmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou (t.j. advokátom a spotrebiteľom), skutkové okolnosti\ndanej právnej veci. V predmetnom bode odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatoval,\nže: „Po zopakovaní dokazovania, vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení mal krajský súd\nza preukázané, že žalobca ako advokát konajúci v rámci predmetu svojho podnikania uzatvoril\nso žalovanou takto nekonajúcou ústnu spotrebiteľskú zmluvu o poskytovaní právnych služieb, čo\npreukazuje aj plnomocenstvo z 19. 01. 2021. Z plnomocenstva však nevyplýva, že žalovaná bola pred\nkaždým úkonom právnej služby informovaná o výške odmeny zaň. Uvedené žalobca v priebehu konania\nani netvrdil a na pojednávaní pred odvolacím súdom sám cestou svojho právneho zástupcu uviedol,\nže pred každým úkonom právnej služby žalovanú o výške odmeny zaň neinformoval. Vzhľadom na\nuvedené žalobca neniesol dôkazné bremeno o tejto skutočnosti, a preto podľa § 18 ods. 4 zákona\no advokácii nemá nárok na odmenu za predmetné úkony právnej služby, z ktorého dôvodu odvolací\nsúd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd pritom list\nžalovanej zo 14. 06. 2021 neposúdil ako uznanie dlhu podľa § 558 OZ, keďže uvedené ustanovenie\nzakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania, ktorá však bola vykonaným\ndokazovaním vyvrátená, a preto ani toto tvrdenie žalobcu o existencii pohľadávky neobstojí.\" Z uvedenej\nargumentácie je dovolaciemu súdu zrejmé, na základe akých úvah odvolací súd posúdil skutkové\nokolnosti prípadu a dospel k rozhodnutiu o zmene rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol.\nAj napriek tomu, že sa odvolací súd obmedzil na stručné odôvodnenie zmeňujúceho rozhodnutia bez\nďalšieho dôkladnejšieho rozvinutia svojej argumentácie, dovolací súd na tomto mieste akcentuje, že\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na\nspravodlivý proces (sp. zn. IV. ÚS 115/03).\n19. Dovolateľ okrem iného v dovolaní poukázal aj na odklon odvolacieho súdu v jeho právnej veci od\niného rozhodnutia toho istého odvolacieho súdu, rozsudku sp. zn. 11Co/22/2017 zo dňa 21. februára\n2017 a to bez náležitého vysporiadania s danou skutočnosťou. Dovolací súd primárne zdôrazňuje, že\ndovolateľom uvádzané iné rozhodnutie odvolacieho súdu nepredstavuje rozhodnutie vydané najvyššími\nsúdnymi autoritami a z tohto dôvodu ho nemožno zaradiť do pojmu ustálená rozhodovacia prax. Zároveň\ndovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že rozdielnosť rozhodovania v zdanlivo identických veciach\nmôže mať svoj dôvod a bez poznania konkrétnych skutkových okolností porovnávaných prípadov\nnemožno prijať ani záver, že o identické prípady (skutkovo aj právne) skutočne ide.\n20. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že v danom prípade nezistil také nedostatky v\npostupe odvolacieho súdu, ktoré by zakladali prípustnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f)\nCSP. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa dovolacieho súdu\nvšetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle § 393 CSP. Dovolací súd v prejednávanej veci nezistil,\nže by išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu\npráva dovolateľa na spravodlivý proces. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia z hľadiska formálnej štruktúry jasne vymedzil predmet konania, zhrnul, ako vo veci rozhodol\nsúd prvej inštancie, uviedol obsah odvolania žalovanej a ďalších vyjadrení a následne zrozumiteľne a\njasne (i keď stručne) vysvetlil na základe čoho dospel k záveru o potrebe rozsudok súdu prvej inštancie\nzmeniť a žalobu zamietnuť.\n21. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,\nže: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava\") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nje aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\". Odvolací súd v prípade potvrdenia\n\nrozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom\nprvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,\nZbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\njasne zhodnotí skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03,\nIII. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí je aj najvyšší súd toho\nnázoru, že nie je nutné, aby na každú námietku strany sporu bola daná súdom podrobná odpoveď a\nrozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť\nanalyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu.\n22. Ak dovolateľ považoval za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny záver\nodvolacieho súdu (že ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o advokácii je primárne aplikovateľné na prípady,\nkeď sa advokát dohodne s klientom na výške odmeny, pretože v takom prípade klient skutočne nevie\nzistiť výšku odmeny za každý úkon, dozvie sa ju len od advokáta, majúc za to, že naopak, pri tarifnej\nodmene je mu táto vzhľadom na fikciu znalosti práva známa od začiatku), dovolací súd zdôrazňuje,\nže už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že\nrealizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením (pozri R 54/2012,\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011,\n5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa dovolacieho súdu nie je po\n01. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho\nposúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného\nsporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne\nposúdenie veci nezakladá dovolateľom tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R\n24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (viď. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017,\n3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).\n23. Dovolací súd na tomto mieste tiež akcentuje, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného\nsporového poriadku povahu procesu rigoróznejšieho a odborne náročnejšieho typického v porovnaní s\npredchádzajúcou právnou úpravou. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa\nmusí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania\nje teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 a\n§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a\ndôvodoch, na ktorom bolo reálne založené. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho\nkonania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.\n24. Vzhľadom na vyššie uvedené, najvyšší súd dovolanie žalobcu podané na základe dovolacieho\ndôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné.\n25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}