Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky IV. ÚS 342/2026-61 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Ministerstvo cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky, Pribinova 16549/32, Bratislava, zastúpeného GARAJ & Partners s.r.o., Na Hrebienku 8079/2A, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 60Cb/122/2008 takto rozhodol: 1. Postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 60Cb/122/2008 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. 2. Okresnému súdu Banská Bystrica p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. 60Cb/122/2008 konal bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 eur, ktoré j e mu Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia 1. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 342/2026-49 z 9. júna 2026 bola na ďalšie konanie prijatá ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 60Cb/122/2008. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň žiada o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 eur a náhrady trov konania. 2. Z ústavnej sťažnosti, jej doplnenia z 2. júna 2026 a jej príloh vyplýva, že žalobcovia sa žalobou doručenou okresnému súdu 28. mája 2008 domáhali od pôvodného žalovaného, ktorým bolo Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky, zaplatenia sumy 2 652 040,54 eur s príslušenstvom. V dôsledku zákonného prechodu pôsobnosti v oblasti cestovného ruchu medzi ministerstvami vystupuje aktuálne sťažovateľ v napadnutom konaní v procesnom postavení žalovaného. V napadnutom konaní nebolo do dňa podania ústavnej sťažnosti právoplatne rozhodnuté. 3. Sťažnostná argumentácia je založená na tvrdenom porušení označených práv zbytočnými prieťahmi okresného súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľ obsiahlo zrekapituloval jeho doterajší priebeh, opakovane poukázal na jeho extrémnu dĺžku, ktorá v súčasnosti predstavuje dobu 18 rokov od podania žaloby bez vydania meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Význam veci je mimoriadny aj z ekonomického hľadiska vzhľadom na vysokú istinu, ktorú si žalobcovia uplatňujú, a uplatnené úroky z omeškania, ktoré samy osebe ku dňu podania ústavnej sťažnosti presahujú sumu prekračujúcu 6,91 milióna eur. 4. Sťažovateľ objektívne pripúšťa, že napadnuté konanie je v určitej miere skutkovo aj právne náročné a že určitú časť napadnutého konania ovplyvnilo aj súvisiace súdne konanie o určenie neplatnosti rámcovej dohody. Sťažovateľ rovnako nespochybňuje, že na dĺžku konania mala vplyv aj pandémia COVID-19 a neskôr prerozdelenie veci po odchode pôvodnej zákonnej sudkyne do dôchodku. Podstatou ústavnej sťažnosti je však to, že ani po odpadnutí objektívnych prekážok súd nedokázal viesť napadnuté konanie efektívne a sústredene s cieľom jeho skončenia v primeranom čase. Sťažovateľ je toho názoru, že on svojím správaním neprispel k prieťahom v napadnutom konaní. Zbytočné prieťahy boli spôsobené výlučne postupom okresného súdu, a to konkrétne kombináciou viacerých úsekov úplnej nečinnosti a jeho neefektívneho a nesústredeného postupu. II. Vyjadrenie okresného súdu 5. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení konštatoval, že dĺžka konania v trvaní 18 rokov môže aj bez ďalšieho znamenať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. To, či došlo k neefektívnemu a nehospodárnemu postupu súdu, však nechal na úvahe ústavného súdu. Navrhol však ústavnému súdu prihliadať na vyjadrenie zákonného sudcu, ktoré pripojil ako prílohu k svojmu písomnému stanovisku, na skutkovú a právnu zložitosť veci, na súvisiace súdne konanie o určenie neplatnosti rámcovej dohody, pandémiu COVID-19, zmenu zákonného sudcu, pasivitu sťažovateľa až do roku 2024, znalecké dokazovanie či obrat v procesnom správaní sťažovateľa. 6. Zákonný sudca v úvode svojho písomného stanoviska poukázal na to, že zákonným sudcom v tejto veci sa stal 1. januára 2024 a neprináleží mu hodnotiť procesný postup predchádzajúcej zákonnej sudkyne. Poukázal aj na svoju vysokú pracovnú zaťaženosť a zdravotné problémy, čo malo dopad aj na priebeh vybavovania veci. Podľa zákonného sudcu je otázne, či sťažovateľ 2
mal, resp. má aktívnu legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti. Zákonný sudca taktiež poukázal na zmätočný postup sťažovateľa pri posudzovaní jeho pasívnej legitimácie v napadnutom konaní a skutočnosť, že pôvodný žalovaný (ministerstvo dopravy) až 11. septembra 2024 vzniesol námietku nedostatku svojej pasívnej legitimácie. Až podaním z 8. januára 2025 predložil sťažovateľ delimitačný protokol č. 76/D100/2024 z 1. februára 2024, v nadväznosti na čo žalobcovia v januári a februári 2025 predložili návrh na vstup sťažovateľa na miesto žalovaného. S poukazom na zásadu právo patrí bdelým ďalej zákonný sudca dal do pozornosti, že sťažovateľ bol až do 24. februára 2026 v konaní nečinný. Plynulosť postupu súdu taktiež sťažilo aj zložité znalecké dokazovanie a súvisiace úmrtie súdneho znalca. 7. Ústavný súd nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k vyjadreniu, keďže jeho obsah neviedol k pochybnostiam o potrebe vyhovieť ústavnej sťažnosti v jej podstate (porušenie označených práv). III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 8. Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením označených práv je založená na nekonaní, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu v napadnutom konaní. 9. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretože v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Ústavný súd pri posudzovaní ústavných sťažností namietajúcich porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote vychádza z účelu týchto práv, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník konania, resp. sporová strana. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota neodstraňuje, keďže k nastoleniu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom nastoľujúcim právnu istotu. 10. Obsah práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť v spore taký procesný postup, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník (strana sporu) obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157 ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“. 11. Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého 3
kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. 12. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o zaplatení peňažného nároku za poskytnutie služieb vyplývajúcich z rámcovej dohody z 29. júna 2007 a na ňu nadväzujúcich čiastkových zmlúv. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov. Ústavný súd však pripúšťa zvýšenú mieru skutkovej zložitosti, ktorá je daná viacerými parciálnymi faktormi (napr. potrebou rozsiahleho znaleckého dokazovania či súvisiacim súdnym konaním o neplatnosť rámcovej zmluvy, pre ktoré bolo napadnuté konanie prerušené). Ani tieto skutočnosti však nie sú spôsobilé ospravedlniť extrémnu dĺžku napadnutého konania, ktoré nie je ani po viac ako osemnástich rokoch od podania žaloby právoplatne skončené. 13. Pri posudzovaní druhého kritéria sa ústavný súd vyjadrí k otázke legitimácie sťažovateľa na podanie ústavnej sťažnosti, čo súvisí s jeho účastníctvom v spore, v kontexte jeho predmetu. Dňa 1. februára 2024, t. j. nadobudnutím účinnosti zákona č. 7/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k prechodu kompetencií v oblasti cestovného ruchu z pôvodne žalovaného ministerstva dopravy na sťažovateľa, t. j. novovzniknuté ministerstvo cestovného ruchu, a majetok štátu, ktorý bol do 31. januára 2024 v správe ministerstva dopravy a ktorý slúži na zabezpečenie výkonu kompetencie v danej oblasti, prešiel od 1. februára 2024 do správy sťažovateľa, čo napokon vyplýva aj z obsahu delimitačného protokolu, ktorý je súčasťou spisovej dokumentácie okresného súdu. Ústavný súd akcentuje, že zmena subjektu konania na základe takejto hmotnoprávnej skutočnosti nemôže spôsobovať priznanie zásadne rozdielneho obsahu alebo rozsahu práv týchto právnych nástupcov, pretože striktné vnímanie spôsobu právneho nástupníctva v okolnostiach prerokúvanej veci by viedlo k prílišnému právnemu formalizmu, a to za súčasného opomenutia esenciálnej skutočnosti, že vstupom sťažovateľa do napadnutého konania nevznikol nový procesnoprávny vzťah, ale sťažovateľ pokračuje v konaní s rovnakým predmetom a v konaní pred orgánom verejnej moci sa naďalej domáha svojich práv alebo určenia povinností. Na podklade uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol oprávnený namietať postup okresného súdu a porušenie označených práv za celý priebeh napadnutého konania. 14. Na margo samotného správania sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že jeho správanie, resp. procesná pasivita nemali zásadný, resp. výrazný vplyv na jeho extrémne dlhé trvanie, aj keď dva termíny pojednávaní boli odročené na žiadosť jeho právneho zástupcu. 15. V súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd už na úvod konštatuje, že samotnú skutočnosť, že napadnuté konanie nie je právoplatne skončené ani po viac ako osemnástich rokoch od podania žaloby, nemožno z ústavnoprávneho hľadiska tolerovať a ospravedlniť. Aktuálna dĺžka napadnutého konania niekoľkonásobne prevyšuje obvyklú a ústavne akceptovateľnú dĺžku konania v obdobných právnych veciach. Ústavný súd zároveň konštatuje, že predseda okresného súdu ani zákonný sudca vo svojich vyjadreniach neuviedli žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli objektívne spôsobilé v plnej miere ospravedlniť existujúci stav a spochybniť námietky sťažovateľa týkajúce sa opakovaných období nečinnosti a nesústredeného postupu okresného súdu.
4
16. Neefektívnosť v postupe okresného súdu sa prejavila už v úvodnej fáze napadnutého konania, keď okresný súd uznesením z 11. novembra 2008 zamietol prvý návrh na prerušenie konania kvôli súvisiacemu konaniu o určenie neplatnosti rámcovej dohody vedenému pod sp. zn. 63 Cb 102/2008, no následne po uplynutí jedného roka uznesením z 18. novembra 2009 už konanie prerušil. Prekážka prerušenia konania odpadla 6. novembra 2015, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn. 63 Cb/102/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Cob/498/2014. Obdobie prerušenia konania ústavný súd nepovažuje za zbytočný prieťah. Okresný súd 29. marca 2016 nariadil pojednávanie na 6. máj 2016, ktoré sa však neuskutočnilo z dôvodov na strane žalobcu. Neuskutočnilo sa ani ďalšie pojednávanie 6. júla 2016, a to z dôvodov na strane právneho zástupcu žalovaného. K prvému reálne uskutočnenému pojednávaniu došlo až 4. októbra 2016. Okresný súd rozhodol o rozšírení okruhu žalobcov uznesením z 22. novembra 2017, proti ktorému podal žalovaný sťažnosť 15. decembra 2017, o ktorej okresný súd rozhodol až po viac ako roku a pol kontinuálnej nečinnosti, a to uznesením z 21. októbra 2019. 17. Ďalší priebeh konania hodnotí ústavný súd ako pomerne plynulý. Vo veci sa uskutočnilo 10 pojednávaní (17. 1. 2020, 29. 5. 2020, 10. 6. 2020, 7. 8. 2020, 25. 9. 2020, 4. 11. 2020, 25. 5. 2021, 3. 11. 2021, 15. 2. 2022 a 29. 4. 2022) z celkovo nariadených 19 termínov, pričom k odročeniu ostatných termínov došlo najmä v dôsledku pandémie COVID-19. 18. Po už špecifikovanom období bol okresný súd v konaní opäť kontinuálne nečinný, keď v priebehu roku 2023 nariadil len jedno pojednávanie (29. 11. 2023), ktoré sa napokon neuskutočnilo z dôvodu zmeny zákonného sudcu, ku ktorej došlo 29. novembra 2023. Nasledujúci procesný úkon vo veci bol vykonaný až 1. augusta 2024, teda po ďalšej 8-mesačnej súvislej nečinnosti súdu. V ostatnom období bolo predmetom rozhodovania súdu najmä pripustenie sťažovateľa na miesto žalovaného, ku ktorému procesne došlo až uznesením z 21. mája 2026, čo aj s prihliadnutím na vyjadrenie zákonného sudcu nemožno hodnotiť ako efektívny postup zo strany súdu. Napokon samotná skutočnosť, že po viac ako osemnástich rokoch od podania žaloby nebolo vo veci vydané žiadne meritórne rozhodnutie, je alarmujúca a z pohľadu ústavného súdu netolerovateľná. 19. S poukazom na celkovú dĺžku napadnutého konania, ktorú ústavný súd považuje za extrémnu, obdobia nečinnosti a nesústredeného postupu ústavný súd bez potreby detailného vyhodnocovania priebehu napadnutého konania dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu). 20. Ústavný súd zároveň konštatuje, že dĺžka napadnutého konania v okolnostiach prerokúvanej veci je taká výrazná, že možno hovoriť o odmietnutí spravodlivosti (denegatio iustitiae). Ústavný súd preto konštatoval aj porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu). 21. Vzhľadom na to, že konanie ešte stále nie je právoplatne skončené, ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
5
IV. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 22. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva. Ústavný súd konštatuje, že v uvedenej veci prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľovi. Ústavný súd vzal do úvahy, že z celkovej dĺžky konania bolo konanie šesť rokov prerušené pre prebiehajúce súvisiace konanie. Prihliadajúc na obdobia nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 eur, ktoré mu je okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu). V prevyšujúcej časti požadovaného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia ústavný súd návrhu nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). V. Trovy konania 23. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 1 014,41 eur v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie ústavnej sťažnosti) vykonané v roku 2026 podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 v sume 15,86 eur (podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma trov konania tak s príslušnou daňou z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca sťažovateľa je subjektom registrovaným pre jej platbu, predstavuje sumu 1 014,41 eur. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 29. júla 2026 Libor Duľa predseda senátu
6