Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 13SaZ/6/2026 0726101057 27. 07. 2026 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2026:0726101057.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou v právnej veci žalobcu: A. , nar. XX.XX.XXXX štátna príslušnosť: Turecká republika, doklad totožnosti č. B., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, Slovenská republika, zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Bratislava Ružinov - letisko, so sídlom Letisko M. R. Štefánika, Bratislava, o prepustenie zo zaistenia, takto rozhodol: I. Súd žalobu
z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou doručenou súdu dňa 16.07.2026 sa žalobca domáhal svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a priznania trov konania. 2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 03.06.2026 mu bolo doručené rozhodnutie žalovaného č.: C./XXXXXXXXX zo dňa 03.06.2026 o zaistení, ktorým žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov rozhodol o zaistení žalobcu dňom 03.06.2026 a o jeho umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Žalobca uviedol, že ako žiadateľ o azyl má právo byť umiestený v pobytovom zariadení. Žalovaný podľa neho nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by podmieňovali pobyt žalobcu v ÚPZC. Žalovaný v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že by u žalobcu existovalo riziko úteku alebo marenia konania o administratívnom vyhostení. Žalobca požiadal o udelenie azylu z politických dôvodov, má obavu o svoj život, ako aj o život svojej rodiny. Ďalej žalobca uviedol, že zaistenie predstavuje výnimku zo základného práva na slobodu. Odňatie slobody použitím inštitútu zaistenia musí byť v súlade v dôležitými zárukami. Musí byť stanovené, riadne odôvodnené a nesmie byť svojvoľné, pričom musí byť riadne odôvodnené, aké prekážky bránia v uložení miernejšieho opatrenia, ktoré nezasahuje tak výrazne do ľudských práv a slobôd. 3. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zopakoval doterajší priebeh administratívneho konania. Uviedol, že vychádzal pri spoľahlivom zisťovaní skutkového veci z podkladov, ktoré si zaobstaral. Žalobca v zápisnici o vyjadrení účastníka konania dňa 16.05.2026 vedenej pod č. C./XXXXXX-XXX neuviedol, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že Tureckú republiku opustil z dôvodu, že je členom skupín YPG a YKK a v prípade návratu do jeho domovskej krajiny mu za členstvo v týchto skupinách hrozí trest odňatia slobody. V zápisnici o vyjadrení účastníka
konania žalobca ďalej uviedol, že z Tureckej republiky odcestoval neoprávnene do Gréckej republiky, kde požiadal o azyl. V Gréckej republike si takisto za 1.500,- eur zabezpečil prostredníctvom prevádzača identifikačnú kartu Francúzskej republiky na účely jej neoprávneného použitia s cieľom „cestovať do Európy“. Úkony pri žalobcovi pri výkone kontroly pobytu zo strany žalovaného spočívali v jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky na územie Tureckej republiky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bol žalobcovi tiež uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov Európskej únie na dobu 3 roky. Na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 16.05.2026 bol žalobca dňa 16.05.2026 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Pri žiadosti o udelenie azylu, ktorá bola podaná až po zaistení žalobcu v ÚPZC Medveďov, existovalo dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Ďalej žalovaný uviedol, že daná skutková okolnosť tak na základe poznatkov zo služobnej činnosti príslušníkov Policajného zboru predstavuje špecifický modus operandi žiadateľov o azyl na území Slovenskej republiky, ktorí počas kontroly pobytu na medzinárodnom letisku po prílete vnútornej (schengenskej) linky predložia niektorý z podvodných druhov dokladov, t. j. falošný, pozmenený alebo cudzí doklad. V tomto prípade štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má byť administratívne vyhostený a ktorému bol uložený zákaz vstupu, súhlasí s daným rozhodnutím (sprevádzané využitím práva na vzdanie sa odvolania voči danému rozhodnutiu) až do času, pokiaľ po jeho zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je umiestnený v príslušnom útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Pod hrozbou výkonu administratívneho vyhostenia a ďalšieho zotrvania v útvare policajného zaistenia pre cudzincov do stanoveného času požiadajú tieto osoby účelovým spôsobom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky s cieľom zabezpečiť oddialenie alebo zmarenie výkonu administratívneho vyhostenia. Účelovosť a špekulatívnosť vyhlásenia cudzinca o azyle navyše umocňuje skutočnosť, že na územie Slovenskej republiky s podvodnými dokladmi s cieľom pokračovať ďalej do členských štátov Európskej únie prichádzajú zo štátov považovaných za bezpečné krajiny. V prípade žalobcu išlo o Tureckú republiku, ktorá je považovaná za bezpečnú krajinu a ktorá je zároveň zmluvným štátom Dohovoru o právnom postavení utečencov z 28.07.1951 a Protokolu týkajúceho sa právneho postavenia utečencov z 31.01.1967, v dôsledku čoho tak uplatňuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia, tzv. princíp non-refoulement. K problematike uloženia iných, teda miernejších donucovacích opatrení, nepristúpil žalovaný aj z toho dôvodu, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia sa domnieval, že žalobca by nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatívy zaistenia, teda existencia rizika úteku je dôvodná. Dôvodná je aj preto, že v Schengenskom informačnom systéme sa vo vzťahu k žalobcovi nachádzal záznam na účely jeho návratu. Predmetný záznam bol vytvorený Gréckou republikou a tento sa vloží do Schengenského informačného systému bezodkladne po vydaní rozhodnutia o návrate na účely overenia splnenia povinnosti návratu a na podporu výkonu rozhodnutí o návrate. Príslušný záznam bol zároveň sprevádzaný uložením zákazu vstupu Gréckou republikou, v danom prípade sa zákaz vstupu podľa čl. 24 ods. 2 písm. c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) 2018/1861 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému (SIS) v oblasti hraničných kontrol, o zmene Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, a o zmene a zrušení nariadenia (ES) č. 1987/2006 v platnom znení ukladá vtedy, ak „štátny príslušník tretej krajiny obišiel alebo sa pokúsil obísť právne predpisy Únie alebo vnútroštátne právny predpisy týkajúce sa vstupu na územie členského štátu a pobytu na ňom.“ Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. 4. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 16.05.2026 v čase o 02.15 h žalobca pricestoval leteckou linkou - Wizz Air D. z Atén (GRC) do Bratislavy (SVK). Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Dňa 16.05.2026 bola so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov vedená pod č. PPZ-HCP-BA7-2026/047273-014, v ktorej okrem iného uviedol, že pred jeden a pol rokom sa dostal s kamiónom z Turecka do Grécka, kde ho zadržali na 11 mesiacov. Z Grécka odišiel a prišiel letecky do Bratislavy. V Grécku žiadal o azyl. Bol odtiaľ vyhostený. Žalovaný dňa 16.05.2026 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu na územie Tureckej republiky a uložení zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov na dobu 3 roky.
5. Dňa 16.05.2026 bola so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov vedená pod č. C./XXXXXX-XXX, v ktorej okrem iného uviedol, že nemá zabezpečené ubytovanie na území SR a nevie preukázať finančné zabezpečenie na území SR. Žalovaný dňa 16.05.2026 vydal rozhodnutie o zaistení žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia, dĺžka doby zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.07.2026. 6. Dňa 25.05.2026 žalobca požiadal o azyl. Dňa 03.06.2026 bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov vedená pod č. C./XXXXXX-XXX, v rámci spísania ktorej bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca sa k veci nevyjadril. 7. Žalovaný dňa 03.06.2026 pod č. C./XXXXXX-XXX vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o azyl, pričom doba zaistenia bola určená na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 03.12.2026. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný popísal doterajší priebeh administratívneho konania. Uviedol, že počas zaistenia bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať žiadosť účastníka konania o udelenie azylu. Žalobca dňa 16.05.2026 v zápisnici o podaní vyjadrenia č. C.- XXXX/XXXXXX-XXX mal možnosť požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, pričom uviedol, že nie. Žalobca sa zdržiava na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru bez akéhokoľvek oprávnenia. Na základe uvedeného mal správny orgán za to, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o azyl výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, nakoľko požiadal o azyl až po zaistení v ÚPZC. Nakoľko ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, správny orgán nerozhodol o prepustení účastníka konania a následnom prevoze do Záchytného táboru v Humennom. 8. Ďalej žalovaný uviedol, že počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z. z. Správny orgán práva žalobcu vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd neupiera a plne ich rešpektuje. Avšak v zmysle článku 8 ods. 2 tohto Dohovoru do práv chránených týmto článkom dohovoru možno zasahovať, ak je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, verejného poriadku, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, predchádzaniu porušovania zákonov Slovenskej republiky, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv, majetku a slobôd iných. Žalobca sa zdržiaval na území Slovenskej republiky resp. schengenského priestoru bez dokladu totožnosti, bez víza alebo bez povolenia na pobyt. Podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2016/399 z 09.03.2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc). Žalobca je povinný mať platný cestovný doklad spolu s platnými vízami, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak by bol držiteľom platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza, čo žalobca nevie preukázať. Žalobca sa zdržiaval na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru s vedomým neoprávneného pobytu. Na základe konania žalobcu mal žalovaný za to, že jeho žiadosť o udelenie azylu má za cieľ zmariť administratívne vyhostenie a je podaná účelovo. Žalovaný mal za to, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o udelenie azylu, je zaistenie žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 9. Podľa § 77 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z .z. o pobyte cudzincov, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu; konanie o zákaze vstupu policajný útvar rozhodnutím zastaví. Ak sa cudzincovi neudelí azyl alebo neposkytne doplnková ochrana, policajný útvar, ktorý konanie o administratívnom vyhostení prerušil, pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení; policajný útvar pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení aj vtedy, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu.
10. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. 11. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona, ak vyjadril úmysel neopustiť územie Slovenskej republiky alebo členských štátov alebo je tento úmysel zjavný z jeho konania, v minulosti sa vyhol prevozu podľa osobitného predpisu alebo sa pokúsil o útek, alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa posudzuje individuálne podľa okolností každého jednotlivého prípadu. 12. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 13. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 14. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 15. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 16. Podľa § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12. 17. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
18. Podľa § 89 ods. ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). 19. Podľa § 89 ods. ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 21. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 22. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 23. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 24. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] na prejednanie veci, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správnej žalobe nemožno vyhovieť. 25. O žalobe súd rozhodol bez nariadenia pojednávaniam dňa 27.07.2026, nakoľko ani jeden z účastníkov konania nežiadal, aby súd vo veci nariadil pojednávanie, pričom od 12.06.2026 už súd nie je zo zákona povinný rozhodnúť o žalobe vo veciach zaistenia na pojednávaní, ale iba na žiadosť aspoň jedného účastníka konania (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP). 26. Žalobca sa žalobou domáhal prepustenia zo zaistenia. Účelom správnej žaloby podľa § 221 ods. 2 SSP je poskytnúť žalobcovi ochranu aj pre prípad, že samotné rozhodnutie o zaistení bolo síce súladné so zákonom (resp. nebolo preskúmané súdom, lebo nebola podaná správna žaloba), avšak následné trvanie zaistenia prestalo byť zákonné. Napriek tomu, že žalobca namietal v žalobe najmä nedostatky vzťahujúce sa primárne na rozhodnutie o zaistení, ktoré (zrejme) nebolo správnou žalobou (podľa § 221 ods. 1 SSP) napadnuté, z jeho argumentácie bolo možné (vzhľadom na neformálnosť jej posudzovania podľa § 206 ods. 3 SSP) abstrahovať namietanie neúčelnosti trvajúceho zaistenia žalobcu. 27. Súd predovšetkým poukazuje na to, že „v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia správne súdy nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutia o zaistení, resp. o predĺžení zaistenia, ale hodnotia postup polície v konaní o správnom vyhostení a najmä skúmajú, či dôvody zaistenia v čase rozhodovania správneho súdu o žalobe o prepustenie zo zaistenia trvajú“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2 Sak 9/2023 zo dňa 04.08.2023). Keďže žalobca sa v konaní domáha iba prepustenia zo zaistenia, a nie aj zrušenia rozhodnutia o zaistení, súd sa nezaoberal žalobnými námietkami smerujúcimi výlučne proti rozhodnutiu žalovaného o zaistení žalobcu zo dňa 03.06.2026. 28. Žalobca namietal, že nebolo riadne odôvodnené, aké prekážky bránia v uložení miernejšieho opatrenia, ktoré nezasahuje tak výrazne do ľudských práv a slobôd. K tomu súd poukazuje na rozsudok NSS SR vo veci sp. zn. 3Szak/1/2026 zo dňa 25.05.2026, podľa ktorého: „predmetom konania totiž nebolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení, ale výlučne posúdenie trvania účelu zaistenia podľa § 221 ods. 2 SSP. Otázka dostatočnosti úvah správneho orgánu o alternatívach zaistenia predstavuje typickú námietku zákonnosti samotného rozhodnutia o zaistení alebo jeho predĺžení, ktorá patrí do konania podľa § 221 ods. 1 SSP.“ Naviac žalovaný v rozhodnutí o zaistení zo dňa 03.06.2026 uviedol, že u žalobcu je podozrenie, že podal žiadosť o azyl účelovo, preto nerozhodol o prepustení žalobcu a následnom prevoze do Záchytného tábora v Humennom. Napriek tomu žalovaný v priebehu administratívneho konania skúmal jednak otázku schopnosti žalobcu zabezpečiť si ubytovanie na území Slovenskej republiky, ako aj otázku jeho finančného zabezpečenia, pričom žalobca uviedol, že nevie si zabezpečiť ubytovanie na Slovensku a nemá finančné prostriedky.
29. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 02.09.2014, sp. zn. 1 Sža 29/2014: „Pokiaľ žiadosť o udelenie azylu je podaná účelovo, iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení, a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.“ Maximálna lehota na zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nebola prekročená. 30. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013 „ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Návratovej smernice č. 2008/115/ES, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku Súdneho dvora (tretia komora) z 30. mája 2013 vo veci Arslan proti Polícii Českej republiky, a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.“ Podľa rozsudku kasačného súdu sp. zn. 10Szak/10/2017 z 20.06.2017 alebo rozsudku sp. zn. 1Sak/1/2022 z 25.01.2022 „...podaním žiadosti o azyl pominul dôvod zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu sťažovateľa) a nastali nové skutkové okolnosti, s ktorými bol žalovaný povinný sa vysporiadať, a to buď okamžitým prepustením sťažovateľa na slobodu alebo v prípade, ak mal za to, že u sťažovateľa je daný dôvod zaistenia ako žiadateľa o azyl, vydaním nového rozhodnutia o zaistení podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov.“ 31. Žalobca bol pôvodne zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Dňa 25.05.2026 žalobca požiadal o azyl v Slovenskej republike. Žalovaný nerozhodol o okamžitom prepustení žalobcu zo zaistenia, ale vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. o pobyte cudzincov ako žiadateľa o udelenie azylu. Účelom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je skutočnosť, že u cudzinca, ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Citované ustanovenie obsahuje zároveň ďalšie podmienky alebo predpoklady, ktoré musia byť v čase rozhodovania o zaistení cudzinca naplnené, ktorými sú, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov (pričom v priebehu tohto zaistenia sa skúmal účel zaistenia cudzinca, ktorým je jeho vyhostiteľnosť), a nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky (k tomu viď ods. 28. odôvodnenia rozsudku). 32. Predpokladom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je podľa názoru správneho súdu vznik špecifického stavu, ktorý je zapríčinený podaním žiadosti o udelenie azylu cudzincom, zo správania ktorého možno dôvodne predpokladať, že ju podal iba so zámerom oddialiť alebo úplne zmariť jeho administratívne vyhostenie. Účel zaistenia podľa vyššie citovaného ustanovenia je teda daný v období, kedy migračný úrad posudzuje jeho žiadosť o udelenie azylu a zároveň neboli zistené skutočnosti, ktoré by vyvracali dôvodné podozrenie, že cudzinec podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Správny súd je toho názoru, že v prípade zaistenia podľa citovaného ustanovenia sa v priebehu zaistenia neskúma aj vyhostiteľnosť cudzinca [ktorá sa mala skúmať v priebehu predošlého zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov], pretože tá sa momentom podanej žiadosti o udelenie azylu stala až druhoradým účelom a do poľa záujmu sa (prípadne) dostane opätovne až po rozhodnutí migračného úradu o nej. Vo vzťahu k vyhosteniu cudzinca sa v čase rozhodovania o zaistení skúma iba splnenie podmienky, či je cudzinec zaistený buď podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Inými slovami, zo znenia tohto ustanovenia nevyplýva, že by sa tieto dva účely mali v prípade trvania zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov kumulovať.
33. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol na území SR zadržaný dňa 16.05.2026. V zápisnici o padaní vyjadrenia zo dňa 16.05.2026 neuviedol, že chce v SR požiadať o azyl, urobil tak až po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení a o zaistení za účelom administratívneho vyhostenia. Naviac žalobca sa pri vstupe na územie SR preukázal falošným dokladom totožnosti. Bolo vecou správnej úvahy žalovaného, či dospeje k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Túto svoju správnu úvahu však musel riadne zdôvodniť. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení žalobcu odôvodnil podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie práve poukazom na konanie a vyjadrenia žalobcu po tom, čo bol zadržaný na území SR teda, že požiadal o azyl až po zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov v čase, kedy existoval reálny predpoklad realizácie výkonu administratívneho vyhostenia. Pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení neuviedol, že chce požiadať o azyl na území SR. Tu však súd opätovne pripomína, že v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia správne súdy nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutia o zaistení, a teda ani to, či je rozhodnutie o zaistení dostatočne odôvodnené. Napriek tomu však možno konštatovať, že vzhľadom na vyššie uvedené, správna úvaha žalovaného v rozhodnutí o zaistení nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Správny súd konštatuje, že z administratívneho spisu, ani zo samotnej žaloby nevyplýva, že by podanie žiadosti žalobcu o udelenie azylu v SR bolo motivované napr. nejakou podstatnou zmenou politickej, či inej situácie v krajine pôvodu žalobcu, a teda žalobcom tvrdené dôvody udelenia azylu zjavne museli existovať už v čase vstupu žalobcu na územie SR. Napriek tomu žalobca nepožiadal o udelenie azylu v Slovenskej republike bezprostredne po zadržaní, ale až po rozhodnutí o administratívnom vyhostení a po zaistení na účel administratívneho vyhostenia. 34. Ako už bolo uvedené vyššie, súdy v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia skúmajú iba to, či dôvody zaistenia v čase rozhodovania správneho súdu o žalobe o prepustenie zo zaistenia trvajú. Dôvodom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je skutočnosť, že u cudzinca, ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Súd dospel k záveru, že tento dôvod u žalobcu naďalej trvá. Taktiež súd konštatuje, že konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia o zaistení je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so Správnym poriadkom. Správny súd preto nemal inú možnosť ako správnu žalobu v celom rozsahu podľa § 229 SSP zamietnuť. 35. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno podať v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia (§ 443 ods. 2 SSP) a podáva sa na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie a zákazu vstupu (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).