Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 596/2026-14 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Ľubošom Dobrovičom, PhD., advokátom, Štúrova 27, Košice, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Tpo/56/2026-47 z 24. júla 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením krajského súdu o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu mestského súdu, ktorým bol vzatý do väzby.
II. 2. Vyšetrovateľ 6. júla 2026 sťažovateľovi vzniesol obvinenie zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že od januára 2025 do vznesenia obvinenia spôsoboval psychické a fyzické utrpenie svojej družke tak, že počas ich vzájomného spolužitia jej vulgárne nadával, opakovane sa jej vyhrážal zabitím, že jej odkopne hlavu aj mozog, nechcel ju púšťať samú von, obmedzoval ju v kontaktovaní rodiny, viackrát ju fyzicky napadol a spôsoboval jej bitím zranenia. Mestský súd uznesením z 10. júla 2026 vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Krajský súd ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením z 24. júla 2026 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu mestského súdu. Dôvodnosť vzneseného obvinenia vyvodil z lekárskych správ poškodenej, kamerových záznamov a z výpovedí svedkýň (matky a sestry poškodenej) a ďalšieho svedka.
3. Väzba z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku podľa krajského súdu vyplynula z toho, že poškodená mala pri telefonáte s vyšetrovateľkou uviesť, že jej bolo bránené zúčastniť sa výsluchu, a aj matka poškodenej uviedla, že v deň výsluchu jej poškodená volala, aby kontaktovala vyšetrovateľku s tým, že sťažovateľ jej vzal doklady. Okrem toho z výpovedí svedkýň vyplynulo, že sťažovateľ mal poškodenú zastrašovať tým, že príde o dcéru. Dôvodnosť obavy z pôsobenia na poškodenú vyplýva aj z toho, že táto po podaní trestného oznámenia napokon v deň po začatí trestného stíhania odmietla vypovedať. 4. Väzba z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku podľa krajského súdu vyplýva zo spôsobu a motívu spáchania skutku, motivácie sťažovateľa dokonať a opakovať skutok a najmä z disharmonického spolužitia poškodenej a sťažovateľa, ktoré vyústilo do útokov na poškodenú. Obava je daná aj tým, že sťažovateľ bol trikrát súdne trestaný, hoci tieto skoršie odsúdenia boli zahladené. Najprv za výtržníctvo, následne za lúpež s podmienečným odkladom výkonu trestu a napokon za nebezpečné vyhrážanie, za ktoré v júni 2024 vykonal trest odňatia slobody na 16 mesiacov. Okrem toho krajský súd poukázal na evidenciu priestupkov, z ktorej vyplýva agresívne správanie sťažovateľa voči blízkym osobám.
III. 5. Podľa sťažovateľa neexistuje dôvodné podozrenie, že sa mal dopustiť stíhaného zločinu, pretože to nevyplýva z jeho správania po príchode polície ani z kriminálnej minulosti a viacnásobného psychiatrického liečenia zo závislosti na alkohol, tak ako to nesprávne uviedol krajský súd. Podľa sťažovateľa z kamerového záznamu po príchode polície vyplýva, že sa rozplakal, nekládol odpor a s políciou spolupracoval. Rovnako neexistujú žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že by sa liečil zo závislosti na alkohole. Sťažovateľ ďalej namieta, že nie je podozrivý z lúpeže, ako to nesprávne uvádza krajský súd, ale z týrania blízkej a zverenej osoby. 6. Podľa sťažovateľa nie je daný dôvod preventívnej väzby, keďže všetky tri zahladené odsúdenia značia o jeho pozitívnom správaní. Ani z evidencie priestupkov nevyplýva záver o jeho agresívnom správaní, keďže z deviatich priestupkov je osem v doprave a len jeden proti občianskemu spolunažívaniu spočívajúci v tom, že nastriekal slzný plyn do očí bývalého manžela svojej družky, ktorý sa jej mal vyhrážať. Preto je záver krajského súdu o jeho násilnej povahe voči blízkym osobám v rozpore s evidenciou priestupkov. Arbitrárny je záver krajského súdu o nemožnosti nahradiť väzbu alternatívami, keďže krajský súd vychádzal z toho, že v minulosti bol liečený zo závislosti na alkohole. Sťažovateľ namieta, že je nesprávny záver krajského súdu o nemožnosti nahradiť kolúznu väzbu alternatívami, čo je v rozpore s rozhodnutiami ústavného súdu.
IV. 7. Ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietnutá. Z obsahu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy vyplýva, že osobu možno do väzby vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Ústavný rámec dopĺňa dohovor, konkrétne čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody, pokiaľ sa tak nestane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, ak sú oprávnené dôvody domnievať sa,
2
že je potrebné zabrániť osobe v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní a čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. 8. Z ústavy a rovnako aj z dohovoru vyplýva, že každé obmedzenie osobnej slobody väzbou môže nastať len z dôvodov ustanovených zákonom. Preto úprava obsiahnutá v Trestnom poriadku je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 315/06). Obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe (IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08). Pri rozhodovaní o väzbe musia byť súčasne splnené formálne predpoklady väzby, t. j. musí existovať uznesenie o začatí trestného stíhania a uznesenie o vznesení obvinenia a materiálne predpoklady väzby, t. j. musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a že sa obvinený trestného činu dopustil a zároveň musí existovať niektorý z väzobných dôvodov (III. ÚS 522/2021, bod 8). 9. K námietke sťažovateľa, že neexistuje dostatočné dôvodné podozrenie, že sa mal dopustiť stíhaného zločinu, pretože to nevyplýva z jeho správania po príchode polície, kriminálnej minulosti a viacnásobného psychiatrického liečenia zo závislosti na alkohole, treba uviesť, že nie je úlohou ústavného súdu v štádiu prípravného konania posudzovať mieru podozrenia zo spáchania trestného činu, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, z pohľadu opodstatnenosti väzby. Pokiaľ by ústavný súd predbežné hodnotenie dôkazov vykonal, atrahoval by si právomoc všeobecných súdov, ktorá mu z hľadiska subsidiarity neprislúcha (III. ÚS 518/2021, bod 13, III. ÚS 523/2021, bod 18, III. ÚS 350/2026, bod 12). 10. Z hľadiska ústavného prieskumu je významné, či krajský súd logicky a presvedčivo odôvodnil dôvodnosť podozrenia. Krajský súd poukázal na to, že dôvodnosť podozrenia zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby sťažovateľom vyplýva z lekárskych správ poškodenej, kamerových záznamov a z výpovedí svedkýň (matky a sestry poškodenej) a ďalšieho svedka, ktoré podrobne vyhodnotil. Práve o uvedené dôkazy oprel krajský súd dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu sťažovateľom, a nie o skutočnosti tvrdené sťažovateľom v ústavnej sťažnosti. Vzhľadom na to, že ide o úvodné štádium trestného stíhania, je pre účely väzobného stíhania dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaného trestného činu sťažovateľom odôvodnené ústavne konformne. Námietky sťažovateľa týkajúce sa jeho správania po príchode polície, kriminálnej minulosti a viacnásobného psychiatrického liečenia zo závislosti na alkohole vôbec nesúvisia s dôvodným podozrením zo spáchania skutku. Keďže ide o úvodné štádium trestného stíhania, je pre účely posúdenia dôvodnosti vzneseného obvinenia pri posudzovaní väzby odôvodnenie krajského súdu ústavne udržateľné. Miera podozrenia v úvodnom štádiu trestného stíhania nie je záverom o vine sťažovateľa. Rozhodnutie o vine sa prejaví až pri rozhodovaní súdu o podanej obžalobe alebo rozhodnutí prokurátora, ak dospeje k záveru, že nie je dôvod na podanie obžaloby (II. ÚS 626/2016, III. ÚS 523/2021, bod 18, III. ÚS 350/2026, bod 13).
3
11. K námietke sťažovateľa, že nie je podozrivý zo spáchania lúpeže, ako to nesprávne uvádza krajský súd, ale z týrania blízkej a zverenej osoby, treba uviesť, že na strane 13 uznesenia síce krajský súd nesprávne uvádza trestný čin lúpeže, avšak v ostatnom správne odkazuje na trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby. Ide o chybu v písaní bez vplyvu na podstatu odôvodnenia. 12. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je daný preventívny dôvod väzby vtedy, ak je obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval. Dôvodnosť obavy nemôže byť všeobecná, ale musí byť spojená s ďalšími skutočnosťami spočívajúcimi v konaní obvineného, z ktorých možno vyvodiť, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Ak preventívna väzba trvá dlhší čas, samotný druh, charakter, rozsah či závažnosť trestnej činnosti nemôžu byť dôvodom väzby, ak nie sú podporené ďalšími konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi pokračovanie v trestnej činnosti (III. ÚS 33/2021, bod 47, III. ÚS 520/2021, bod 13, III. ÚS 319/2025, bod 9, III. ÚS 350/2026, bod 17). 13. K námietke sťažovateľa, že neexistuje dôvod preventívnej väzby, pretože má všetky tri odsúdenia zahladené a z evidencie priestupkov nevyplýva záver o jeho agresívnom správaní, treba uviesť, že samotné skutočnosti týkajúce sa hodnotenia osoby sťažovateľa vyplývajúce zo zahladených odsúdení a registra priestupkov nie sú samy osebe dostatočným dôvodom na preventívnu väzbu. Krajský súd však neoprel preventívnu väzbu len o tieto skutočnosti, ale aj o skutočnosti vyplývajúce zo spôsobu a motívu spáchania skutku, motivácie sťažovateľa dokonať skutok, resp. ho opakovať. Odôvodnenie skutočnosťami týkajúcimi sa spôsobu a charakteru skutku v spojení s poukazom na predchádzajúce, hoc aj zahladené odsúdenia, je ústavné udržateľné pri rozhodovaní o preventívnej väzbe v začiatočnom štádiu trestného konania. Je tomu tak preto, že zo vzájomného súvisu týchto skutočností možno v úvodnom štádiu trestného konania rozumne dospieť k objektívnej obave z pokračovania násilného konania proti poškodenej. 14. K námietke sťažovateľa o možnosti nahradiť kolúznu väzbu alternatívami treba uviesť, že možnosť nahradenia väzby alternatívami je potrebné skúmať aj pri kolúznej väzbe (I. ÚS 100/04). Krajský súd sa však vysporiadal aj s možnosťou nahradenia kolúznej väzby alternatívami, keď v závere úvah o kolúznej väzbe uviedol, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti a osobu obvineného nie je možné nahradiť väzbu sľubom ani dohľadom mediačného a probačného úradníka, o čom aj mestský súd vo výroku rozhodol. Krajský súd vylúčil možnosť nahradenia kolúznej väzby aj alternatívou uloženia primeraných opatrení, čo však samo osebe neznamená, že nepreskúmal ich možnosť nahradenia. Preto je táto námietka sťažovateľa nedôvodná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
4