Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 571/2026-20
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného JUDr. Attilom Képesom, advokátom, Jókaiho 1, Moldava nad Bodvou, proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19CoP/31/2026 z 20. mája 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným uznesením krajského súdu. Žiada napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, priznať mu finančné zadosťučinenie 8 000 eur a náhradu trov konania. 2. Sťažovateľ 12. septembra 2025 podal návrh na určenie otcovstva a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k dieťaťu, ktoré sa podľa jeho tvrdenia malo narodiť v auguste 2025 v režime utajeného pôrodu. Mestský súd návrh na neodkladné opatrenie zamietol, pretože sa dieťa nepodarilo stotožniť, t. j. súd nezistil žiadne informácie o tom, kedy sa dieťa narodilo, ako sa volá, či žije a kto zabezpečuje jeho starostlivosť. 3. Krajský súd toto uznesenie zrušil a vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie. Považoval rozhodnutie mestského súdu za predčasné, poukázal na ďalšie možnosti zistenia informácií o dieťati a uložil mestskému súdu vykonať ďalšie zisťovania a zvážiť výsluch účastníkov. Z dovtedy zistených skutočností pritom nemal pochybnosti o tehotenstve matky a pôrode dieťaťa. 4. Mestský súd následne vykonal zisťovania uložené krajským súdom. Oslovil matričné úrady, zdravotnícke zariadenia, ministerstvá, Národné centrum zdravotníckych informácií a orgány činné v trestnom konaní. Tieto zisťovania neviedli k stotožneniu dieťaťa ani k zisteniu jeho pobytu a pomerov. Národné centrum zdravotníckych informácií zároveň oznámilo, že požadované údaje
nemôže súdu v tomto konaní poskytnúť, keďže ich zákon v určitom rozsahu umožňuje sprístupniť len na účely trestného konania. V tom čase už od 14. novembra 2025 prebiehalo trestné stíhanie pre zločin vraždy novonarodeného dieťaťa matkou. Na pojednávaní sťažovateľ uviedol, že nemá údaje, ktorými by bolo možné dieťa stotožniť. Matka dieťaťa potvrdila tehotenstvo a pôrod v režime utajeného pôrodu, odmietla však uviesť čas a miesto pôrodu alebo to, kde sa dieťa nachádza. Mestský súd preto návrh opätovne zamietol. 5. Krajský súd toto rozhodnutie potvrdil. Za rozhodujúce považoval, že ani po doplnení zisťovania nebolo dieťa stotožnené a neboli zistené jeho pomery, takže neodkladné opatrenie by nebolo možné ani vykonať. Poukázal aj na prebiehajúce trestné stíhanie, v ktorom môžu byť využité možnosti zisťovania informácií o maloletom dieťati, ktoré poručenský súd nemá. Krajský súd uviedol, že ak sa v trestnom konaní podarí dieťa identifikovať alebo zistiť jeho pomery, sťažovateľ môže podať nový návrh na vydanie neodkladného opatrenia. 6. Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ túto ústavnú sťažnosť. V nej namieta predovšetkým rozpor medzi oboma rozhodnutiami krajského súdu. Kým v prvom rozhodnutí krajský súd podľa sťažovateľa nemal pochybnosti o existencii a pôrode dieťaťa, v napadnutom uznesení dospel k záveru, že jeho existencia nebola hodnoverne potvrdená. Podľa sťažovateľa súdy nedostatkom údajov argumentovali v jeho neprospech, pričom on ako súkromná osoba nemá k týmto informáciám prístup, hoci súdy v mimosporovom konaní boli povinné skutočný stav zistiť ex offo. Namietal, že súdy nevykonali ďalšie zisťovanie údajov, hoci to navrhoval a namietal aj nerovnosť pri výsluchu účastníkov a nedostatočnú kontradiktórnosť konania, keďže on bol podrobne vypočúvaný, zatiaľ čo matka odmietla poskytnúť rozhodujúce údaje o pôrode a dieťati. Napokon namieta, že súdy neposkytli účinnú dočasnú ochranu napriek riziku nezvratných následkov. Aj keby zverenie nestotožneného dieťaťa nebolo možné, mali podľa neho zvážiť miernejšie opatrenia smerujúce k zachovaniu status quo, prevereniu identity dieťaťa a zabráneniu adopcii alebo inej nezvratnej zmene jeho právneho postavenia. Odkaz na budúci výsledok trestného konania považuje za nedostatočný a aj v tomto postupe vidí porušenie svojho práva na súdnu ochranu, spravodlivé konanie a súkromný a rodinný život podľa ústavy a dohovoru.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 7. Keďže ústavná sťažnosť smeruje proti uzneseniu krajského súdu, ústavný súd sa zaoberal tým, či sťažovateľ vyčerpal právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje, a dospel k záveru, že dovolanie podľa § 420 Civilného sporového poriadku proti napadnutému uzneseniu prípustné nebolo. Návrh na neodkladné opatrenie bol podaný súčasne s návrhom na určenie otcovstva, preto napadnuté uznesenie nebolo rozhodnutím vo veci samej ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí (R 21/2018). Na tom nič nemení, že konanie o určenie otcovstva bolo následne zastavené (III. ÚS 280/2022), pričom aktuálne voči nemu prebieha dovolacie konanie. Dovolanie podľa § 421 Civilného sporového poriadku je proti rozhodnutiu o odvolaní proti uzneseniu o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia výslovne vylúčené. Sťažovateľ tak vyčerpal dostupné právne prostriedky ochrany. 8. Posúdenie toho, či sú splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, patrí predovšetkým všeobecným súdom. Ústavný súd môže zasiahnuť len vtedy, ak rozhodnutie
2
o neodkladnom opatrení nemá zákonný podklad, je svojvoľné, zjavne nelogické alebo je výsledkom procesného excesu nezlučiteľného so základným právom na súdnu ochranu (porov. II. ÚS 592/2024). 9. Také nedostatky z napadnutého uznesenia nevyplývajú. Prvé uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie nevychádzali z rovnakého stavu konania. Prvým uznesením krajský súd nerozhodol, že sú splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia. Dospel len k záveru, že zamietnutie návrhu bolo predčasné, keďže bolo možné vykonať ďalšie konkrétne zisťovania. Tie po vrátení veci vykonané boli. Neviedli však k zisteniu totožnosti dieťaťa, jeho pobytu, zdravotného stavu, osoby, ktorá sa oň stará, ani jeho právneho postavenia. Práve tieto nové výsledky zisťovania vysvetľujú rozdiel medzi oboma rozhodnutiami krajského súdu. Ani po prijatí záveru, že k pôrodu v režime utajenia došlo, nebolo zistené, o ktoré dieťa ide, kde sa nachádza, kto sa oň stará a aké je jeho právne postavenie. Na týchto skutočnostiach krajský súd založil záver o nemožnosti nariadiť požadované neodkladné opatrenie. 10. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že štát nedostupnosť údajov o dieťati obrátil proti nemu a ponechal ho v „informačnej pasci“. Mestský súd sa údaje potrebné na identifikáciu dieťaťa pokúsil zistiť z viacerých verejných evidencií a od viacerých orgánov. Osobitný význam má odpoveď Národného centra zdravotníckych informácií. Z nej vyplynulo, že údaje, ktoré súdu v tomto mimosporovom konaní poskytnúť nemohlo, možno za zákonných podmienok sprístupniť na účely trestného konania. Také trestné konanie pritom nebolo iba možnosťou do budúcnosti. Od 14. novembra 2025 už prebiehalo trestné stíhanie pre zločin vraždy novonarodeného dieťaťa matkou, ktorého výsledky mohli viesť práve k zisteniu existencie, totožnosti a osudu dieťaťa. Záver krajského súdu, že ďalšie zisťovanie treba ponechať aj orgánom disponujúcim na to príslušnými právomocami a že po zistení nových skutočností možno podať nový návrh na neodkladné opatrenie, preto nemožno považovať za svojvoľné odopretie súdnej ochrany. 11. Ústavne významný nedostatok nepredstavuje ani nevykonanie ďalších dôkazov navrhnutých sťažovateľom na pojednávaní. Sťažovateľ prostredníctvom svojho advokáta navrhol najmä ďalšie preverovanie zdravotníckych evidencií, zadováženie podkladov ministerstva a využitie údajov Národného centra zdravotníckych informácií prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní. Súd tieto návrhy poznal a rozhodol o nich po tom, keď už bola vykonaná rozsiahla séria zisťovaní. Základné právo na súdnu ochranu nezakladá právo účastníka na vykonanie každého ním navrhnutého dôkazu. Navyše, v tom čase už prebiehalo trestné konanie, v ktorom mohli orgány činné v trestnom konaní využívať aj možnosti zisťovania, ktoré poručenský súd nemal. 12. Bez ústavného významu je aj námietka nerovnosti a nedostatku kontradiktórnosti. Sťažovateľ aj jeho advokát boli na pojednávaní prítomní, sťažovateľ bol vypočutý, jeho advokát sa mohol vyjadriť k vykonaným dôkazom a pred skončením dokazovania predniesol rozsiahle návrhy na jeho doplnenie. Rozdielny rozsah výsluchu sťažovateľa a matky dieťaťa sám osebe nerovnosť účastníkov nezakladá. Rozhodnutie krajského súdu navyše nebolo založené na tom, že by súd uveril osobným tvrdeniam jedného účastníka proti tvrdeniam druhého, ale najmä na výsledkoch úradných zisťovaní a na pretrvávajúcej nemožnosti stotožniť dieťa. 13. Ústavný súd nespochybňuje význam záujmu sťažovateľa na objasnení jeho možného biologického otcovstva. Taký záujem môže patriť do oblasti súkromného života chráneného čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru. Z týchto práv však nevyplýva právo na nariadenie konkrétneho
3
neodkladného opatrenia bez osvedčenia minimálnych skutkových okolností potrebných na určenie osoby, ktorej sa má ochrana týkať, ktoré sú navyše nevyhnutné na to, aby bolo neodkladné opatrenie vôbec vykonateľné. Najlepší záujem dieťaťa je pri rozhodovaní prvoradým hľadiskom, nemôže však nahradiť chýbajúce skutkové predpoklady nevyhnutné na vydanie vykonateľného súdneho rozhodnutia. 14. Ani ochrana údajov spojených s utajeným pôrodom sama osebe nie je nezlučiteľná s čl. 8 dohovoru. Rozhodujúce je, či právny poriadok nevytvára absolútnu informačnú prekážku bez možnosti vyváženia dotknutých záujmov (porovnaj Odièvre proti Francúzsku, Görgülü proti Nemecku, Godelli proti Taliansku, Cherrier proti Francúzsku, Keegan proti Írsku). Napadnutým uznesením taká prekážka vytvorená nebola. Krajský súd neodmietol zisťovanie z dôvodu ochrany utajeného pôrodu, ale vychádzal z toho, že ani po vykonaných zisťovaniach nebolo možné dieťa stotožniť a vydať vo vzťahu k nemu vykonateľné neodkladné opatrenie, pričom ďalšie možnosti zistenia rozhodujúcich údajov (v tomto prípade v trestnom konaní) zostali zachované. 15. Ústavný súd pritom nevychádza z toho, že sťažovateľ môže byť na výsledok trestného konania odkázaný bez časového alebo iného obmedzenia. Z pohľadu čl. 8 dohovoru by mohlo byť problematické, ak by právna úprava a postup orgánov verejnej moci v konečnom dôsledku vytvorili neprekonateľnú prekážku, ktorá by sťažovateľovi napriek jeho procesnej aktivite znemožnila akýmkoľvek účinným postupom dosiahnuť preverenie jeho tvrdeného biologického otcovstva a ak by bol tento stav zároveň v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. Taký stav však v čase rozhodovania krajského súdu osvedčený nebol. 16. Ani pri predpoklade aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na toto konanie preto nemožno v postupe krajského súdu konštatovať svojvôľu alebo procesný exces. Z rovnakých dôvodov ústavná sťažnosť nesignalizuje ani možné porušenie čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Keďže napadnuté uznesenie nepredstavuje svojvoľné odopretie súdnej ochrany, nie je daný ani základ na záver o porušení práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru. 17. Napadnutým uznesením krajského súdu preto nedošlo k porušeniu označených základných práv a slobôd, a preto bola ústavná sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
4