Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 480/2026-9
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Törökom, Šafárikova 8, Rožňava, proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava sp. zn. 2T/66/2026 z 3. augusta 2026 a uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7To/83/2026 z 12. augusta 2026 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru uzneseniami označenými v záhlaví. Sťažovateľ ďalej žiada, aby ústavný súd napadnuté uznesenia zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania. 2. Prokurátor Okresnej prokuratúry Rožňava podal 21. júla 2026 okresnému súdu na sťažovateľa obžalobu pod sp. zn. Pv 155/26/8808. Bezprostredne pred podaním obžaloby, resp. súčasne s jej podaním bolo obhajobe sťažovateľa doručené upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie skutku podľa § 234 ods. 2 Trestného poriadku, pričom prokurátor formálne poskytol obhajobe lehotu a možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania.
3. Obhajoba podala 22. júla 2026 návrh na doplnenie dokazovania. Prokurátor upovedomením z 27. júla 2026 obhajobe oznámil, že navrhované dôkazy nevykoná a nevracia vec na doplnenie vyšetrovania. 4. Okresný súd napadnutým uznesením z 3. augusta 2026 prijal obžalobu. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením z 12. augusta 2026 zamietol s odôvodnením, že postup prokurátora nepredstavuje závažnú procesnú chybu, keďže obhajoba môže svoje dôkazné návrhy uplatniť v konaní pred súdom. II. Argumentácia sťažovateľa 5. Sťažovateľ hodnotí postup prokurátora ako rýdzo formálny a účelový. Zmyslom § 234 ods. 2 Trestného poriadku je poskytnúť obvinenému reálnu, nie iba teoretickú možnosť reagovať na zmenu právneho posúdenia skutku ešte pred tým, než je podaná obžaloba. Zásada voľného hodnotenia dôkazov a kontradiktórnosti sa musí uplatňovať v každom štádiu trestného konania tak, aby mala zmysel. Ak prokurátor vyzve obhajobu na podanie návrhov, no obžalobu podá v ten istý deň, a priori vylučuje možnosť, že by predložené návrhy mohli ovplyvniť jeho úvahu o tom, či obžalobu vôbec podá, v akom rozsahu alebo či vec vybaví inak (napr. odklonom). 6. Rozhodovanie (upovedomovanie) prokurátora o odmietnutí dôkazných návrhov obhajoby 22. júla 2026, teda po podaní obžaloby 21. júla 2026, je právne nulitným aktom. Prokurátor odovzdaním spisu súdu stratil akékoľvek oprávnenie meritórne rozhodovať o priebehu prípravného konania. Okresný súd a krajský súd tým, že tento ex post postup prokurátora akceptovali, aprobovali nezákonnosť prípravného konania. 7. Sťažovateľ poukazuje na stabilnú judikatúru ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 424/2012, II. ÚS 263/2011), ktorá zdôrazňuje, že orgány činné v trestnom konaní, ako aj súdy, sú povinné vykladať právo na obhajobu materiálne. Odmietnutie obžaloby podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku nie je len možnosťou, ale povinnosťou súdu v prípade, ak prípravné konanie trpí závažnými procesnými chybami. Argumentácia krajského súdu, že dôkazy je možné vykonať pred súdom, degraduje prípravné konanie na bezvýznamnú formalitu a presúva celé bremeno vyšetrovania na plecia súdu, čo je v priamom rozpore so zásadou obžalovacou a rozdelením funkcií v trestnom konaní. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje zákonom ustanovené náležitosti a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 9. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, b) označenie právoplatného rozhodnutia,
2
opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody, c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí, d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Podľa § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd. 10. Podľa § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania podanému navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve sa musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom. 11. Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej je jednoznačne formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je ustanovená bez možnosti akýchkoľvek výnimiek, a zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho zákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013, III. ÚS 343/2013, II. ÚS 23/2019). 12. Ústavný súd ako orgán verejnej moci (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) môže podľa čl. 2 ods. 2 ústavy konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a preto sa musí dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom. 13. Ústavný súd konštatuje nesplnenie zákonných podmienok na konanie o ústavnej sťažnosti vyplývajúcich z § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde, keď sťažovateľ nepriložil osobitné plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ale len opatrenie okresného súdu sp. zn. 8Tp/14/2026 z 3. apríla 2026, z ktorého je zrejmé, že mu bol ustanovený ex offo obhajca, ktorý zaňho aj podal ústavnú sťažnosť. A to aj napriek tomu, že v úvode ústavnej sťažnosti uviedol, že je právne zastúpený, a v petite tejto sťažnosti navrhol, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Predmetné opatrenie však nie je osobitné plnomocenstvo na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom podľa § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ďalej platí, že sťažovateľ nepostupoval podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nepriložil žiadne z napádaných rozhodnutí, teda ani uznesenie okresného súdu sp. zn. 2T/66/2026 z 3. augusta 2026 a ani uznesenie krajského súdu sp. zn. 7To/83/2026 z 12. augusta 2026. Ide pritom o povinné náležitosti konania pred ústavným súdom. 14. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že ich nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 77/08, III. ÚS 357/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016).
3
15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku náležitostí ustanovených zákonom, a preto rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 2. septembra 2026
Libor Duľa predseda senátu
4