Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky III. ÚS 419/2026-23 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného RIBÁR & PARTNERS, s.r.o., Halenárska 18A, Trnava, proti postupu Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 22Nt/12/2022 takto rozhodol: 1. Postupom Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn. 22Nt/12/2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Okresnému súdu Žilina v konaní sp. zn. 22Nt/12/2022 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 500 eur, ktoré j e mu Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len ,,dohovor“) postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 22Nt/12/2022. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie 10 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Sťažovateľ podal 17. októbra 2022 návrh na povolenie obnovy trestného konania, ktoré sa na okresnom súde pôvodne viedlo pod sp. zn. 1Tk/1/2014. V pôvodnom trestnom konaní bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov. Okresný súd v konaní o povolení obnovy konania po tom, ako mu bol pôvodný trestný spis 4. septembra 2023 vrátený z iného súdu, nariadil 3. decembra 2023 verejné zasadnutie. Na verejnom zasadnutí konanom 25. januára 2024 okresný súd svojím uznesením návrh na povolenie obnovy konania zamietol. 3. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Žiline napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že okresný súd porušil zásadu bezprostrednosti (§ 2 ods. 19 Trestného poriadku), keď pri svojom rozhodnutí vychádzal z dôkazov, ktoré na verejnom zasadnutí nevykonal; okresný súd sa tiež vôbec nevyjadril k sťažovateľovej argumentácii týkajúcej sa povolenia obnovy vo výroku o uloženom treste. 4. Okrem toho krajský súd zdôraznil, že sťažovateľ okresnému súdu v návrhu na obnovu konania oznámil skutočnosť, ktorá bola nová v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Touto novou skutočnosťou bolo zastavenie trestného stíhania vo vzťahu k spolupracujúcemu spoluobvinenému, ktorého výpoveď bola usvedčujúcim dôkazom proti sťažovateľovi v pôvodnom trestnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd nariadil okresnému súdu, aby zistil, či bola svedecká výpoveď spolupracujúceho v pôvodnom konaní dostatočne preskúmaná vo vzťahu k už uvedenej získanej výhode, a na základe toho uzavrel, či je daný dôvod obnovy konania. Okresný súd sa ďalej mal vyjadriť aj k dôkazu predloženému sťažovateľom v odvolacom konaní, ktorý spočíval vo výpovedi spolupracujúceho obvineného v inom trestnom konaní o tom, že sa na vražde nezúčastnil a k priznaniu ho nútili policajti. Krajský súd upozornil, že nie je úlohou okresného súdu revidovať pôvodné konanie ani posudzovať dôveryhodnosť dôkazov v pôvodnom konaní a novoobjavených dôkazov, keďže by to presahovalo účel konania o obnove konania. 5. Po vrátení veci okresnému súdu 17. októbra 2024 nariadil okresný súd verejné zasadnutia na 13. február 2025, 25. marec 2025, 26. jún 2025 a na verejnom zasadnutí 24. júla 2025 návrh na povolenie obnovy konania opätovne zamietol. Aj toto rozhodnutie okresného súdu bolo na základe sťažovateľovho odvolania zrušené krajským súdom a krajský súd zdôraznil, že okresný súd nerešpektoval jeho predchádzajúce rozhodnutie. 6. Vo svojom druhom rozhodnutí krajský súd uviedol, že okresný súd opätovne rozhodol na základe dôkazov, ktoré nevykonal, teda zopakoval chybu, ktorá mu bola vytknutá už v prvom rozhodnutí krajského súdu. V dôsledku tejto chyby bolo odôvodnenie dotknutého rozhodnutia okresného súdu nedostatočné a nepreskúmateľné. Okrem toho okresný súd bez riadneho zdôvodnenia nevykonal dôkazy navrhnuté samotným sťažovateľom, ktoré sa týkali výhod poskytnutých spolupracujúcemu spoluobvineného. 7. Krajský súd ďalej okresnému súdu vyčítal nesprávny záver o tom, že sťažovateľovi už v pôvodnom konaní bola známa výpoveď spolupracujúceho spoluobvineného, podľa ktorej sa tento
2
vraždy nezúčastnil; zároveň kvôli nedostatkom v procesnom postupe okresného súdu (nebolo zrejmé, či bola táto výpoveď vykonaná na verejnom zasadnutí) nebolo možné vyhodnotiť, či táto výpoveď odôvodňuje obnovu konania. Krajský súd následne zopakoval závery svojho prvého uznesenia a opätovne uložil okresnému súdu povinnosť, aby vyhodnotil, či je nová skutočnosť o výhode pre spolupracujúceho spoluobvineného dôvodom na obnovu konania, a zároveň, aby sa riadne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a ním navrhnutými dôkazmi. 8. Okresnému súdu bol spis vrátený 11. marca 2026. Vec bola na okresnom súde už predtým 16. februára 2026 opatrením predsedníčky súdu pridelená inej sudkyni, ktorá vo veci nariadila verejné zasadnutie na 25. jún 2026. Termín verejného zasadnutia však bol zrušený z dôvodu sťahovania súdu a nový termín bol určený na 13. august 2026. Následne sudkyňa okresného súdu 8. júla 2026 požiadala predsedníčku súdu o opravu opatrenia, ktorým jej bol spis pridelený, a to z dôvodu, že ak by bola obnova konania povolená, potom by vo veci rozhodoval senát, ktorého je členkou. Predsedníčka okresného súdu tejto žiadosti vyhovela a vec bola jej opatrením pridelená ďalšiemu sudcovi. Tento sudca zrušil termín verejného zasadnutia 8. júla 2026 a stanovil nový termín na 23. október 2026. II. Argumentácia sťažovateľa 9. Sťažovateľ namietal, že okresný súd spôsobil prieťahy v konaní o obnove konania svojou neefektívnou činnosťou, keďže obe rozhodnutia okresného súdu boli zrušené krajským súdom; v druhom prípade navyše krajský súd konštatoval, že okresný súd nerešpektoval jeho záväzný právny názor. Ak ide o výšku finančného zadosťučinenia, sťažovateľ poukázal na predmet konania, ktorý sa týka jeho odsúdenia v trestnej veci a má priamy vplyv na výkon trestu odňatia slobody. Sťažovateľ pociťuje frustráciu a bezmocnosť vo vzťahu k činnosti okresného súdu, ktorý formálne koná, v skutočnosti však nerešpektuje pokyny odvolacieho súdu. III. Vyjadrenie okresného súdu 10. Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti opísal priebeh konania a uviedol, že vo veci koná priebežne a plynulo. IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli. 12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
3
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že primeraná lehota na konanie v trestných veciach sa musí posudzovať prísnejšie, a to práve v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený (III. ÚS 633/2025, body 7 a 8 odôvodnenia). 13. Čo sa týka zložitosti veci, treba uviesť, že pri návrhu na obnovu konania je úlohou súdu zistiť, či sú splnené podmienky na obnovu konania. Ide o skutkovo a právne pomerne nenáročnú agendu, ktorá je bežnou súčasťou rozhodovacej praxe všeobecných súdov (pozri k tomu aj III. ÚS 220/2021, body 6 a 7 odôvodnenia). 14. Ak ide o správanie samotného sťažovateľa, ústavný súd nezistil, že by prispel k dĺžke konania pred okresným súdom, v tomto smere neuviedol žiadne skutočnosti ani okresný súd. 15. Ak ide o postup okresného súdu, zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. Dôkazom neefektívnej činnosti okresného súdu v napadnutom konaní je samotný fakt, že vec nie je právoplatne skončená aj napriek vydaniu dvoch rozhodnutí vo veci samej, ktoré boli odvolacím súdom zrušené a vec vrátená na opätovné prejednanie a rozhodnutie (pozri k tomu III. ÚS 633/2025, body 12 a 13). 16. Dôvodom zrušenia rozhodnutí okresného súdu bol nesprávny procesný postup, resp. nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu, preto nemôže obstáť obrana okresného súdu, že vo veci nespôsobil prieťahy, keďže konal plynulo. Na základe týchto skutočností ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu). Pre konštatované porušenie práv z dôvodu neefektívnej činnosti už ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa samotným priebehom konania. 17. Vzhľadom na to, že vo veci nie je doteraz meritórne rozhodnuté, ústavný súd prikázal podľa čl. 127 ods. 2 ústavy okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). 18. Vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné uviesť, že ESĽP síce konštantne tvrdí, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa na konania o obnove konania nevzťahuje, toto tvrdenie však neplatí absolútne. Dotknutý článok dohovoru sa totiž v trestných veciach môže aplikovať aj pri obnove konania, ak to odôvodňuje povaha, rozsah a špecifické črty tohto konania v príslušnom vnútroštátnom právnom systéme. Uvedené platí, ak je úlohou súdu v konaní o obnove konania rozhodnúť o trestnom obvinení (pozri Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) [VK], č. 19867/12, § 60 a § 65, 11. 7. 2017). 19. Pri posúdení, či sa aplikuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je teda dôležité, či rozsah a povaha prieskumu skutočne vykonaného v konaní o obnove konania mohli viesť k záveru, že rozhodnutie o obnove konania bolo určujúce pre rozhodnutie o trestnom obvinení. Samotný ESĽP aplikoval čl. 6 ods. 1 dohovoru v trestnoprávnej rovine na obnovu konania v prípadoch, keď vnútroštátne súdy: i) boli povinné posúdiť, či už ESĽP predtým konštatoval porušenie práva týkajúceho sa spravodlivosti konania; ii) vykonali nové preskúmanie prípadu tak, že vylúčili niektoré dôkazy, a iii) mali posúdiť 4
výsledok ukončeného vnútroštátneho konania, ktoré sa týkalo záverov vyplývajúcich z rozhodnutia ESĽP, a tam, kde to bolo potrebné, mali rozhodnúť o obnove konania, pričom toto rozhodnutie by mohlo byť určujúce („was likely to be decisive“) pre rozhodnutie o trestnom obvinení (pre podrobnosti pozri Abo proti Turecku, č. 3772/17, § 66 a § 67, 13. 11. 2025). 20. Vo veci sťažovateľa nešlo o žiaden z už uvedených prípadov a z rozhodnutí krajského súdu je zrejmé, že úlohou okresného súdu je výlučne zistiť, či sú dané podmienky pre obnovu konania bez toho, aby okresný súd revidoval závery pôvodného konania, resp. posudzoval dôveryhodnosť dôkazov predložených sťažovateľom. Podľa názoru ústavného súdu preto v sťažovateľovej veci rozhodnutie o obnove konania nie je rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej a na sťažovateľovu vec sa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevzťahuje. Z tohto dôvodu ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). 21. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie ústavnej sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 22. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie 10 000 eur vzhľadom na pretrvávajúcu právnu neistotu a pocit frustrácie vyplývajúci z konania okresného súdu, ktorý porušuje procesné normy a nerešpektuje rozhodnutie odvolacieho súdu. 23. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). 24. S prihliadnutím na charakter veci, dĺžku konania v rozsahu takmer štyroch rokov a význam sporu pre sťažovateľa ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia vyhovel sčasti a priznal finančné zadosťučinenie 1 500 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti požadovaného zadosťučinenia ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). V. Trovy konania 25. V súlade s § 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) priznal ústavný súd podľa výsledku konania sťažovateľovi aj nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom. Trovy konania sťažovateľa pozostávali z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti). 26. Pri výpočte výšky náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 predstavovala v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sumu 396,50 eur a náhrada hotových výdavkov za každý úkon právnej služby podľa § 16 ods. 3 vyhlášky predstavovala sumu 15,86 eur.
5
27. Výška odmeny právneho zástupcu tak predstavovala 793 eur (2 x 396,50 eur) a výška náhrady jeho hotových výdavkov 31,72 eur (2 x 15,86 eur), t. j. spolu išlo o sumu 824,72 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma sa v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky zvýšila aj o daň z pridanej hodnoty vo výške dvadsaťtri percent, t. j. o sumu 189,69 eur. 28. Celkovo tak sťažovateľovi bola priznaná náhradu trov konania 1 014,41 eur. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 30. septembra 2026 Robert Šorl predseda senátu
6