Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 522/2026-10 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič s. r. o., Poľovnícka 805/4, Bernolákovo, proti príkazu Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 26Ntt/4/2025 z 21. februára 2025 na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom mestského súdu sp. zn. 26Ntt/4/2025 z 21. februára 2025 na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd napadnutý príkaz zrušil, mestskému súdu uložil zabezpečiť, aby so získanými údajmi bolo naložené podľa § 116 ods. 3 a 4 Trestného poriadku a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe trestných oznámení (z 10. novembra 2023, zo 7. februára 2024 a z 22. februára 2024) podaných oznamovateľom je na Prezídiu Policajného zboru, Úrade boja proti organizovanej kriminalite, expozitúre Západ, protizločineckej jednotke pod ČVS: PPZ-6/UBK-PZ-ZA-2025 vedené trestné stíhanie vo veci pokračujúceho prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona. V súvislosti s týmto trestným stíhaním mestský súd 21. februára 2025 podľa § 116 ods. 1 a 2 Trestného poriadku vydal napadnutý príkaz na zistenie a oznámenie
údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, a to na účely zistenia a oznámenia údajov o telekomunikačnej prevádzke [„ustálenie základňových staníc (BTS) – kompletné lokalizačné údaje“] viacerých telefónnych čísel uvedených v napadnutom príkaze vrátane troch telefónnych čísel registrovaných na obchodnú spoločnosť EUROPART trade s.r.o., ktoré registroval sťažovateľ ako konateľ tejto obchodnej spoločnosti. 3. Sťažovateľ sa o existencii napadnutého príkazu dozvedel 20. mája 2026, keď mu na základe jeho žiadosti ako podozrivému bolo umožnené nazrieť do predmetného vyšetrovacieho spisu, tak ako to vyplýva z obsahu záznamu o nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu. 4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta porušenie označených práv arbitrárnosťou napadnutého príkazu, keďže podľa názoru sťažovateľa zákonné a materiálne podmienky na vydanie napadnutého príkazu neboli splnené. V konkrétnostiach sťažovateľ konštatuje, že sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o návrhu podľa § 116 Trestného poriadku nemôže svoju úlohu obmedziť iba na formálne posúdenie návrhu prokurátora, ale ako nezávislý orgán súdnej moci je povinný preskúmať, či skutkové okolnosti uvedené v návrhu a vyplývajúce z predloženého spisového materiálu poskytujú dostatočný materiálny základ na zásah voči konkrétnej osobe a či rozsah požadovaného zásahu zodpovedá sledovanému účelu, keďže takýto individualizovaný materiálny základ z podkladov predchádzajúcich vydaniu napadnutého príkazu vo vzťahu k jeho osobe nevyplýval. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že pred vydaním napadnutého príkazu nebol konkrétny skutok, dôkaz ani objektívne zistená skutková okolnosť, ktorá by ho osobne spájala s páchaním vyšetrovaných skutkov a odôvodňovala potrebu získania jeho telekomunikačných a lokalizačných údajov. Navyše napadnutý príkaz obsahoval povinnosť zistenia a oznámenia údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke aj vo vzťahu k telefónnym číslam registrovaným na obchodnú spoločnosť EUROPART trade s.r.o., ktoré boli spojené s jeho osobou, avšak len samotná registrácia telefónnych čísel na obchodnú spoločnosť nepreukazuje totožnosť ich faktických používateľov a nemôže bez ďalšieho predstavovať materiálny základ na zásah do telekomunikačného súkromia osôb, ktoré tieto čísla skutočne používajú. 5. Zásadný nedostatok napadnutého príkazu však podľa sťažovateľa spočíva predovšetkým v absencii dostatočného individualizovaného materiálneho základu na samotný zásah, pretože získanie telekomunikačných a lokalizačných údajov podľa § 116 Trestného poriadku nemožno použiť ako prostriedok na zisťovanie, či sa až následnou analýzou pohybu a telekomunikačnej prevádzky podarí vytvoriť spojenie určitej osoby s vyšetrovanou trestnou činnosťou. Podľa sťažovateľa najskôr musí existovať dostatočný konkrétny a individualizovaný materiálny základ odôvodňujúci zásah voči určitej osobe a až následne možno za splnenia zákonných podmienok povoliť získanie jej telekomunikačných a lokalizačných údajov. Samotný zásah nemožno použiť na hľadanie dôvodu, ktorý mal existovať už pred jeho povolením. II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania 2
(§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 7. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde]. 8. Podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, ktorý je neprípustný. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je neprípustný, ak to ustanovuje zákon o ústavnom súde v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. 9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 10. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. 11. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. 12. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť
3
ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci. 13. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie. 14. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý príkaz mestského súdu, ústavný súd na úvod konštatuje, že je nepochybné, že sťažovateľ má v predmetnom trestnom konaní postavenie podozrivého. Vyplýva to zo skutočnosti, že mu ako podozrivému bolo umožnené nazrieť do predmetného vyšetrovacieho spisu, ktorý aj priložil k podanej ústavnej sťažnosti, a zároveň táto skutočnosť vyplýva z veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 435/2026, ako aj z veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1873/2026, kde túto skutočnosť aj sám uvádza v podanej ústavnej sťažnosti. 15. Podľa § 33b ods. 1 Trestného poriadku podozrivý má práva a povinnosti obvineného, ako aj právo na obhajobu v plnom rozsahu podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné; tým nie sú dotknuté procesné práva, ktoré podozrivému priznáva medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie. Podľa § 33b ods. 2 Trestného poriadku práva a povinnosti podľa tohto zákona sa na podozrivého vzťahujú od jeho prvého výsluchu alebo od iného úkonu orgánov činných v trestnom konaní voči nemu alebo v súvislosti s ním alebo v súvislosti s podozreniami, ktoré sa ho týkajú. Podľa § 33b ods. 3 Trestného poriadku v prípade pochybností o rozsahu práv a povinností rozhodne na návrh policajta prokurátor uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť. 16. V súvislosti s uplatňovaním princípu subsidiarity ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia označených práv sťažovateľa v prebiehajúcom trestnom konaní vo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09).
4
Ústavný súd teda zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené. 17. Predostretú, už ustálenú rozhodovaciu prax ústavný súd rekapituloval aj vo svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 212/2022 z 28. júna 2022 publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2022, v ktorom opakovane prízvukoval, že „Možné porušenie základného práva na inú právnu ochranu, ktoré patrí obvinenému v predsúdnom trestnom konaní (ako aj porušenie s dotknutým právom ostatných vecne súvisiacich základných práv), je v reťazci subsidiarity preskúmavané (okrem samotného predsúdneho konania, kde je jeho garantom prokurátor) prostredníctvom korekčných procesných mechanizmov v súdnom konaní (teda využitím práva na súdnu ochranu), keď k uznaniu viny zo spáchania trestného činu môže dôjsť len súdom. Taká právomoc predchádza právomoci ústavného súdu s určitými výnimkami odňatia osobnej slobody väzbou, prípadne generálneho majetkovo-invazívneho opatrenia (zaistenie majetku obvineného), resp. prieskumu porušenia základných práv rozhodnutiami a opatreniami v trestnom konaní proti osobám, ktoré nie sú v tomto konaní obvinenými (ani v naostatok uvedenom prípade by však prieskum ústavného súdu zásadne nemal zasahovať do podstaty vzneseného obvinenia, o ktorom dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, resp. neboli vyčerpané zákonné prostriedky priznané obvinenému zákonom na ochranu jeho základných práv a slobôd). Ústavný súd totiž v trestnom konaní nenahrádza procesné postavenie prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ani všeobecného súdu v trestnoprocesnej inštančnej postupnosti rozhodovania súdov (pozri napr. aj uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 80/2022-16 z 15. februára 2022). Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.“. 18. Tejto aktuálnej optike nazerania na obsahový výklad subsidiárnej právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde zodpovedá aj zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2024 zo 7. mája 2024, v ktorom ústavný súd vyvodil právne závery aktuálne aplikovateľné aj v právnej veci sťažovateľa z dôvodov, pre ktoré podal ústavnú sťažnosť. Stanovisko objasňuje, že subsidiarita právomoci ústavného súdu sa týka aj ochrany súkromia spojenej s ochranou procesných práv fyzických osôb a právnických osôb (na základe zvýšenia ochranného štandardu), ako aj okolnosť, že prostriedkami prieskumu meritórnych rozhodnutí v trestnom konaní je možné eliminovať aj nezákonnosť im predchádzajúcich a na rozhodnutia vo veci samej majúcich vplyv aktov orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré nie sú rozhodnutiami v klasickom ponímaní, teda s možnosťou separátneho opravného mechanizmu (napríklad a typicky príkazy vydávané podľa Trestného poriadku). 19. Vychádzajúc z uvedeného, sa ústavný súd v rámci posúdenia prípustnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa stotožňuje so závermi, ku ktorým ústavný súd dospel už v minulosti v rámci uznesenia č. k. IV. ÚS 401/2024-30 z 27. augusta 2024 publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení 5
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 28/2024, ktorým ako neprípustnú odmietol ústavnú sťažnosť smerujúcu proti príkazom vydaným podľa Trestného poriadku, ktorú podali sťažovatelia majúci v prebiehajúcom trestnom konaní postavenie podozrivých. 20. V zmysle uvedeného uznesenia ústavného súdu z 27. augusta 2024 (od ktorého záverov sa vo vzťahu k otázke posúdenia prípustnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod odchýliť, pričom následná čiastková novelizácia Trestného poriadku na nasledujúcich záveroch nič nemení) platí, že ak Trestný poriadok v novelizovanom znení (§ 33b) profiluje podozrivého ako legálne (§ 10 ods. 25) definovanú osobu s atribútom podozrenia (už bližšie nedefinovaného) zo spáchania trestného činu na základe akýchkoľvek „zistených skutočností“, a to aj bez dôvodnosti takého záveru v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku, posúva to podozrivého do pozície subjektu trestného konania (§ 10 ods. 10 Trestného poriadku) a osoby s explicitne priznanými právami a povinnosťami obvineného (okrem výnimiek vyplývajúcich z povahy veci, keďže napr. podozrenie sa nevznáša uznesením ako obvinenie, preto nie je aktuálny sťažnostný režim proti jeho konštituovaniu, resp. okrem zákonom explicitne ustanovených výnimiek z takej pozície). Tým podozrivý nadobúda status osoby brániacej sa proti (aj už, resp. čo i len) potenciálne vznesenému obvineniu, pričom ide o inštitút generovaný zákonom v širokej miere všeobecnosti. V dôsledku princípu subsidiarity sa tak podozrivý dostáva mimo zorného poľa primárnej ochrany svojich základných práv prostredníctvom ústavného súdu, keďže jeho právomoci predchádza právomoc iných orgánov (činných v trestnom konaní a súdu) a predmetom prieskumu v konaní o ústavnej sťažnosti (okrem výnimiek, akou je obmedzenie osobnej slobody väzbou) je až výsledková spravodlivosť, ak sa dotknutá osoba neochráni prostredníctvom všetkých pre ňu využiteľných prostriedkov v trestnom konaní, a to aj tzv. riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Samozrejme, podozrivý sa nemusí dostať do pozície obvineného, v takom prípade je však situácia po nadobudnutí účinnosti nového, statusovo expanzívneho právneho stavu (novelizácii Trestného poriadku) obdobná, ako keď po vznesení obvinenia nedôjde k odsúdeniu (pozri bod 40 označeného zjednocovacieho stanoviska in fine), dotknutá osoba teda môže mať ambíciu aj v situácii takého svojho trestnoprocesného úspechu domáhať sa reparácie eventuálneho nesprávneho úradného postupu, opäť však primárne nie pred ústavným súdom (nároky týkajúce sa nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). 21. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa prikázať mestskému súdu postupovať podľa § 116 ods. 3 Trestného poriadku (bezodkladné zničenie údajov) a informovať ho podľa § 116 ods. 4 Trestného poriadku o tomto zničení, ústavný súd konštatuje, že takýto postup môže byť v predmetnej trestnej veci uplatnený samotným mestským súdom v prípade, ak sa preukážu tvrdenia sťažovateľa o tom, že na podklade napadnutého príkazu neboli zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Následne by po vyrozumení (§ 116 ods. 4 Trestného poriadku) mal sťažovateľ možnosť iniciovať konanie podľa § 362f Trestného poriadku na preskúmanie zákonnosti napadnutého príkazu Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Aj v tomto ohľade je tak zrejmé, že aj pri danej eventualite by existoval iný súd, ktorého právomoc preskúmať napadnutý príkaz by predchádzala právomoci ústavného súdu. 22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepristúpil k vecnému prieskumu námietok obsiahnutých v ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ale ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, 6
keďže sťažovateľ bude mať možnosť uplatniť iné zákonom mu priznané prostriedky na ochranu svojich základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je a nemôže byť mechanicky stavaný do pozície univerzálneho orgánu od úvodnej fázy zasahujúceho v (tomto prípade trestnom) konaní, nahrádzajúc tak iné orgány s legálnou právomocou predchádzajúcou jeho právomoci, akoto vo svojej judikatúre chronicky zdôrazňuje. 23. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 16. septembra 2026
Libor Duľa predseda senátu
7