Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 13Saz/7/2023 0723100731 12. 09. 2023 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2023:0723100731.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Pakistanská islamská republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, Slovenská republika, zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZHCP-BA5-1127-031/2023-AV zo dňa 13.07.2023 o zaistení žalobcu a o prepustenie zo zaistenia, takto rozhodol: I. Súd žalobu
z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou doručenou súdu dňa 31.08.2023 (žalovanému dňa 24.08.2023) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-1127-031/2023-AV zo dňa 13.07.2023 (napadnuté rozhodnutie) o zaistení, svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a trov konania. 2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA5-1127-031/2023-AV zo dňa 13.07.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 88a ods. 1 písm. c) tohto zákona rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu najviac do 13.10.2023 z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 88 ods. 1 písm. b) tohto zákona pod č. PPZ-HCP-BA5-1127-010/2023-AV zo dňa 13.04.2023, pričom v predmetnom rozhodnutí nebola určená lehota na vycestovanie. Žalovaný zároveň rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Žalobca požiadal o azyl dňa 24.05.2023 a žalovaný až dňa 13.07.2023 vydal napadnuté rozhodnutie o prezaistení žalobcu ako žiadateľa o azyl, čím nepostupoval v zmysel § 77 ods. 5 zák. o pobyte cudzincov. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Je nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a ods. 1 písm. c) a § 88a ods. 2 zák. o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci nebolo možné uplatniť iné menej závažné prostriedky než zaistenie, že žiadosť o azyl bola výlučne účelová, a že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie tieto atribúty riadneho odôvodnenia nespĺňa, a jeho držanie v zaistení na jeho podklade je preto nezákonné. Žalovaný v rozhodnutí vôbec neskúmal podmienky krajine, do ktorej má byť žalobca
vrátený z pohľadu dodržiavania ľudských práv, čím nedostatočne zistil skutkový stave veci. V krajine pôvodu žalobcu v Pakistane je zlá bezpečnostná situácia. Z informácií uverejňovaných na internetovom portály Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky aktualizovaných ku dňu 11.05.2023 vyplýva, že „Veľvyslanectvo SR v Teheráne neodporúča turistické cesty do Pakistanu a v prípade nevyhnutných ciest do krajiny odporúča spolupracovať s vierohodným domácim partnerom, ktorý by mal byť schopný poskytnúť čo najvyššiu úroveň bezpečnosti pri pohybe po krajine. Bezpečnostná situácia v krajine, aj v súvislosti s dlhodobým vývojom v Afganistane, je zlá s tendenciou ďalšieho zhoršovania. Vzhľadom na zhoršenú bezpečnostnú situáciu v krajine a možné riziká Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR dôrazne neodporúča občanom SR smerujúcim do Pakistanskej islamskej republiky cestovať do oblastí severozápadného Pakistanu susediacich s Afganistanom (provincia Khyber-Pakhtunkhwa, provincia Balučistan s vysokým rizikom sektárskeho a etnického násilia, Lahore, kde hrozia bombové atentáty). Teroristické útoky a násilie majú stále vysokú tendenciu a nie sú teritoriálne obmedzené iba na uvedené najviac rizikové územia. Útok aj na civilné ciele je v súčasnosti možný prakticky na ktoromkoľvek mieste v Pakistane. Hrozí vysoké riziko útoku na zahraničné osoby a objekty, prevažne z krajín západného sveta. Únosy s cieľom získania výkupného majú stúpajúcu tendenciu. Ohrozené sú budovy západných spoločností, vládne objekty a úrady, kresťanské zariadenia. Mimoriadne vysoké riziko sektárskeho a etnického násilia je v meste Karáči, kde je aj vysoká úroveň bežnej kriminality. Veľvyslanectvo neodporúča cesty autom z Iránu do Pakistanu.“ (zdroj: https://www.mzv.sk/pakistan). 3. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že počas vstupného pohovoru ako žiadateľ o azyl uviedol, že o azyl žiada z náboženských dôvodov, nakoľko patrí do šítskej moslimskej vetvy, ktorá je v menšine a mal s touto skutočnosťou problém už počas strednej školy, kde opakovane došlo voči nemu a jeho blízkym k opakovaným fyzickým útokom hraničiacich o obavu o vlastný život. Žalovaný s v napadnutom rozhodnutí nezaoberal uložením menej prísneho donucovacieho opatrenia v prípade zaistenia žalobcu. Odmietol žalobcu umiestniť do záchytného tábora v Humennom, kde by ako účastník konania mal oveľa priaznivejšie podmienky na realizáciu základných práv a slobôd ako žiadateľ o azyl. Žalobcovo správanie už v minulosti nejavilo známky, že by rozhodovací proces maril. Žalovaný prijal nesprávny záver o účelovosti žiadosti o azyl bez potrebných skutkových zistení a náležitého dokazovania, minimálne konfrontovaním tvrdení žalobcu. Nesprávny a predčasný záver o účelovosti žiadosti žalobcu o azyl a o riziku úteku vyvodil žalovaný iba z toho že žalobca dňa 24.05.2023 požiadala o udelenie azylu a subsumoval to pod dôvod, že chce zmariť administratívne vyhostenie. Vo veci žalobcu neboli zistené či preukázané také skutočnosti, ktoré by bránili uloženiu miernejšieho alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zistenie napr. formou hlásenia pobytu, keďže žalobca je oprávnený s zdržiavať v azylovom zariadení, kde by mu boli zabezpečené základné potreby. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe dĺžku stanovenej doby zaistenia. Je nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenie možno uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 7Sa/108/2018 zo dňa 06.12.2018, sp. zn. 8Sa/99/2018 zo dňa 23.10.2018 a sp. zn. 7Sas/27/2018 zo dňa 05.04.2018, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012 a sp. zn. 1Sp/36/2014 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012. 4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe popísal doterajší priebeh administratívneho konania, vrátene rozhodnutí súdov vo veci zaistenia žalobcu. Ďalej uviedol, že žalobcovi bola daná možnosť v zápisniciach o podaní vyjadrenia pred vydaním rozhodnutia, aby sa vyjadril k prekážkam vyhostenia do Pakistanskej islamskej republiky. Žalobca uviedol, že v domovskej krajine je ťažká situácia a nechce sa tam vrátiť, nehrozí mu tam trest smrti resp. neľudské zaobchádzanie. Bola mu daná možnosť, či chce požiadať o azyl na území SR, čo v zápisnici odmietol. O azyl požiadal až dňa 24.05.2023. Odporúčania Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (ďalej ako „MZV“) necestovať do Pakistanskej islamskej republiky je určené občanom SR. Žalobca ako občan Pakistanskej islamskej republiky disponuje osobnou miestnou znalosťou v krajine, na základe čoho sa môže vyvarovať rizikovým miestam a udalostiam. Ohrození sú najmä turisti zo západných krajín a inštitúcie a budovy západných krajín. Miesto, ktoré žalobca uviedol ako miesto jeho posledného pobytu je od oblastí označených MZV ako rizikových vzdialené rádovo v stovkách až tisíckach kilometrov. Mieru rizika v Pakistanskej islamskej republiky nemožno vzhľadom na jej veľkú rozlohu vyhodnocovať celoplošne. Pokiaľ má žalobca skutočnú obavu o svoj život, mohol požiadať o jednu z foriem medzinárodnej ochrany už v prevej bezpečnej krajine, v tomto prípade v Bulharsku. Prostredníctvom systému RCMS
(readmission case management system — ktorý slúži na komunikáciu orgánov Slovenskej republiky s autoritami Pakistanu), bol žalobca stotožnený, na základe čoho mu bude vystavený náhradný cestovný doklad potrebný k vyhosteniu. Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) podporuje humánnu a riadenú migráciu, ktorá prináša prospech všetkým. Poskytuje služby, poradenstvo a pomoc vládam aj migrantom. Túto svoju iniciatívu premietla aj do projektu RCSM. V danom projekte IOM poskytuje podporu pre systém RCMS a koncových užívateľov. Účelom systému RCMS je stotožnenie cudzích štátnych príslušníkov Pakistanskej islamskej republiky a koncových užívateľov. Žalovaný mal za to, že organizácia IOM by sa nepodieľala na projektoch, ktorými by boli porušované základné ľudské práva a slobody a v prípade, ak by bola zlá bezpečnostná situácia v Pakistanskej islamskej republike nepodieľala by sa vôbec na činnosti projektu RCSM. Žalovaný skúmal možnosť uloženia miernejších opatrení a v tomto prípade je zrejmé, že účastník konania nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a ani nemá dostatočné finančné prostriedky, ani si ich nevie zabezpečiť. Z uvedeného je nespochybniteľne preukázané, že účastník konania by tieto stanovené podmienky nevedel splniť a preto účastník konania nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia. Žalobca v zápisniciach uviedol, že na území Slovenskej republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, taktiež neuviedol žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla ubytovanie. Na základe uvedeného žalovaný nemohol rozhodnúť podľa § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, teda nemohol žalobcovi uložiť hlásenie pobytu. Žalobca taktiež nedisponoval potrebnými finančnými prostriedkami, ktoré by pokryli jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky, až do realizácie administratívneho vyhostenia. K uloženiu miernejších donucovacích opatrení nepristúpil žalovaný aj preto, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ako aj rozhodnutia o predĺžení zaistenia sa domnieval, že žalobca by nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatívy zaistenia, teda existencia rizika úteku je dôvodná. Dôvodná aj z dôvodu, že žalobca uviedol cieľovú krajinu Taliansko. 5. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca nevyužil ani jednu z troch možností na podanie žiadosti o azyl, ktoré mal na útvare Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava, a taktiež túto možnosť nevyužil ani po umiestnení do ÚPZC Medveďov. Žalobca zažiadal o azyl až po tom, čo bol stotožnený pomocou systému RCMS, na základe čoho mu bude vystavený náhradný cestovný doklad potrebný k vyhosteniu. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca nemal záujem žiadať o azyl alebo o jednu z foriem medzinárodnej ochrany, či už na území Slovenskej republiky alebo taktiež v prvej bezpečnej krajine, teda Bulharsku. Rozhodnutie požiadať o azyl na území Slovenskej republiky učinil až v momente, kedy začalo byt' zrejmé, že existuje vysoká pravdepodobnosť úspešnej realizácie administratívneho vyhostenia. Takýto krok žalobcu javí vysokú mieru podozrenia z účelovosti žiadosti o azyl. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že existuje významné podozrenie, že žiadosť o azyl zo strany žalobcu bola podaná účelovo, a v prípade jeho ubytovania v špecializovanom ubytovacom centre a zariadení pre žiadateľov o azyl by mohlo dôjsť k úteku resp. opusteniu územia Slovenskej republiky a tým aj k zmareniu administratívneho vyhostenia. Žalovaný v prípade určenia dĺžky doby zaistenia podľa § 88a ods. 2 zák. č. 404/2011 Z. z. nevyužil maximálnu lehotu zaistenia žalobcu, čím dodržal zásadu primeranosti. Počas uvedenej doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať, či žiadosť žalobcu o udelenie azylu je oprávnená alebo nie. Žalovaný mal za to, že zaistenie žalobcu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a teda z podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný skúmal podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, či účel zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny naďalej trvá. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené. Žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť. 6. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 13.04.2023 hliadka OO PZ Brodské zadržala žalobcu, ktorý bol následne predvedený pred žalovaného. Bola vykonaná lustrácia žalobcu v informačných systémoch polície s negatívnym výsledkom. Po podaní zákonných poučení za prítomnosti tlmočníka bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v rámci spísania ktorej bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci jeho zaistenia. V tejto zápisnici žalobca o. i. uviedol trasu jeho postupu z domovského štátu do Schengenského priestoru, to že nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti, že nechce v SR požiadať o azyl, nemá rodinných príslušníkov na území SR, nehrozí mu riziko prenasledovania v domovskej krajine; žalobca nemal pri sebe žiadne finančné prostriedky. 7. Žalovaný dňa 14.04.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu vedené pod č. PPZ-HCP-BA5-1127-010/2023-AV a následne vydal rozhodnutie o zaistení. Žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
na výkon administratívneho vyhostenia, dĺžka doby zaistenia bola stanovená do 14.05.2023. Následne žalovaný správny orgán vydal rozhodnutie o predĺžení zaistenia č. PPZ-HCP-BA5-1127-026/2023-AV zo dňa 13.05.2023 a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 13.07.2023. 8. Listom č. PPZ-HCP-BA5-1127-018/2023-AV, zo dňa 09.05.2023 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov sa obrátil na žalovaného a požiadal o predĺženie zaistenia žalobcu, ktorý bol zaevidovaný do systému RCMS za účelom jeho identifikácie a následného vystavenia náhradného cestovného dokladu. Dňa 08.05.2023 bola identita účastníka potvrdená a momentálne čaká na vystavenie náhradného cestovného dokladu. 9. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-1127-026/2023-AV zo dňa 13.05.2023 žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 13.07.2023, podľa § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že žalovanému bola dňa 11.05.2023 doručená žiadosť ÚPZC Medveďov o predĺženie zaistenia, z ktorej vyplýva, že predĺženie zaistenia je potrebné z dôvodu, že bol zaevidovaný do systému RCMS za účelom jeho identifikácie a následného vystavenia náhradného cestovného dokladu. Predĺženie zaistenia je o. i. nevyhnutné na realizáciu vyhostenia na územie Pakistanskej islamskej republiky. Žalovaný zároveň dospel k záveru, že v prípade žalobcu nie je možné realizovať alternatívny spôsob zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) o pobyte cudzincov, pretože žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohli byť uložené povinnosti podľa označeného zákonného ustanovenia. 10. Tunajší súd rozsudkom zo dňa 23.06.2023, č. k. 14Saz/2/2023-41 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-1127-026/2023-AV zo dňa 13.05.2023 a prepustenia zo zaistenia. Najvyšší správny súd SR rozsudkom zo dňa 24.07.2023, sp. zn. 6Sak/1/2023 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti tomuto rozsudku tunajšieho súdu. 11. Listom č. PPZ-HCP-BA5-1127-018/2023-AV, zo dňa 11.07.2023 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov oznámil žalovanému, že dňa 10.07.2023 bolo z informačného systému zistené, že účastník konania bol identifikovaný a vystavenie náhradného cestovného dokladu je tým pádom reálne. 12. Napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-1127-031/2023-AV zo dňa 13.07.2023 žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o azyl a podľa § 88a ods. 2 zákona stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 13.10.2023. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný popísal doterajší priebeh administratívneho konania. Ďalej uviedol, že žalobca požiadal dňa 24.05.2023 o udelenie azylu na území SR. Správny orgán skúmal trvanie účelu zaistenia a s poukazom na možnosť Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Migračný úrad”) rozhodnúť o žiadosti účastníka konania podľa § 11 ods. 1 alebo § 12 ods. 1 zák. č. 480/2002 Z. z. o azyle a mal za to, že účel zaistenia naďalej trval. Migračný úrad má možnosť rozhodnúť o žiadosti o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle do 60 dní od začatia konania o udelenie azylu. Počas lehoty 60 dní od začatia konania o udelení azylu stále trvá účelnosť zaistenia vzhľadom na to, že je tu existencia reálneho predpokladu, že bude možné realizovať výkon jeho vyhostenia z územia SR v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia. file_0.jpg file_1.wmf Správny orgán mal za to, že skutočnosť, že žalobca požiadal o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie, s poukazom na možnosť rozhodnutia Migračného úradu do 60 dní od začatia konania. Žalobca bol dňa 13.07.2023 poučený o začatí konania o zaistení, následne bol v zápisnici podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku o vyjadrení účastníka konania pred vydaním rozhodnutia o zaistení (PPZHCP-BA5-1 127-030/2023-AV) oboznámený o dôvode zaistenia. Žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa ku konaniu podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. V predmetnej zápisnici účastník konania uviedol, že všetko už vypovedal v predošlom výsluchu vedenom na správnom orgáne. Účastník konania dňa 13.04.2023 v zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5file_2.jpg file_3.wmf XXX-XXX/XXXX-C., na otázku „či chce požiadať o azyl na území Slovenskej file_4.jpg
file_5.wmf republiky” odpovedal „nie". Taktiež sa vyjadril, že z Pakistanu odišiel kvôli ekonomickej situácií. Z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov bolo na správny orgán doručené stanovisko, že prostredníctvom systému RCMS (readmission case management system — ktorý slúži na komunikáciu orgánov Slovenskej republiky s autoritami Pakistanu), bol účastník konania dňa 10.07.2023 stotožnený, na základe čoho mu bude vystavený náhradný cestovný doklad potrebný k vyhosteniu. Správny orgán má za to, že existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o azyl výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, nakoľko požiadal o azyl až po zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov v čase, kedy existoval reálny predpoklad realizácie výkonu administratívneho vyhostenia. Pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení mu bola daná možnosť požiadať o azyl, čo nevyužil. Taktiež uviedol, že z Pakistanu odišiel kvôli zlej ekonomickej situácií. Správny orgán rozhodol o zaistení účastníka konania do 13.10.2023. Počas uvedenej doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať žiadosť žalobcu o udelenie azylu. Nakoľko ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, správny orgán nerozhodol o prepustení účastníka konania a následnom prevoze do Záchytného táboru v Humennom. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že zaistenie účastníka konania je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Správny orgán práva účastníkovi konania vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru neupiera a plne ich rešpektuje. Správny orgán podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmal, či trvá účel zaistenia účastníka konania. Z dôvodu, že účastník konania požiadal o azyl na území Slovenskej republiky a Migračný úrad nerozhodol v lehote 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, je pôvodné zaistenie na výkon administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov neúčelné a správny orgán rozhodol o zaistení účastníka konania ako žiadateľa o udelenie azylu. 13. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 14. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z .z. o pobyte cudzincov, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu; konanie o zákaze vstupu policajný útvar rozhodnutím zastaví. Ak sa cudzincovi neudelí azyl alebo neposkytne doplnková ochrana, policajný útvar, ktorý konanie o administratívnom vyhostení prerušil, pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení; policajný útvar pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení aj vtedy, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu. 15. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.
16. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 17. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 18. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 19. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 20. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 21. Podľa § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12. 22. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 23. Podľa § 89 ods. ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). 24. Podľa § 89 ods. ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 25. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 26. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
27. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 28. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] na prejednanie veci, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 29. O žalobe súd rozhodol na pojednávaní nariadenom na deň 12.09.2023 (§ 228 SSP) v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupov podľa § 114 SSP, ktorí boli na pojednávanie riadne predvolaní a svoju neúčasť ospravedlnili. 30. Žalobca sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. 31. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný vôbec neskúmal podmienky v krajine, do ktorej má byť žalobca vrátený, teda Pakistanskej islamskej republiky, súd poukazuje na to, čo už k tejto otázke uviedol Najvyšší správny súd SR v rozsudku zo dňa 24.07.2023, sp. zn. 6Sak/1/2023, ktorý rozhodoval o kasačnej sťažnosti žalobcu vo veci týkajúcej sa predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu (keď žalobca v žalobe naviedol žiadne nové, odlišné tvrdenia): „Najvyšší správny súd považuje argumentáciu žalobcu o jeho nevyhostiteľnosti do krajiny pôvodu z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie v Pakistanskej islamskej republike a neúčelnosti jeho zaistenia v rozpore s článkom 5 písm. f) Dohovoru za nedôvodnú a stotožňuje sa s právnym posúdením správneho súdu, ktorý prekážky vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu neidentifikoval. Tvrdenie o zlej bezpečnostnej situácií v krajine pôvodu žalobca podporil v správnej žalobe odkazom na vyjadrenie MZV SR týkajúce sa cestovateľského odporúčania vo vzťahu k turistom prichádzajúcim do tejto krajiny, ktoré upozorňuje na oblasti so zlou bezpečnostnou situáciou a varuje pred možnými únosmi cudzincov v tejto krajine. Tieto závery však nie je možné aplikovať na prípad žalobcu, ktorý z tejto krajiny pochádza. Argumentácia žalobcu je založená iba na všeobecných konštatovaniach, pričom žalobca neuviedol jediný konkrétny dôvod, ktorý by zakladal prekážku jeho vyhostenia v zmysle § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. a pre ktoré by bolo jeho zaistenie za účelom výkonu rozhodnutia o vyhostení neúčelné a samotné vyhostenie nevykonateľné.“ Ďalej NSS SR v tomto rozhodnutí uviedol: „Povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 Správneho poriadku má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré účastník konania v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody predstavujúce možnú prekážku vyhostenia žalobcu podľa § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. V tomto smere možno tiež poukázať na rozsudok najvyššieho správneho súdu z 29. septembra 2021, sp. zn. 10Sžak/14/2020, ktorého závery (hoci predmetom konania bolo rozhodnutie o administratívnom vyhostení), sú s ohľadom na ich vzťah k § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. právne relevantné aj vo vzťahu ku konaniu v danej prejednávanej veci. Podľa tohto rozsudku je cudzinec povinný tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti dopadov rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného života. Hoci správne orgány nesú zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), s ohľadom na špecifiká daného správneho konania správne orgány nie sú schopné vykonať náležité dokazovanie a zabezpečiť dôkazy v prospech cudzinca bez predchádzajúceho tvrdenia cudzinca o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia, pretože je to predovšetkým sám cudzinec, kto disponuje relevantnými informáciami zo svojho života a kto najlepšie môže objasniť z čoho plynie v krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, ohrozenie jeho života alebo slobody z dôvodov taxatívne vymedzených v § 81 ods. 1 a 2 zákona č. 404/2011 Z. z. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky okolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený, respektíve prečo by malo jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť nad inými záujmami a hľadiskami. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi cudzinca a správny orgán. Tvrdiť jednotlivé fakty o existencii prekážok administratívneho vyhostenia je povinný primárne cudzinec, no správny orgán je povinný zabezpečiť k tvrdeniu cudzinca o existencii prekážok administratívneho vyhostenia maximálne možné množstvo dôkazov a správ o krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, a to tých, ktoré podporujú tvrdenia cudzinca ako aj tých, ktoré tvrdenia cudzinca vyvracajú. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie žalobcu (viď bod 30 vyššie), z ktorého
vyplýva, že nepociťoval obavy z bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu a dôvod jeho cesty má ekonomické opodstatnenie.“ 32. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal uložením menej prísneho donucovacieho opatrenia, avšak v rozhodnutí o zaistení žalovaný načrtol zákonnú úpravu § 89 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, na ktorú nadviazal, že u žalobcu je podozrenie, že podal žiadosť o azyl účelovo, preto nerozhodol o prepustení žalobcu a následnom prevoze do Záchytného tábora v Humennom. Tým, že žalobca je žiadateľom o azyl, nebolo možné uňho overovať zabezpečenie bývania ani finančné zabezpečenie (§ 89 ods. ods. 3 zákona o pobyte cudzincov veta prvá za bodkočiarkou). Napriek tomu žalovaný v priebehu administratívneho konania skúmal jednak otázku schopnosti žalobcu zabezpečiť si ubytovanie na území Slovenskej republiky, ako aj otázku jeho finančného zabezpečenia, pričom žalobca uviedol, že má so sebou nejakú hotovosť a mobilný telefón, neskôr uvádzal, že nemá pri sebe finančné prostriedky, nemá žiadny majetok v krajine pôvodu, nevie si zabezpečiť ubytovanie v SR. 33. Oproti veci (týkajúcej sa tiež žalobcu), ktorá bola riešená na tunajšom súde v konaní sp. zn. 14Saz/2/2023, došlo k určitej zemne skutkovej situácie spočívajúcej v tom, že žalobca preukázateľne dňa 24.05.2023 požiadal o azyl. V tejto súvislosti žalobca namietal, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie o „prezaistení“ žalobcu až dňa 13.07.2023, čím porušil ust. § 77 ods. 5 zák. o pobyte cudzincov. K tomu súd uvádza, že podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 2. septembra 2014, sp. zn. 1 Sža 29/2014: „Pokiaľ žiadosť o udelenie azylu je podaná účelovo, iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení, a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.“ 34. Ak by aj postup žalovaného spočívajúci v tom, že o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. o pobyte cudzincov rozhodol až na konci predĺženej lehoty zaistenia na základe predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného (vychádzajúc zrejme z ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov) nebol úplne korektný, súd v konaní o zaistení vychádza zo stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia (súdu), a ten je taký, že žalobca dňa 13.07.2023 vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. o pobyte cudzincov, ktoré je aj predmetom preskúmania v tomto konaní. Maximálna lehota na zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nebola prekročená. 35. Napokon žalobca namietal, že žalovaný prijal nesprávny záver o účelovosti žiadosti žalobcu o azyl bez potrebných skutkových zistení a náležitého dokazovania. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24. septembra 2013 „ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Návratovej smernice č. 2008/115/ES, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku Súdneho dvora (tretia komora) z 30. mája 2013 vo veci Arslan proti Polícii Českej republiky, a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.“ Podľa rozsudku kasačného súdu 10Szak/10/2017 z 20. júna 2017 alebo rozsudku sp. zn. 1Sak/1/2022 z 25. januára 2022 „...podaním žiadosti o azyl pominul dôvod zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu sťažovateľa) a nastali nové skutkové okolnosti, s ktorými bol žalovaný povinný sa vysporiadať, a to buď okamžitým prepustením sťažovateľa na slobodu alebo v prípade, ak mal za to, že u sťažovateľa je daný dôvod zaistenia ako žiadateľa o azyl, vydaním nového rozhodnutia o zaistení podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov.“
36. Žalobca bol pôvodne zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Dňa 24.05.2023 žalobca požiadal o azyl v Slovenskej republike. Žalovaný nerozhodol o okamžitom prepustení žalobcu zo zaistenia, ale vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. o pobyte cudzincov ako žiadateľa o udelenie azylu. Účelom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je skutočnosť, že u cudzinca, ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Citované ustanovenie obsahuje zároveň ďalšie podmienky alebo predpoklady, ktoré musia byť v čase rozhodovania o zaistení cudzinca naplnené, ktorými sú, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov (pričom v priebehu tohto zaistenia sa skúmal účel zaistenia cudzinca, ktorým je jeho vyhostiteľnosť), a nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky (k tomu viď ods. 32. odôvodnenia rozsudku). 37. Predpokladom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je podľa názoru správneho súdu vznik špecifického stavu, ktorý je zapríčinený podaním žiadosti o udelenie azylu cudzincom, zo správania ktorého možno dôvodne predpokladať, že ju podal iba so zámerom oddialiť alebo úplne zmariť jeho administratívne vyhostenie. Tým, že naplnenie účelu zaistenia je determinované pretrvávajúcim postojom cudzinca – žiadateľa o azyl ku podanej žiadosti, je primárne na cudzincovi, aby až do momentu rozhodnutia o nej minimálne tvrdil, že uňho nastali také okolnosti, ktoré mali za následok, že o udelenie azylu žiada v úprimnej snahe zotrvania na území Slovenskej republiky. Účel zaistenia podľa vyššie citovaného ustanovenia je teda daný v období, kedy migračný úrad posudzuje jeho žiadosť o udelenie azylu a zároveň neboli zistené skutočnosti, že by cudzinec prejavil úprimnú snahu zotrvania na území Slovenskej republiky. Správny súd je toho názoru, že v prípade zaistenia podľa citovaného ustanovenia sa v priebehu zaistenia neskúma aj vyhostiteľnosť cudzinca [ktorá sa mala skúmať v priebehu predošlého zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov], pretože tá sa momentom podanej žiadosti o udelenie azylu stala až druhoradým účelom a do poľa záujmu sa (prípadne) dostane opätovne až po rozhodnutí migračného úradu o nej. Vo vzťahu k vyhosteniu cudzinca sa v čase rozhodovania o zaistení skúma iba splnenie podmienky, či je cudzinec zaistený buď podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Inými slovami, zo znenia ustanovenia nevyplýva, že by sa tieto dva účely mali v prípade trvania zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov kumulovať. 38. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol na území SR zadržaný dňa 13.04.2023. V zápisnici o padaní vyjadrenia zo dňa 14.04.2023 uviedol, že chce pokračovať do Talianska, domovskú krajinu opustil z ekonomických dôvodov. V D. si chce nájsť prácu a pomôcť rodine. Nechce požiadať v SR o azyl, nepožiadal oň ani v inej členskej krajine EÚ. Na otázku, či mu v krajine pôvodu hrozí prenasledovanie z rasových, národnostných, náboženských alebo iných dôvodov uviedol, že sa nechce vrátiť domov, v krajine je ťažká situácia. Bolo vecou správnej úvahy žalovaného, či dospeje k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Túto svoju správnu úvahu však musí riadne zdôvodniť. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí odôvodnil podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie práve poukazom na konanie a vyjadrenia žalobcu po tom, čo bol zadržaný na území SR teda, že požiadal o azyl až po zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov v čase, kedy existoval reálny predpoklad realizácie výkonu administratívneho vyhostenia. Pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení mu bola daná možnosť požiadať o azyl, čo nevyužil. Taktiež uviedol, že z Pakistanu odišiel kvôli zlej ekonomickej situácií. Správny súd konštatuje, že z administratívneho spisu, ani zo samotnej žaloby nevyplýva, že by podanie žiadosti žalobcu o udelenie azylu v SR bolo motivované napr. nejakou podstatnou zmenou politickej situácie v krajine pôvodu žalobcu, keď dôvody udelenia azylu tak, ako boli prezentované v žalobe, zjavne museli existovať už v čase vstupu žalobcu na územie EÚ. Na základe uvedeného súd dospel záveru, že správna úvaha žalovaného v napadnutom rozhodnutí nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. 39. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so Správnym poriadkom. Žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia riadne zistil skutkový stav podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku), a je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený žalovaný pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,
na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu. Správny súd preto nemal inú možnosť ako správnu žalobu v celom rozsahu podľa § 229 SSP zamietnuť. 40. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia (§ 443 ods. 2 písm. b) SSP) a podáva sa na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).