Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 501/2026-35 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej AK Kleberc Legal, s.r.o., Tbiliská 13, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Pezinok v konaní sp. zn. 6C/264/2013 takto rozhodol: 1. Postupom Okresného súdu Pezinok v konaní sp. zn. 6C/264/2013 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Okresnému súdu Pezinok v konaní sp. zn. 6C/264/2013 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 500 eur, ktoré j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Sťažovateľke p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia 1 521,61 eur, ktoré j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý zaplatiť jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom všeobecného súdu v konaní označenom v záhlaví tohto nálezu. Žiada priznať finančné zadosťučinenie 26 000 eur a náhradu trov konania. 2. Uznesením č. k. III. ÚS 501/2026-15 z 13. augusta 2026 ústavný súd prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu. II. Skutkové východiská 3. Žalobou podanou 24. septembra 2013 sa sťažovateľka domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva so žalovaným. V septembri 2014 sa uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci, po ktorom súd konanie prerušil na návrh strán. V marci 2015 súd na návrh odporcu pokračoval v konaní. V septembri 2015 súd na základe späťvzatia žaloby konanie zastavil, proti čomu odporca podal odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v novembri 2016 zrušil uznesenie o zastavení konania a v decembri 2016 vec vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení konštatoval porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces a súdnu ochranu. V máji a novembri 2017 sa uskutočnili pojednávania, ktoré boli odročené na neurčito, a to na účel doručenia návrhu na vyporiadanie žalovaným a mimosúdnej dohody. Pojednávania nariadené na september 2018 a január 2019 boli zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne a vypovedania plnej moci právnym zástupcom sťažovateľky. V januári 2019 súd konanie prerušil podľa § 164 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) z dôvodu iných prebiehajúcich konaní, ktorých predmetom boli pohľadávky, ktoré mali byť v napadnutom konaní vyporiadané. Po ich právoplatnom skončení (v auguste 2023 a vo februári 2024) súd vo februári 2024 pokračoval v konaní. Pojednávania nariadené na apríl a júl 2024 boli odročené bez prejednania veci. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili v októbri 2024, januári 2025, apríli a júni 2025. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom z 21. júla 2025, ktorý na odvolanie žalovaného krajský súd uznesením z 2. marca 2026 zrušil (pre nesprávne právne posúdenie) a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Po zistení, že žalovaný v januári 2026 zomrel, súd vykonáva úkony smerujúce k zisteniu okruhu dedičov po žalovanom. Napadnuté konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené.
2
III. Argumentácia sťažovateľky 4. Celková dĺžka napadnutého konania je podľa sťažovateľky ústavne neakceptovateľná bez ohľadu na rozsah majetku tvoriaceho predmet vyporiadania. Prejednávaná vec svojou povahou síce vyžadovala rozsiahlejšie dokazovanie, jej skutková zložitosť však nemôže ospravedlniť takmer 13ročnú dĺžku konania. Okresný súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchom strán sporu a výsluchom jedného svedka. Znalecký posudok bol zabezpečený a predložený sťažovateľkou. Od prevzatia zastupovania súčasným právnym zástupcom (v marci 2024) sťažovateľka poskytovala súdu riadnu súčinnosť, zúčastňovala sa pojednávaní a svoje vyjadrenia predkladala v súdom určených lehotách. Sťažovateľka sa už takmer 13 rokov nachádza v stave právnej neistoty týkajúcej sa vyporiadania majetku značnej hodnoty. Rozsudkom jej bolo priznané finančné vyrovnanie 231 647,34 eur, ktoré vzhľadom na zrušenie rozsudku odvolacím súdom nemôže byť uspokojené. Sťažovateľka má 78 rokov, čo ešte umocňuje význam napadnutého konania. IV. Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky IV.1. Vyjadrenie okresného súdu: 5. Podľa okresného súdu dĺžku napadnutého konania ovplyvnila: - skutková zložitosť (žaloba spolu s množstvom listinných dôkazov v rozsahu 177 strán), - prerušenie konania od 11. novembra 2014 do 18. mája 2015 (na návrh strán sporu) a v období od 27. februára 2019 do 6. marca 2024 so súhlasom strán sporu (žiadna z nich nepodala proti uzneseniu o prerušení konania odvolanie), - späťvzatie žaloby sťažovateľkou, - podstatná zmena skutkových tvrdení a žalobného petitu sťažovateľkou až v podaní zo 17. apríla 2024 (v žalobe žiadala vyrovnací podiel 2 mil. eur, v následnom podaní 4 086 788,76 eur, následne opätovná zmena na 4 043 450,23 eur v podaní z 28. októbra 2024), - postupné dokladanie listinných dôkazov sťažovateľkou počas súdneho konania (18. apríla 2024, 22. mája 2024, 30. júla 2024, 20. augusta 2024), - odročovanie pojednávaní z dôvodov na strane strán sporu (doručovanie rozsiahlych vyjadrení krátko pred pojednávaním) a na návrh právneho zástupcu sťažovateľky (na prípravu záverečnej reči, na konkretizáciu listinných dôkazov, ktoré žiada vykonať), - úmrtie žalovaného (právny nástupca nie je jednoznačný vzhľadom na spor závetného dediča a potomkov poručiteľa). 6. Okresný súd uvádza, že v období rokov 2020 – 2022 došlo v súvislosti s pandemickou situáciou k opätovnému zrušeniu nariadených pojednávaní. Ak sťažovateľka tvrdí, že v priebehu rokov 2014 až 2019 nebola svojím právnym zástupcom riadne informovaná o priebehu konania, za uvedené nenesie zodpovednosť súd. K tvrdeniam o neefektívnosti procesného postupu okresný súd uvádza, že vyjadrenie žalovaného doručené súdu 24. júla 2024 (po úradných hodinách súdu) bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky odoslané bezodkladne, teda nasledujúci deň. Právnemu zástupcovi bolo doručené 10. augusta 2024 uplynutím úložnej lehoty, avšak z elektronického súdneho spisu
3
vyplýva, že právny zástupca sťažovateľky sa s vyjadrením oboznámil už 25. júla 2024 a napriek tomu na pojednávaní 30. júla 2024 uviedol, že nemal možnosť sa s vyjadrením oboznámiť a trval na jeho odročení. Pokiaľ ide o vyjadrenie z 12. septembra 2018, súd ho doručoval vtedajšiemu právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorý ho prevzal 24. septembra 2018, preto nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že mala možnosť vyjadriť sa k nemu až s odstupom šiestich rokov. Pojednávanie 29. októbra 2024 bolo odročené z dôvodu, že obe strany sporu považovali za potrebné vyjadriť sa k vyporiadaniu nehnuteľností a z dôvodu potreby vykonania výsluchov strán a svedka. Pojednávanie 28. januára 2025 bolo odročené z dôvodu, že právny zástupca sťažovateľky nevedel špecifikovať listinné dôkazy, ktoré na pojednávaní žiadal vykonať. Aj pojednávanie 24. apríla 2025 bolo odročené, pretože právny zástupca požiadal o poskytnutie lehoty na prípravu záverečnej reči. IV.2. Replika sťažovateľky: 7. Podľa sťažovateľky vyjadrenie okresného súdu neponúka ústavne prijateľné vysvetlenie takmer trinásťročnej dĺžky konania. Rozsah žaloby s prílohami nepreukazuje mimoriadnu zložitosť veci. Ani okolnosti, ktoré možno v primeranom rozsahu zohľadniť v neprospech sťažovateľky (prerušenie konania v rokoch 2014 – 2015, odročenie pojednávaní v rokoch 2024 a 2025), neodôvodňujú zvyšnú dĺžku konania. 8. Uznesením z 31. januára 2019 súd rozhodol podľa § 164 CSP o prerušení konania do právoplatného skončenia súvisiacich konaní. Nešlo o prerušenie na spoločný návrh strán podľa § 163 CSP. Nepodanie odvolania proti rozhodnutiu súdu nemožno zamieňať s procesným návrhom strán, so spoločnou žiadosťou o prerušenie ani so spôsobením následnej päťročnej dĺžky prerušenia sťažovateľkou. Aj keby bolo toto rozhodnutie zákonné, jeho päťročný časový následok nemožno pri ústavnom posúdení vykázať ako prieťah spôsobený sťažovateľkou. Ide o rozhodujúce obdobie viac ako piatich rokov, ktoré súd nesprávne označuje za obdobie prerušenia so súhlasom strán. 9. Pandémia nemohla byť príčinou zrušovania pojednávaní, keďže súd počas obdobia rokov 2020 až 2022 pre právoplatné prerušenie konania vo veci nepojednával. Intenzívnejšia činnosť súdu v období od marca 2024 nastala až po viac ako desiatich rokoch od podania žaloby. Rozsudok z júla 2025 právnu neistotu sťažovateľky neodstránil. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba prihliadnuť na vek sťažovateľky, na význam vyporiadania bývalého spoločného majetku a na hodnotu sporu. V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010). 11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
4
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04). 12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľa. 13. Vo vzťahu k skutkovej a právnej zložitosti veci ústavný súd uvádza, že predmet konania, ktorým je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, predstavuje štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, preto napadnuté konanie nemožno považovať za právne zložité. Ústavný súd však identifikoval v napadnutom konaní čiastočnú skutkovú zložitosť danú rozsahom vyporiadavaného majetku, ako aj nekonzistentným postupom sťažovateľky v konaní (opísaným v nasledujúcom bode). 14. Pri hodnotení správania sťažovateľky v napadnutom konaní ústavný súd zistil, že aj sťažovateľka najmä svojím nekonzistentným postupom v konaní prispela k jeho predĺženiu. Po podaní obsiahlej žaloby (s prílohami v rozsahu 177 strán) v septembri 2015 vzala žalobu späť a po zrušení rozhodnutia o zastavení konania a vrátení veci na ďalšie konanie netrvala na podanej žalobe (vyjadrenie na pojednávaní v máji 2017). Následne sa vyjadrovala k návrhu žalovaného na vyporiadanie, súd dokonca odročil pojednávanie na účel mimosúdnej dohody (v novembri 2017). Ďalšia aktivita sťažovateľky vo veci jej návrhu na vyporiadanie nasledovala až po tom, keď súd pokračoval v prerušenom konaní (február 2024), a to doplnením petitu žaloby (v apríli 2024) s uvedením nových skutkových tvrdení spolu s dôkazmi, čo bol aj dôvod odročenia už nariadeného pojednávania. Z dôvodov na strane sťažovateľky boli odročené aj pojednávania, ktoré sa uskutočnili v januári a apríli 2025 (na konkretizáciu dôkazov a na prípravu záverečnej reči). 15. Sťažovateľka počas takmer trinásť rokov trvajúceho konania neurgovala posun v konaní či rozhodnutie súdu a nepodala ani sťažnosť na prieťahy v konaní. Výzvu na pokračovanie v konaní doručila až v auguste 2026. Počas konania si teda dostatočne nehájila svoje práva [vigilantibus iura (obdobne pozri aj III. ÚS 382/08 a III. ÚS 254/09, I. ÚS 780/2014, I. ÚS 148/2016)], o to zvlášť, ak bola riadne zastúpená advokátom. Pasivitu sťažovateľky neospravedlňuje ani to, že v konaní bola zastúpená advokátom (od roku 2014 do roku 2019), ktorý s ňou údajne nekomunikoval. Na uvedené skutočnosti ústavný súd prihliadol pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. 16. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní a uvádza, že už len samotná dĺžka konania od podania žaloby v trvaní takmer trinásť rokov signalizuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré mali za následok porušenie označených práv sťažovateľky. V jeho postupe zistil nielen nečinnosť, ale aj neefektívnu a nesústredenú činnosť, ktoré tiež môžu zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
5
17. Postup okresného súdu po podaní žaloby v septembri 2013 nebol plynulý, keď až po roku uskutočnil prvé pojednávanie a na návrh strán konanie prerušil. Prvé prerušenie konania v trvaní šiestich mesiacov preto nemožno pripísať na vrub súdu. Súd následne konal neefektívne, keď jeho rozhodnutie o zastavení konania odvolací súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V období po vrátení veci (v decembri 2016) do druhého prerušenia konania (v januári 2019) sa uskutočnili iba dve pojednávania, na ktorých bola vec meritórne prejednávaná. V januári 2019 súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konaní, predmetom ktorých boli pohľadávky tvoriace predmet vyporiadania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnené prerušenie konania predstavuje zákonnú prekážku v konaní, ktorej existencia v zásade nespôsobuje zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09, III. ÚS 73/2022). Obdobie piatich rokov, počas ktorého bolo konanie dôvodne prerušené, preto nemožno vykázať ako prieťah spôsobený sťažovateľkou, avšak nemožno ho pripísať ani na ťarchu súdu. Po právoplatnom skončení súvisiacich konaní a pokračovaní v napadnutom konaní (v marci 2024) okresný súd konal v zásade plynulo a v júli 2025 meritórne rozhodol. Krajský súd jeho rozhodnutie síce zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, avšak v kasačnom rozhodnutí vyslovil vo veci záväzný právny názor. Ďalšou prekážkou v konaní je aktuálne nejednoznačný právny nástupca žalovaného vzhľadom na spor závetného dediča a potomkov žalovaného. 18. Pandémia nemala vplyv na predĺženie konania, keďže súd v tomto období vzhľadom na prerušenie konania nenariaďoval pojednávania. Obranu okresného súdu v tomto smere preto nebolo možné akceptovať. 19. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu). 20. Ústavný súd súčasne nevyhovel ústavnej sťažnosti v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže v danom prípade aj napriek konštatovaným prieťahom nedostatky v postupe okresného súdu v napadnutom konaní nedosahujú takú intenzitu, že by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti a v spojení s ním o porušení tohto práva (bod 4 výroku nálezu). 21. Vzhľadom na to, že napadnuté konanie nie je právoplatne skončené, ústavný súd prikázal podľa čl. 127 ods. 2 ústavy okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). 22. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 23. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia 26 000 eur vzhľadom na jej vysoký vek, mimoriadne stresujúce životné okolnosti, na ktorých má značný podiel práve tento súdny spor, a neschopnosť súdov uzavrieť napadnuté konanie. 24. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného 6
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu (III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03). 25. S poukazom na dĺžku napadnutého konania a existenciu zákonnej prekážky v podobe dvoch jeho prerušení, berúc do úvahy pasivitu sťažovateľky v konaní (bod 15), ktorá neindikovala stav jej právnej neistoty, ústavný súd považoval priznanie 2 500 eur sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd nevyhovel časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 5 výroku nálezu). VI. Trovy konania 26. Ústavný súd priznal sťažovateľke podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde náhradu trov konania v požadovanej sume 1 521,61 eur v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky], a to za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a stanovisko k vyjadreniu súdu) vykonané v roku 2026. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Ústavný súd vypočítanú náhradu trov zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, pretože právny zástupca sťažovateľky je platiteľom tejto dane. 27. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 13. októbra 2026 Robert Šorl predseda senátu
7