Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 609/2026-12
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a zo sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom Mgr. Ing. Jurajom Trokanom, Ulica Vajanského 10, Trnava, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. B2-21C/52/2020-465 z 23. júna 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím mestského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie, vec vrátil na ďalšie konanie, priznal mu finančné zadosťučinenie, ako aj nárok na náhradu trov konania. II. Skutkové východiská 2. Sťažovateľ sa žalobou zo 4. augusta 2020 domáhal proti Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „žalovaný“) náhrady nemajetkovej ujmy 55 000 eur z titulu zásahu do práva na ochranu osobnosti a fyzickej integrity nesprávnym postupom žalovaného pri posúdení poskytnutia mu zdravotnej starostlivosti zdravotníckym zariadením.
3. Keďže sťažovateľ vady žaloby ani na výzvu neodstránil, mestský súd uznesením č. k. B2- 52/2020-315 z 10. mája 2024 žalobu odmietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4Co/77/2024-342 z 30. septembra 2024 zrušil uznesenie mestského súdu v napadnutom výroku o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože ho považoval za nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. 4. Mestský súd o trovách konania opätovne rozhodol uznesením č. k. B2-21C/52/2020-349 z 19. júna 2025, v ktorom priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Toto uznesenie krajský súd uznesením č. k. 4Co/169/2025-402 z 19. decembra 2025 na odvolanie sťažovateľa potvrdil. Stotožnil sa so záverom mestského súdu o tom, že pri rozhodovaní o trovách konania bolo potrebné vychádzať zo zásady zavinenia zastavenia konania za použitia analógie legis podľa čl. 4 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) v spojení s § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keďže Civilný sporový poriadok osobitne neupravuje situáciu rozhodovania o náhrade trov konania v prípade odmietnutia žaloby. Krajský súd reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľa vrátane prípadného uplatnenia § 257 CSP, na ktoré nevidel dôvod. 5. Následne mestský súd uznesením vyššej súdnej úradníčky č. k. B2-21C/52/2020-414 z 13. mája 2026 rozhodol o výške náhrady trov konania a priznal žalovanému náhradu trov 1 172,26 eur. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť. Namietal najmä, že vznik trov konania bol spôsobený procesným postupom súdu, poukazoval na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, na svoje nepriaznivé majetkové a sociálne pomery a na neúčelnosť uplatnených trov právneho zastúpenia žalovaného. 6. Mestský súd uznesením č. k. B2-21C/52/2020-465 z 23. júna 2026 rozhodol o sťažnosti tak, že vo výroku I opravil zrejmú chybu v písaní vo výroku uznesenia vyššej súdnej úradníčky a vo výroku II sťažnosť sťažovateľa zamietol. V odôvodnení sa stotožnil so závermi vyššej súdnej úradníčky o priznanej výške trov konania a dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na uplatnenie § 257 CSP. III. Argumentácia sťažovateľa 7. Sťažovateľ namieta, že súdy opakovane rozhodovali spôsobom, ktorý bol následne predmetom korekcie krajského súdu. Mestský súd po podaní žaloby nepostupoval bezodkladne podľa § 129 CSP, keď vadu žaloby odstraňoval až po približne štyroch rokoch. Následne vydané rozhodnutia a procesné úkony neviedli k efektívnemu prejednaniu veci, ale, naopak, k ďalšiemu predlžovaniu konania. Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 32/2024-44 z 29. februára 2024 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v predmetnom konaní mestského súdu. Pri rozhodovaní o trovách konania nebolo dostatočne zohľadnené, že trovy boli vyvolané predovšetkým postupom mestského súdu. Rovnako neboli podľa názoru sťažovateľa dostatočne zohľadnené dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, jeho nepriaznivé majetkové a sociálne pomery a otázka účelnosti jednotlivých trov právneho zastúpenia žalovaného. Preto rozhodnutie o trovách konania nemožno posudzovať izolovane od predchádzajúceho procesného
2
priebehu. Priznanie trov žalovanému je priamym dôsledkom konania, v ktorom súd sám opakovane postupoval nesprávne a neefektívne. 8. Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže žalovaný mal v konaní zabezpečené právne zastúpenie, zatiaľ čo sťažovateľ vzhľadom na svoju nepriaznivú sociálnu a ekonomickú situáciu nebol schopný zabezpečiť si advokáta a bol bez právnej pomoci. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na svoju dlhodobú nepriaznivú sociálnu a ekonomickú situáciu, ktorá bola zohľadnená aj pri oslobodení od súdnych poplatkov. Za tejto situácie považuje priznanie ďalšej povinnosti na úhradu trov žalovaného za okolnosť, ktorú mal všeobecný súd pri aplikácii § 257 CSP osobitne vyhodnotiť. IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 9. Ústavný súd považuje za nutné najprv ustáliť rozsah ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ v nej totiž okrem kritiky napadnutého uznesenia mestského súdu prednáša aj námietky proti postupu a rozhodnutiu Centra právnej pomoci. Na žiadosť sťažovateľa o poskytnutie právnej pomoci na podanie dovolania vo veci trov konania proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4Co/169/2025-402 z 19. decembra 2025 mu Centrum právnej pomoci, ktoré dospelo k záveru o neprípustnosti dovolania, zabezpečilo právnu pomoc na podanie ústavnej sťažnosti. Na základe poskytnutej právnej pomoci bola advokátkou podaná ústavná sťažnosť, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 253/2026-22 zo 7. mája 2026 odmietol z dôvodu nevyčerpania dovolania podľa § 420 CSP. Sťažovateľ je presvedčený, že uvedeným postupom bol fakticky zbavený možnosti účinne uplatniť mimoriadny opravný prostriedok, pričom k tejto situácii nedošlo jeho zavinením, ale v dôsledku nesprávneho odborného posúdenia právneho prostriedku zo strany orgánu, ktorý mu mal zabezpečiť účinnú právnu pomoc. V tom vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru. V petitórnej časti ústavnej sťažnosti však sťažovateľ nenavrhol vysloviť porušenie označených práv postupom Centra právnej pomoci ani v nej neformuluje žiaden iný návrh, ktorý by bol adresovaný proti Centru právnej pomoci. 10. Popísanú vnútornú rozpornosť nie je potrebné odstraňovať výzvou adresovanou sťažovateľovi. Aj v prípade, ak by rozpornosť sťažovateľ odstránil, ústavný súd by takto zadefinovanú časť ústavnej sťažnosti odmietol pre neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pretože postupy a rozhodnutia Centra právnej pomoci sú preskúmateľné v správnom súdnictve v zmysle § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ústavný súd preto ustálil rozsah ústavnej sťažnosti tak, ako to je uvedené v záhlaví a v bode 1 tohto uznesenia, bez predchádzajúcej výzvy adresovanej sťažovateľovi na odstránenie vnútornej rozpornosti ústavnej sťažnosti.
3
11. Podstata sťažnostnej kritiky vychádza z očakávania, že mestský súd mal svoje vlastné pochybenia v procesnom postupe zohľadniť ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Podľa sťažovateľa totiž práve neefektívne a nesprávne procesné postupy spôsobili podstatnú časť dĺžky konania a vznik trov. 12. Ústavný súd zdôrazňuje, že ako zásah do svojich práv sťažovateľ označil uznesenie mestského súdu, ktorého predmetom bola výška už právoplatne priznaného nároku na náhradu trov konania, nie tento nárok sám. V napadnutom uznesení mestský súd sťažovateľovi vysvetlil, že námietka neuplatnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP smeruje proti nároku na náhradu trov konania, nie proti ich výške. Ústavnú udržateľnosť tohto právneho názoru potvrdzuje judikatúra ústavného súdu (napr. IV. ÚS 187/2018, I. ÚS 307/2025, III. ÚS 421/2026). Sťažovateľ sa teda svojou argumentáciou založenou na § 257 CSP v skutočnosti domáha nepriznania nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu (žalovanému). O tejto otázke však bolo právoplatne rozhodnuté už v predchádzajúcej fáze konania, teda uznesením krajského súdu č. k. 4Co/169/2025-402 z 19. decembra 2025, ktorým bolo potvrdené uznesenie mestského súdu č. k. B2-21C/52/2020-349 z 19. júna 2025. Rovnaký záver ako mestský súd v napadnutom uznesení musí uplatniť aj ústavný súd, pretože sťažovateľova kritika neuplatnenia § 257 CSP je mierená proti rozhodnutiu, ktorého predmet (výška náhrady trov, nie nárok na náhradu trov) otázku použiteľnosti § 257 CSP vôbec nezahŕňal. Niet preto dôvodu, aby ústavný súd preskúmaval napadnuté uznesenie mestského súdu prizmou právnej otázky, ktorá nebola predmetom rozhodovania v napadnutom uznesení. 13. Sťažovateľ mal možnosť uplatniť svoju námietku o nutnosti použiť inštitút dôvodov hodných osobitného zreteľa v prostriedkoch nápravy daných mu zákonom k dispozícii proti uzneseniam mestského súdu a krajského súdu o nároku na náhradu trov konania. Ústavný súd sťažovateľovi v uznesení sp. zn. I. ÚS 253/2026 zo 7. mája 2026, ktorým odmietol ako neprípustnú jeho ústavnú sťažnosť podanú proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4Co/169/2025-402 z 19. decembra 2025, v tomto smere poukázal na dovolanie podľa § 420 CSP ako na účinný prostriedok nápravy. Skutočnosť, že sťažovateľ disponoval procesným priestorom na účinné uplatnenie požiadavky na použitie § 257 CSP, preto opodstatňuje zotrvať na dosiaľ ustálenom postoji ústavného súdu a s ním súladného právneho názoru mestského súdu o aplikovateľnosti korektívu dôvodov hodných osobitného zreteľa len pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. 14. Prelomenie stabilného prístupu o použiteľnosti § 257 CSP vo fáze rozhodovania o nároku na náhradu trov konania neodôvodňuje ani posledná sťažovateľova námietka stavajúca na porušení základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní pred mestským súdom zastúpený, kým žalovaný zastúpený bol, sama osebe nesignalizuje porušenie uvedeného základného práva, pretože sťažovateľovi nebránila žiadna právna prekážka ani iná prekážka procesnej povahy, ktorej pôvodcom by bol mestský súd, v tom, aby možnosť právneho zastúpenia využil. Ak v tejto súvislosti sťažovateľ argumentuje sociálnou a majetkovou núdzou, nejde o dôvodnú argumentáciu, pretože sťažovateľovi nič nebránilo požiadať o poskytnutie právnej pomoci Centrum právnej pomoci. Z ústavnej sťažnosti však nevyplýva, že by uvedenú možnosť počas základného konania prebiehajúceho na mestskom súde a na krajskom súde využil (na Centrum právnej pomoci sa obrátil až vo februári 2026 v úmysle podať proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu z 19. decembra 2025 dovolanie). Išlo o jeho autonómne rozhodnutie, ktoré však dodatočne nemožno pripísať na ťarchu mestského súdu ani žalovaného.
4
15. Ústavný súd dodáva, že celkový pocit nespravodlivosti, ktorú sťažovateľ vidí v tom, že mestský súd práve naň preniesol bremeno nákladov sporového konania vyvolané neefektivitou a prieťahmi v postupe mestského súdu, nezohľadňuje skutočnosť nálezu č. k. I. ÚS 32/2024-44 z 29. februára 2024, ktorým bolo rozhodnuté o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov i jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom mestského súdu v konaní o jeho žalobe a ktorým mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 1 500 eur. Predmetný nález môže slúžiť ako titul na uplatnenie nárokov vyplývajúcich z právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ak je sťažovateľ presvedčený o reálnych dopadoch v ústavnej sťažnosti namietaného neefektívneho a vadného postupu mestského súdu na jeho subjektívne práva. Výsledok rozhodovania o náhrade trov predmetného konania preto nemožno hodnotiť ani ako zbavujúci sťažovateľa možnosti dosiahnuť meritórny prieskum jeho argumentov. 16. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť možno považovať tú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). 17. Dôvody ústavnej sťažnosti nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé viesť po jej prípadnom prijatí na ďalšie konanie viesť k záveru o porušení označených základných práv sťažovateľa zaručených ústavou a jeho práva garantovaného dohovorom. Preto bolo dôvodné odmietnuť ústavnú sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 18. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ako ich špecifikoval v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
5