Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 586/2026-29 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Jánom Jenčom, advokátom, 1. mája 221/19, Poprad, proti rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 18Co/3/2021-638 z 27. januára 2022 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/118/2025 z 26. mája 2026 a proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 8Cdo/118/2025 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“)] a vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 listiny) a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami v konaní o jeho žalobe o určenie vlastníckeho práva podľa Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Taktiež žiada vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho dovolaní.
II. 2. Okresný súd vyhovel žalobe sťažovateľa proti mestu a ďalším žalovaným a určil, že sťažovateľ je vlastníkom častí pozemkov zobrazených na parcelách registra „C“ katastra s výmerou 133 m2, ku ktorým žalované mesto nadobudlo vlastnícke právo od štátu na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov a časť týchto pozemkov
potom previedlo na ďalších žalovaných. Okresný súd vychádzal z toho, že sťažovateľ tieto pozemky nadobudol darom od pôvodných podielových spoluvlastníčok v parcelách registra „E“ katastra. Podľa okresného súdu v roku 1964 nedošlo k vyvlastneniu týchto pozemkov pôvodným vlastníkom tak, ako to preukazovalo žalované mesto rozhodnutím o vyvlastnení miestneho národného výboru z novembra 1964. Podľa okresného súdu nebolo preukázané, že miestny národný výbor bol na vyvlastnenie oprávneným stavebným úradom podľa vtedy účinného zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku. 3. Na odvolanie žalovaných krajský súd ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení z novembra 1964 vydal mestský národný výbor, ktorý mal právomoc rozhodovať o vyvlastnení a vyvlastnenie bolo preukázané originálom archívneho spisu, zápisnicou z ústneho prejednania, z rozhodnutia o vyvlastnení z novembra 1964, na ktorom bola rukou vyznačená právoplatnosť k 15. decembru 1964. 4. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Namietal, že krajský súd nesprávne posúdil účinky rozhodnutia o vyvlastnení z novembra 1964 a ochránil dobrú vieru mesta a ďalších nadobúdateľov, hoci nebolo preukázané, že vyvlastnenie sa vzťahovalo na pozemky registra „E“ katastra, ktoré nadobudol darom a ktoré boli stotožnené so žalovanými parcelami registra „C“ katastra. Podľa sťažovateľa sa krajský súd bez riadneho odôvodnenia odklonil od zásady nemožnosti prevodu vlastníckeho práva nevlastníkom. Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutia v konaní Okresného súdu Poprad (13C/78/2012) a Krajského súdu v Prešove (2S/7/2007), z ktorých vyvodil, že mali viesť k opačnému záveru o vlastníckom práve mesta. Poukázal aj na to, že dedičské konanie po jeho právnych predchodcoch bolo skončené 29. decembra 1964, teda po rozhodnutí o vyvlastnení z novembra 1964. 5. Najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom dovolanie zamietol s tým, že rozhodujúcou právnou otázkou bolo, či došlo k vyvlastneniu pozemkov rozhodnutím mestského národného výboru. Podľa najvyššieho súdu rozhodnutie malo všetky obsahové náležitosti a na jeho písomnom vyhotovení bola ručne vyznačená právoplatnosť k 15. decembru 1964. Hoci neobsahovalo odtlačok úradnej pečiatky, bolo podpísané a bolo vydané v právomoci mestského úradu. Absencia odtlačku pečiatky nespôsobovala, že by rozhodnutie neexistovalo, pretože povinnosť odtlačku pečiatky zaviedol až správny poriadok účinný od začiatku roka 1968. Podľa najvyššieho súdu vzhľadom na vyvlastnenie pozemkov nebol dôvod vôbec sa zaoberať zásadou nemožnosti prevodu vlastníckeho práva nevlastníkom. K právnym názorom z iných konaní uviedol, že správne súdne konanie (2S/7/2007) sa týkalo nedostatočného posúdenia vydržania a dobromyseľnosti a nešlo o nadobudnutie vlastníctva vyvlastnením. Nešlo tak o prekážku veci rozhodnutej. K civilnoprávnemu konaniu (13C/78/2012) uviedol, že jeho účastníkmi neboli žalovaní a jeho odôvodnenie neobsahovalo dôvody použiteľné v tejto veci.
III. 6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje svoju dovolaciu argumentáciu o právnom posúdení rozhodnutia o vyvlastnení z roku 1964. Tvrdí, že najvyšší súd sa nezaoberal jeho procesnou námietkou podľa § 420 písm. f) CSP, ktorou namietal argumentačnú nedostatočnosť a rozpornosť
2
rozsudku krajského súdu, opomenutie skorších rozhodnutí, nevysvetlenie totožnosti parcely uvedenej v rozhodnutí o vyvlastnení s parcelami, ktoré nadobudol, a nezohľadnenie toho, že dedičské konanie bolo skončené až po rozhodnutí o vyvlastnení. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd dovolanie posúdil iba podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a neposkytol odpoveď na jeho tvrdenia. Preto je jeho rozhodnutie arbitrárne, porušuje právnu istotu a nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka. Zároveň namieta neprimeranú dĺžku dovolacieho konania.
IV. 7. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom. Ústavná sťažnosť je tak proti rozsudku krajského súdu podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) neprípustná, a preto bola v tomto rozsahu podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súdu odmietnutá. Proti rozsudku najvyššieho súdu je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá. 8. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd založil svoj záver na právnom účinku rozhodnutia o vyvlastnení z novembra 1964, nie iba na dobrej viere neskorších nadobúdateľov. Vychádzal z toho, že toto rozhodnutie bolo vydané orgánom verejnej moci v rámci jeho právomoci a že malo všetky formálne náležitosti rozhodnutia o vyvlastnení. Vyvlastnenie preto posúdil ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, s ktorým zásada nemožnosti nadobudnutia od nevlastníka nemá nič spoločné. Najvyšší súd prihliadol na skutkové závery krajského súdu o väzbe rozhodnutia o vyvlastnení na sporné pozemky. K tomu treba uviesť, že táto otázka v priebehu konania na okresnom súde nebola sporná. Požiadavka, aby najvyšší súd nanovo posúdil označenie parciel, výmery, geometrické podklady alebo obsah archívneho spisu, smeruje k prehodnoteniu skutkových zistení a dôkazov, nie k ústavne relevantnej absencii odôvodnenia. Najvyšší súd dal sťažovateľovi zrozumiteľnú odpoveď, prečo nepokladal ním uvádzané rozhodnutia za relevantné. Pre posúdenie účinkov vyvlastnenia je rozhodujúce, či vzhľadom na v tom čase účinnú právnu úpravu existovalo rozhodnutie príslušného orgánu a aké právne účinky s ním spájal zákon. Preto je ústavne udržateľný záver, že dedičské konanie po právnych predchodcoch sťažovateľa nemalo vplyv na účinky vyvlastnenia, aj keď rozhodnutie samotné nadobudlo právoplatnosť po dedičskom konaní. 9. Sťažovateľ tvrdí, že v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však vyplýva rekapitulácia dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Ani za predpokladu, že dovolanie obsahovalo aj samostatnú námietku podľa § 420 písm. f) CSP, však ústavná sťažnosť neobsahuje dôvod na iný záver. Sťažovateľom vytýkané nedostatky sa podľa svojho obsahu týkajú toho, či všeobecné súdy správne vyhodnotili listiny, historický evidenčný stav, totožnosť parciel a právny význam skorších rozhodnutí. Tieto tvrdenia však pri ústavnom posúdení nepredstavujú opomenutie rozhodujúcej otázky. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd posúdil právny účinok vyvlastňovacieho rozhodnutia, jeho vzťah k zásade nemožnosti nadobudnutia od nevlastníka a význam rozhodnutí z iných konaní. Skutočnosť, že sa osobitne nezaoberal každou listinou alebo každým čiastkovým argumentom, preto sama osebe neznamená nedostatok odôvodnenia, keďže z rozhodnutí krajského a najvyššieho súdu je zrejmé, prečo považovali vyvlastnenie za titul nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným pozemkom
3
štátom a následne žalovaným mestom. Sťažovateľ neoznačuje okolnosť, ktorá by po svojom posúdení vylúčila právny účinok vyvlastnenia a zmenila tento rozhodujúci záver. 10. Najvyšší súd sa ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s právne rozhodujúcou argumentáciou sťažovateľa. Odôvodnenie jeho rozhodnutia nadväzuje na odôvodnenie rozsudkov okresného a krajského súdu a nemožno ho považovať za svojvoľné či arbitrárne. Preto nemožno dospieť k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie), vlastniť majetok (ochranu majetku) a účinný prostriedok nápravy. 11. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by namietaným postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote). Ústavná sťažnosť musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv (IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 6/03). To je akceptované aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). Namietané konanie o dovolaní sťažovateľa bolo skončené už pred podaním ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
4