Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 388/2026-15 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Advokátska kancelária Kohútová Berešová, spol. s r. o., v skratke AKKB, spol. s r. o., Štefánikova 18, Bratislava-Staré mesto, proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/284/2008-331 z 23. októbra 2015, rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Co/143/2016-388 z 22. februára 2018, uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/284/2008-445 z 11. decembra 2020, uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/284/2008-503 zo 14. decembra 2021, uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/284/2008-545 zo 4. augusta 2025 a proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/284/2008-569 z 11. decembra 2025 takto rozhodol: 1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . 2. Návrhu na odklad vykonateľnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami okresného a krajského súdu, ktoré sú označené v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje zrušiť uznesenia okresného súdu, ktorými sa rozhodlo o výške trov konania, a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Zároveň navrhuje rozhodnúť o odklade vykonateľnosti týchto uznesení okresného súdu. 2. Sťažovateľ sa žalobou z 3. októbra 2005 domáhal určenia platnosti zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej medzi ním a žalovaným v 1. rade (UCIC a.s.) a následného uloženia povinnosti
uzavrieť kúpnu zmluvu na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v katastrálnom území . Neskôr petit menil a okrem toho žiadal aj o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade ( a ) a určenie neplatnosti vkladu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti (z dôvodu ktorého označil za žalovaného vo 4. rade Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky). Alternatívne požadoval od žalovaných v 1. až vo 4. rade náhradu škody 27 185,80 eur s príslušenstvom. 3. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovaným priznal náhradu trov konania voči sťažovateľovi v rozsahu 100 %. Krajský súd tento rozsudok potvrdil a žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Nadväzne na zamietnutie žaloby rozhodol vyšší súdny úradník (pri druhom rozhodovaní) o výške trov konania uznesením z 11. decembra 2020 tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v 1. rade 2 625,30 eur a žalovaným v 2. a 3. rade 2 953,83 eur (spor bol o tom, či je možné predmet sporu oceniť peniazmi, alebo nie – v druhom kole rozhodovania bol vyšší súdny úradník viazaný názorom, podľa ktorého išlo o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda bolo možné vychádzať z hodnoty veci). Sťažovateľ namietal, že sa neviedol spor o vlastnícke právo k pozemku, ale o (ne)platnosť zmluvy o budúcej zmluve/kúpnej zmluve. Sťažnosť sťažovateľa sudca uznesením zo 14. decembra 2021 zamietol. Obe tieto uznesenia nadobudli právoplatnosť 11. januára 2022. 5. Na základe podnetu právneho zástupcu žalovaného v 1. rade vydal súd 4. augusta 2025 opravné uznesenie, ktorým v oboch spomínaných uzneseniach o trovách opravil nesprávne uvedené krstné meno sťažovateľa z „ “ na „ “. Proti opravnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú súd uznesením z 11. decembra 2025 zamietol. II. Argumentácia sťažovateľa 6. Sťažovateľ tvrdí, že rozsudok okresného súdu je (v spojení s rozsudkom krajského súdu) protiústavný, arbitrárny a odporujúci dlhoročnej rozhodovacej praxi súdnych autorít. Namieta záver súdov, ktoré zamietli žalobu sťažovateľa o náhradu škody z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky s tým, že sťažovateľ mal žalovať priamo Slovenskú republiku. Predovšetkým tvrdí, že ho mal súd vyzvať na opravu/doplnenie podanej žaloby. Všeobecný súd podľa neho v napadnutom konaní postupoval arbitrárne, keď namiesto materiálneho prístupu k spravodlivosti zvolil cestu procesného formalizmu, čím sťažovateľovi spôsobil majetkovú ujmu spočívajúcu v povinnosti nahradiť trovy konania protistrane, hoci pri správnom procesnom postupe (výzve na opravu označenia žalovaného) by k takému stavu nedošlo. Z tohto dôvodu sú následne všetky uznesenia týkajúce sa náhrady trov konania podľa sťažovateľa v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. 7. K návrhu na odklad vykonateľnosti sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že z kontextu je zrejmé, že mu bola uložená povinnosť na zaplatenie trov konania vo výške prevyšujúcej 5 500 eur, s čím nesúhlasí, pretože ide o neprimerane vysokú sumu, keď tomu predchádzalo konanie porušujúce jeho práva s úplne arbitrárnym rozhodnutím odporujúcim princípom spravodlivosti.
2
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 8. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa §56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či táto obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. III.1. K namietanému porušeniu práva rozsudkom okresného súdu: 9. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb za podmienky, že o ochrane týchto práv a základných slobodách nerozhoduje iný súd. Preto nie je v kompetencii ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu, keďže sťažovateľ mohol podať proti predmetnému rozsudku opravný prostriedok t. j. odvolanie, a túto možnosť aj využil. Ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. III.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu: 10. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ napáda aj rozsudok krajského súdu a argumentuje tým, že ide o rozhodnutie protiústavné, arbitrárne a odporujúce dlhoročnej rozhodovacej praxi súdnych autorít. Sťažovateľ na druhej strane sám poukazuje na to, že vo veci bolo možné podať dovolanie, a dodáva aj to, že si je vedomý rozhodovacej praxe ústavného súdu, ktorá považuje dovolanie v civilných veciach za zásadne účinný prostriedok nápravy, ktorý má predchádzať podaniu ústavnej sťažnosti. 11. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (akým je aj dovolanie), je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom [§ 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde]. V prípade nesplnenia tohto postupu platí, že je ústavná sťažnosť neprípustná, a preto aj v tejto časti ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde. Pre komplexnosť ústavný súd uvádza, že síce sa v podanej ústavnej sťažnosti nachádza časť týkajúca sa dôvodov hodných osobitného zreteľa, avšak z textu žiadne nevyplývali (išlo o citácie na vec neaplikovateľných rozhodnutí ústavného súdu). III.3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. 5C/284/2008-445 z 11. decembra 2020: 12. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o náhrade trov konania uzavrel, že nie je opravený na preskúmanie tohto rozhodnutia, a to z toho dôvodu, že ide o uznesenie, ktoré vydáva vyšší súdny úradník a ktoré preto bolo po následnom podaní sťažnosti
3
sťažovateľom preskúmané sudcom. V zmysle už spomínaného princípu subsidiarity aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde. III.4. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. 5C/284/2008-503 zo 14. decembra 2021: 13. Vo vzťahu k tomuto uzneseniu ústavný súd uvádza, že je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej oneskoreného podania podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ napáda uznesenie zo 14. decembra 2021, a preto je nepochybne zrejmé, že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti uplynula, a to pred viac ako piatimi rokmi. III.5. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. 5C/284/2008-545 zo 4. augusta 2025: 14. Aj v tomto prípade ide o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, proti ktorému bola prípustná sťažnosť, ktorú aj sťažovateľ podal, a preto je aj v tejto časti ústavná sťažnosť neprípustná a ako taká je preto odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde. III.6. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. 5C/284/2008-569 z 11. decembra 2025: 15. Napokon sťažovateľ napadol rozhodnutie sudcu, ktorý rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti opravnému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. Sťažovateľ podanú sťažnosť odôvodnil tým, že napadnuté opravné uznesenie je nulitné, pretože vychádza z rozhodnutia vo veci samej, ktoré je nezákonné, konajúci súd v ňom odoprel žalobcovi právo na prístup k súdnej ochrane, a tak tiež trpí vadou nulitnosti. 16. Ústavný súd dospel k záveru, že z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v ústavnej sťažnosti nevyplývajú ústavne relevantné dôvody, ktoré by spochybňovali ústavnú konformitu tohto rozhodnutia (napokon, išlo len o opravu mena sťažovateľa), a preto v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. 17. Zásadným pochybením (s ohľadom na námietky sťažovateľa) sa v okolnostiach veci javí v prvom rade nepodanie dovolania a v druhom rade nepodanie ústavnej sťažnosti potom, ako rozhodol sudca o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania. 18. Vo vzťahu k nepodaniu dovolania ústavný súd ale poukazuje aj na to, že argumentácia sťažovateľa je len čiastočná, keď ten namieta len zamietnutie žaloby proti Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, avšak neuvádza, prečo by malo byť arbitrárne meritórne rozhodnutie aj vo zvyšnom rozsahu. Treba tiež uviesť, že už okresný súd v prvotnom rozsudku poukázal na nesprávny postup právneho zástupcu, ktorý spôsobil, že žaloba musela byť zamietnutá. 19. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa trov konania, tu absentovala akákoľvek argumentácia s výnimkou toho, že by ich sťažovateľ nemal hradiť, a preto v tomto prípade nebolo možné dospieť k žiadnemu záveru týkajúcemu sa (potenciálnej) arbitrárnosti rozhodnutí. Podstatné však bolo najmä to, že ústavná sťažnosť bola podaná de facto proti opravnému uzneseniu, kde už bolo možné
4
riešiť len to, či oprava bola alebo nebola správna – čomu chýba akákoľvek ústavnoprávna relevancia. 20. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa ako celku ústavný súd nemohol vyhovieť jeho návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí, keďže zo systematického výkladu právnej úpravy tohto inštitútu (§ 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde) vyplýva, že pozitívne rozhodnutie implicitne prichádza do úvahy len vtedy, ak ústavná sťažnosť nebola odmietnutá. 21. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár predseda senátu
5