Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 489/2026-26 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti postupu Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 35PP/48/2025 a uzneseniu z 19. septembra 2025 a proti postupu Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Tos/191/2025 a uzneseniu z 26. februára 2026 takto rozhodol: 1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e . 2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. júna 2026 a doplnenou 13. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a), ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a zákazom podľa čl. 14 dohovoru a práv podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a priznanie finančného zadosťučinenia. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 35PP/48/2025 z 19. septembra 2025 podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 66 ods. 1 písm. a), ods. 2, 3 Trestného zákona zamietol návrh sťažovateľa na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/204/2017 z 8. júna 2022, trestným rozkazom Okresného súdu Galanta sp. zn. 0T/44/2023 z 12. februára 2023 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 0T/44/2023 z 9. septembra 2024 a trestným rozkazom
Okresného súdu Pezinok sp. zn. 39T/18/2024 z 12. augusta 2024, pretože nespĺňal materiálne podmienky podmienečného prepustenia na slobodu. 3. Krajský súd na základe sťažovateľovej sťažnosti napadnutým uznesením podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 66 ods. 2, 3 Trestného zákona návrh sťažovateľa zamietol. Krajský súd zhrnul sťažnosť a po vykonaní prieskumu uznesenia okresného súdu a jemu predchádzajúceho konania uviedol, že bolo vykonané v súlade so zákonom, keď okresný súd nariadil a vykonal verejné zasadnutie, na ktorom vypočul procesné strany, oznámil listinné dôkazy a dal sťažovateľovi možnosť dostatočne realizovať jeho práva, ktoré mu vyplývajú z ustanovení Trestného poriadku. Vo vzťahu k správnosti napadnutého výroku skonštatoval, že skutočnosti preukázané vykonaným dokazovaním neumožňujú v prípade sťažovateľa vyhovieť jeho návrhu na podmienečné prepustenie. 4. Závery okresného súdu o splnení formálnej podmienky (výkonu potrebnej časti trestu) považoval krajský súd za vecne správne. Čo sa týka splnenia prvej materiálnej podmienky podmienečného prepustenia, z aktualizovaného hodnotenia poskytnutého Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej len „ÚVTOS“) nevyplývajú skutočnosti, ktoré by svedčili o dlhodobom a trvalom polepšení sťažovateľa, a to aj napriek faktu, že jeho správanie vo výkone trestu nemožno označiť za negatívne. Resocializačná prognóza je u sťažovateľa podľa nástroja hodnotenia rizika recidívy trestnej činnosti CRA menej priaznivá. Riziko recidívy trestnej činnosti je stredné. Podľa krajského súdu hoci u sťažovateľa je možné pozitívne oceniť jeho prístup k práci v podmienkach ÚVTOS, v jeho prípade ide však len o prejav vonkajšieho prispôsobenia režimu výkonu trestu, keď sťažovateľ plní podmienky ÚVTOS a získava za tieto odmeny, ale neprichádza u jeho osoby k polepšeniu ako predpokladu pre naplnenie danej podmienky podmienečného prepustenia. Za polepšenie možno považovať snahu o cielenú nápravu, ktorá môže mať rôzne formy od účasti na rekvalifikačných aktivitách (ktoré má v určitom rozsahu vykázané) až po lepšiu integráciu do spoločnosti v podmienkach ÚVTOS. Sťažovateľ plne nepreukázal vnútornú zmenu hodnotového nastavenia, napríklad aj tým, že dosiaľ nie je u neho zistená dlhodobá kontinuálna pozitívna zmena preukázaná preradením do ÚVTOS s minimálnym stupňom stráženia, kde sú odsúdení pripravovaní na pobyt mimo regulovaného prostredia s obmedzeniami s nižšou intenzitou, navyše § 66 ods. 2 Trestného zákona vyslovene ukladá súdom túto skutočnosť zohľadniť. 5. Pri osobe sťažovateľa je taktiež potrebné zohľadniť, že má vedomosť o podmienkach života v regulovanom prostredí, keďže sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody opakovane a má vykonaných podľa skráteného výpisu 14 trestov. Pri jeho osobe nejde teda o vytváranie dvoch kategórií odsúdených, resp. prísnejších podmienok na posudzovanie správania osoby recidivistu v podmienkach ÚVTOS, ale o strohé konštatovanie, že sťažovateľ vie o svojich povinnostiach v podmienkach ÚVTOS aj vzhľadom na minulé skúsenosti s výkonom nepodmienečných trestov. K prvej materiálnej podmienke krajský súd napokon vyslovil, že vonkajší prejav sťažovateľa v podmienkach ÚVTOS je možné ustáliť ako dostačujúci, avšak v jeho prípade aj krajský súd zastáva názor, že ide len o prejav vonkajšieho prispôsobenia sa výkonu trestu, a nie aj polepšenia sťažovateľa. 6. K druhej materiálnej podmienke na podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľ nepreukázal možnosti zárobkovej činnosti v prípade pobytu na slobode
2
ani možnosť ubytovania. Sťažovateľ predložil prísľub zamestnania, avšak len vo všeobecnej rovine v tom zmysle, že ho spoločnosť Femil s. r. o. zamestná ako stavebného robotníka, avšak nijako nepreukázal následnú zárobkovú možnosť. Tento stav u jeho osoby nedáva záruku toho, že bude viesť riadny život a na vlastné živobytie si bude zarábať len legálnym spôsobom. Sťažovateľ je recidivistom, má primárne vykázanú špeciálnu recidívu vo vzťahu k majetkovej trestnej činnosti. Zároveň bol dosiaľ vo výkone štrnástich nepodmienečných trestov s viacerými prestávkami, pričom aj po ich vykonaní pokračoval v páchaní trestnej činnosti. ÚVTOS u neho identifikoval ako problematické elementy konzumáciu návykových látok a absenciu práce v podmienkach slobody. Sťažovateľ napriek výkonu uvedeného počtu nepodmienečných trestov pokračoval v páchaní trestnej činnosti, pričom tento je vykázaný ako páchateľ trestnej činnosti dlhodobo. Sťažovateľ bol navyše v minulosti podmienečne prepustený, pričom po prepustení spáchal ďalších 27 trestných činov. S poukazom na osobu sťažovateľa je riziko opätovného zlyhania sťažovateľa v prípade jeho podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody neprimerane vysoké, pričom nie je možné ho dostatočne korigovať ani prepustením s nariadením probačného dohľadu, práve aj s ohľadom na problém sťažovateľa s konzumovaním návykových látok, ktorý dosiahnutie takéhoto účelu miernejšou formou sťažuje. Krajský súd taktiež dodal, že sťažovateľ je osobou, u ktorej bol v minulosti identifikovaný problém s dodržiavaním zákazov, príkazov a obmedzení aj vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia (celkovo 5-krát). 7. S námietkou sťažovateľa, že v jeho prípade nie je možné zohľadniť už skôr uložené a vykonané odsúdenia (vrátane tých, v ktorých rozsahu sa na odsúdeného hľadí ako na netrestaného), sa krajský súd nestotožnil. Poukázal na ustálenú a stále aktuálnu judikatúru, podľa ktorej i) zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 71/1975), a ii) fikcia zahladenia odsúdenia nebráni tomu, aby súd pri hodnotení možností nápravy prihliadol na skutočnosť, že páchateľ už v minulosti spáchal trestný čin, a z tejto skutočnosti vyvodil príslušné závery z hľadiska jeho sklonu k trestnej činnosti a jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, možností jeho nápravy a podobne (R 10/1974). 8. Na otázku sťažovateľa, aké nedostatky sa jeho osobe vyčítajú, krajský súd uviedol nedostatky spočívajúce v zaradení do ÚVTOS so stredným stupňom stráženia, kde je menej bonifikovaný (ktoré možno odstrániť preradením do ÚVTOS s minimálnym stupňom stráženia, na čo súdy prihliadajú podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona). Riziko páchania trestnej činnosti možno podľa názoru krajského súdu znížiť aj získaním pracovnej kvalifikácie (nielen pracovného návyku) a jej prípadným preukázaním. Rovnaký účel môže mať aj preukázanie možnosti ubytovania a konkrétna možnosť zamestnania umožňujúca krytie základných životných potrieb. Kladne bude tiež možné oceniť získanie prípadných ďalších odmien, a to najmä za osobnostný rozvoj – predovšetkým posilňovanie motivácie k abstinencii od návykových látok. U sťažovateľa možno v prípade žiadosti o pozitívne rozhodnutie o podmienečnom prepustení vyžadovať, aby odstránením nedostatkov preukázal dlhodobé a trvalé polepšenie ako predpoklad pre vedenie riadneho života po výkone trestu odňatia slobody. V aktuálnej situácii je riziko opätovného zlyhania v prípade jeho podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody neprimerane vysoké. 9. V závere krajský súd pripomenul, že naplnenie druhej materiálnej podmienky je podmienené naplnením prvej materiálnej podmienky. To znamená, že u odsúdeného je možné očakávať, že bude
3
viesť riadny život, len ak bolo u jeho osoby preukázané splnenie prvej materiálnej podmienky, čo sa v danom prípade nestalo. 10. S poukazom na už uvedené krajský súd zastával názor, že sťažnosť v podanom rozsahu nebola dôvodná, avšak počas sťažnostného konania došlo k zrušeniu nariadenia trestu vo veci Okresného súdu Pezinok sp. zn. 39T/18/2024 (v zmysle aktualizovaného skráteného výpisu sťažovateľa), preto krajský súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie len z tých trestov, ktoré mal odsúdený aj naďalej nariadené (a nevykonané). II. Argumentácia sťažovateľa 11. Krajský súd rozhodol svojvoľne a arbitrárne, rovnako ako okresný súd. Písomné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, tvoriac s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa jednotu, nie je možné považovať za ústavne udržateľné, založené na dostatočných skutkových podkladoch, racionálne, zrozumiteľné a ani logické a právne korektné. Aktuálne informácie o sťažovateľovej osobe vyplývajúce z hodnotenia riaditeľa ústavu, vzťahujúce sa tak na zmenu náhľadu na jeho spoločensky škodlivé konanie boli súdmi deformované a negované. Záver, že správanie sťažovateľa nemožno označiť za negatívne, čo ale nesvedčí o jeho dlhodobom a trvalom polepšení, napĺňa definíciu deformácie dôkazu. Odôvodnenie rozhodnutia je tak vnútorne rozporné a je možné ho považovať za ústavne neakceptovateľné. V snahe obhájiť svoje zvrátené právne názory krajský súd uvádza obšírne odôvodnenie s nezrozumiteľnými a protichodnými názormi v úmysle vyhnúť sa zodpovednosti za dlhotrvajúce konanie. Interpretácia hodnotenia riaditeľa ústavu v podaní okresného súdu a krajského súdu je extrémnym nesúladom medzi obsahom hodnotenia a skutkovými zisteniami súdov. Zo záverov hodnotenia riaditeľa ústavu jednoznačne vyplýva, že prvá materiálna podmienka bola splnená. Polemika súdov s obsahom hodnotenia riaditeľa ústavu nad rámec povinnosti prijať jeho záver je formou svojvôle. Aj keď tento dôkaz nie je pre súd údajne záväzný, nie je zrejmé, prečo ho deformujú a čerpajú z neho čiastkové a pre sťažovateľa negatívne skutočnosti, hoci je jeho záver odporúčací. V sťažovateľovom prípade neexistovali závažné dôvody v jeho neprospech, pre ktoré súd nevyhovie návrhu pri odporúčacom závere hodnotenia riaditeľa ústavu. Súdy si ich svojvoľne vyfabrikovali. Súdy postupovali v zmysle svojho modus operandi (sofistikovaným odôvodnením zamietnutia návrhu na neplnení prvej materiálnej podmienky po identifikovaní ako recidivistu dlhodobo tieto súdy v atmosfére beztrestnosti vedú súkromnú vojnu proti recidivistom) v sťažovateľovom prípade aj konštatovaním nesplnenia druhej materiálnej podmienky vzhľadom na neplnenie prvej, ktorú však deformovali. 12. Z dikcie § 66 a nasl. Trestného zákona v časti preukázania polepšenia v žiadnom prípade nevyplýva dosiahnuť to vybočením z radu priemerných väzňov, a to nadprácou v podobe absolvovania školy, rekvalifikačného kurzu či iného výnimočného správania. Konajúce súdy nesmú vytvárať sprísnené kritériá pre recidivistov tým, že od nich vyžadujú „prácu navyše“, resp. nadprácu, čím sa dopustili porušenia princípu zákonnosti. Úvahy okresného súdu a krajského súdu v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí sú pre svojvôľu a zmätočnosť nepreskúmateľné. Konajúce súdy taktiež znegovali kritický postoj sťažovateľovho konania k spáchanej trestnej činnosti, ktorý jasne vyplýval z hodnotenia riaditeľa ústavu. Pre recidivistov trnavské súdy robia
4
túto právnu normu iluzórnou vzhľadom na svoje sprísnené a svojvoľne stanovené kritériá. Podľa sťažovateľa tým bol porušený aj čl. 7 ods. 1 dohovoru. 13. Konajúce súdy sa opomenuli zaoberať možnosťou uložiť sťažovateľovi v zmysle § 68 ods. 1 Trestného zákona primerané obmedzenia a povinnosti uvedené v § 51 ods. 3, 4 Trestného zákona, ktoré sú spojené s inštitútom podmienečného prepustenia a ktorými možno riziko recidívy zmierniť. Tiež neposúdili dobu uplynutú od spáchania trestného činu ani dôvody jeho spáchania. 14. Sťažovateľova trestná minulosť je posudzovaná konajúcimi súdmi dvakrát, a to nielen vo vzťahu k druhej materiálnej podmienke z § 66 a nasl. Trestného zákona, ale aj k prvej materiálnej podmienke, ku ktorej tento aspekt nesplnenia podmienky nepatrí. Okresný súd, ako aj krajský súd porušili svojimi rozhodnutiami zákaz dvojitého pričítania vyplývajúceho zo zásady ne bis in idem, a to vo vzťahu k vyhodnocovaniu oboch zákonných materiálnych podmienok, pretože opätovne tieto posudzovali na základe okolností, ktoré už svoju úlohu zohrali v konaní, z ktorého vzišiel samotný trest odňatia slobody, ktorý aktuálne sťažovateľ vykonáva. 15. Konajúce súdy rozhodovaním o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody porušili právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a jeho ekvivalentu podľa ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru tým, že nekonali dostatočne rýchlo. Sťažovateľ trávi vo výkone trestu dlhšie obdobie, ako by bolo to, ktoré by po racionálnom a spravodlivom rozhodnutí okresného súdu alebo krajského súdu musel stráviť. Nadbytočný výkon trestu odňatia slobody nie je možné považovať za zákonný v zmysle čl. 5 dohovoru. 16. V kontexte práva na osobnú slobodu podľa dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru a čl. 12 ústavy sťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy mu pripísali na ťarchu skutočnosť, že sa vo výkone trestu nachádza už dlhšie časové obdobie, a teda sa prispôsobil ústavným podmienkam, v dôsledku čoho sa dopustili diskriminácie oproti prvotrestaným. Pri vyhodnocovaní splnenia materiálnych podmienok vo vzťahu k recidivistom a prvotrestaným sú kritériá pre recidivistov neporovnateľne prísnejšie. Ďalším diskriminačným aspektom sú závery z prognózovacieho testu (CRA), ktorý je vzhľadom na bodové hodnotenia jednotlivých kritérií prima facie diskriminačný oproti inej skupine väznených osôb ženského pohlavia. 17. Sťažovateľ napokon namieta, že v dôsledku nezákonných a svojvoľných napádaných rozhodnutí došlo k zásahu do jeho práva na rodinný život garantovaného čl. 8 dohovoru, keďže mu je naďalej odopieraný osobný kontakt s jeho maloletými deťmi. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 18. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Sťažovateľ nie je v konaní zastúpený advokátom, čo je podmienka vyplývajúca z § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Keďže sťažovateľ zároveň požiadal o jeho ustanovenie, skúmal ústavný súd na predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, či sú splnené podmienky na jeho ustanovenie vyplývajúce z § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom jednou
5
z podmienok je zistenie, že zo strany sťažovateľa nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. III.1. K porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného súdu: 19. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne. 20. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie. 21. O porušení základných práv a slobôd sťažovateľa ústavnou sťažnosťou namietaným postupom a uznesením okresného súdu bol na základe jeho sťažnosti príslušný rozhodnúť krajský súd. Ústavná sťažnosť je tak proti postupu a uzneseniu okresného súdu podľa § 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde neprípustná, čo by pri vecnom posúdení odôvodňovalo jej odmietnutie v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde. III.2. K porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského súdu: 22. Sťažovateľ vyčíta krajskému súdu arbitrárnosť a svojvôľu rozhodnutia (pri hodnotení dôkazov, ako aj pri právnom posúdení), neudržateľnosť odôvodnenia (pre jeho vnútorný rozpor, nezrozumiteľnosť, nesprávnosť), spôsob aplikácie § 66 a nasl. Trestného zákona na okolnosti jeho prípadu, opakované zohľadnenie trestnej minulosti. 23. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba uviesť, že úlohou ústavného súdu nie je preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, a ani odpovedať na otázku, či malo byť žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie vyhovené. Úloha ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti sa obmedzuje na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter, teda či nie je výsledkom zjavného právneho omylu. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného 6
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). V súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti bolo zohľadnené aj uznesenie okresného súdu, ktoré s napadnutým uznesením krajského súdu tvorí z hľadiska predmetu ochrany jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). 24. Z obsahu žiadneho zo základných práv chránených ústavou, resp. dohovorom nevyplýva právo odsúdeného, aby bolo jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovené (napr. III. ÚS 355/2021). Posúdenie splnenia zákonných podmienok na podmienečné prepustenie je vecou sudcovskej úvahy na úrovni podústavného práva. Zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, na ktoré súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy. Ak všeobecný súd prihliadol na to, že nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života sťažovateľa, ide výlučne iba o jeho uváženie, ak dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli k páchaniu závažnej trestnej činnosti (IV. ÚS 53/08, I. ÚS 605/2014, I. ÚS 489/2020, I. ÚS 36/2022). 25. Všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody musí zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť predpoklad o tom, aké správanie možno od odsúdeného očakávať po tom, ako opustí brány väzenia. Pri skúmaní splnenia materiálnych podmienok týkajúcich sa možnosti podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité zistiť a vyhodnotiť správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody. Pritom správanie odsúdeného je determinované samotným výkonom trestu odňatia slobody, ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva v prevencii pred ďalším páchaním trestnej činnosti a vo výchove odsúdeného k vedeniu morálneho a slušného života (III. ÚS 154/09). 26. Ústavný súd nezistil v postupe a uznesení krajského súdu, ktoré posudzoval v spojitosti s postupom a uznesením okresného súdu, pri aplikácii právnej úpravy podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody známky neústavnosti. Súd nezaložil svoje rozhodnutie výlučne na posúdení trestnej minulosti (recidívy) sťažovateľa (čo tento sám uznáva s dodatkom, že išlo len o sofistikovaný postup), ale zreteľne zohľadňoval už pri skúmaní prvej materiálnej podmienky konkrétne správanie sťažovateľa v ústave na výkon trestu nasledujúce po spáchaní posledného trestného činu (podľa krajského súdu išlo o prejav vonkajšieho prispôsobenia sa režimu). Konštatoval nedostatok takej zmeny v jeho správaní či v jeho vnútornom postoji, ktorý by bolo možné označiť za polepšenie. Odkazoval pritom na konkrétne a relevantné okolnosti vyplývajúce z vykonaných dôkazov, primárne na zistené odmeny za prístup k práci, dostačujúce správanie, resocializačnú prognózu, nepreradenie do ústavu s nižším stupňom stráženia a skúsenosť s výkonom nepodmienečných trestov.
7
27. V sťažovateľom namietanom tvrdení ústavný súd nezistil prejav deformácie dôkazu ani vnútorného rozporu, keďže krajský súd iba zhrnul opis správania sťažovateľa podľa aktualizovaného hodnotenia, v nadväznosti na čo vyslovil záver k preukázaniu materiálnej podmienky polepšenia sa, ktorej naplnenie posudzuje záväzným spôsobom výhradne súd vzhľadom na komplex dôkazov o plnení povinností a správaní sťažovateľa. Sťažovateľov nesúhlas so záverom súdu nemá potenciál viesť ústavný súd k záveru o nesúlade tejto časti odôvodnenia s právom na súdnu ochranu, ide o ďalšiu polemiku bez ústavného presahu. Už okresný súd priblížil účel konania o podmienečnom prepustení aj s odkazom na odbornú literatúru, ktorá rovnako ako krajský súd považuje za nevyhnutné rozlišovať medzi obyčajnou vonkajšou adaptáciou odsúdeného na podmienky výkonu trestu a jeho skutočnou vnútornou premenou. Krajský súd ústavne udržateľným spôsobom vysvetlil, že samotné prispôsobenie sa ústavnému režimu a plnenie povinností sťažovateľa ešte bez ďalšieho nepreukazujú jeho polepšenie v zmysle § 66 Trestného zákona. Nie je úlohou ústavného súdu záväzne prijímať záver o splnení prvej materiálnej podmienky preukázania polepšenia vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním a jej naplnenie v okolnostiach prípadu, pretože nie je ďalšou opravnou inštanciou. 28. Sú to práve všeobecné súdy, ktoré na základe svojho vnútorného presvedčenia o preukázaní určitej okolnosti a po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu majú prijať a odôvodniť rozhodnutie o podmienečnom prepustení alebo o zamietnutí návrhu po zistení ne/naplnenia jednotlivých podmienok. Toto rozhodnutie musí byť založené na objektívnych skutočnostiach, ktoré súd zistí, a musí byť ich logickým dôsledkom. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu k procesu dokazovania a hodnotenia dôkazov vyplýva, že ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní stanovené zásady pri hodnotení dôkazov rešpektujú a svoj postup zákonným a presvedčivým spôsobom odôvodnia – ako sa v posudzovanej veci stalo – nie je ústavný súd oprávnený do hodnotenia dôkazov a z neho vyvodených skutkových a právnych záverov zasiahnuť. Ani námietka o extrémnom nesúlade medzi obsahom hodnotenia riaditeľa ústavu a skutkovými zisteniami súdov neobstojí. Správanie sťažovateľa a plnenie jeho povinností posudzoval krajský súd v rámci ústavných limitov hodnotenia dôkazov v dostatočnej šírke, pričom zohľadnil aj pre sťažovateľa priaznivo vyznievajúce skutočnosti (odmeny, dostačujúce správanie). Pokiaľ ide o kritický postoj sťažovateľa k spáchanej trestnej činnosti vyplývajúci z hodnotenia riaditeľa ústavu, touto skutočnosťou sa zaoberal už okresný súd (ktorého závery krajský súd považoval za vecne správne), pričom ju hodnotil aj v kontexte vyjadrení sťažovateľa v konaní pred súdom. Po zhodnotení aj ďalších okolností (resocializačná prognóza, nepreradenie do ústavu s nižším stupňom stráženia a skúsenosť s výkonom nepodmienečných trestov) však krajský súd nepovažoval predmetnú materiálnu podmienku za naplnenú. Sťažovateľovo upriamovanie pozornosti na závery hodnotenia riaditeľa ústavu, ktoré konajúce súdy podľa jeho názoru vytrhli z kontextu a negovali, hoci ich mali akceptovať a vysloviť splnenie podmienky preukázania polepšenia, považuje preto ústavný súd len za prejav nesúhlasu s hodnotením dôkazov bez presahu do ústavnoprávnej roviny. 29. Krajský súd, ako vyplýva už z uvedeného zhrnutia, pri posudzovaní splnenia materiálnej podmienky podmienečného prepustenia spočívajúcej v možnosti očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, zohľadnil trestnú minulosť sťažovateľa (špeciálna recidíva k majetkovej trestnej činnosti, štrnásť nepodmienečných trestov s prestávkami, identifikovaná konzumácia návykových látok a absencia práce v podmienkach slobody, spáchanie trestných činov v minulosti po podmienečnom prepustení, nemožnosť dostatočne korigovať vysoké riziko zlyhania 8
prepustením s nariadením probačného dohľadu, v minulosti identifikovaný problém s dodržiavaním obmedzení). Popri nej tiež poukázal na nepreukázanie zárobkovej činnosti v prípade pobytu na slobode (iba všeobecného prísľubu), ako aj ubytovania. Krajský súd vopred nevylúčil možnosť splnenia druhej materiálnej podmienky ani pri odsúdených s početnou kriminálnou minulosťou, preto súvisiaca námietka sťažovateľa je nedôvodná. Uviedol aj konkrétne príklady správania, ktoré by podľa jeho názoru znížili riziko páchania trestnej činnosti. Ústavný súd nepovažoval toto odôvodnenie za prejav ústavne neprijateľného výkladu, ktorým by krajský súd neprípustne (svojvoľne) rozširoval pôsobnosť právnej normy v rozpore s jej účelom, sprísňoval ju a robil tak možnosť jej naplnenia iluzórnou. 30. Nemožno dospieť k záveru, že by zohľadnenie predchádzajúcich odsúdení sťažovateľa v uznesení krajského súdu predstavovalo porušenie základného práva nebyť trestne stíhaný za čin, za ktorý už bol sťažovateľ právoplatne odsúdený. Nie je konfliktom so zákazom dvojitého postihu (res iudicata) podľa čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 2 ods. 8, § 11 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, ak súd pri posudzovaní splnenia materiálnej podmienky podmienečného prepustenia spočívajúcej v možnosti očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, zohľadní recidívu (najmä úmyselnej a druhovo rovnorodej) trestnej činnosti, skorší výkon trestu (trestov) odňatia slobody, spáchanie ďalšieho trestného činu v skúšobnej dobe určenej pri skoršom, pôvodne podmienečnom odsúdení alebo pri podmienečnom prepustení týkajúcom sa trestu (jeho zvyšku), ktorý odsúdený vykonáva, alebo spáchanie trestného činu, za ktorý je odsúdený aktuálne vo výkone trestu v skúšobnej dobe určenej pri skoršom podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Ide totiž o skutočnosti, ktoré očakávanie vedenia riadneho života v budúcnosti nevyhnutne kauzálne (aj keď nie výlučne) podmieňujú a netýkajú sa len samotného trestného činu konštatovaného predmetným odsúdením, ale dominantne externých okolností páchania trestnej činnosti pred dotknutým odsúdením alebo po ňom, a to v relevantnom zákonnom kontexte, pričom súd musí hodnotiť splnenie takej podmienky obligatórne (samozrejme, s adekvátnym odrazom v odôvodnení svojho rozhodnutia, teda nielen mechanickým odkazom na kriminálnu minulosť odsúdeného, podobne I. ÚS 36/2022). 31. Neprípustná (podľa okolností prípadu až v rovine ústavnej neudržateľnosti) by bola len výlučná absolutizácia samotného odsúdenia (bez prítomnosti súvislostí uvedených v predchádzajúcej vete), ktorého by sa taká úvaha týkala s vyústením do negatívneho záveru pre možnosť podmienečného prepustenia odsúdeného (nemožno podmienečne prepustiť len preto, lebo odsúdený spáchal to, za čo bol uznaný za vinného konkrétnym rozsudkom, k tomu pozri uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 511/2023-8 z 11. októbra 2023, bod 24, ZNaU č. 89/2023 – I., rovnako tak aj sp. zn. IV. ÚS 512/2023, bod 24). Krajský súd však doterajšiu kriminálnu minulosť sťažovateľa neabsolutizoval, naopak, vyhodnotil ju v kontexte ďalších okolností týkajúcich sa výkonu trestu a resocializačnej prognózy páchateľa, teda z pohľadu minulosti a súčasnosti smerom do budúcnosti. Správne pritom obsahovo spojil obe zákonné materiálne podmienky podmienečného prepustenia na slobodu, a to pojem „polepšenie“ s možnosťou očakávať, že páchateľ povedie riadny život nielen dodržiavaním väzenského režimu (na základe štátneho donútenia), ale aj po prepustení na slobodu, keď jedno podmieňuje druhé – polepšenie podmieňuje pozitívne postpenitenciárne očakávanie (ZNaU č. 89/2023 – II., ako aj uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 136/2024-12 zo 7. marca 2024, bod 35, publikované v ZNaU pod č. 19/2024). Mýli sa teda sťažovateľ, ak tvrdí, že závery 9
krajského súdu znemožňujú v jeho prípade (ako recidivistu) splniť podmienky na podmienečné prepustenie. Samozrejme, ich splnenie (generované primárne potrebným polepšením) je kategoricky obťažnejšie v prípade osoby s výraznou kriminálnou minulosťou, ktorá je opakovane vo výkone trestu odňatia slobody (taký záver určite nie je excesívny, naopak, zodpovedá elementárnym pravidlám logického myslenia). 32. Námietku o opomenutí zaoberať sa možnosťou uložiť primerané povinnosti a obmedzenia ústavný súd nepovažoval za dôvodnú. Konajúce súdy nedospeli vykonaným dokazovaním k záveru o splnení materiálnych podmienok, čo vylúčilo potrebu zaoberať sa možnosťou uložiť v zmysle § 68 ods. 1 Trestného zákona primerané obmedzenia a povinnosti uvedené v § 51 ods. 3, 4 Trestného zákona. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že sťažovateľ mal v minulosti problém s dodržiavaním zákazov a obmedzení vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia (5-krát). Konštatoval tiež vysoké riziko zlyhania v prípade prepustenia s probačným dohľadom. Vo vzťahu k námietke o neposúdení doby a dôvodov páchania trestného činu ústavný súd zistil, že už okresný súd podrobne identifikoval strety sťažovateľa s Trestným zákonom, ako aj vtedajší spôsob jeho života. 33. Krajský súd sa pri aplikácii relevantných právnych predpisov neminul s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými okolnosťami tak, že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez znakov svojvôle. Napokon krajský súd v spojení s okresným súdom vzhľadom na eventualitu prijatého záveru, aký prichádza do úvahy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, nebol povinný vyhovieť návrhu sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. III. ÚS 154/09, IV. ÚS 85/2011). 34. Pri námietke o porušení základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 dohovoru ústavný súd uvádza, že napadnuté rozhodnutia (ani namietaný predchádzajúci postup súdov) nie sú v príčinnej súvislosti s pozbavením osobnej slobody sťažovateľa. Sťažovateľ bol pozbavený osobnej slobody nezávisle od nich, a to príslušnými rozhodnutiami o uložení trestu odňatia slobody, v ktorého výkone sa nachádza. Napadnutými uzneseniami teda nemohlo dôjsť k zásahu do práva na osobnú slobodu sťažovateľa. Článok 17 ods. 2 ústavy nie je aplikovateľný ani z hľadiska práva na stíhanie zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, pretože vo vykonávacom konaní sa už nevedie trestné stíhanie. Záruky z označených článkov preto nemajú v tomto prípade uplatnenie. V súvislosti s podmienečným prepustením by k zásahu mohlo dôjsť v prípade pozbavenia slobody nasledujúceho po rozhodnutí o zrušení podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody (rozsudok Etute proti Luxembursku z 30. 1. 2018, body 25 a 33). V našich podmienkach by tomu zodpovedalo rozhodnutie súdu, že podmienečne prepustený sa neosvedčil a zvyšok trestu vykoná podľa § 416 Trestného poriadku. To zjavne nie je prípad sťažovateľa, pretože napadnuté uznesenia sa týkajú predchádzajúcej fázy rozhodovania o podmienečnom prepustení podľa § 415 Trestného poriadku.
10
35. V súvislosti s námietkou porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy treba uviesť, že zásady vyjadrené v týchto ustanoveniach ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv a majú univerzálny charakter, a preto nemôžu byť priamo aplikovateľné v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a ich porušenie možno posudzovať len ako súčasť porušenia základných práv a slobôd (I. ÚS 59/97, II. ÚS 269/2019). Obdobné závery platia aj pre čl. 14 dohovoru, ktorého porušenie možno namietať len v priamom spojení s iným právom podľa dohovoru. Vzhľadom na neaplikovateľnosť záruk vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 5 dohovoru, v spojitosti s ktorými sťažovateľ namietal porušenie čl. 14 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ústavný súd nemohol samostatne pristúpiť k posudzovaniu porušenia posledných dvoch označených článkov samostatne. 36. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že toto ustanovenie sa ratione materiae vzťahuje špecificky na správne súdnictvo. V prípade sťažovateľa jednoznačne nejde o konanie a rozhodovanie všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva, čo akúkoľvek možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy prima facie vylučuje. 37. Ani námietke porušenia čl. 8 dohovoru z dôvodu, že sťažovateľ v dôsledku nevyhovenia jeho návrhu na podmienečné prepustenie naďalej vykonáva trest odňatia slobody, a preto nemôže byť v osobnom kontakte so svojimi deťmi, nemožno priznať opodstatnenosť. Obmedzenie osobného kontaktu s rodinnými príslušníkmi je prirodzeným dôsledkom výkonu trestu odňatia slobody. Sťažovateľ netvrdí, že by mu orgány verejnej moci neprimerane obmedzovali udržiavať kontakt s jeho rodinou počas výkonu trestu, ale porušenie čl. 8 dohovoru odvodzuje výlučne od svojho presvedčenia, že mal byť podmienečne prepustený. Keďže ústavný súd nezistil ústavne relevantné pochybenie všeobecných súdov pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení sťažovateľa, samotné obmedzenie jeho rodinného života vyplývajúce z pokračujúceho výkonu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody nemožno považovať za porušenie čl. 8 dohovoru. 38. Pri námietke porušenia princípu zákonnosti podľa čl. 7 dohovoru ústavný súd uvádza, že v predmetnej veci nebolo rozhodované o odsúdení ani o uložení trestu, preto uvedený článok nemá uplatnenie. 39. Vzhľadom na závery ústavného súdu obsiahnuté v predchádzajúcej časti odôvodnenia (body 26 až 38) je zrejmé, že vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu sťažovateľ z vecných dôvodov bezúspešne uplatňuje nárok na ochranu ústavnosti podaním ústavnej sťažnosti, pričom tento záver by v prípade, ak by bol sťažovateľ riadne právne (advokátom) zastúpený v konaní pred ústavným súdom, viedol k odmietnutiu ústavnej sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde a zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. V dôsledku toho ústavný súd ani nepristúpil k preverovaniu majetkových pomerov sťažovateľa a sťažovateľom uplatnenej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nevyhovel (bod 1 výroku tohto uznesenia). 40. Na podklade uvedeného ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde, ktorý neustanovenie právneho zástupcu (z vecných dôvodov zrejmej bezúspešnosti uplatňovania nároku na ochranu ústavnosti alebo pre nedôvodnosť ustanovenia právneho zástupcu na základe majetkových pomerov navrhovateľa) obligatórne spája s rozhodnutím premietnutým do bodu 2 výroku tohto uznesenia. 11
41. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 2. septembra 2026
Libor Duľa predseda senátu
12