Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 531/2026-48 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava II v konaní sp. zn. B1-5Pc/14/2018 a postupu Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 15Cop/150/2023 a sp. zn. 15CoP/52/2026 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. novembra 2025 a doplnenou 12. januára 2026, 24. marca 2026, 27. apríla 2026, 15. júna 2026, 10. júla 2026, 27. júla 2026 a 24. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom mestského súdu v konaní označenom v záhlaví tohto uznesenia, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým istým postupom mestského súdu, avšak len v období po náleze ústavného súdu č. k. III. ÚS 543/2023-30 z 11. januára 2024, a postupom krajského súdu v konaniach označených v záhlaví tohto uznesenia. Domáha sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia 32 500 eur proti mestskému súdu
a 8 500 eur voči krajskému súdu, ako aj náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti. 2. Sťažovateľka sa návrhom na Okresnom súde Bratislava I [ďalej len „okresný súd“ (v súčasnosti mestský súd)] doručeným 24. apríla 2018 domáhala určenia výživného pre manželku v sume 1 400 eur mesačne. Okresný súd návrh sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5Pc/14/2018 z 1. februára 2023 zamietol; jeho písomné vyhotovenie bolo sťažovateľke doručené 16. júla 2023. 3. Proti rozsudku okresného súdu podala 26. júla 2023 odvolanie, ktoré bolo krajskému súdu predložené 10. októbra 2023. Krajský súd uznesením sp. zn. 15Cop/150/2023 zo 16. októbra 2024 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. 4. Mestský súd po vrátení veci nariadil pojednávania na 10. február 2025, 31. marec 2025, 18. jún 2025 a 22. september 2025. Na pojednávaní 22. septembra 2025, ktoré sa napriek nesúhlasu sťažovateľky postupom podľa § 180 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) konalo v jej neprítomnosti, rozhodol vo veci samej rozsudkom, ktorý bol sťažovateľke doručený 23. decembra 2025, tak, že návrh sťažovateľky na zvýšenie vyživovacej povinnosti zamietol. 5. Proti rozsudku mestského súdu podala sťažovateľka odvolanie, spis bol predložený krajskému súdu 18. marca 2026 a v konaní sp. zn. 15CoP/52/2026 dosiaľ o odvolaní rozhodnuté nebolo. 6. Sťažovateľka sa v danej veci už obrátila s ústavnou sťažnosťou na ústavný súd, ktorý nálezom č. k. III. ÚS 543/2023-30 z 11. januára 2024 vyslovil porušenie jej práva na konanie bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu (v súčasnosti mestského súdu) v jeho napadnutom konaní, prikázal mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie 2 500 eur. 7. V poradí druhú ústavnú sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala postup mestského súdu v predmetnom konaní, ako aj postup krajského súdu v konaní o jej prvom odvolaní, ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 584/2024 z 19. novembra 2024 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, a to z dôvodu absencie trvajúceho zásahu v časti týkajúcej sa postupu mestského súdu a z dôvodu nízkej intenzity zásahu do práv sťažovateľky v časti týkajúcej sa krajského súdu. II. Argumentácia sťažovateľky 8. Podľa sťažovateľky oba konajúce súdy v napadnutých konaniach postupovali nesústredene a neefektívne. Ide pritom o prioritné konanie vyznačujúce sa nutnosťou postupovať s výnimočnou rýchlosťou. Zároveň konanie patrí k bežnej agende všeobecných súdov bez zásadnej právnej a faktickej zložitosti. V dôsledku zrušenia v poradí prvého prvoinštančného rozsudku sa celé konanie vrátilo späť na mestský súd, čím sa jej právna neistota naďalej predlžuje. 9. Vo vzťahu k postupu krajského súdu v jeho napadnutom konaní sťažovateľka navyše argumentuje, že krajský súd o jej odvolaní rozhodoval neprimerane dlhú dobu takmer jeden rok, čo je podľa nej v takýchto typoch konania neprípustné. Vyhotovovanie rozhodnutia krajského súdu zo 16. októbra 2024 prekročilo zákonnú 30-dňovú lehotu dvojnásobne.
2
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti III.1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru): 10. Porušenie označených práv sťažovateľka vo vzťahu k postupu mestského súdu (predtým okresného súdu) namieta len v období po náleze č. k. III. ÚS 543/2023-30 z 11. januára 2024. 11. Podľa názoru ústavného súdu v skúmanom období sa postup mestského súdu koncentrovane zameral na efektívne odstránenie nedostatkov vytknutých zrušujúcim uznesením krajského súdu zo 16. októbra 2024. Z vyžiadaného súdneho spisu mestského súdu vyplýva, že vec bola z krajského súdu mestskému súdu vrátená 18. novembra 2024, rozhodnutie krajského súdu bolo doručené právnym zástupcom účastníkov konania 26. novembra 2024 a mestský súd v decembri 2024 nariadil na 10. február 2025 pojednávanie. Toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky z dôvodu na jej strane, a to pre akútne zhoršenie jej zdravotného stavu. Vzniknuté spomalenie konania preto nemožno pričítať mestskému súdu. Ostatné tri nariadené pojednávania boli riadne dôkazne využité. Posledné pojednávanie konané 22. septembra 2025 sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu opätovne žiadala odročiť, keďže v júli 2025 utrpela infarkt myokardu. Mestský súd však, využijúc postup podľa § 180 CSP, rozhodol, že bude pokračovať v neprítomnosti sťažovateľky a po vykonanom dokazovaní vo veci samej rozhodol. Mestskému súdu teda trvalo približne deväť mesiacov, kým vo veci samej druhýkrát rozhodol. Spôsob, akým mestský súd uvedenú dobu využil, ústavný súd nepovažuje za nerešpektovanie príkazu vyplývajúceho z nálezu č. k. III. ÚS 543/2023-30 z 11. januára 2024, pretože mestský súd organizoval svoj procesný postup sústredene k rozhodnutiu vo veci samej. Dôvodom zrušenia v poradí prvého prvoinštančného rozsudku boli aj nedostatky v úrovni objasnenia skutkového stavu veci. Z tohto zistenia krajského súdu potom vyplýval pre mestský súd záväzný pokyn doplniť v ďalšom konaní dokazovanie v potrebnej miere. Preto nariaďovanie pojednávaní mestským súdom vyznačujúce sa určitou časovou náročnosťou predstavovalo logický a nutný dôsledok kasačnej záväznosti uznesenia odvolacieho súdu. 12. Ústavný súd, prirodzene, neopomína, že aj samotné zrušenie v poradí prvého prvoinštančného rozsudku je potrebné pričítať na ťarchu mestského (okresného) súdu. Vadnosť zrušeného rozsudku však bola dôsledkom nedostatočne sústredeného postupu ešte v tej fáze konania na okresnom súde, ktorá bola predmetom prieskumu v náleze č. k. III. ÚS 543/2023-30 z 11. januára 2024. Išlo teda o zavŕšenie nedostatkov, ktoré už ústavný súd okresnému súdu meritórne vytkol. Okrem toho, v poradí druhú ústavnú sťažnosť sťažovateľky podanú 23. októbra 2024, teda takmer paralelne s ukončením odvolacieho konania vyvolaného nedostatkami predchádzajúceho postupu okresného súdu, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú (IV. ÚS 584/2024). Potreba zrušenia v poradí prvého prvoinštančného rozsudku preto podľa názoru ústavného súdu síce predstavuje nedostatok z pohľadu označených práv, v spojení so sústredeným postupom mestského súdu po vrátení veci na ďalšie konanie však nevytvára obraz intenzity odôvodňujúcej úvahu o porušení predmetných práv v období po náleze č. k. III. ÚS 543/2023-30 z 11. januára 2024.
3
13. Ani sťažovateľkou viackrát akcentované nedodržanie zákonnej lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku mestského súdu vyhláseného 22. septembra 2025 na formulovanom závere nič nemení. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že na žiadosť zákonnej sudkyne z 22. októbra 2025 bola lehota na vyhotovenie rozsudku predĺžená do 24. novembra 2025. Uvedený termín zákonná sudkyňa rešpektovala. Fakt, že bol rozsudok mestského súdu z 22. septembra 2025 sťažovateľke doručený 23. decembra 2025, teda neznamená, že zákonná lehota podľa § 223 ods. 3 CSP nebola dodržaná, keďže samotné označené ustanovenie umožňuje zo závažných dôvodov rozhodnúť o vyhotovení doručení rozhodnutia inak než v 30-dňovej lehote. Ústavný súd nebagatelizuje prípadné predlžovanie lehoty ustanovenej na vyhotovenie rozhodnutia a nespochybňuje, že zákonné lehoty určené v procesných predpisoch na vykonanie procesného úkonu konajúceho súdu predstavujú aj garancie rešpektovania základného práva účastníkov konania (sporových strán) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Zároveň však stabilne judikuje, že čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne vyjadriť a ani primeranosť lehoty, kedy by mala byť tá-ktorá vec prerokovaná a najmä rozhodnutá, nie je presne časovo ohraničená [I. ÚS 92/97 (ZNau 23/98), I. ÚS 61/98 (ZNau 18/98)]. Preto nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). To platí aj o predĺžení zákonnej lehoty ustanovenej v § 223 ods. 3 CSP. 14. V tejto časti preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“). 15. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv postupmi krajského súdu v dvoch odvolacích konaniach, konanie sp. zn. 15Cop/150/2023 bolo predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní o v poradí druhej ústavnej sťažnosti sťažovateľky. Ústavný súd o nej rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 584/2024 z 19. novembra 2024 tak, že ju odmietol pre nedostatočnú intenzitu zásahu do práv sťažovateľky postupom krajského súdu. Postup krajského súdu bol ukončený paralelne, keďže vec bola mestskému súdu vrátená 18. novembra 2024, rozhodnutie krajského súdu bolo doručené právnym zástupcom účastníkov 26. novembra 2024 a mestský súd v decembri 2024 nariadil na 10. február 2025 pojednávanie po vrátení veci z krajského súdu. Preto ústavný súd uzatvára, že v porovnaní so skutkovými východiskami v uznesení sp. zn. IV. ÚS 584/2024 z 19. novembra 2024 nemohlo v postupe krajského súdu v konaní sp. zn. 15Cop/150/2023 dôjsť k žiadnym zmenám, ktoré by na otázku dôvodnosti aktuálne predbežne prerokúvanej ústavnej sťažnosti vrhli diametrálne odlišné svetlo. Preto vzhľadom na to, že v porovnaní so skutkovým stavom, ktorý slúžil ako základ pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 584/2024, nedošlo k žiadnym zmenám, bolo potrebné v tejto časti ústavná sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre prekážku rozhodnutej veci ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde.
4
16. K postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 15CoP/52/2026 ústavný súd uvádza, že sťažovateľka si ochranu svojich práv uplatnila v doplnení ústavnej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 24. marca 2026. Spis na rozhodnutie o jej v poradí druhom odvolaní bol krajskému súdu predložený 18. marca 2026, teda šesť dní predtým, než rozšírila svoju ústavnú sťažnosť aj na predmetné odvolacie konanie krajského súdu. To je doba, ktorú nemožno vyhodnotiť ako neudržateľnú z pohľadu „protiprieťahových“ práv sťažovateľky. Ani koncept pohľadu na konanie vo veci sťažovateľky ako celok na uvedenom závere nič nemení, pretože krajský súd v konaní sp. zn. 15CoP/52/2026 rozhoduje o novom odvolaní sťažovateľky, ktoré podala proti rozsudku mestského súdu z 22. septembra 2025. Aj v tejto časti je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. III.2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny), základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny), práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 dodatkového protokolu): 17. Označené práva boli podľa sťažovateľky porušené v konaní ako celku. Žiada teda preskúmať ich rešpektovanie pri pohľade na proces rozhodovania o jej návrhu, s ktorým sa na vtedajší okresný súd obrátila 24. apríla 2018. 18. Nečinnosť (resp. aj neefektívna činnosť) orgánu verejnej moci v konaní (v danom prípade mestského súdu a krajského súdu), ktorá viedla k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sama osebe neznamená aj porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V súvislosti s právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd judikoval, že toto právo nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy. K vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu však môže dôjsť v prípade, ak namietané zbytočné prieťahy, ako aj celková doterajšia dĺžka preskúmavaného súdneho konania signalizujú, že v postupe súdu došlo k pochybeniam takej intenzity, že s prihliadnutím aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci možno uvažovať o odmietnutí spravodlivosti – denegatio iustitiae (pozri m. m. IV. ÚS 242/07, I. ÚS 474/2020, II. ÚS 418/2023). 19. Preskúmavané postupy podľa názoru ústavného súdu nedokumentujú takú mieru ignorácie a pasivity mestského súdu pri reagovaní na sťažovateľkin návrh na začatie konania, prípadne jej procesné podania, že by bolo možné o odmietnutí spravodlivosti uvažovať. Mestský súd podľa nálezu č. k. III. ÚS 543/2023-30 z 11. januára 2024 porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a uvedený záver pri pohľade na konanie ako celok nevyvoláva žiadne otázniky. Na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v podobe odmietnutia spravodlivosti však musí byť preukázaná vyššia miera závažnosti vád v postupoch mestského súdu, ktorá dokumentuje jeho ľudsko-právne vadnú snahu vyhnúť sa rozhodnutiu vo veci samej, a to či už v podobe dlhotrvajúcej úplnej pasivity, zjavného odďaľovania meritórneho rozhodnutia, prípadne opakovaného bezdôvodného nerešpektovania kasačných záverov súdov vyššej inštancie. Nedostatky popísanej úrovne v postupe mestského súdu ústavný súd neidentifikoval. Vyplýva to už len zo skutočnosti, že v doterajšom priebehu konania bolo dvakrát rozhodnuté vo veci samej, mestský súd, ako to už bolo uvedené v bode 11, rešpektoval príkaz ústavného súdu, aby v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov, čoho výsledkom je druhé
5
meritórne rozhodnutie z 22. septembra 2025. Postup mestského súdu po kasácii jeho prvého rozsudku takisto sústredene smeroval k náprave vytknutých nedostatkov a k opätovnému rozhodnutiu vo veci samej. Z toho rezultuje, že hoci v postupe mestského (okresného) súdu v konaní ako celku došlo k porušeniu sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny i jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, čo už ústavný súd záväzne konštatoval, relevantné nedostatky nedokumentujú snahu mestského súdu vyhnúť sa rozhodnutiu vo veci samej či zmariť sťažovateľkin prístup k spravodlivosti ignoráciou jej návrhu a ďalších procesných úkonov. Preto je v tejto časti ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 20. K rovnakému záveru musel ústavný súd dospieť, aj pokiaľ ide o postupy krajského súdu v dvoch odvolacích konaniach. Tu nedošlo ani ku konštatovaniu porušenia práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto už len z tohto dôvodu o odmietnutí spravodlivosti uvažovať nemožno. Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 21. Ústavný súd vykladá a uplatňuje čl. 20 ústavy (obdobne čl. 11 ods. 1 listiny) v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a preto posudzuje námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 20 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny spoločne. Podľa ESĽP vo väčšine prípadov, kde civilné konania o vlastníckom práve trvali nadmerne dlhú dobu, je dostatočné vysloviť porušenie čl. 6 dohovoru. Ak sťažovateľ namieta, že dĺžka konania sama osebe vyústila do pokračujúceho zásahu do vlastníckeho práva, podľa ESĽP nie je potrebné preskúmať dĺžku konania z hľadiska čl. 1 dodatkového protokolu (Zanghì proti Taliansku, rozsudok z 19. 2. 1991, ods. 23, Di Pede proti Taliansku, rozsudok z 19. 2. 2002, ods. 35), alebo rozhodol, že posúdenie tejto otázky by bolo predčasné (Beller proti Poľsku, rozsudok z 1. 2. 2005, ods. 74). V prípadoch týkajúcich sa mimoriadne dlhých konaní ESĽP rozhodol, že ich zdĺhavé vedenie (Machard proti Francúzsku, rozsudok z 25. 4. 2006, ods. 15) alebo iné opatrenia prispievajúce k omeškaniu (Immobiliare Saffi proti Taliansku, rozsudok z 28. 7. 1999, ods. 59) mali tiež priamy vplyv na právo sťažovateľov na pokojné užívanie ich „majetku“. 22. Ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľky nedošlo k úplnému zmareniu nadobudnutia vlastníctva k prostriedkom z titulu výživného, ale len k značnému oddialeniu ich nadobudnutia (napr. IV. ÚS 126/2019, II. ÚS 38/2021, I. ÚS 123/2023, III. ÚS 146/2025). Nedostatočná intenzita zásahu do jej základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku postupom mestského (okresného) súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach, ktoré nemožno považovať za mimoriadne dlhé v zmysle judikatúry ESĽP uvedenej v predchádzajúcom odseku, je tiež dôsledkom nedostatočnej intenzity zásahu do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ako to bolo konštatované v bodoch 19 a 20 tohto uznesenia. Preto je a v tejto časti ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 23. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.
6
24. V závere ústavný súd pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania (primárne mestského súdu) dochádzalo k zbytočným prieťahom. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
7